Mahlerovo lúčenie so životom v podaní Philharmonia Orchestra London na BHS 2019

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Gustav Mahler (18601911), veľký rakúsky romantický skladateľ je vždy očakávaným autorom vrcholných udalostí sezónynehovoriac o Bratislavských hudobných slávnostiach. Tak to bolo aj tentokrát na koncerte Philharmonia Orchestra London (4. 10. 2019) v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Pod vedením fínskeho dirigenta Esu-Pekka Salonena, ktorý je od r. 2008 šéfdirigentom a umeleckým vedúcim spomínaného orchestra, uviedli Angličania IX. symfóniu D dur od Gustava Mahlera.

Toto posledné dokončené symfonické dielo Gustava Mahlera (z jeho počtom uvádzaných desiatich symfónií), je hudobnou rozlúčkou skladateľa so životom. Stojí medzi 8. symfóniou Es dur z r. 1907 (podľa slov autora „najväčším zo všetkých diel, ktoré som vytvoril, symfónia, v ktorej zvučí celý Vesmír“) a medzi jeho Piesňou o zemi (1908), ktorá je podľa Mahlera „Symfónia pre alt alebo barytón, tenor a orchester“. Pieseň o zemi však nemá formu symfónie. Je to v postate cyklus šesť piesní, teda akási kantáta s orchestrálnym sprievodom, čo neuberá na jej význame a veľkosti, iba upresňuje postavenie daného opusu medzi uvádzanými desiatimi symfóniami Gustava Mahlera.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Esa-Pekka Salonen, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Z 10. symfónie, ktorá mala niesť názov Dante Sinfonie, alebo Inferno-Sinfonie, totiž dokončil Mahler len 1. časť Adagio a fragment 3. časti Purgatorio Očistec. Až oveľa neskôr túto symfóniu „dokomponoval“ ako celok anglický muzikológ a znalec Mahlerovej hudby Deryck Cooke na základe známych, alebo neskôr získaných náčrtov Mahlera a jeho kompozičného štýlu. (Od r. 1958 sa však zvykne na koncertoch uvádzať iba Mahlerom dokončené Adagio…).

Vráťme sa však k 9. symfónii D dur, ktorá trvá úctyhodných 80 minút. Pre orchester a dirigenta je to obrovská hudobná záťaž s nárokmi na všetky nástrojové skupiny. Dirigent Esu-Pekka Salonen a Londýnčania nám však pripravili Mahlerovou „Deviatkou“ hviezdny večer.

Štyri časti tejto symfónie sú nielen dojímavou rozlúčkou Mahlera so životom (na jednu z posledných strán partitúry skladateľ v predtuche smrti napísal: „Do videnia, lutna moja!”), ale nechtiac je to aj quasi uzavretie vrcholnej epochy neskorého romantizmu vrátane Mahlerovho patetického hudobného gesta s lyrickými i búrlivými témami, ktoré sa v orchestri objavujú, rozvíjajú, variujú, dynamický búšia ale znejú aj introvertne. Po Symfónii č. 8. nazývanej autorom „symfóniou tisícov“ sú v 9. symfónii najsilnejšie vnútorné monológy skladateľa, stíšená hudba, hoci si ju mnohí poslucháči možno ani veľmi neuvedomia v prevažujúcom burácajúcom orchestrálnom celku a v prevahe silných, najmä plechovými nástrojmi podčiarknutých úsekoch. Ale sláčiky sa v tejto symfónii predsa len dominujúco striedajú od introvertnosti, až sólistickej produkcii, zverenej zvlášť prvým husliam a ich primáriovi, až k dynamicky vypätým častiam, ktoré nadväzujú na ostro znejúce trúbky, pozauny a ostatné plechové nástroje.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Esa-Pekka Salonen, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Drevá väčšinou znejú v tomto nástrojovom plátne, občas prirovnávanom až k symfonickému románu či epopeji, väčšinou ukľudňujúco a mäkko. Nástrojová pestrosť v 9. symfónii je hodnotením sotva vyčerpávajúca, lebo Mahler ako majster veľkolepej inštrumentácie, strieda v obrovskej inštrumentálne stavbe všetky inštrumenty s maximálnou náročnosťou virtuozity, súladu, perfekcie jednotlivcov a skupín, s dôrazom na dynamické kontrasty. Všetko s nečakanou výbušnosťou, ohňom a vzápätí s nárekom. A tak poslucháč musí byť so skladateľom vtiahnutý do jeho umeleckých zápasov a vyrovnávania sa ľudskej existencie so všetkými údermi, prekvapeniami života, s pádmi i opätovnými zdvihmi, ale aj s neodvratnosťou prichádzajúceho konca.

Skladateľ, ako filozof presvedčený o božskom riadení sveta (k čomu dospel ako Žid, ale aj ako panteista s obdivom k prírodným zázrakom), hľadá cez hudbu zmysel života a smrti. Odpovede napovedá v absolútne stíšenej a vyladenej hudobnej poézii, ktorá zaznieva najviac v posledných taktoch záverečného, nádherného Adagia.

V 9. symfónii D dur melancholicko-tragický obsah diela podčiarkli aj vonkajšie okolnosti života Gustava Mahlera: v lete r. 1907 zomrela Mahlerovcom na záškrt staršia dcéra Maria Anna, v druhej polovici toho istého roku bol Mahler vyštvaný z viedenskej dvorskej opery, kde pôsobil ako šéfdirigent desať rokov a v decembri 1907 napokon odišiel do Spojených štátov amerických na základe dirigentského angažmánu, tlačený do tejto kapitoly života aj ambicióznou, finančne náročnou manželkou Almou. Varovný srdečný záchvat, duševné vyčerpanie a depresie spôsobili, že sa začal pozerať na svoj doterajší život ešte hlbšie. V takomto stave introspekcie napokon vznikala už jeho Pieseň o zemi a napokon a 9. symfónia, dokončená začiatkom r. 1910. Znalec Mahlerovej hudby Paul Bekker poznamenal, že Mahlerova Deviata symfónia by mala byť nazývaná: „Čo mi rozpráva smrť“.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Esa-Pekka Salonen, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Umelcov „boj o poznanie ľudskej cesty“ je poznačený v tomto diele neraz hudobnými výbuchmi v nástrojovo farebnom opojení, s harmonickou sýtosťou poslednej tonálnej epochy začiatku 20. storočia, zapojením sarkazmu, priam hudobných úškrnov, ktoré dominujú najmä v dvoch vnútorných vetách symfónie tanečno-ländlerovej a burlesknej povahy (2. časť – Im Tempo eines gemächlichen Ländlers, 3. časť Rondo-Burleske). Symfónia je rámcovaná vážnymi, širokými hudobnými časťami, pričom prvá (Andante comodo) by mohla byť dĺžkou a závažnosťou samostatným symfonickým kusom. Štvrtá časť je spomínané finálne Adagio, ktoré vedie z búrok k vyrovnanosti so životom i smrťou.

Philharmonia Orchestra London a jej šéfdirigent elegantný Fín Esa-Pekka Salonen, štíhly, akoby žil len zo substancie vzduchu a energie hudby, viedol bez zaváhania rôznorodé nálady v súlade krásne znejúceho orchestra. Hoci kvalitu ťažko hodnotiť nejakými stupienkami, pravdou je, že londýnski filharmonici nás uviedli do vysokej hladiny Mahlerovej partitúry. V ich výkone azda nebolo jedinej chyby v súhre, pričom všetky nástrojové skupiny zneli famózne vrátane početných vstupov vždy ladiacich kovových dychov, hladkých, mäkko znejúcich driev, úderných, precízne nastupujúcich bicích, lahodnej harfy, nehovoriac o veľkej skupine violončiel, kontrabasov, viol, prvých a druhých huslí, ktoré vytvárali základ a podhubie Mahlerovej výpovede.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Esa-Pekka Salonen, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Ťažko vyjadriť slovami jednotu a súlad skupiny huslí, ktorá v mnohých úsekoch doslova čarovala jemnosťou, pritom neustálou dynamickou menlivosťou. Celý orchester pozorne sledoval štíhle, krásne, jemné a dôrazné ruky dirigenta. Esa-Pekka Salonen je (aj podľa životopisu) určite nielen skvelým šéfom Philharmonia Orchestra London, ale aj inovátorom pri uvádzaní hudby 21. storočia a prelomových prezentácií skladieb s virtuálnou realitou, či svojich vlastných skladieb, čo svedčí o jeho mnohostrannom talente. Ním zrejme hlboko môže preciťovať aj hudbu iných skladateľov, preniknúc k podstate toho, čo nám odovzdávajú. Bol to festivalový večer plný zážitkov. V prenesenom význame by človek tento „hudobný román“ nepustil z ruky až po prečítaní (vypočutí) posledného slova noty v piane-pianissime.

Veľký zážitok nielen zásluhou skladateľa, ktorý nikdy nesklame, ale aj zladených, štýl a emócie chápajúcich, do európskeho cítenia absolútne zrastených Angličanov a ich fínskeho šéfdirigenta.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 4. 10. 2019

Philharmonia Orchestra London
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 4. októbra 2019

Philharmonia Orchestra London
Esa-Pekka Salonen – dirigent

Gustav Mahler – Symfónia č. 9

www.bhsfestival.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár