Magdaléna Blahušiaková: Pre speváka je najdôležitejšie dostať príležitosť

Dňa 28. marca 2023 oslavuje svoje významné životné jubileum jedna z výrazných slovenských osobností kultúrneho života, operná speváčka a vokálna pedagogička Magdaléna Blahušiaková. V rozhovore pre Opera Slovakia si zaspomínala na svoje začiatky, spevácke roky, ako aj svoju pedagogickú činnosť. Po úspešnom štarte kariéry v zahraničí zakotvila na Slovensku, kde okrem aktívnej umeleckej činnosti vychovala množstvo operných a koncertných umelcov.

Operná speváčka a vokálna pedagogička Magdaléna Blahušiaková sa narodila 28. marca 1943 vo Vrútkach. Spev študovala na bratislavskom Konzervatóriu u prof. Márie Smutnej-Vlkovej, na VŠMU u prof. Tatiany Cokovej, na Bulharskom štátnom konzervatóriu v Sofii a absolvovala aj spevácke kurzy Benátkach u slávnej sopranistky Giny Cigny.

Pôsobila v opere v Brne a od roku 1982 bola viac ako dve desaťročia sólistkou Opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Ako hosťujúca umelkyňa sa predstavila takmer v celej Európe. Výrazne sa uplatnila najmä v talianskom opernom repertoári, v ktorom vytvorila svoje najväčšie postavy – Santuzza (Cavalleria rusticana), Manon (Manon Lescaut), Desdemona (Otello), Aida (Aida), Tosca (Tosca), Nanetta (Falstaft), Violetta (La traviata) a mnohé ďalšie.

Spev vyučovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a Vysokej škole múzických umení (2005 docentka, 2008 vedúca Katedry spevu, 2009 mimoriadna profesorka). Jej vokálne umenie je zaznamenané na viacerých nahrávkach. Od roku 1993 je čestnou občiankou rodného mesta Vrútky. V roku 2003 jej prezident SR Rudolf Schuster udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za vynikajúce zásluhy v oblasti operného spevu.

Pani Blahušiaková, aká bola vaša cesta k hudbe, k opere?

Narodila som sa na severe Slovenska, vo Vrútkach a tam boli aj moje hudobné začiatky. Mama bola speváčkou v zbore a jej sestra bola amatérska herečka v divadle. Myslím, že mama mala veľmi pekný hlas. Zdedila som ho zrejme po nej, pretože som počula, že hlas sa dedí po matke. Keď som mala okolo desať rokov, presťahovali sme sa do Bratislavy. Tu som navštevovala detský zbor a učiteľky zo základnej školy ma v speve veľmi podporovali a viedli k hudbe.

Ako dieťa som aj veľmi rada maľovala a myslela som si, že budem akademická maliarka, pretože ma to veľmi zaujímalo. Šla som aj na prijímačky na školu umeleckého priemyslu, lenže ma nevzali, pamätám si, že tam bolo vtedy veľmi veľa záujemcov. V tomto období som nevedela, ktorým smerom sa vydať, a tu mi pomohla učiteľka hudobnej výchovy, ktorá vyhlásila, že musím spievať. Tak som sa dostala do veľmi známeho Francisciho detského speváckeho zboru, kde som spievala v basovom hlase. Skúšali sme asi dvakrát do týždňa. Spievali sme detské pesničky, príležitostné veci a mali rôzne sústredenia. Spomínam si ako sme raz Tatrách nacvičili program, ktorý sa potom nahrával v rozhlase, keďže zbor bol jeho súčasťou.

Spomínali ste, že mama veľmi pekne spievala. Podporovala vás, aby ste sa hudbe venovali aj profesionálne?

Veľmi mi pomohla, pretože videla, že chcem spievať. Pracovala v bábkovom divadle, kde pôsobil aj režisér Divinec. Jeho manželka učila na konzervatóriu. Šla som na pohovory a prijali ma. Študovala som u Márie Smutnej-Vlkovej. Takto som sa dostala k profesionálnej hudbe. Bolo to náročné štúdium, ale veľmi ma bavilo a myslím si, že nakoniec prinieslo ovocie.

Po ukončení konzervatória som pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Bulharky Tatiany Cokovej, ktorá na škole pôsobila ako lektor a potom tam ostala štyri roky. Myslím, že moje štúdium sa uberalo zaujímavou cestou, pretože ona bola speváčkou z povolania, mezzosopranistkou, sólistkou Sofijskej opery. Spievala po celom svete a veľa praktických vecí som sa od nej naučila.

Ako to bolo po ukončení VŠMU? Našli ste hneď uplatnenie v praxi?

Po absolvovaní školy som nemala prácu a tak som šla do Bulharska na rok na štipendium. To bolo asi prvýkrát, čo sa mi naskytla možnosť niekam ísť. Naštudovala som si šesť celovečerných partií s pani Cokovou. Veľmi sa mi to hodilo, pretože som mnohé z nich potrebovala hneď po návrate. Zúčastnila som sa aj súťaže Pražské jaro a tam ma počul vynikajúci dirigent František Jílek. Pozval ma na predspievanie do brnianskej opery, kde ma angažovali, takže som sa v januári 1969 stala sólistkou. Dva mesiace nato som účinkovala v premiére Mascagniho opery Cavalleria rusticana a myslím si, že to bol zaujímavý počin.

Veľmi som sa tešila, že som sa dostala práve do Brna, pretože tam bol vynikajúci režisér Václav Věžník, s ktorým bola pre mladého speváka skutočne jedinečná spolupráca. Celé moje trinásťročné pôsobenie v brnianskom divadle bolo fantastické a mám naň krásne spomienky. Bola to nádherná práca, veľa skvelých hudobníkov a interpretovala sa tam kvalitná hudba. Okrem pána Věžníka tu pôsobili mnohé osobnosti ako režisér Miloš Wasserbauer, dirigenti Štych a Nosek… Divadlo malo veľmi rôznorodý, zaujímavý a dosť avantgardný repertoár. Od rána do večera som bola v divadle, večer na predstaveniach, cez deň som študovala nové veci s kvalitnými korepetítormi a speváckym obsadením, a to bola pre mňa výhra.

Ešte pred nástupom do Brna som dva mesiace strávila v Taliansku na špeciálnom štúdiu u veľmi známej speváčky Giny Cigny a ona ma intenzívne prehovárala, aby som zostala kvôli možnosti dostať sa na štúdium pri milánskej La scale. V tom čase to však pre mňa bolo ťažké rozhodnutie, pretože by som musela emigrovať z Československa. Povedala som si, že rodina kvôli mne nemôže trpieť. Som však presvedčená, že som mala veľkú šancu. S touto speváčkou som v Taliansku naštudovala Aidu, niektoré veci som uviedla koncertne s orchestrom a celkovo to bol pre mňa výnimočný zážitok.

Pristúpme k vášmu opernému debutu. S ktorou postavou ste vstúpili na operné javisko a ktoré boli ďalšie?

Mojim debutom na opernom javisku bola spomínaná Santuzza v opere Cavalleria rusticana v Brne. Po prvých predstaveniach som s ňou hosťovala aj v iných českých divadlách. Veľmi skoro som spievala Pikovú dámu, čo je mimoriadne náročná partia pre začínajúcu speváčku, ale zvládla som to. Ďalej to bola Desdemona v Otellovi, Micaëla v Carmen, Rusalka, Tatiana z Onegina, Johanka z Arcu od Schönberga, samozrejme Tosca, Mimi (Bohéma) a české operné diela. Spievala som Jenůfu, a to bolo veľmi nádherné obdobie. Inscenácia bola prekrásna a snímala ju aj televízia.

Okrem klasického známeho operného repertoáru sme v Brne študovali aj moderné, veľmi zaujímavé diela, napr. Krvavú svadbu od maďarského skladateľa Szokolaya. Bolo to veľmi interesantné predstavenie zhudobnenej drámy v modernej réžii. Už v tom čase sa dvíhalo javisko, vtedy to bola novinka.

Po trinástich rokoch v Brne ste sa stali sólistkou Opery SND. Aké vás tu čakali roly?

Do Bratislavy ma pozvali za pána Pavla Bagina. Zo začiatku som ešte dosť cestovala medzi Brnom a Bratislavou, nejaký čas trvalo, kým som sa presťahovala a podobne. Aj v SND bola zaujímavá práca. Pôsobili tu vynikajúci dirigenti ako napr. Tibor Frešo, Gerhard Auer, Viktor Málek, mnohí skvelí speváci, spomeniem pani Elenu Kittnarovú, s ktorou sme sa alternovali, Martu Nitranovú, Juraja Martvoňa, Petra Dvorského či Ondreja Malachovského. Boli to pekné časy a mám na čo spomínať.

V Bratislave som účinkovala v rôznych operách ako Don Carlos, Nabucco, Aida, Tosca, Cavalleria rusticana, Krútňava, Svätopluk, Jenůfa, Dalibor… Bratislavská opera často účinkovala v zahraničí. Zaujímavou bola pre mňa napr. aj Rusalka, ktorú tu stvárnil Miroslav Fischer. V jeho réžii sa Ježibaba prevtelí do Cudzej kňažnej a zvedie Princa, čo bolo podľa mňa veľmi atraktívne, pretože Ježibaba tak Rusalke ukáže, že život nie je až tak ružový.

Prečítajte si tiež:
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Ktorý charakter postáv vám bol blízky?

Komické postavy som ani nespievala, mala som vzťah skôr k vážnejším. Mojou veľmi obľúbenou postavou bola spomínaná Santuzza. Je v nej veľmi silný výdaj citov zo seba do hlasu. To mi veľmi vyhovovalo a krásne sa mi to spievalo. Ďalšou postavou, ktorú som mala rada, bola Tosca. V Aide sa zasa od speváčky očakáva vokálna bravúra – každá postava má jednoducho čosi iné. Spevák si musí k tej, ktorú stvárňuje, nájsť svoj vzťah. Inak by do nej nevložil to, čo si vyžaduje.

Aby som odpovedala na vašu konkrétnu otázku, myslím, že Santuzza a Tosca mi boli najmilšie, a ešte dodám, že Tosca bola aj mojím posledným predstavením s veľkou rolou v Opere SND. Neskôr som ešte stvárnila Grófku v Pikovej dáme (inscenácia Mariána Chudovského z roku 2014, pozn. red.). Teším sa, že som Toscu mohla spievať, pretože ma napĺňala – myslím, že aj diváka to mohlo zaujať.

Kedy prišlo to obdobie, že ste sa rozhodli pre pedagogickú činnosť?

Nikdy som nechcela učiť, a už vôbec nie tento odbor, závislý od pocitov. Samozrejme, že musíte poznať základy fyziológie, ale v speve zohrávajú veľkú úlohu pocity a ak im študent neporozumie, môže to zabaliť. Učiť ma pozvala vtedajšia vedúca Katedry spevu VŠMU Viktória Stracenská a ja som si povedala, že to predsa len na rok skúsim a uvidím.

Na začiatok som dostala „cvičnú“ študentku, vynikajúcu a veľmi muzikálnu klaviristku, čo je pri speve veľmi dôležité, pretože nestačí, ak má niekto len veľký hlas v ostatnom je ťažkopádny. Táto dievčina pochopila, čo som jej vravela, a po roku som zaznamenala výrazný pokrok. Po tejto skúsenosti som sa rozhodla, že skúsim učiť naostro. Časom som si vybudovala systém a vychovala mnohých kvalitných spevákov, ktorí sa uplatnili, a to si veľmi vážim.

Najskôr ste účinkovali a až potom ste aj učili. Je javisková prax pre pedagóga výhodou?

Podľa mňa je mimoriadne dôležitá. Z praxe, ktorú za tie roky mám, vidím, že ak poznáte celé operné party, je to niečo úplne iné. Mnohé z týchto postáv som spievala veľmi často a vnímala som aj party kolegov. Preto môžem študentovi povedať, kde sú nepríjemné okamihy. Ako pedagóg musím speváka na postavu navodiť, poradiť mu s riešením daného problému, pomôcť mu udržať kondíciu a pod., pretože v každom jednom sólovom opernom parte niečo číha.

Koho radšej učíte, mužské alebo ženské hlasy?

To sa nedá presne povedať. S chlapcami je to trochu ťažšie, ale individuálne to závisí od povahy žiaka. Keď je niekto mimoriadne usilovný, tak na sebe pracuje a poctivo cvičí. Spev sa musí doslova „trénovať“, tak ako napr. v športe. Ak necvičíte, bránica a ostatné dôležité svalstvo, zapájajúce sa do spevu, nefunguje správne. Krkom sa nespieva, tam sú len hlasivky, ale pľúca a všetky svaly musia byť v správnej speváckej kondícii. Na študentov som mala šťastie – dostala som žiakov, ktorí chceli a chcú na sebe poctivo pracovať. Sú to pekné hlasy a je mi veľmi príjemné, že našli uplatnenie.

Bohužiaľ, na Slovensku je to ťažšie, keďže tu neexistujú agentúry, ktoré by našich spevákov ponúkali, a tak sú na rozdiel od ľudí v zahraničí aj pekné hlasy znevýhodnené. Ale nechcem príliš spomínať zahraničie – spevák musí mať jednoducho šťastie, aby sa dostal do zaujímavého prostredia.

Vediete svojich študentov aj k pedagogickej činnosti?

Som za to, aby aj učili, ale najskôr musia byť v praxi. Podľa môjho názoru skončiť školu a ísť hneď učiť je omyl, hoci sú aj také prípady. Ale lepšie je mať za sebou najprv prax a skúsenosť.

Čo si vy ako skúsená speváčka a pedagogička všímate na mladom spevákovi?

Nikdy som si nevyberala podľa hlasového odboru. Hlas musí byť zaujímavý, mal by mať určitý objem, ale aj z menšieho hlasu sa dá vychovať spevák. Okrem toho sú dôležité herecké danosti.

Mali ste to šťastie, že ste zaznamenali aj niekoľko nahrávok.

Áno, zaznamenala som niekoľko operných či operetných nahrávok, piesne – napr. Nox et Solitudo, CD s Ondrejom Lenárdom. Nahrávala som aj v televízii, dokonca aj polhodinový medailón v réžii Branislava Krišku. Škoda len, že sa v televízii vysiela málo zo sveta opery.

Ako by ste sa opísali? Aký ste typ človeka?

Myslím, že som veľmi znášanlivý a trpezlivý človek, čo je pri pedagogickej a tvorivej práci nevyhnutné. Čo sa týka súkromného života, je veľmi ťažké nájsť si tolerantného partnera. Nie som typ človeka uprednostňujúci iba kariéru – v živote sa môže stať všeličo a nič nie je ružové, biele alebo len čierne. Operná speváčka musí aj prísne dodržiavať isté zásady a vytvoriť si určitý automatizovaný kolobeh.

Udržiavanie hlasu súvisí hlavne s fyzickou a psychickou pohodou, čiže pred výkonom je nevyhnutný pokoj a odpočinok bez ponocovania. Mňa však také podujatia ako napríklad diskotéky ani nikdy nebavili. Mám rada posedenie s priateľmi. Myslím si, že rodina a kariéra sa dajú skĺbiť. Je to však náročné a vyžaduje si to tolerantného a chápavého partnera.

Čo máte rada okrem svojho povolania?

Celý život som napríklad nemohla lyžovať, pretože spevák v zime nemá prázdniny. Počas sviatkov sa vždy hralo, ale mám veľmi rada teplé krajiny, cestovateľské a poznávacie dokumentárne filmy alebo knihy. Fascinuje ma, keď sa dozvedám niečo o rozličných krajinách a mám silný vzťah k maľovaniu.

Čiže máte rada cestovanie a veľa ste cestovali aj s divadlom…

Áno, precestovala som dosť krajín, mala som aj veľké koncertné turné s Českou filharmóniou v Amerike, kde som spievala v Carnegie hall v New Yorku, vo Washingtone a inde. No a s dirigentom Ondrejom Lenárdom som účinkovala v Japonsku, to bolo veľmi zaujímavé. Okrem toho som spievala v rôznych divadlách v Taliansku, Španielsku (Madrid, Barcelona…) a samozrejme aj v okolitých krajinách. Tak som spoznala miesta, kam by som sa bežne nedostala…

Ak by ste chceli niekomu darovať nahrávku, o ktorej by ste mohli povedať: „táto ma vystihuje ako človeka, toto som ja“?

Áno, mám takú nahrávku, je to profilové CD, ktoré som nahrala s Ondrejom Lenárdom v roku 1981.

Ak by ste sa mali predstaviť cez opernú postavu?

Ako som už na začiatku povedala, ku Santuzze v Cavallerii mám veľmi blízko a nerobilo mi ťažkosti vyliať zo sebe emócie, ktoré si táto operná postava vyžaduje. Som rada, že som dostala príležitosť spievať práve ju.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

video