Dňa 4. septembra 2023 si pripomíname 180 rokov od narodenia jednej z našich najvýznamnejších hudobných osobností prelomu 19. a 20. storočia, Jána Levoslava Bellu (1843 – 1936), ktorý nám zanechal bohatý hudobný odkaz. Pri tejto príležitosti pripomenieme niekdajšie aktivity dnes už zaniknutej Nadácie Jána Levoslava Bellu, a tiež predstavíme zaujímavé predmety, ktoré sa stali súčasťou zbierkového fondu ŠVK – Literárneho a hudobného múzea Banská Bystrica, približujcúce Bellu nielen ako veľkého skladateľa, dirigenta a organistu, ale aj ako človeka, milujúceho otca a starého otca.
„Bella sa stal najinterpretovanejšou osobnosťou dejín slovenskej hudby, čo dokumentujú jestvujúce bellovské monografie (D. Orel – 1924, K. Hudec – 1937, L. Burlas – 1953. F. Zagiba – 1953, Z. Nováček – 1953, E. Zavarský – 1955), zborníky či záznamy z muzikologických konferencií (E. Muntág – 1985, J. Lengová – 1993), medzi ktorými zaujíma ťažiskovú pozíciu práca Ernesta Zavarského Ján Levoslav Bella. Život a dielo. Bellovej osobnosti sa venoval najväčší počet slovenských muzikológov…“, napísal Vladimír Godár v štúdii venovanej súbornému kritickému vydaniu Bellovho diela, ktoré realizuje Hudobné centrum od roku 1997 (GODÁR, Vladimír. Ján Levoslav Bella – prolegomena. Slovenská hudba, roč. 26, č. 1-2 (2000), s. 5 – 36).
Spolu s nototlačami HC vydáva aj nahrávky Bellových diel na CD. Aj na Opera Slovakia publikoval v roku 2021 príspevok Ján Marták s názvom Ján Levoslav Bella – slovenský hudobný génius so zameraním najmä na 95. výročie svetovej premiéry Belovej opery Kováč Wielad v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave.
Články, referáty, štúdie či knižné kapitoly sú záujemcom k dispozícii a ich bibliografiu je možné vyhľadať si na webovej stránke Hudobného centra či na slovenskom knižničnom portáli. Nie je teda treba pripomínať osudové životné peripetie, ktoré Bella zažíval počas svojho dlhého života a ktoré sa odrazili aj v jeho hudobnej tvorbe. Jeho bohatý a zásadný odkaz si pripomíname najmä v čase jeho výročí – nielen článkami, ale aj občasným predvedením jeho diel. Je však tento odkaz dostatočne prítomný v našej súčasnej hudobnej kultúre?
Naša podlžnosť Jánovi Levoslavovi Bellovi
Takto svoj úvodný prejav na konferencii k Bellovmu 140. výročiu narodenia v Liptovskom Mikuláši v dňoch 10. – 11. novembra 1983 nazval vtedajší predseda Zväzu slovenských skladateľov Oto Ferenczy. Skonštatoval, že je načase, aby sa jeho skladateľské dielo hlbšie a dôkladnejšie integrovalo do celku slovenskej národnej kultúry než dovtedy:
„Bellov svojrázny skladateľský štýl, na detaily zameraný spôsob skladobnej práce, celková povaha jeho hudby si zasluhujú pozornosť profesionálneho štúdia a vyžadujú prirodzene osobitý a štýlu primeraný prístup hudobnej interpretácie.“
Bola to prvá konferencia, ktorá dala príležitosť štrnástim muzikológom a hudobným osobnostiam k syntetickejšiemu pohľadu na život a tvorbu nestora slovenskej národnej hudby (L. Burlas, R. Rybarič, J. Tvrdoň, B. Banáry, J. Kresánek, E. Michalová, J. Albrecht, I. Hrušovský, O. Ferenczy, Ľ. Michalková, K. Wurm, N. Hrčková, M. Kovačka, E. Muntág). Zborník zostavil Emanuel Muntág a vyšiel v Hudobnom archíve č. 9 (Martin: Matica slovenská, 1985).
Súčasťou konferencie bola aj monografická výstava, ktorú pripravilo Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici (scenár Ľudmila Červená a kol.). Na konferencii sa zúčastnila aj skladateľova vnučka, koncertná klaviristka a pedagogička klavírnej hry Dagmar Sturli Bellová s manželom Gualtierom Sturlim.
Nové podnety pre interpretáciu Bellovej osobnosti a hudby
V priebehu 80. rokov 20. storočia sa uskutočnili ďalšie hudobné podujatia venované Bellovi. Spomeniem Prednáškový večer spojený s vernisážou výstavy Ján Levoslav Bella – priekopník slovenskej hudby (scenár Boris Banáry) v Kremnici dňa 19. septembra 1986. Prednášajúcimi boli Ladislav Burlas, Emanuel Muntág a Boris Banáry, počas vernisáže hralo Jurovského trio z Banskej Bystrice. Aj na tomto podujatí sa Bellova vnučka zúčastnila.
Pracovné a priateľské kontakty so slovenskými muzikológmi, najmä s PhDr. Janou Lengovou, CSc. nás priviedli k myšlienke založiť Nadáciu Jána Levoslava Bellu s cieľom propagovať, šíriť a vydávať skladateľovo dielo, prispieť k tomu, aby jeho umelecká tvorba bola integrálnou súčasťou slovenskej hudobnej kultúry a adekvátnym spôsobom sa prezentovala v zahraničí. Ďalším hlavným cieľom bolo podporovať skladateľské, interpretačné, muzikologické, publicistické a pedagogické aktivity doma i v zahraničí. (Štatút nadácie, Banská Bystrica 1991).
Nadáciu som zaregistrovala na Obvodnom úrade v Banskej Bystrici 6. decembra 1991 ako prvú takúto organizáciu vo vtedajšom okrese. Správu o tom som zverejnila v Hudobnom živote č. 7 z 21. apríla 1993 spolu s informáciou, čo plánujeme k 150. výročiu Bellovho narodenia.
Nadáciu si pod svoje pomyselné krídla zobralo Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici, ktoré jej poskytlo svoje priestory a potrebné vybavenie pre činnosť. V decembri 1991 sme sa s múzejnými kolegami vybrali do Viedne, aby sme pripravili pôdu pre nastávajúce podujatia – storočnicu skladateľa Jána Móryho a 150-ročnicu J. L. Bellu. Navštívili sme tam Móryho syna Viktora a Bellovu vnučku Dagmar Sturli Bellovú. Informovali sme ju o založení nadácie, čo ju veľmi potešilo. Prijala funkciu čestnej predsedkyne a stala sa jej podporovateľkou.
Prvým správcom nadácie sa stal JUDr. Milan Vančo, po ňom som z pozície predsedkyne správnej rady prešla do funkcie správkyne. Vzhľadom k aktuálnej situácii múzea, ktoré v ponovembrových reštitúciách prišlo o všetky tri objekty, k 1. januáru 2001 sa muselo zlúčiť so Štátnou vedeckou knižnicou, ktorej je aj dosiaľ špecializovaným organizačným útvarom.
Nadácia tak prišla o svoje sídlo. Navyše, po zmene zákona o nadáciách č. 34/2002 a povinnom vysokom navýšení základného imania, bolo potrebné transformovať nadáciu na Spoločnosť J. L. Bellu. To sa malo uskutočniť v novom domove nadácie, v skladateľovom rodnom meste Liptovskom Mikuláši, kam sme nadáciu aj s imaním odovzdali. Jej činnosť však po krátkom čase celkom zanikla.
Naplnila nadácia svoje stanovené ciele? Som presvedčená, že počas svojej existencie určite. Mňa, aj ďalších kolegov zo správnej rady, však veľmi teší, že za jedenásť rokov jej činnosti sme uskutočnili tri muzikologické konferencie, na ktorých sa osobnosť a dielo J. L. Bellu pertraktovalo, sprievodnými podujatiami boli výstavy, besedy, mnohé koncerty, a to doma aj v zahraničí, zborníky z konferencií, monografická publikácia Exegi monumentum aj CD.
Ján Levoslav Bella v kontexte európskej hudobnej kultúry
To bol názov medzinárodnej muzikologickej konferencie, ktorú usporiadala Nadácia J. L. Bellu v spolupráci so Slovenskou muzikologickou asociáciou pri Slovenskej hudobnej únii, Literárnym a hudobným múzeom Banská Bystrica a Ústavom hudobnej vedy SAV v dňoch 24. – 36. júna 1993 v Banskej Bystrici. Azda najpozornejšou poslucháčkou bola opäť Bellova vnučka Dagmar Sturli Bellová.
Odzneli tu zaujímavé referáty, ktoré sú k dispozícii v zborníku z konferencie. Zaujímavý bol príspevok Terézie Ursínyovej, ktorej Bellova vnučka zverila rodinné tajomstvo a súhlasila s jeho zverejnením. Treba však najprv uviesť, že Ján Levoslav Bella so svojou manželkou Augustou Luisou Máriou, rod. Wellmannovou, s ktorou sa zosobášili v Sibini v roku 1882, mali tri deti: Gusta (1884), Rudolf (1890) a Irmgard (1892), ktorá však ako 7-ročná zomrela.
Gusta sa stala klaviristkou a klavírnou pedagogičkou a usadila sa vo Viedni, syn Rudolf, skladateľ a dirigent žil vo Švajčiarsku. Tajomstvo sa týka Bellovej vnučky Dagmar. V spomínanej monografii Ernesta Zavarského z roku 1955 je uvedené, že bola dcérou Gusty a jej manžela Friedricha Krafta, riaditeľa Komunálnej banky vo Viedni a narodila sa 28. decembra 1920. Dagmar samotná sa o svojom skutočnom otcovi dozvedela náhodou, po vojne v roku 1945. Bol ním slávny dirigent Wilhelm Furtwängler.
Terézia Ursínyová v príspevku spomenula, že vo viedenskom byte má Dagmar okrem matkinho portrétu aj bustu svojho otca a okrem iného aj plagát z koncertu v Musikverein Viedeň z 8. februára 1949, na ktorom hrali Mozartov Koncert Es dur pre dva klavíre Paul Badura-Skoda a Dagmar Bella. Dirigoval Wilhelm Furtwängler.
Mestá žili Bellovou hudbou
Súčasťou banskobystrickej konferencie však boli aj viaceré sprievodné podujatia: beseda s Bellovou vnučkou Dagmar, jej prijatie primátorom mesta S. Mikom, videoprojekcia opery Kováč Wieland, komorný koncert, zborový koncert, výstava Osud a ideál. Novinkou bol koncert sakrálnej hudby z tvorby J. L. Bellu a jeho banskobystrického učiteľa hudby a regenschoriho Jána Egryho. Situovali sme ho do farského kostola Nanebovzatia Panny Márie, v ktorom bol Ján Egry regenschorim a jeho žiak tiež neraz sedával za organom a v ktorom mal Bella v roku 1866 primície.
Známa je skutočnosť, že J. L. Bella sa v roku 1881 zriekol kňazského povolania a prestúpil na evanjelickú vieru. Čo sme však nevedeli, bola skutočnosť, že katolícka cirkev ho exkomunikovala a tak nám banskobystrický dekan koncert v chráme nechcel povoliť. Našťastie však práve v tom čase mal biskup Rudolf Baláž cestu do Vatikánu a podarilo sa mu dať vec s Bellom na poriadok. Koncert, a potom aj ďalšie s jeho tvorbou, sa tak mohol uskutočniť. Dokladom toho, že katolícka cirkev vzala Bellu na milosť, bola aj prítomnosť vtedajšieho arcibiskupa mons. Jána Sokola na výnimočnom podujatí, na koncertnom predvedení opery Kováč Wieland v Slovenskej filharmónii v Bratislave.
Výstava putovala však aj do Liptovského Mikuláša, Kremnice a Bratislavy, kde zazneli viaceré koncerty s Bellovou hudbou. V spolupráci so Slovkoncertom sa koncerty konali aj v Slovenskom inštitúte v Budapešti a v koncertnej sále Bösendorfer vo Viedni 17. januára 1994.
Referáty o Bellovi, ako aj jeho hudba boli súčasťou ďalšej medzinárodnej konferencie konferencie Duchovná hudba v 19. storočí, ktorú nadácia usporiadala opäť v Banskej Bystrici v dňoch 19. – 22. októbra 1994. Ani tu nechýbala Bellova vnučka Dagmar Sturli Bellová.
Treťou bola konferencia Národné, Individuálne a univerzálne prvky v hudbe, ktorý sa konal v Bratislave 3. – 5. októbra 1996 (vedeckou garantkou a editorkou všetkých troch konferencií a zborníkov bola Jana Lengová). Aj na týchto konferenciách odzneli ďalšie referáty venované tvorbe J. L. Bellu, ktorého diela sa hrali na sprievodných podujatiach.
Bellova vnučka prišla do Banskej Bystrice aj v roku 1998, kedy bolo Literárne a hudobné múzeum koordinátorom svetového kongresu o dychovej hudbe IGEB (Internationale Gesselchaft zur Erforschung und Förderung der Blasmusik) a v spolupráci s ďalšími organizáciami sa podarilo pripraviť úspešné veľké podujatie. V dňoch 6. – 11. júla 1998 sa do Banskej Bystrice poschádzali špičkoví odborníci na fúkacie a dychové nástroje zo 14 krajín sveta. Do 70 účastníkov prišlo nielen z domovskej krajiny IGEB – z Rakúska, ale aj zo Švajčiarska, Maďarska, Ruska, Česka, Nemecka, Belgicka, Švédska, Fínska, USA, Kanady, Mexika, Izraela a z Austrálie.
Na otváracom koncerte 6. júla 1998 Hudba 3. zboru letectva a PVO Banská Bystrica zahrala Bellovu skladbu Schönes Waldland a na veľkolepom záverečnom galakoncerte 11. júla 1998 účinkovali Vojenská hudba armády SR Bratislava spolu s Hudbou 3. zboru letectva a PVO Banská Bystrica, Spevácky zbor Hron Banská Bystrica a operní sólisti Oľga Hromadová a Ján Babjak. Z tvorby J. L. Bellu orchestre uviedli Slávnostnú predohru Es dur a spolu so Speváckym zborom Hron aj záverečný výstup 3. dejstva opery Kováč Wieland (dir. Jozef Král, aranžmán Adam Hudec), ktorý vyznel majestátne a dojal nielen prítomnú vnučku skladateľa, ale aj viacerých prítomných.
Z ďalších podujatí, ktoré pripravila Nadácia J. L. Bellu treba spomenúť zaujímavý koncert z tvorby Jána Levoslava Bellu a japonského skladateľa Kósaku Yamadu v Liptovskom Mikuláši 19. októbra 1999, na ktorom účinkovali sopranistka Nao Higano a klavírna virtuózka Daniela Varínska, ktorá brilantne zahrala Bellove klavírne variácie Letí, letí roj, op. 21, ktoré autor skomponoval na konci svojho pôsobenia v Banskej Bystrici v roku 1869, Štyri charakteristické skladby pre klavír (Caprice, Vivace, Tanec víl, Capricietto) tiež z banskobystrického obdobia a Sonatínu e mol, pochádzajúca zo začiatku skladateľovho kremnického obdobia.
Nao Higano zaspievala cyklus Matka nad kolískou a piesne Čarujem ti a Iskierky, ako aj tri piesne na nemecké texty Huga Krebsa, Johanna Grasbergera a Heinricha Heineho – Allein mit dir (Sám s tebou),Ernst im Herzen (Vážnosť v srdci) a Der Herzallerliebster (Najdrahšej kráske krás), ktoré Bella písal pod dojmom svojej zakázanej kremnickej lásky k Henriete Campione. Bolo nevšedné, že pri počúvaní príjemného sopránu Nao Higano v ukážkovej dikcii, výslovnosti, zrozumiteľnosti a zároveň tvarovania a nosnosti fráz sme si naplno uvedomili ich kompozičnú hodnotu, krásu i lyrický a súčasne hlboký bolestný obsah.
Treba spomenúť, že výstavné a koncertné podujatia pri Bellových výročiach pripravili aj v rumunskom meste Sibiň, kde Bella žil takmer 40 rokov. Nemožno pospomínať všetky publikácie, podujatia a koncerty od polovice 20. storočia. Ich pripomínanie ukončím informáciou, že Nadácia J. L. Bellu zavŕšila svoju činnosť v roku 2001 compact discom Ján Levoslav Bella (1843 – 1936). Duchovná hudba (dramaturgia Jana Lebgová).
Bellov odkaz v súčasnosti
To, čo zostáva trvalou hodnotou, je určite fond Jána Levoslava Bellu v Hudobnom múzeu SNM Bratislava a jeho digitálna dokumentácia (www.jlbella.sk), ako aj jeho autografy, nototlače a iné dokumenty na ďalších miestach.
Prečítajte si tiež:
• Ján Levoslav Bella – slovenský hudobný génius
• Pocta Jánovi Levoslavovi Bellovi
Bellova vnučka Dagmar Sturli Bellová, s ktorou sme v Banskej Bystrici nadviazali osobné a priateľské kontakty, sa nám zavďačila darovaním viacerých dokumentov a predmetov, ktoré sa stali súčasťou zbierkového fondu ŠVK-Literárneho a hudobného múzea Banská Bystrica – sú medzi nimi Bellove fotografie, autografné skice, pôvodné tlačené vydania niektorých jeho diel, osobné predmety, ale aj ladička, ktorú používal ako dirigent temer stočlenného orchestra a 120-členného speváckeho zboru Hermania v rumunskom meste Sibiň. S týmito telesami uvádzal diela W. A. Mozarta, L. v. Beethovena i svojich súčasníkov Ch. Gounoda, F. Liszta, J. Brahmsa, R. Straussa a ďalších.
Azda treba pripomenúť, že s mnohými z nich udržiaval priateľské a písomné kontakty. V zbierke sú však aj dokumenty Bellovho syna, významného skladateľa dirigenta Rudolfa Henriho, dcéry, speváčky a vokálnej pedagogičky Augusty Krafft Bellovej, ako aj vnučky Dagmar, ktorá bola známou klavírnou virtuózkou a profesorkou viedenského konzervatória. Vnučka si s láskou uchovávala pamätník alebo kolibričí česko-nemecký slovníček s venovaním od starého otca.
Keď som prvýkrát bola vo viedenskom byte pani profesorky Dagmar Sturli Bellovej, v sekretári v obývacej izbe ma hneď zaujal malý detský nábytoček a vyrezávané figúrky zvieratiek. Keď pani Dagmar vysvetlila, že to vyrezával jej starý otec pre svoje deti a že sa hrávala s ním v detstve rada aj ona, vyslovila som nádej, že to bude raz v zbierkovom fonde múzea.
Pani profesorka sa ho, samozrejme, nechcela vzdať, mala ho každý deň na očiach, ale odkázala nám ho a jej neter jej vôľu splnila. A tak aj v súčasnosti cez tieto milé hračky, ale aj cez osobné predmety – okuliare, puzdro na obľúbené viržinky alebo iné predmety, môžu návštevníci múzea Bellu spoznávať nielen ako veľkého skladateľa, dirigenta a organistu, ale aj ako človeka, milujúceho otca a starého otca.
Pre zachovávanie odkazu Jána Levoslava Bellu je však dôležité, že Hudobné centrum pokračuje vo vydávaní jeho súborného kritického diela a nahrávok jeho diel. Vydané dielo je základom pre jeho ďalšie šírenie a interpretáciu. Je chvályhodné, že Rádio Devín pri príležitosti 180. výročia narodenia J. L. Bellu venuje 4. septembra 2023 skladateľovi celodenný špeciálny priestor vo vysielaní, v ktorom sa bude hovoriť nielen o jeho tvorbe v kontexte doby i dneška. Počas pondelka bude v Rádiu Devín znieť Bellova hudba.
Aj ŠVK-Literárne a hudobné múzeum jeho osobnosť pripomenie verejnosti výstavou „Zo života tvorcu slovenskej národnej hudby“ vo svojich expozičných priestoroch na Lazovnej ul. č. 9 v Banskej Bystrici (8. 9. 2023 – 12. 1. 2024).
Netrúfam si predpokladať, ako by dopadla reprezentatívna anketa súčasnej mladej generácie žiakov a študentov vrátane hudobne vzdelaných s otázkou, čo z Bellovej tvorby poznajú alebo čo pre nich jeho osobnosť a dielo predstavuje. Naša generácia si uvedomuje jeho význam pre slovenskú národnú hudbu a kultúru.
Zakončím tým, čím som túto pripomienku začala a odcitujem samu seba z príspevku „Európer“, nie „venčekár“. Obzretie sa za rokom Jána Levoslava Bellu, ktorý vyšiel v Národnej osvete č. 9 z roku 1994, ktorý je azda platný aj dnes:
„Vykonalo sa veľa alebo málo? Máme nové knihy o Bellovi, vieme o ňom oveľa viac než dosiaľ a hlavne, uviedli sme do života jeho nádherné hudobné diela. Siaha po nich čoraz viac interpretov doma i v zahraničí a zároveň si nachádzajú čoraz viac priaznivcov. Ukazuje sa, že aj dnes vedia osloviť a zaujať nielen odborníkov, ale hlavne hudbymilovnú širokú verejnosť. Vykonalo sa teda iste dosť. Veľa však vykonať ešte treba. Hlavne vydať jeho kompletné dielo tlačou, aby ho interpreti nemuseli vyhľadávať v archívoch a študovať z rukopisov. Skladateľ európskeho formátu a významu, akým Ján Levoslav Bella nesporne je, nám za to iste stojí.“
Autor: Marianna Bárdiová
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.