Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Majster a Margaréta, Satan i Egmont na jednom pódiu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Z finalizujúcich koncertov Slovenskej filharmónie vyberám program, v ktorom šéfdirigent Emmanuel Villaume a dramaturgia SF vybrali pre orchester pomerne nevšedné, zdanlivo nesúvisiace diela. (Hodnotím koncert v piatok – 5. júna t. r.)

Na úvod zaznela suita Alfreda Schnittkeho (1934 -1998) Majster a Margaréta, resp. výber z filmovej hudby na témy legendárneho románu ruského spisovateľa Michaila Bulgakova „Majster a Margaréta“, ktorý vznikal 12 rokov! Až 27 rokov po spisovateľovej smrti (r. 1967) vyšiel román knižne vo Francúzsku a jeho ruská verzia dokonca až r. 1973. Film s nepriamou  kritikou stalinského režimu vznikol r. 1994, pričom sa dlho premietal iba na privátnych podujatiach. Až r. 2011 videli diváci v Rusku jeho skrátenú verziu. Prečo?

Emmanuel Villaume

Emmanuel Villaume

Majster a Margaréta je predovšetkým symbolický obraz ruskej spoločnosti v dobe stalinskej diktatúry – hocako nadväzuje i na Goetheho Fausta, Gogoľove grotesky a Dostojevského eticko-filozofické romány. Je to náročná literatúra, pracujúca s mnohými symbolmi. Tak, ako v Bulgakovovom románe, i v hudbe Schnittkeho je zvýraznená téma neuznaného spisovateľa (Majster), ktorý píše román o Pontskom Pilátovi, no napokon končí v psychiatrickej liečebni (za stalinského režimu istej forme gulagu či mučiarne). Je tu zobrazený aj príbeh Majstrovej milenky Margaréty, ktorá vzdialene pripomína Goetheho obetujúcu sa Margarétku z Fausta. Centrom všetkého zla v románe je však kúzelník Voland – Satan, ktorý vtrhne do Moskvy, aby svojimi činmi ovplyvnil konanie tunajších ľudí (z ktorých sa jedni stávajú prisluhovačmi režimu, iní končia v pekle, ďalší na psychiatrii…). Biblické témy, satira, groteska, „dych stalinskej doby“ sú témami na niekoľko románov – nielen pre jedného, hoci geniálneho Bulgakova. Spisovateľ v tomto neobyčajnom románe hovorí nielen o duší svojej generácie, ktorá desiatky rokov trpko znášala diktátorsky údel, ale rieši aj všeobecné „otázky umenia, viery, odvahy, lásky a slobody človeka a umelca“ – (citát z bulletinu SF). Téma románu bola nie raz spracovaná činoherne, televízne (najmä v zahraničí) a filmovo v Rusku r. 1994 v réžii Jurija Karu. Film mal pôvodne 240 minút (!), v skrátenej podobe 118 minút, no premiéry sa dočkal až v spomínanom r. 2011.

Koncertná hudba Schnittkeho suity Majster a Margaréta  (v úprave Franza Strobela) kompiluje podstatné úseky filmovej hudby a rozpracováva ich na ploche veľkého symfonického orchestra do formy suity. My sme z nej počuli o niečo skrátenú verziu (začína časťou Majster a Margaréta II). Názvy jednotlivých častí 13-minútovej suity, zahranej SF s istým pátosom a energiou samotného dirigenta i samotného orchestra (pričom zazneli aj minimálne elektroakustické efekty, dokomponované synom skladateľa Andrejom Schnittkeho), boli tieto: Majster a Margaréta II; Voland; Foxtrot; Tango; Marcia funebre; Predohra. Ravelovo Bolero; Majster a Margaréta III.

Pochopiť Schnittkeho filmovú hudbu znamená, zamyslieť sa aj nad cestami samotnej filmovej hudby, ktorá prekonala od čias veľkých symfonických plôch (boli aj v našich filmoch, dokonca od popredných skladateľov doby!) veľkú cestu smerom k minimalistickému vyjadrovaniu. Dnes vo filmovej hudbe prevažuje (až na historické veľkofilmy, či akčné diela s konkrétnymi zvukmi) viac skratkovité vyjadrenie, podčiarkujúce situáciu, miesto, portrét hrdinu, dobu a pod. Obľúbená bola onoho času aj elektroakustická hudba a doposiaľ sa využíva i nástrojová, no viac komorne vyznievajúca filmová partitúra.

