Lulu – obeť alebo sexuálna manipulátorka?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Programový bulletin Viedenskej štátnej opery k trojdejstvovej opere Lulu od rakúskeho skladateľa Albana Berga (1885 – 1935), svojimi 206 stranami je prakticky samostatnou publikáciou. Detailne, precízne, ako to vedia robiť len veľké operné domy, analyzuje jednak skladateľa, jeho kompozičný, umelecký odkaz – zvlášť jeho druhú (poslednú) operu Lulu. V celkovo 25 kapitolách tak preberá obsahové, tvorivé, hudobno-inscenačné a historizujúce detaily diela, dotýkajúce sa doby minulej i podoby súčasnej.

Alban Berg, dnes považovaný za najsilnejšiu umeleckú osobnosť II. viedenskej školy, žiak Arnolda Schȍnberga, ktorému bol o trinásť rokov mladší Berg do smrti priateľom, je v bulletine analyzovaný tak podrobne, že divák sa môže ešte dlho vracať k autorovi, dielu, spomienkam i racionálnym poznatkom o poslednej inscenačnej podobe Lulu vo viedenskej Staatsoper. Premiéra tejto trojdejstvovej opery Albana Berga z prelomu 20-tych až 30-tych rokov 20. storočia, bola 3. decembra t. r. (píšem o piatej repríze opery, ktorá bola 15. decembra 2017).

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Agneta Eichenholz (Lulu), Bo Skovhus (Dr. Schön/Jack Rozparovač),
foto: Michael Pöhn

Uvádzať podobné náročné diela (ale aj romantické opery) v tzv. blokoch po cca 5 reprízach v rozmedzí dvoch – troch týždňov, ako to robia veľké operné domy, je výhodné zvlášť pre kvalitu a detailné predvedenie inscenácie po stránke sólovej, zborovej, orchestrálnej, ale aj scénickej. A opačne: rozptýlené nasadzovanie operných (ale aj baletných) inscenácií prináša neustále opakovanie a utvrdzovanie sólistov i kolektívnych telies o pôvodnej podobe diela, jej detailoch, čo býva časovo kotraproduktívne a málokedy umelecky úspešné pre veľké časové medzery. Zanechajme dlhodobo diskutovanú podobu programovej štruktúry doma i vo svete a pozrime sa na Lulu zo stránky obsahovej.

Je to príbeh od mladosti zneužitej (a zneužívanej) prostitútky, ktorá vystrieda niekoľko majetkovo úspešných manželov, pričom na ich život, existenciu, materiálne i morálne hodnoty pôsobí rozkladne a napokon zničujúco. Jej život sa pred nami odvíja v pomyselnom oblúku stúpania na vrchol spoločnosti – a návratu na dno, ktoré v jej prípade znamená pouličnú prostitúciu. Tým živí nielen seba, ale aj zopár „sprevádzajúcich“ osôb z minulého života. Ani jej ďalší manžel – skladateľ Alwa, ani spoločensky ponižovaná, pritom obetujúca sa grófka Geschwitzová sa nevedia od Lulu oslobodiť, preťať tajomné putá, ktoré ich s Lulu spájajú. Ale ani ona neodchádza od nich, živiac ich biednymi zárobkami. Aká je teda pravá podstata Lulu? Odchádzame a nevieme, len sme zasiahnutí drsnou drámou života, či včera – alebo i dnes. A ten aj po smrti rozosiatej na podlahe javiska, beží ďalej, akoby sa nič neudialo. Obrazom toho je starý muž Schigolch, nevedno či otec Lulu, alebo ten, kto ju prvý raz zneužil (?). Pokojne ide do krčmy, s odkazom: „Keby ma niekto hľadal…“

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Angela Denoke (Grófka Geschwitz), Agneta Eichenholz (Lulu),
foto: Michael Pöhn

Lulu, nazývaná jedným z manželov – maliarom, ktorý na začiatku deja vytvoril jej ideálny portrét – Evou (odvíjajúcou sa z pokriveného konára Stromu poznania v Raji v podobe hada), ničí všetkých mužov, ktorí ju zneužívali. Uteká pred zákonom, lebo zabila jedného z manželov, no nemá výčitky svedomia – iba nechce byť predanou prostitútkou do zahraničia – radšej predáva svoje telo na ulici. (Rozdiel je u nej v relatívnom pocite slobody). Lulu nemá žiadne zábrany, predsudky, je zlom, vypusteným z Pandorinej skrinky. Závideniahodný nie je v opere ani svet mužov. Prizerajú sa na zvýšenej tribúne nad polkruhovým javiskom na životný príbeh Lulu – ako diváci v cirkuse, ktorý v Prológu uvádza Krotiteľ zvierat. Vyzýva publikum, aby si prezrelo jeho zverinec, v ktorom – ako nádherný exemplár zbierky – vystavuje hada: Lulu, prvotnú podobu ženy, „stvorenú, aby pôsobila nešťastie“. V následnom deji sú muži v zborovej zostave predstaviteľmi anonymnej, no akoby scelenej diváckej masy, túžiacej po Lulu ako hračke, sexuálnom symbole, reálnom zmocnení sa zvrátených snov. Sú oblečení do solídnych čiernych oblekov, s klobúkmi dôstojných manželov, otcov strednej a vyššej vrstvy.

Režisér Willy Decker nemusel dej aplikovať na dnešok – svet sa akoby menil len technickým pokrokom. Ľudia zostávajú takí istí. A tak paralela aj so súčasnou pokryteckou spoločnosťou je v inscenácii (a diele) evidentná, hoci umelecky podčiarknutá. Lulu, jej štvrtý manžel – skladateľ Alwa i grófka Geschwitzová napokon zomierajú v dramatickom finále na londýnskej ulici. Mŕtvola Lulu je pohodená, ako kus krvavej handry na vlastnom portréte – obraze kedysi krásnej, mladej ženy. Nosila ho so sebou po celý čas ľúbiaca, verná, no zbedačená grófka Geschwitzová – ako povzbudenie pre Lulu, ktorá však odmieta nielen obraz, ale všetky spomienky na minulosť v biednej prítomnosti.

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Franz Grundheber (Schigolch), Agneta Eichenholz (Lulu),
foto: Michael Pöhn

Alban Berg chcel skomponovať operu s prológom a troch dejstvách. Libreto si napísal sám podľa divadelných hier Franka Wedekinda: Duch zeme (Erdgeist) a Pandorina skinka (Die Büchse der Pandora). Berg operu nedokončil – tretie dejstvo zostalo iba vo fragmentoch. Opera v dvojdejstvovej podobe bola prvýkrát uvedená v Stadttheater Zürich r. 1937. V dokomponovanej trojdejstvovej podobe r. 1979 v Pariser Opéra – zásluhou vtedajšieho riaditeľa Rolfa Liebermanna. Úspešná premiéra bola prenášaná mnohými televíznymi spoločnosťami. Autorom 3. dejstva – na základe particel a 38 orchestrálnych taktov, ktoré zanechal Alban Berg, je rakúsky skladateľ Friedrich Cerha (nar. r. 1927). Mimochodom – skladateľ Cerha v úctyhodnom veku bol osobne prítomný na ostatnej premiére vo Viedni 3. decembra 2017.

Ešte pred touto inscenáciou naštudovala a uviedla Wiener Staatsoper Lulu v pôvodnej podobe r. 1968, v trojdejstvovej podobe r. 1983. Na súčasnej scéne a v tom istom režijnom podaní, ale v dvojdejstvovej pôvodnej verzii, uviedli Lulu aj v inscenácii, ktorej premiéra bola 12. 2. 2000. (Pre súčasné operné diela je, žiaľ, príznačné, že ani jedna inscenácia Lulu v Staatsoper neprekročila magickú hranicu 20 – 21 repríz). Režisér Willy Decker a scénický výtvarník Wolfgan Gussmann, v kostýmoch Susany Mendoza sa k dielu opäť vrátili po 17 rokoch! – v aktuálnej produkcii, rozšírenej už o tretie dejstvo (premiéra 3. 12. 2017).

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Wolfgang Bankl (Krotiteľ zvierat/Atlét), Agneta Eichenholz (Lulu),
foto: Michael Pöhn

Súčasným dirigentom Lulu vo Viedni bol Ingo Metzmacher (v r.1997 – 2005 General Musik Direktor v hamburskej Staatsoper, potom šéfdirigent v Niederländische Nationaloper a v r. 2007 – 2010 šéfdirigent v Deutschen Symphonie-Orchesters Berlin. Od r. 2016 je intendantom KunstFestSpiele v Hannoveri). Jeho umeleckým záujmom je najmä hudba 20. a 21. storočia. Metzmacherov prehľad v partitúrach hudobnej moderny bol zjavný z každého taktu Bergovej Lulu. Jedinečnému básnicko-dramatickému námetu opery zodpovedá kongeniálna hudobná myšlienka. Ak Frank Wedekind postavil vo svojej expresionistickej dráme do stredu jednu postavu – Lulu, ku ktorej sa všetko vzťahuje, na ktorej sú závislé všetky ostatné osoby, tak Berg hudbu svojej opery vystaval z jediného dvanásťtónového radu tónov, ktoré mu charakterizujú hlavnú predstaviteľku. Všetky hudobné premeny a variácie na daný tónový sled sa vzťahujú k základnému radu dvanástich tónov. Neznamená to, že Berg vytvoril návratný (príznačný) motív na spôsob Wagnera! V podstate celý hudobný proces sťahoval a centralizoval k danému a určenému radu tónov, ktorým bol inšpirovaný v symfonickom i vokálnom prúde, ako maliar v obraze, ktorý mení svoje odtiene, dynamiku i farbu vždy s iným prúdom svetla, neskrývajúc základnú líniu portrétu. Citlivé sprevádzanie sólistov a tryskajúca hudobná expanzia najmä v orchestrálnych medzihrách, vystavaných symfonicky hutne, boli strhujúce. Bergovou snahou bolo, vykresliť psychické pochody, ktoré zobrazujú dej, ale sú aj nad a pod ním. Mýtus Lulu je zrozumiteľnejší najmä pomocou hudby, v akýchsi hudobných symboloch, do ktorých sa treba započúvať. (Veď Wedekind bol aj symbolista…). Berg využil v kompozičnej práci však aj „klasické“ inštrumentálne a operné formy. Nielen postavy, ale aj situácie majú svoju „formu“ (sonáty, ronda, piesňovej formy, koloratúry, chorálovej variácie).

Začiatok 3. dejstva, dokončeného Friedrichom Cerhom, je parížskou spoločenskou scénou v surrealistickom duchu. Žiaľ, práve toto dejstvo je svoju dejovou dĺžkou únavné – a tým aj kompozične rozbité. Rozdelenie deja (už v librete) medzi mnoho menších postáv, je mätúce, pričom ich poslanie (v rozpustilej zábave u Lulu, ktorá účinkuje v hudobnej revue svojho manžela Alwu) uniká. Jednoliatosť v popise charakteru hlavných predstaviteľov sa tu rozbila na mnoho hráčov. V závere 3. dejstva (scény v Londýne, kam unikla finančne zruinovaná Lulu pred políciou), získava dej opäť na zovretosti komornej tragédie, v ktorej až do konca sekunduje neľútostný mužský zbor „divákov“. Hudba v Bergovom poňatí tak nastavuje obraz akejsi pompéznosti a súčasne i falošnosti spoločnosti.

V orchestrálnom naštudovaní sa prejavila absolútna kvalita Orchestra der Wiener Staatsoper, ktorý s istotou hrá opery všetkých štýlov – s frekvenciou takmer každodenných obmien. Vo veľkej orchestrálnej zostave tentokrát zazneli aj dve jazzové trúbky, jazzové pozauny, banjo, altový a tenorový saxofón a iné nástroje, nezvyčajné pre symfonický orchester.

Alban Berg bol v opernej tvorbe (opery Wozzeck a Lulu) pokračovateľom a trochu voľnejším rozvíjateľom Schȍnbergovej dvanásťtónovej kompozičnej metódy, ktorá svojou atonalitou bola pre bežné poslucháčske publikum nezrozumiteľným jazykom. Zvlášť vo Viedni, ktorá v Staatsoper – napriek moderným prúdom v dramaturgii – stavia úspech návštevnosti najmä na talianskej produkcii raného a vrcholného romantizmu, resp. na operách R. Straussa, navyše interpretovaných veľkými hviezdami svetovej opernej scény, resp. mimoriadne kvalitnými členmi sólistického ensemblu Wiener Staatsoper. Nuž, staršie viedenské obecenstvo po 2. dejstve svojím odchodom trochu preriedilo sedadlá na prízemí, ako menej tolerantné voči „nemelodickej“ hudbe i drastickému deju. Ale mladí diváci zo všetkých končín (čo je dnes charakteristické pre rozcestovaný svet) vytrvalo sledovali Lulu do konca – najmä v priestore na státie. Svoje nadšenie vyjadrili dlhotrvajúcim potleskom, výkrikmi a variáciami slova „bravo“ pre sólistov, zbor, dirigenta, orchester a inscenátorov.

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Franz Grundheber (Schigolch), Agneta Eichenholz (Lulu), Wolfgang Bankl (Cvičiteľ zvierat/Atlét),
foto: Michael Pöhn

Bergova hudba – a čiastočná Cerhova nadväznosť na jej štýl (hoci vo zvukovo komornejšom štýle a romantizujúcimi vokálnymi prvkami) strieda hovorené dialógy („sprechgesang“) s náročným spevom. To si vyžaduje neobyčajné vokálne majstrovstvo, pri ktorom treba hlas udržať v jednej polohe, bez skĺznutia do dramatickej hovorovej reči, no zachovať aj istú reálnosť prejavu. Najmä Lulu v dlhom a ťažkom parte musí držať hlasovú líniu od koloratúrnych pasáží, siahajúcich až po trojčiarkované „D“, po hlas v dramatickej sopránovej línii. Jej jediným únikom do naturalizmu bol jačavý výkrik pri zabití Jackom Rozparovačom. Vtedy poslucháča zamrazilo, ako v horore.

Lulu zostane dlho nevšedným a náročným dielom pre poslucháčov i sólistov – jednak pre nové kompozičné postupy, ktoré Alban Berg aplikoval na operu, ale aj pre obsah, rozbíjajúci akékoľvek ilúzie o mužskom a ženskom pohľade na sex, ale aj na emancipáciu, ktorá v časoch Berga bola jednou zo spoločensky nutných tém. O láske a sebaobetovaní v tomto diele možno – paradoxne – hovoriť iba v prípade lesbickej Grófky Geschwitzovej, ktorá sprevádza Lulu až za hranice smrti.

Celkom zvláštnou kapitolou je spevácke obsadenie. Pre množstvo účinkujúcich niekedy jeden sólista spieva v kostýmovom preoblečení aj dve úlohy. Hlavnou predstaviteľkou je skvelá švédska sopranistka Agneta Eichnholz. Je zaujímavé, že okrem Lulu spieva na popredných európskych scénach Fiordiligi, Konstanzu, Violettu, Gildu, Juliettu, Norinu a iné klasické i romantické postavy. Nevedno, ako dokáže udržať v takomto kontrastnom repertoári svoj hlas (po vokálne náročnej Lulu), dokonale jasný, bez akýchkoľvek kazov – s vysokými svietivými výškami, až po dramatické stredy, dokonca v tej istej hlasovej farbe aj pri náročných a dlhých úsekoch „v hovorenom speve“. Jej útla, štíhla postava bola neustále v pohybe, liezla po rebríkoch, spievala na stole, sedela i ležala v rôznych polohách na červenom diváne v tvare zmyselnej pery od Salvatora Dalího; javisko Staatsoper zaplnila po celý čas – neustále prítomná v takmer 4-hodinovej opere – svojou osobnosťou. V minimálnom negližé nepôsobila vulgárne, ale vždy bola „ v postave“ a v jej dramatickom rozpätí. Obraz – akt Lulu, bol v naturalisticko-symbolickom vyjadrení rozdelený na niekoľko nadmerných obrazov. Bola to „skladačka“ z diela L’Évidence éternelle od belgického surrealistu René Magritta.

Mezzosopranistka Angela Denoke, nositeľka Deutschen Theaterpreises Der Faust a rakúska Kammersängerin je známa zo Salzburger Festspielen, ale aj z veľkých operných domov v Londýne, Mníchove, Madride, Barcelone – tiež ako vokálna sólistka popredných európskych orchestrov a koncertných produkcií. Útla speváčka herecky i vokálne mäkkým hlasom vyššieho mezzosopránu vyjadrila hlboký rozpor role grófky, ktorá pri živočíšnej Lulu je akoby jej nemiznúcim, šedivým (aj kostýmovo) tieňom. No pritom morálne prerastá hlavnú postavu neskonalou láskou a hlbokými, hoci nevysvetliteľnými citmi. Dvakrát za Lulu nasadí život – a napokon zomiera, akoby sa sama hodila do náručia vrahovi, nasledujúc svoj idol za hranice života. Nie príliš vokálne veľká, ale nadmieru charakter tvoriaca a city vyžarujúca postava.

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Wolfgang Bankl (Krotiteľ zvierat/Atlét), Franz Grundheber (Schigolch), Agneta Eichenholz (Lulu),
foto: Michael Pöhn

Medzi mužskými sólistami vynikal Bo Skovhus, barytonista širokého repertoáru a žiarivých operných scén. Mal herecky a vokálne zložitú, veľkú rolu tretieho manžela Lulu – Dr. Schȍna, ktorého Lulu v hádke zastrelí. Charakterovo to bola postava dejom sa meniaca, no celkovo drsná a pudová. Napriek tomu s ním Lulu „zametala“ až ho „zamietla“ v pomste za svoj prah smrti. Tí, čo Bo Skovhusa sledujú viac rokov, vytkli jeho hlasu istú „suchosť“ – no, nič také som osobne nepobadala. Bodaj by bolo viac podobných barytonistov obrovského a bezchybného materiálu!

V Prológu vystúpil Krotiteľ zveri – v druhej role tiež Atlét, rakúsky basbarytonista Wolfgang Bankl. V oboch úlohách bol interpretom drsnej povahy – tak pôsobil nielen postavou, ale aj objemom hlasom, pričom vystihol surovosť jedného u druhého strojcu výsmechu a konečnej drámy Lulu. Istou zvláštnosťou inscenácie bol 80-ročný predstaviteľ Schigolcha, rakúsky barytonista Franz Grundheber, kedysi slávny Rigoletto v MET. Hral a spieval v stále optimálnej javiskovej sviežosti, pravda, v primeranej role starého muža, ktorý sa ako tieň vtiera do života Lulu – s diváckou otázkou: bol jej otcom, ktorý ju ako prvý hodil do prúdu nemorálneho života, alebo iba príživník na jej peniazoch? Faktom je, že ako živý svedok záverečnej tragédie si ide vypiť do krčmy – nevedno, za koho peniaze. Je tak trochu šašo, no viac bedár, príživník a bezdomovec. Figúra, vytesaná akoby z dnešného sveta.

Ak v Zürichu spieval v opere Lulu postavu Maliara náš mladý, štíhly Pavol Bršlík, tu ju zverili tenoristovi objemného zjavu – Jörgovi Schneiderovi. To však nevzalo z jeho hlasu na farebnosti a istote. V tejto inscenácii akoby v hlavných postavách nebolo slabých výkonov! Iný tenorista – Američan z Arkansasu, ktorý sa umelecky usídlil najmä v Európe (vo Wiener Staatsoper debtoval r. 2012) – Charles Workman spieval a hral Alwu, štvrtého manžela Lulu, ktorý zomiera v poslednom dejstve rukou jej zákerného zákazníka. Vysoký, atletický typ speváka, spinto tenora, ktorý mal psychologicky i vokálne náročnú úlohu. Ako syn Dr. Schöna sa zamiloval do Lulu ešte ako mládenec. Po smrti svojho otca (čoho bol svedkom), bez zábran podľahol magickému sexeapelu osudovej Lulu.

A. Berg: Lulu, Viedenská štátna opera, 2017,
Franz Grundheber (Schigolch),
foto: Michael Pöhn

Súčasné i divadelne štylizované kostýmy (Krotiteľ zveri, zabávajúca sa spoločnosť v Paríži, viaceré obleky Lulu) v tejto inscenácii od Suzany Mendoza dotvárali farebnosť polkruhu drevom obloženého, prostého javiska s množstvom naznačených dverí – v závere aj šiestich rebríkov, po ktorých museli sólisti (chudí či objemní) absolvovať mnoho výstupov a pritom spievať. Nevedno, či to bolo nutné – ale zrejme scénograf Wolfgang Gussmann s režisérom Willy Deckerom boli o tom presvedčení. Všetko bolo akoby naschvál obrátené. Najprv sledovali davy mužov Lulu na scéne v jej požívačnom živote, nakoniec sama chodila po rebríku za nimi, aby dostala malý peniaz za najsmutnejšiu prácu na svete.

Ktovie, kedy Wiener Staatsoper opäť uvedie túto – či novšiu verziu Bergovej Lulu? Po sedemnástich rokoch, ako to bolo tentokrát? Určite nielen kvôli plynúcemu času bolo dobré vidieť hudobne, scénicky a interpretačne vynikajúcu inscenáciu Bergovej opery, ktorá v divákoch zanechala otázky na mnohé témy života.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 15. 12. 2017

Alban Berg: Lulu
Viedenská štátna opera
premiéra 3. decembra 2017

Dirigent: Ingo Metzmacher
Réžia: Willy Decker
Scénické naštudovanie: Ruth Orthmann
Scéna: Wolfgang Gussmann
Kostýmy: Susana Mendoza
Orchester a zbor Wiener Staatsoper

osoby a obsadenie

Lulu: Agneta Eichenholz
Grófka Geschwitz Angela Denoke
Dr. Schön/Jack Rozparovač: Bo Skovhus
Alwa, jeho syn: Herbert Lippert
Schigolch: Franz Grundheber
Divadelná garderobierka, matka: Donna Ellen
Gymnazista/Groom Ilseyar Khayrullova
Lekárska rada: Konrad Huber
Maliar, černoch: Jörg Schneider
Krotiteľ zvierat/Atlet: Wolfgang Bankl
Princ/Komorník/Markíz: Carlos Osuna
Divadelný riaditeľ/Bankár Alexandru Moisiuc
Policajný komisár: Konrad Huber
Pätnásťročná: Maria Nazarova
Obchodníčka s umením: Bongiwe Nakani
Novinár: Manuel Walser
Sluha: Ayk Martirossian

www.wiener-staatsoper.at

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár