Marek Štryncl: Alcina je baroková ,,popová“ skladba

Súbor opery Štátneho divadla Košice v týchto dňoch pripravuje prvú premiéru v roku 2016, ktorá sa uskutoční 26. februára. Pôjde o operu Alcina od barokového skladateľa Georga Friedricha Händla. Hudobne toto dielo v Košiciach pripravuje český dirigent Marek Štryncl, ktorý sa zameriava na poučenú interpretáciu starej hudby. V rozhovore prezradil, ako sa mu pracuje na tvorbe košickej inscenácie.

Orchester Musica Florea ste založili, keď ste mali 18 rokov. Navyše to bolo v roku 1992, teda v čase, kedy problematika starej hudby bola pomerne neznáma, no vyzerá to, že už vtedy ste našli svoje osudové smerovanie ako hudobníka. Ako je to vôbec možné?

Za všetko môže skutočne silný zážitok na koncerte pražského súboru Musica Antiqua vo Valticiach v roku 1990. Ten istý orchester som počul rok pred tým s iným repertoárom a pamätám si, že som na koncerte doslova zaspával. Potom o rok som ich počul znovu a nemôžem sa vyhnúť klišé, musím povedať – niečo sa vo mne pohlo! Ten zvuk, spôsob interpretácie – to ma zasiahlo, oslovilo, spôsobilo zimomriavky. Bol som nadšený a snažil som sa aj ja čo najviac ponoriť do starej huby. Bádal som, hľadal nahrávky, komponoval som v starom štýle. Nebolo to jednoduché, veľa možností na výskum v tom čase nebolo. Začal som hľadať zahraničné nahrávky a kurzy v zahraničí.

Nebola to zrejme pre mladého začínajúceho hudobníka tá najjednoduchšia cesta…

V tom čase to bolo doslova pionierstvo, šli sme do neprebádaných území. Ale dodávalo mi to obrovskú energiu a chuť ďalej túto problematiku študovať, zisťovať, ako hudba znela v čase svojho vzniku, respektíve ako asi mohla znieť. V dobe od baroka po romantizmus bolo totiž ideálom, aby skladba znela zakaždým inak. Každú frázu bolo treba obmeniť. S tým samozrejme súvisí miera improvizácie a ornamentika. Na školách sa to neučilo, takže ak som sa chcel v tejto problematike orientovať, musel som hľadať iné formy štúdia. Treba totiž povedať, že každý interpret, ktorý sa chce venovať starej hudbe, musí byť aj celkom slušný muzikológ. Nestačí nájsť v archíve skladbu – notový zápis je totiž málo, obsahuje len nepatrnú časť toho, čo a ako by malo zaznieť. Z rôznych iných prameňov musíte získať predstavu, ako sa notový zápis ´dorábal´ do výslednej zvukovej podoby. Dôležitá je intonácia, ladenie, symbolika. Treba povedať, že symbolika v baroku bola silne rozvinutá, každá tónina mala svoj vlastný charakter. Napríklad es mol znamenala najväčšie utrpenie ľudskej duše. Ak v skladbe zaznela, skutočne sa v nej spievalo o utrpení. Čo sa napríklad týka ladenia a ornamentiky, tak každý geografický celok mal svoje špecifiká. Zanechali nám rôzne tabuľky, informácie o tom, ako ich bolo treba realizovať, ale napríklad pri rôznych druhoch trilkov sa často stretávame pri popise s konštatovaním, že sa vlastne popísať slovami nedá, no pokúsia sa o to aspoň do takej miery, ako sa im to podarí.

Pôsobí to ako hudobná archeológia. Archeológ nájde niekoľko úlomkov, niečo mu chýba, no snaží sa čo najvernejšie zrekonštruovať pôvodný tvar vázy…

Samozrejme, k rekonštrukcii môže prísť, ale my sme zároveň praktici. Takže my tú vázu vyrobíme, ale takým spôsobom, ako ju v danom čase vyrábal vtedajší hrnčiar. Nezlepujeme totiž jednotlivé úlomky k sebe, až kým nevznikne váza. My vyrábame novú vázu od nuly. Samozrejme pravda je, že čím zreteľnejšiu predlohu poskladanú z úlomkov máme pred sebou, tým ľahšie sa nám podarí vyrobiť vázu novú…

Zaujala ma skutočnosť, že v problematike starej hudby sa hovorí aj o extrémizme v názoroch na ňu. Takzvaní extrémisti tvrdia, že stará hudba by sa mala hrať len poučeným autentickým spôsobom a s nástrojmi, ktoré buď pochádzajú z daného obdobia, alebo sú vernými kópiami. V opačnom prípade sa nemá hrať vôbec…

Bodaj by na svete existoval len tento druh extrémizmu (smiech). Myslím si, že väčšina hudobníkov súhlasí s tým, že nemôžeme rovnako interpretovať Bacha a Stravinského. Dajme Bachovi, čo je Bachove a Stravinskému, čo je Stravinského! To sa samozrejme nezaobíde bez toho, aby sme sa aspoň pokúsili priblížiť štýlu, v ktorom daná hudba vznikla. Ďalšia vec sú prostriedky. Ak máme k dispozícii dobové nástroje, je to výhoda, ale aj keď ich nemáme, je našou povinnosťou voči autorovi prispôsobiť sa jeho štýlu. Ako hovoril Wagner – interpret by mal byť druhou rukou skladateľa. To však neznamená, že sa treba otrocky pridržiavať notového zápisu. Vždy sa predpokladá, že interpret do hudby vloží aj trochu zo seba… Dnes s rozvojom rôznych technológii sa o starej hudbe dozvedáme stále viac a viac a nemôžeme vedľa týchto informácií stáť a ignorovať ich.

Množstvo informácií, ktoré prinášajú rôzne vedecké disciplíny zameriavajúce sa vyslovene na starú hudbu, sa zvyšuje. Na jednej strane musí interpret, ktorý sa pokúša o poučenú interpretáciu, viac absorbovať, čo zrejme prináša so sebou potrebu stále intenzívnejšieho štúdia, no na strane druhej, ho to aj posúva bližšie k ideálnemu tvaru…

Je to dobrodružstvo. Interpreti sú závislí na práci muzikológov, hoci ako som už povedal, každý interpret starej hudby musí byť z časti aj muzikológ. Ale predsa len – muzikológ, ktorý sa zameriava výsostne na jednu oblasť bádania, dokáže zhrnúť informácie z rôznych prameňov a dať ich takpovediac dohromady. A to je pre muzikanta veľmi dôležité, aby sa dokázal v starej hudbe orientovať. Ja vyučujem na JAMU ornamentiku a čím viac sa touto problematikou zaoberám, tým viac zisťujem, že možností v ornamentike bolo neskutočné množstvo a všeobecných pravidiel je len málo. Možnosti boli obrovské, mnohé výrazové prostriedky sa z hudby vytratili, ale niektoré sa dajú vystupovať aj v súčasnosti. Barokovú ornamentiku nachádzame napríklad v popovej hudbe. Musím skonštatovať, že hudobná interpretácia z obdobia baroka bola oveľa pestrejšia, v 20. storočí sa do hudby vkradla akási uniformita.

Nestretávate sa s názormi divákov, ktorí si povedia, že ak je poučená interpretácia starej hudby takáto pomerne komplikovaná záležitosť, tak predpokladajú, že jej nebudú rozumieť a neprejavujú o ňu záujem?

Moja skúsenosť je, že bežný divák takto neuvažuje. Skôr podobné vnímanie starej hudby badám u profesionálnych muzikantov, ktorí k starej hudbe nemajú vzťah a pozerajú sa na ňu takpovediac zvrchu. Ja tomu ale rozumiem, je to otázka estetického cítenia a každému sa páči niečo iné. Vždy sa nájde nejaká skupina, ktorá sa zameria na niečo, čo nepatrí do hlavného prúdu. Tak sa aj našli muzikanti, ktorí sa rozhodli interpretovať starú hudbu, bádať v nej a začalo sa to rozširovať. Ja sám som našiel záznamy z roku 1901, v ktorých sa píše o koncerte v pražskom Rudolfíne, počas ktorého odzneli staré skladby na dobových nástrojoch. A nebola to výnimka, takéto koncerty sa pravidelne konali napríklad aj vo Viedni. Spočiatku bola samozrejme táto snaha o poučenú interpretáciu starej hudby pomerne komplikovaná, no čím viac dobových materiálov je sprístupnených, tým je ľahšia orientácia v danej problematike.

Keď sa vedenie opery Štátneho divadla Košice rozhodlo zaradiť do repertoáru Händlovu Alcinu, muselo zvoliť kompromis. Ak by chcelo ponúknuť čo najautentickejšiu interpretáciu danej opery, muselo by si prenajať orchester, ktorý sa na starú hudbu špecializuje a ktorý ma k dispozícii dobové nástroje…

Kompromisy sa pri hraní starej hudby musia robiť stále, pretože nežijeme v danej dobe! Ale isté výrazové prostriedky charakteristické pre starú hudbu sa dajú aplikovať kdekoľvek a s akýmkoľvek orchestrom. To máte ako s barokovým obrazom, ktorému potrebujete dať rám. Pokiaľ chcete, aby si zachoval pôvodný estetický účinok, nedáte mu moderný rám. Úplne síce neviete, aký bol jeho pôvodný rám, ale približne viete, aký použiť môžete a aký nie. Tým rámom v starej hudbe sú dobové nástroje, ale aj spôsob hry, ktorý sa dá aplikovať aj na hru s modernými nástrojmi.

Nebojíte sa toho, že môžu po premiére zaznieť hlasy, ktoré budú tvrdiť, že s košickým orchestrom, ktorý sa nešpecializuje na starú hudbu a ktorý nemá k dispozícii dobové nástroje, ste v snahe o poučenú interpretáciu pri realizovaní inscenácie zostali takpovediac na polceste?

Takí ľudia sa vždy nájdu (smiech). Poznám kritikov, ktorí píšu o starej hudbe a viem, že vnútorne ju nemajú radi. S tým proste nič nenarobíme. Ale dobrý kritik, ktorý je ochotný sa pozerať na problémy v širších súvislostiach, dokáže oceniť, ak moderný orchester s modernými nástrojmi je schopný vstrebať isté prvky interpretácie starej hudby a predviesť ich.

Ako sa vám pracuje s košickým orchestrom?

Skvele. Hráči sú veľmi otvorení a ochotní urobiť, čo je potrebné. Prevádzka tohto divadla si vyžaduje dvojité obsadenie nie len sólistov na javisku, ale aj hráčov v orchestri, čo samozrejme nie je ideálna situácia. Pre vtlačenie pečate autentickosti je to o to náročnejšie, nie však nemožné.

Zvyčajne pracujete so svojim orchestrom Musica Florea, ktorý sa na starú hudbu špecializuje. Je pre vás výzva pracovať tentoraz s orchestrom, ktorý má s danou problematikou len málo skúseností?

Práve v takýchto prípadoch mám obrovskú radosť z každého malého úspechu.

Patrí Alcina k vašim obľúbeným operám?

Musím povedať, že po remeselnej stránke je táto opera napísaná dokonale. Jej árie sú napísané tak dobre, že aj s jednoduchými prostriedkami dokážu vyčarovať niečo fantastické. Alcina je každopádne po hudobnej stránke skvelý kúsok! V tejto hudbe vidím úžasnú precíznosť a po každej stránke je to vyvážené hudobné dielo. Pre mňa osobne je úžasná skúsenosť pripravovať Alcinu ako celok.

Čo vám na vašej súčasnej práci v Košiciach spôsobuje najväčšiu radosť?

Keď zistím, že hudobníci prídu na to, že sa im tento štýl páči. Ja rozumiem tomu, že môžu mať v sebe nejakú estetickú zábranu a sú zvyknutí na iné interpretačné spôsoby, ktoré ak sa aplikujú na barokovú hudbu, môžu pôsobiť ťažkopádne. Zrazu však spevák alebo hráč v orchestri pochopí, že môže pracovať inak, pretože v danej dobe platili iné pravidlá. A zistí, že sa mu to páči. Scénicky navyše v Košiciach pôjde o moderné poňatie, takže je obrovské dobrodružstvo sledovať, ako sa tieto svety stretávajú.

Prečo by si podľa vás diváci nemali nechať ujsť príležitosť vzhliadnuť túto inscenáciu?

Alcina je tak dobre napísaná, že v dobrom zmysle slova je to baroková ´popová´ skladba. A to nesmiete prepásť.

Ďakujem za rozhovor

Marek Štryncl

Dirigent, violončelista, zbormajster, skladateľ a pedagóg Marek Štryncl sa narodil v roku 1974 v Jablonci nad Nisou. Už počas štúdia na konzervatóriu v Tepliciach zastával funkciu koncertného majstra Severočeskej filharmónie. Absolvoval pražskú Akadémiu múzických umení v odbore dirigovanie a študoval hru na barokové violončelo v Dresdner Akademie für alte Musik. Zároveň sa zúčastnil mnohých kurzov zameraných na dobovú interpretáciu v zahraničí.

Ako dirigent a zbormajster spolupracuje s významnými komornými a symfonickými orchestrami a sólistami (M. Kožená. P. Jaroussky, The New Israeli Vocal Ensemble, Boni Pueri, Orlando Consort, Pražský komorní sbor, Les Musiciens du Paradis, Pražská komorní filharmonie). Jeho repertoár zahrňuje tvorbu od raného baroka až po romantizmus a súčasné skladby.

Záujem o dobovú interpretáciu ho v roku 1992 priviedol k založeniu súboru Musica Floera, s ktorým oživuje diela zabudnutých skladateľov najmä českého baroka a klasicizmu. Je iniciátorom unikátneho projektu barokového divadla Florea Theatrum. Popri sólovej a komornej hre na violončelo sa príležitostne venuje komponovaniu. Účinkoval na prestížnych festivaloch, nahral desiatky albumov, z ktorých mnohé dostali vrcholné ocenenia. Nevyhýba sa ani experimentálnym hudobným projektom.

www.marekstryncl.cz

Pripravila: Dáša Juhanová