„Svet je krásna kniha, no málo osoží tomu, kto v nej nedokáže čítať.“ Tieto slová mohol vyrieknuť len človek, ktorý miloval život, ale zakúsil aj jeho temné stránky. Citát nájdeme v komickej hre Pamela nubile (Slobodná Pamela), ktorá bola uvedená v Mantove na jar 1750. Autorom tejto hry (a mnohých ďalších) je rodák z Benátok, ktorý sa zapísal do dejín kultúry ako reformátor populárneho jarmočného divadla pod holým nebom commedia dell‚arte. 6. februára 2018 si pripomíname 225 rokov od smrti „otca talianskej komédie“ Carla Goldoniho. V čom spočíva jeho novátorstvo a ako zasiahol do vývoja operného umenia?
Benátky, 25. február 1707. Znie to ako úvod dobrej hry či opery. Bol to začiatok ľudského života, ktorý nemal ďaleko od tragikomédie. Carlo Osvaldo Goldoni sa narodil pod práporom svätého Marka v rodine lekára. V jeho žilách prúdili (alebo blúdili?) aj kvapky modenskej krvi. Zdalo sa, že malý Carlo pôjde v otcových šľapajach. Bol veľmi bystrý, už ako štvorročný sa naučil čítať a písať a po prísnej výchove u jezuitov a dominikánov sa dal na štúdiá práva.
V roku 1723 mu markíz Pietro Goldoni Vidoni vybavil štipendium na univerzitnom Collegio Ghislieri v Pavii. Všetko šlo ako po masle až do tretieho ročníka, kedy dostal vyhadzov. Carla Goldoniho vylúčili zo štúdia, pretože v diele Il colosso (Gigant) zabrnkal na city váženým rodinám. Nič si z toho nerobil. Vybral si dobrodružný život a spolu s otcom sa dostal až do dnešného Slovinska a Tyrolska.
Ako dramatik na seba upozornil počas karnevalovej sezóny 1730, kedy premiéroval dve komédie Il buon padre (Dobrý ocko z roku 1729) a La cantatrice (Speváčka). O rok nato sa v starobylej Ravenne odhodlal dokončiť štúdiá práva. Je zvláštne, že názov týchto dvoch hier akoby predznamenával Goldoniho ďalší osud – bol „dobrým otcom“ divadelnej komiky a dotkol sa hudby aj ako tvorca kantát: jeho poému Il coro delle muse (Zbor múz) zhudobnil Gennaro D’Alessandro a hrala sa na pôde dievčenského sirotinca Ospedale della Pietà 21. marca 1740. Toho Ospedale, kde mal domovské právo „červený kňaz“ Antonio Vivaldi.
Carlo Goldoni (1707 – 1793),
olejomaľba benátskeho portrétistu Alessandra Longhiho z roku 1750,
zdroj: wikimedia
Povolanie advokáta, kočovanie s divadelnou spoločnosťou ani účasť v krvavej bitke o Parmu medzi franko-sardínsko-parmskými a cisárskymi vojskami v roku 1734 neschladili Goldoniho horúcu povahu. Temperamentný Benátčan bol stvorený pre divadlo (napísal okolo 200 hier). Jeho ďalšie cesty viedli do Paríža, kde po rokoch slávy odovzdal dušu Bohu v chudobe 6. februára 1793. Zanechal po sebe tučné zväzky plné úsmevu. Ktoré z nich najviac ovplyvnili dejiny opery? Roku 1745 uzrel svetlo sveta „dobový sitcom“ Il servitore di due padroni (Sluha dvoch pánov).
Goldoniho bláznivá komédia obletela celú Európu. Nečudo, že po zhudobnení tohto námetu pokukoval sám Mozart (čítame o tom v Mozartovom liste otcovi z 5. februára 1783). Siahol po inej goldoniovskej téme La finta semplice. Mozartov rival Antonio Salieri tiež nezostal len pri sľuboch a na Goldoniho námet napísal už v roku 1773 operu La locandiera (Hostinská). Zahanbiť sa nedal ani neapolský belcantista Niccolò Piccini, ktorý siahol po librete La buona figliuola (Dobrá dcéruška) od akéhosi Polissena Fegeja. Po týmto krkolomným pseudonymom sa skrýval náš starý známy Carlo Goldoni.
Osudy krásnej Pamely (v opere Cecchina), ktoré dramatik spracoval v dvojici komédií Pamela nubile (Slobodná Pamela) a Pamela maritata (Vydatá Pamela) si vypožičal z anglického románu Pamela or Virtue Rewarded (Pamela alebo Odmenená cnosť) od Samuela Richardsona. Libreto Carla Goldoniho L‚Arcadia di Brenta z roku 1749 bolo vďačným žriedlom Galuppiho melódií. Vedeli ste, že táto opera sa hrala aj v Bratislave? Bolo to ešte v čase, keď sa dnešnej slovenskej metropole hovorilo Pressburg.
V Univerzitnej knižnici v Bratislave sa uchováva nádherné vydanie libreta opery L‚Arcadia di Brenta na Goldoniho text z bratislavskej tlačiarne Jána Michala Landerera. Vzácny exemplár z roku 1759 je venovaný „all‚illustrissimi ed‚ eccellentissimi covalieri della città di Presburgo“ (význačným a znamenitým pánom gavalierom z mesta Prešporok). No nie je to úžasné?
Titulný list libreta opery Arcadia in Brenta vytlačený v Bratislave v roku 1759, zdroj: wikimedia
Ak sa chcete dotknúť Goldoniho, bežte do Benátok. V paláci Centani pravidelne otvára brány Casa di Carlo Goldoni (Goldoniho dom) so zaujímavou expozíciou venovanou životu a dielu veľkého komediografa. Kto by odolal pôvabnému divadielku s originálnymi marionettami z 18. storočia? Tu môžeme začať naše pátranie, prečo Carlo Goldoni prevrátil naruby pravidlá komiky. Zájdime po indíciu do tieňa renesančných záhrad. Prvá kunsthistorická lastovička v Taliansku, maliar a architekt Giorgio Vasari, vydal v roku 1550 u Florenťana Lorenza Torrentina dielo so vznešeným názvom Le vite de‚ più eccellenti pittori, scultori e architettori (Život najvýznačnejších maliarov, sochárov a architektov).
Zhromaždiť životopisné údaje o umeleckých esách svojej doby a venovať dve objemné knihy veľkovojvodovi Cosimovi I. de‘ Medici bol síce nadľudský výkon, ale pripomínal bobra, ktorý odvšadiaľ nosí vetvy, aby si na jazere postavil hrad. Ale Vasari za biografickými údajmi hľadal čosi viac, než len „bobrovanie“ – bol na stope ducha doby. Termín renesancia (rinascenza, rinascimento), tak blízky filozofovi, hudobníkovi a humanistovi Leonovi Battistovi Albertimu, spravil nesmrteľným práve Vasari. Jemu vďačíme za anekdoty, príbehy a klebety, ktoré umne zakomponoval do svojho vedeckého slovníka a zanechal nám tak svedectvo o duchovnej vôni umeleckých epicentier talianskeho Cinquecenta. A bez čoho si renesančný človek nedokázal predstaviť život? No predsa bez divadla! V ňom sa výtvarné umenie, hudba, tanec, príbeh, dôvtip a ohováračky miešali do divokého, ale výdatného guláša.
Kolorit námestí a jarmokov dotváralo improvizované divadlo pod holým nebom zvané la commedia dell‚arte. Úsmevné predstavenia však neboli v rukách amatérov (dnes by sme povedali: ochotníkov). Mali ich na starosti skutoční herci. Tí sa regrutovali do profesionálnych súborov s bizarnými názvami: Confidenti (Dôverníci, lebo vynášali na svetlo Božie tajné pletky zo šľachtických palácov), Fedeli (Verní), ba aj Gelosi (Žiarliví). Posledne menovaní (Compagnia dei Gelosi) sa tešili obľube aristokratických kruhov, hoci to boli najmä urodzené hlavy, z ktorých si radi vystrelili.
Zakladateľ tejto kočovnej spoločnosti Flaminio Scala, inak manažér, editor, spisovateľ, komik a herec so pseudonymom Flavio, mal byť na čo hrdý! A prečo si hovorili žiarlivci? Odpoveď nám dáva ich motto: Virtù, fama ed honor ne fèr gelosi (Cnosť, sláva a česť nás činia žiarlivými). A my môžeme žiarliť napríklad na úspechy hereckej dvojice Francesca Andreiniho a Isabelly Canalli. Herecký pár zo súboru Gelosi však doviedol spoločnosť do krachu. Nie, nie je to tým, že by odrazu nemali obecenstvo. Dôvod treba hľadať inde. Isabella zomrela pri pôrode vo Francúzsku v roku 1604 a jej manžel Francesco Andreini (vtedy už principál) sa v dôsledku tejto tragédie natrvalo vzdal drogy potlesku. Spoločnosť stratila chrbtovú kosť a zanikla. Commedie dell‚arte sa to nedotklo. Žila ďalej vo svojich postavách (zamilované hrdinky dostali meno Isabella po Andreiniho manželke), prototypoch a zápletkách.
Compagnia dei Gelosi v Paríži,
maľba Hieronyma Franckena I. okolo roku 1590, v popredí pravdepodobne Isabella Andreini,
zdroj: mtholyoke.edu
Pouliční hrdinovia commedie dell‚arte putovali z jarmokov rovno do opery. Žijú napríklad vo fabule Donizettiho buffy Don Pasquale, hoci v čase premiéry tejto opery (3. januára 1843) bola nefalšovaná renesančná komédia muzeálnym kusom. Bohatý starý mládenec Don Pasquale (Pán „veľkonočný“, nie „veľkomožný“, pretože Pasqua je v talianskom jazyku Veľká noc) má predobraz v postave Pantalona. Je to obchodník s plnými vreckami peňazí, ale lakomý ako Škót.
Meno Pantalone pripomína talianske slovko pre nohavice (pantaloni), avšak jeho etymológia nesúvisí s odevom. Pantalone je zjednodušenou verziou mena Pantaleone, a to zasa pochádza z gréckeho Πανταλεων. Helénske meno bolo rozšírené vo vznešených kruhoch v Orientom nasiaknutých Benátkach, kde sa v chráme San Pantalon uctievali relikvie ranokresťanského mučeníka a lekára svätého Pantelejmona (po taliansky Pantaleone) z byzantskej Nikomédie. Preto nie je náhoda, že divadelná postava Pantalona sa zrodila práve v Benátkach, v domove nášho dramatika. Carlo Goldoni ho vo svojich komédiách pretvoril na konzervatívneho, mrzutého a svojím spôsobom nešťastného otca.
Komédia I rusteghi (voľný preklad Grobiani) uvedená počas karnevalu v meste svätého Marka v roku 1760 sa dočkala operného spracovania zásluhou Ermanna Wolf-Ferrariho. Komická opera I quatro rusteghi o štyroch starých mamľasoch na text Luigiho Suganu a Giuseppe Pizzolata mala premiéru v roku 1906 v Mníchove. Goldoniovský duch sála z libreta aj vďaka zachovanému benátskemu nárečiu. Postavy starých mládencov z commedie dell’arte označujeme vecchi – starci. Patrí k nim tiež Dottore (Doktor, spomeňme si na postavu Doktora Malatestu z Dona Pasquala) a Il Capitano (kapitán Giangurgola z kalábrijskej verzie commedie dell’arte). „Starých chrenov“ vždy premôže mladá krv. V commedii dell’arte (aj u Goldoniho) sú to sluhovia. Do toho šuplíka patria Arlecchino (Harlekýn) a jeho priateľ Brighella, Truffaldino, Pulcinella (neapolská maska vymyslená Silviom Fiorillom) i sám Zanni, ktorý dal pomenovanie celej tejto skupine (zanni – sluhovia).
Opery, v ktorých šikovný služobník preľstí svojho pána (Giovanni Battista Pergolesi a jeho La serva padrona, prípadne Rossiniho slávny Il barbiere di Siviglia), nie sú ničím iným, než zrkadlom vzťahov z commedie dell’arte. A bez čoho by dobrá komédia nemala „šťavu“? Bez zamilovaného párika! V klasickej talianskej komédii bývajú takého páry (gli innamorati – zaľúbenci) väčšinou hneď dva. A obliekajú sa podľa najnovšej módy.
Pantalone, skica Maurice Sanda, 1860,
zdroj: wikimedia
Keď Carlo Goldoni písal najväčšie perly humoru, commedia dell‚arte prežívala hlboký úpadok. Najvyšší čas s tým niečo urobiť! Benátsky majster vtipu si z nej zobral to najlepšie – jazyk, zápletku a postavy. Jarmočné komédie sa hrali v lingua volgare (herci používali dialekt prostredia, v ktorom pôsobili). Aj Carlo Goldoni, ktorý zostal celý život hrdým Benátčanom, miloval benátske idiómy.
V predhovore k hre Le massere z roku 1755 napísal slová plné zdravej pýchy: „Aj náš jazyk (benátsky, pozn. autorky) je schopný všetkej tej sily a výdobytkov rečníckeho a básnického umenia, a ak ho používa majstrovská ruka, veru nemá čo závidieť elegantnejšej toskánčine.“ Lenže Goldoniho ruka bola rukou reformátora. Zmysel pre reformu ukázal v (na tú dobu) radikálnom kroku: z commedie dell‚arte odstránil masky. Každá postava, či už starý Pantalone alebo prešibaný Pedrolino (vo Francúzsku Pierot), mala vlastnú masku (jedinou výnimkou bol zamilovaný pár, ten spravidla vystupoval bez masiek).
Podľa masky divák spoznal, kto vlastne účinkuje na scéne. Nezriedka sa prihodilo, že jeden herec hral celý život jedinú postavu. Ako sa to mohlo stať? Nuž, jednoducho: postavy v commedii dell‚arte totiž neboli charaktermi, ale len typmi. Znamená to, že neprechádzali citovým prerodom, mali vždy rovnaké povahové vlastnosti a statický psychologický profil. Dottore bol navždy starý zadubenec s boloňským prízvukom (veď študoval na slávnej univerzite v tučnej a učenej Bologni!), ktorý strúhal jedna radosť skomolené latinské citáty a bránil mladým v láske, nech sa deje čokoľvek! Čo s takouto postavou? Jedno je isté: nemôže sa ďalej vyvíjať. A práve tomu spravilo koniec Goldoniho pero. Benátsky majster slova oslobodil talianske ľudové divadlo od skostnatených typov a vdýchol postavám nový život. Stvoril z nich ľudí z mäsa a kostí.
Nicolas Lancret, La commedia dell’arte, Louvre, Paríž,
zdroj: staticflickr.com
Nepripomína vám to operný verizmus, (ne)verný návrat k princípom pravdivej reality? Hľa, v tomto kontexte je aj verizmus nosením sov do Atén. Všetko tu už bolo! Krédo, že hra musí byť poplatná vierohodnosti každodenného života („verosimile della vita quotidiana“) Goldoni vyznával dávno pred Émilom Zolom a Giovannim Vergom! V porovnaní s naturalistami z 19. storočia má táto vierohodnosť benátskeho komediografa ružovú farbu. Rovná sa reáliám prostredia (dialekt, tradičné povolania) a maľuje úsmevnú karikatúru obyvateľov konkrétnych oblastí a regiónov (Goldoni, komik z Benátok, si často robil žarty na účet urodzených pánov zvaných i barnaboti – obyvateľov benátskej štvrte San Barnaba).
Trpkosť vášne a kruté koleso osudu u Goldoniho niet. Styčný bod medzi commediou dell‚arte a verizmom však predsa len existuje, a nemusíme ho hľadať pod lupou: je to opera I pagliacci (Komedianti) od Ruggera Leoncavalla. Dej opery sa odohráva v prostredí potulnej tlupy komediantov (compagnia viaggiante) a na gran spettacolo v druhom dejstve tejto opery veru nechýbajú ani tradičné postavy Colombina a Harlekýn.
Leoncavallo situoval svoj príbeh do kalábrijskej dediny roku 1865. No vtedy po skutočnej commedii dell‚arte nebolo ani chýru, ani slychu. Svedčí o tom replika „i zampognari“ z úst Leoncavallových Kalábrijcov. Zampognari nie sú divadelníci. Sú to muzikanti. Gajdoši (slovo la zampogna doslova znamená gajdy) a ich pôsobenie sa v Taliansku spája predovšetkým s Vianocami (sú obdobou slovenských koledníkov a betlehemcov). Leoncavallo nevedomky miešal piate cez deviate – relikty jarmočného divadla si zamenil s ľudovými hudobníkmi. Aj takto sa modifikoval pohľad na commediu dell‚arte – a to priamo na opernom javisku. Zrátané a podčiarknuté: rozdiel medzi goldoniovskou reformovanou komédiou a veristickým ošiaľom na sklonku 19. storočia sa dá zredukovať na opozitum medzi tmou tragiky a Slnkom komiky.
„Verista“ Goldoni sa vo svojich hrách veľmi rád smial. Aj do negatívnych „figúrok“ z provinčného mestečka vložil niečo dobrosrdečné (na rozdiel od Leoncavallovho vraždiaceho pajáca Cania), čím zosilnil morálny účinok svojho posolstva. A to je ďalší reformný krok. Morálne posolstvo v commedii dell‚arte nikdy nehralo prím. Dajme ľuďom panem et circenses – chlieb a hry! A v nich veľa zábavy… Goldoni povedal stop: síce neokradol divadelné umenie o právo na humor (tým by mu podpísal rozsudok smrti), no vo chvíli, keď svojím hrdinom dovolil vyvíjať sa, dokázal aj z banálneho príbehu „vytĺcť“ vážny mravoučný odkaz bez potokov krvi.
Harlekýn a Colombina,
olej na plátne od Giovanniho Ferrettiho z 18. storočia, zdroj: staticflickr.com
Reformátori nie sú ľudia, ktorí ničia dedičstvo predkov. Naopak, oni len rozbíjajú hranice. Carlo Goldoni posunul hranice commedie dell‚arte tým, že „škrtol“ improvizáciu. Jarmočné divadlo v plenéri síce hrali skutoční divadelníci, ale – čuduj sa svete – nemali písaný text, podľa ktorého by hrali. Mali len scenár (podľa dnešných kritérií: schému). Herci v commedii dell‚arte si svoje dialógy vymýšľali priamo na mieste. Okorenili ich narážkami na dobové udalosti a klebety, o ktoré žiadne renesančné mesto nemalo núdzu. Skĺzli do vulgarity, z ktorej Goldonimu vstávali vlasy dupkom.
Benátčan sa preto rozhodol písať svojim postavám konkrétne party. Vyhol sa tak nebezpečenstvu lascívnosti (túžba moralizovať bola ozvenou jeho právneho vzdelania). A aby bolo všetko jasné, k mnohým dielam pripojil predhovor, v ktorom vyrukoval na svetlo Božie s jasnou koncepciou. Bolo to čosi nevídané, tak, ako ďalší Goldoniho výrok, tentoraz z hry Il cavaliere di buon gusto (Gavalier s dobrým vkusom) vydanej tlačou v roku 1770: „Kto hovorí veľa, časom sa naučí rozprávať správne. Kto však málo hovorí, nikdy si nie je istý, či hovorí zle.“
Scéna z talianskej komédie, olej zo 16. storočia od neznámeho autora z okruhu školy Fontainebleau, Musée Bonnat-Helleu, Bayonne, Francúzsko,
zdroj: gettyimages.com
Keby nebolo jarmočného divadla, ktoré ťažilo zo zlatej rudy ľudovej tvorivosti, nebolo by ani Goldoniho, ani komickej opery. Carlo Goldoni poznačil vývoj opery buffy v dvoch smeroch. Ako básnik, keďže sám písal libretá a jeho literárny štýl hlboko ovplyvnil popredného Mozartovho libretistu Lorenza Da Ponte. Do sveta hudobnej komédie Goldoni zasiahol aj ako dramatik, pretože jeho hry žili druhým životom na operných scénach. A prvky commedie dell‚arte zostali skryté v Goldoniho literárnom odkaze ako hrozienka v koláči. Stačí len zahryznúť.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Haydn, Paisiello, Boroni, Scarlatti, Sarti. Aj títo skladatelia siahli po libretách z Goldoniho tvorby. Niektoré boli natoľko populárne, že sa o ne ,,pobili“ viacerí autori. Taký Trh v Malmatile (Il mercato di Malmantile) pretavili do hudobnej podoby hneď traja (Fischietti, Cimarosa a Zingarelli). Goldoniho vplyvu sa nevyhol ani Antonio Vivaldi. Jeho opera Griselda (vznikla v roku 1735) má text Carla Goldoniho (benátsky literát však v tomto prípade vychádzal z Apostola Zena a z Boccacciovho Dekameronu). Virtuóznu áriu Agitata da due venti z II. dejstva nám zaspieva diva s veľkým D Cecilia Bartoli.
Medzi skladateľmi, ktorí najčastejšie zhudobňovali Goldoniho texty, dominuje Baldassare Galuppi (má na konte 16 opier na Goldoniho libretá). Spolupráca oboch umelcov odštartovala operou s názvom Gustavo, primo re di Svezia z roku 1740. Je to tragédia (rarita v Goldoniho tvorbe!) a spracúva námet z dejín Švédska (prvým švédskym kráľom z rodu Vasa bol Gustáv I., vlastným menom Gustáv Eriksson). Podobný námet zo severskej histórie majú na konte Daniel Auber (opera Gustave III.) a Giuseppe Verdi (v necenzurovanej verzii Maškarného bálu mal byť hlavnou postavou švédsky kráľ, predstaviteľ absolutizmu Gustáv III.). Áriu Armata di sdegno z Galuppiho ,,švédskej“ opery spieva Mónika Gonzáles.
Goldoniovská niť sa vinie až do obdobia verizmu. Nádhernú áriu Lucieta xe un bel nome nabitú benátskou atmosférou z opery I quatro rusteghi Ermanna Wolf-Ferrariho prednesie taliansky tenor z Reggio nell’Emilia Ferruccio Tagliavini.
A napokon spomienka na commediu dell’arte v podobe serenády Harlekýna (O Colombina) z Leoncavallovho ,,divadla v divadle“ I pagliacci. Postava Harlekýna (Arlecchino) vznikla v Bergame (v bergamskom dialekte sa jej vraví Arlechì). Je staršia, než jarmočné divadlo a súvisí s trochu temnými stránkami talianskeho folklóru. Už Dante pomenoval jedného z démonov v časti Peklo (Inferno) vo svojej Božskej komédii (La Divina Commedia) menom Alichino, čo je len odlišná prozodická varianta výrazu Arlecchino/Hellequin. Z nahrávky z februára 1931 znie hlas tenoristu „starej školy“ z Barcelony Hipólita Lázara.
Moderná história Domu Carla Goldoniho v Benátkach (Casa di Carlo Goldoni) sa viaže k roku 1914, kedy sa benátsky učenec Aldo Ravà pohrával s myšlienkou, že v gotickom paláci Centani zriadi múzeum venované najslávnejšiemu talianskemu komediografovi. Budovu na konci 17. storočia vlastnil starý otec dramatika, verejný notár z Modeny Carlo Alessandro Goldoni. Ravà prelomil veto poslednej majiteľky paláca kontesy Idy Manassero Camozzo a stavbu spoločne s dvoma šľachticmi kúpil. Jeho plány prekazila vojna.
V roku 1931 sa Goldoniho rodný dom dostal do rúk benátskej municipality. Využitie na kultúrne ciele dostalo zelenú až v roku 1953. Budovu museli prebudiť k životu reštaurátori. Gotický palác z 15. storočia v súčasnosti ukrýva expozíciu zameranú na Goldoniho tvorbu v kontexte talianskeho divadelníctva 18. storočia. Sídli v ňom Knižnica Inštitútu divadelných štúdií Carla Goldoniho (Istituto di Studi Teatrali) a múzeum je jej pridanou hodnotou.