Bez vypočutia suity Schnittkeho k Majstrovi a Margaréte by sme možno citovo až tak hlboko neprenikli k fantastickým postavám a scénam z Bulgakovovho románu. V úvode opusu zaznievajú patetické tóny veľkého symfonického orchestra – vrátane fanfárových úsekov; vzápätí štylizované rytmy kedysi (aj v Rusku) obľúbených dobových spoločenských tancov (foxtrot, tango); ústiace do pohrebného marcia funebre – pochodu smrti (pamätníci si nepochybne zaspomínali na falošné slzy pri Stalinovom pohrebe, resp. busty po smrti ruského „báťušku”). Veľkú plochu Schnittkeho suity finalizujú autorsky jemne štylizované úseky Ravelovho Bolera, „vpasované“ do kontextu suity ako obraz veľkolepého bálu, s neodmysliteľným, rytmicky akcelerovaným geniálnym Ravelovým motívom. Škoda, že úseky z Ravelovej skladby boli citované na neúmerne veľkej, autorsky málo prepracovanej ploche. Suita končí témou Majstra a Margaréty – vo veľmi stručnom znení, pričom v poslucháčovi doznievali ešte rytmicky dotieravé témy Bolera.

Koncert Slovenskej filharmónie, Ewald Danel, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
Ewald Danel,
foto: Alexander Trizuljak

Ďalším číslom večera bol Koncert pre husle a orchester č. 1, op. 35 od poľského skladateľa z rozhrania minulých storočí Karola Szymanowskeho (1882-1937). Sólo hral koncertný majster SF a umelecký šéf Slovenského komorného orchestra Ewald Danel. Potvrdil tendenciu vedenia SF, aby sa ponúkli sólistické príležitosti vedúcim osobnostiam jednotlivých koncertných sekcií – nehovoriac o tom, že Danel je dlhé roky výraznou dirigentskou i husľovou osobnosťou. Žiaľ, Szymnanowskeho koncert hral z nôt – a tak celkom nevyužil reprezentatívnu funkciu sólistu, čo možno ospravedlniť iba veľkou frekvenciou jeho naštudovaní programov so SKO (ten má samostatný cyklus v rámci programov SF), ale aj na príležitostných koncertoch SKO v bratislavských chrámoch, resp. v iných slovenských mestách, ba v máji aj v zahraničí. Celkovo treba vysoko hodnotiť ušľachtilosť sólového predvedenia koncertu poľského „impresionistu“, ktorý v danom diele skomponoval hudbu duše –nielen brilantné husľové dielo. Dialógy priam vesmírneho zvuku orchestra, s mimoriadne precízne vypracovanými sláčikovými sekciami, ba celá skladba bola akoby inšpirovaná tajomnosťou nočnej prírody (skladateľ sa inšpiroval v hudobnom vyjadrení básňou poľského poéta Tadeusza Micinského „Májová noc“) pričom hudba akosi podvedome korešpondovala s náladou publika, vnímavého voči pokojnému teplému večeru, počas ktorého znel čarokrásny, melódiami naplnený husľový koncert. E. Villaume po búrlivej hudbe ruského skladateľa prenikol do poľsko-francúzskeho ducha krehkého Szymanwskeho a odokryl v jeho hudbe jemné hlasy ľudskej bytosti, vyjadrené v husliach sólistu i delikátne hrajúceho orchestra. Sólo v podaní Danela bolo jasné, čisté, najmä v hlbších polohách magické, v sólovej kadencii bezchybné a sebaisté – vždy s maximálnym emotívnym zaangažovaním navonok až príliš pokojného umelca.

Koncert Slovenskej filharmónie, Ewald Danel, Emmanuel Villaume, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
Ewald Danel, Emmanuel Villaume,
foto: Alexander Trizuljak

Na záver koncertu zaznela dramaturgická a umelecká „pochúťka“: Egmont, op. 84, hudba Ludwiga van Beethovena (1710-1827) k rovnomennej tragédii J. W. Goetheho. Obyčajne znie na koncertoch iba slávna predohra Es dur k tejto tragédii – ako obľúbený vstup do koncertných večerov. Tentokrát zaznela celá hudba ku Goetheho hre – s desiatimi časťami Beethovenovej hudby, v melodramatickom podaní Slovenskej filharmónie a s hovoreným slovom Borisa Farkaša, za spoluúčasti sopranistky, sólistky Opery SND Evy Hornyákovej, ktorá zaspievala dve piesne z tohto diela.

Obsahovo je Goetheho tragédia oslavou Egmonta, miestodržiteľa Nizozemska v 16. storočí, ktorého za účasť na povstaní proti španielskemu útlaku r. 1568 popravili. V Egmontovi sú zvláštne ideové prepojenia s ďalšími dvomi veľkými Beethovenovými dielami:

Na Egmonta dostal Beethoven poverenie r. 1804 – no celú partitúru dokončil až r. 1810, kedy ju uviedli vo viedenskom dvorskom divadle.

Beethovenova 3. symfóniu Es dur „Eroicu”, op. 54, vznikala v r. 1802 – 1804, spočiatku z obdivu k republikánskym ideám Veľkej francúzskej revolúcii, aby ju sklamaný Beethoven napokon dedikoval „Na počesť pamiatky veľkého človeka“.

Koncert Slovenskej filharmónie E. Villaume, E. Hornyáková, B. Farkaš, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie
E. Villaume, E. Hornyáková, B. Farkaš,
foto: Alexander Trizuljak

A 5. symfónia c mol „Osudová“, op. 67? Tú komponoval Beethoven v r. 1800 – 1808. Tieto tri geniálne diela majú v sebe prinajmenej časovú príbuznosť inšpirácií, ale aj oslavu hrdinstva a túžby jedinca po slobode, hoci s nevyhnutnosťou osudu.

Dramatické napätie v predohre Egmonta je echom dobovej túžby po slobode, ale aj Beethovenovej hrdej povahy, po celý jeho život zbavenej akejkoľvek nadvlády – či napoleonskej, alebo vyššie postavených stavov, prípadne peňazí. A tak to, čo bolo v Eroice pôvodne zamýšľané ako oslava idealizovaného Napoleona, neskôr zmenené na pamiatku veľkého človeka, je v Egmontovi oslavou v spomienkach neumierajúceho hrdinu. V druhom pláne je i vyjadrením lásky Egmonta k meštianskemu dievčaťu Klárke. Jej sú venované dve krásne piesne, ktoré nádherne znejúcim, mäkkým a lahodným sopránom zaspievala Eva Hornyáková. Emmanuel Villlaume viedol citlivo orchester v súlade s hovorenými vstupmi herca Borisa Farkaša (v modernom slovenskom preklade replík z Goetheho drámy v tlmočení Milanom Richterom) a sopranistky Evy Hornyákovej – ktorá by sa mohla stať novou hviezdou podobných sól v orchestrálno-vokálnych produkciách SF.

Po vášnivom, strhujúcom a dramatickom vstupe orchestra v Predohre nasledovali časté hovorené vstupy Borisa Farkaša, ktoré sa pohybovali v civilnom prejave – v pomerne rýchlom tempe. Pomalšie a akcentujúce prvky by ozvláštnili jeho ináč kvalitný prejav a početné monológy. Nechýbal im však pátos, ani citlivosť – hoci sme si zvykli na recitátorské umenie iných protagonistov podobných hudobno-slovných produkcií SF.

Beethovenova hudba sa v  Egmontovi prejavila ako ďalšia symfónia; mala v sebe totiž okrem dramaticky vzrušených myšlienok aj vstupy rôznych orchestrálnych skupín a ich preferovanie či vystupňovanie – nehovoriac o dĺžke (45 minút) diela. V pamäti zostáva pochodovým rytmom podfarbená, no melodická Pieseň Kláry, vzápätí lyrická hudba Medzihry I., prechádzajúca postupne do vášnivého fff, alebo hlboko, vážne ponorená hudba 4. časti – Medzihry II, s dialógom sláčikov a dychov, 2. lyrická pieseň Klárky, patetické tóny, akoby náznak smútočného pochodu v 7. časti – s rytmicky precíznym členením, časť, nazvaná Klárkina smrť v 8. časti, sprevádzaná fanfárovými zvukmi trubiek a bubienka, ktorý v melodramatickom prúde zaznieval v echu slov, napokon nezabudnuteľná Symfónia víťazstva v 10. – záverečnej – časti diela, s odkazom Egmonta do budúcich čias: „Prelomte hrádzu tyranstva… Chráňte si, čo je vaše! A aby ste zachránili to najmilšie, s radosťou padnite, ako vám ja dávam príklad“.

Koncert Slovenskej filharmónie, Emmanuel Villaume, Eva Hornyáková, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
Emmanuel Villaume, Eva Hornyáková,
foto: Alexander Trizuljak

Symfónia víťazstva zaznela v podaní Slovenskej filharmónie ako výzva a vízia veľkých mužov národa, Beethovenom napísaná ako apoteóza veľkého orchestra, s farebnou podporou sekcie plechových dychov. To všetko na podporu ideí hrdinu, ktorý zomrel za slobodu svojho ľudu. Ani predel stredoveku nezotrel epopeju o odvahe Nizozemčanov. Vďaka geniálnej dráme Goetheho a hudbe veľkého Beethovena je odkazom i pre dnešok.

Dramaturgicky bol tento Egmont istým vrcholom nového kompozično-interpretačného hľadačstva nášho prvoradého orchestra, ktorý so svojím šéfdirigentom predviedol umelecky opäť niečo novátorské, na najvyššej úrovni – navyše povznášajúce zaprášené duše dneška k novým nádejam.

Autor: Terézia Ursínyová

záznam koncertu nájdete v Online archíve Slovenskej filharmónie TU…

Operné gala 2018

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár