Dňa 11. augusta 2019 uplynie pätnásť rokov od úmrtia jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej opery dvadsiateho storočia, sopranistky Márie Kišonovej-Hubovej (tiež Mimi Kišonová, Mária Hubová, rodená Kišonová, manželka herca Mikuláša Hubu), dlhoročnej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla, pedagogičky a profesorky na Hudobnej fakulte VŠMU.
Mária Kišonová sa narodila 17. marca 1915 v rodine učiteľa v záhorskom Lábe, v obci s bohatou ľudovou tradíciou. Detstvo prežila v Zohore, tu začala chodiť do školy. V štúdiu pokračovala na Masarykovom štátnom reálnom gymnáziu na Grösslingovej ulici v Bratislave, kde v roku 1933 maturovala. Hudba bola súčasťou rodiny, otec bol oduševneným muzikantom, bolo preto prirodzené, že počas gymnaziálneho štúdia často vystupovala na školských akciách. Po vzore otca si vybrala učiteľské povolanie a v roku 1934 absolvovala Pedagogickú akadémiu v Bratislave.
Reklama
Učiteľskej profesii sa venovala v Ivanke pri Dunaji a potom v bratislavskej Trnávke. Medzitým navštevovala súkromné hodiny spevu u Josef Egema a láska k hudbe ju napokon priviedla k rozhodnutiu prihlásiť sa na konzervatórium vo Viedni. Na Neues Wiener Konservatorium si pod pedagogickým dozorom profesorky Grete Schönwald (1937 – 1938) vypracovala bohatý operný repertoár. Štúdium absolvovala áriou Mimi z Pucciniho Bohémy a koncertom poslucháčov konzervatória, kde spievala áriu z Massentovej Manon.
Ďalšie plány nádejnej umelkyne zmarili politické udalosti v roku 1938 a vrátila sa do Bratislavy. Pokračovala v súkromnom štúdiu spevu u profesorky Anny Korínskej, s ktorou si porozumela a spolupracovala s ňou aj pri štúdiu nových postáv. V rokoch 1938 – 1978 (s krátkym prerušením) bola sólistkou operného súboru SND, v sezóne 1946 – 1947 Velkej opery 5. května (v súčasnosti Státní opera) v Prahe. V rokoch 1978 – 1983 pôsobila ako vokálna pedagogička na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, bola dlhoročnou členkou a predsedníčkou poroty speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave (1971 – 1990).
Prvé umelecké úspechy v operete
V roku 1938 vystúpila Mimi Kišonová (po sobáši s protagonistom činoherného súboru Mikulášom Hubom v roku 1941 Mária Kišonová-Hubová) na pozvanie riaditeľa Antonína Drašara prvý raz na scéne SND ako hosť. Spievala postavu Ľubice v Dusíkovej operete Keď rozkvitne máj v naštudovaní Ladislava Holoubka a v réžii Františka Krištofa Veselého. Príjemne prekvapila kritiku i obecenstvo kultivovaným hlasom i zjavom a nenúteným hereckým prejavom. Jej partnerom bol Štefan Hoza (Rudolf Milanovič), s ktorým často vystupovala i v ďalších inscenáciách. Do konca sezóny spievala pohostinsky postavu Mabel Cooperovú v operete J. E. Vašicu Americké tempo (1938).
V nasledujúcej divadelnej sezóne bola angažovaná ako sólistka do operetného súboru. V prvých rokoch spočívala jej činnosť v operetných a menších operných úlohách. Po postave Marice v Kálmánovej Grófke Marici (1939, insc. 1937) naštudovala Sybillu (1938) v rovnomennej Jacobiho operete, Lydiu Makarovú v Grünovej a Posfordovej Balalajke (1938). Pekný úspech mala ako Markíza de Pompadour z Fallovej Madame Pompadour (1938), Annina v Straussovej Karnevalovej noci v Benátkach (1939). V novej operete Gejzu Dusíka Modrá ruža s dirigentom J. V. Schöfferom a v réžii Drahoša Želenského naštudovala postavu Silvie. Vstupnú pieseň Snáď láska aj ku mne raz príde skomponoval skladateľ pre Mimi Kišonovú.
V prvom uvedení Lehárovej operety Zem úsmevov v slovenskom preklade vytvorila spevácky pohyblivú a herecky uvoľnenú postavu Lízy (1939), spolu so Štefanom Hozom ako Sou-Chongom. Stvárnila rozkošnú Haničku v operete Bertého a Schuberta Dom u troch dievčatiek (1939), Mimi Stanislavskú vo Vilímovej operete Šťastie nie je náhoda (1940), Oro Korolewnu v Stolzovej operete Len jedinú noc (1940). Bola pôvabná a temperamentná Cherry z Móryho Slečny vdovy (1940), stvárnila „nohavičkovú“ postavu Giovanniho Boccaccia v Suppého operete Bocaccio (1940), Margarétu v Heubergerovom Bále v opere (1941). Krásny výkon podala v titulnej úlohe operety Schneidera-Trnavského Bellarosa (1941) a v hlavnej úlohe Edity v Dusíkovom Osudnom valčíku (1943). V roku 1939 si zahrala aj v činohre malú úlohu Márie Terézie v hre Jána Debnára (pseudonym Jána Borodáča) Juro Jánošík.
Prvé operné začiatky
Po rozpačito prijatej Barbarine z Mozartovej Figarovej svadby (1938, insc. 1932) sa Mimi Kišonová veľmi sľubne uviedla v postave Siebela z prvého naštudovania Gounodovho Fausta (1938) v slovenčine, v preklade Márie Rázusovej-Martákovej a v naštudovaní šéfa opery Josefa Vincourka. Vytvorila menšie postavy komornej Berty (Dvořák: Šelma sedliak, 1939) a Zelidy (Adam: Keby som bol kráľom, 1939). Ďalšou úspešnou postavou bola Mária z Donizettiho Dcéry pluku (1939), kde zaujala dobrou technikou a čistou intonáciou. O svojich hereckých i speváckych kvalitách presvedčila ako temperamentná Musetta v Pucciniho Bohéme (1939), v druhom dejstve dominovala hlasom i zjavom (1943).
Pekný spevácky a uvoľnený herecký výkon podala ako Norina v Donizettiho Donovi Pasqualovi (1939). Jasavým a decentným spevom zaujala ako Zuzanka v Schenkovom Dedinskom barbierovi (1939), s ľahkosťou zvládla koloratúrny part Filiny z Thomasovej Mignon (1940). Príjemný kultivovaný hlas uplatnila v postave Donny Elviry v Mozartovom Donovi Juanovi (1940). Vo Verdiho Rigolettovi (1940) podala vedľa partnera Rudolfa Petráka (Vojvoda) obdivuhodný majstrovský výkon v postave Gildy, kritiku i publikum očarila koloratúrnou polohou. Precítene spievala ViolettuValéry vo Verdiho La traviate (1941) v naštudovaní J. V. Schöffera. V sezóne 1941 – 1942 doštudovala, už ako Mária Kišonová-Hubová, Rosinu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1942, insc. 1941).
Lyrickou interpretáciou upútala kritiku ako noblesná Kňažná v Dvořákovej opere Čert a Kača (1942). Páčila sa aj ako Madeleine v Adamovom Postiliónovi z Lonjumeau (1942) a Liu v Pucciniho Turandot (1942). Zásluhou svojho výrazného a mimoriadneho speváckeho, ale aj hereckého talentu sa Mária Kišonová-Hubová vypracovala medzi popredných sólistov opery. Po krátkom prerušení (1943 – 1945) sa vrátila do divadla, po Gilde v novom naštudovaní Verdiho Rigoletta (1945, 1951), spievala Antoniu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1946), bola lyrickou, spevácky kultivovanou Micaelou v Bizetovej Carmen (1946, 1954). Doštudovala Karolku z Janáčkovej Jenufy (1946) a Esmeraldu zo Smetanovej Predanej nevesty (1946, insc. 1945).
Pražské intermezzo
V roku 1946 prijala Mária Kišonová-Hubová ponuku agilného riaditeľa Aloisa Hábu a dirigenta Karla Ančerla a spolu s Elenou Lembovičou a Rudolfom Petrákom a nastúpila do novozaloženej Velkej opery 5. května (v súčasnosti Státní opera) v Prahe. Uviedla sa Violettou z Verdiho Traviaty (1946) pod taktovou hosťujúceho amerického dirigenta švajčiarskeho pôvodu Waltera Ducloxa. Kritika vyzdvihla jej ľahký, jemný hlas i pôsobivý zjav. V repertoárových predstaveniach spievala Micaelu v Bizetovej Carmen (1946), Antoniu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1946).
Veľký úspech mala ako Markétka v Gounodovom Faustovi (1946) s Rudolfom Petrákom v titulnej postave, v naštudovaní Jindřicha Bubeníčka a v réžii Jiřího Fiedlera. S dirigentom Karlom Ančerlom naštudovala Musettu z Pucciniho Bohémy (1946, réžia Karel Jernek) a Donnu Elvíru z Mozartovho Dona Giovanniho (1947, réžia Jiří Fiedler). Počas pražského angažmán spievala Mária Kišonová-Hubová pohostinsky aj v SND Micaelu, Gildu, Rosinu v Barbierovi zo Sevilly a Antoniu v Offenbachových Hoffmannovových poviedkach (1946).
Primadona a stálica operného súboru
Po návrate z Prahy vytvorila Mária Kišonová-Hubová na scéne Slovenského národného divadla množstvo postáv najrozmanitejšej charakterovej a štýlovej proveniencie, jej umelecký profil sa rozrastal rovnako do šírky, ako aj do hĺbky. Disponovala krásnym, vo všetkých polohách uvoľneným a ušľachtilým hlasom, spojeným s charizmatickým prejavom a vypracovala sa na mnohotvárnu umelkyňu vysokých kvalít. Mnohé postavy spievala počas svojej činnosti vo viacerých naštudovaniach, vniesla do nich svoje skúsenosti, štýlovo a technicky cizelovala, herecky dotvárala.
Vo svetovom repertoári sa opäť zaskvela ako Violetta Valery vo Verdiho La Traviate (1948, 1955). Bola nezabudnuteľnou šelmovsky koketnou Musettou v Pucciniho Bohéme (1948, v hudobnom naštudovaní Milana Zunu), v ktorej uplatnila vycibrený vkus a citlivo vyvážený osobitý šarm. Jemný hlas a peknú kantilénu predviedla v postave Margaréty v Jernekových inscenáciách Gounodovho Fausta a Margaréty (1948, 1956), v roku 1948 s Dr. Gustávom Pappom v titulnej úlohe a Františkom Zvaríkom ako Mefistom. V roku 1956 bol jej partnerom František Šubert ako Faust, v postave Mefista sa striedali Ján Hadraba a Václav Nouzovský. Spievala aj Rosinu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1951) v naštudovaní Arnolda Flögla a Norinu z Donizettiho Dona Pasquala (1954) vo Wasserbauerovej réžii.
Z nových postáv naštudovala Marcelinu v poslednom legendárnom Zunovom predstavení Beethovenovho Fidelia (1951) v réžii Jiřího Fiedlera. V roku 1959 jej ponúkol Štefan Hoza vo svojej inscenácii Pucciniho Bohémy (1959) vytúženú postavu Mimi, v ktorej uplatnila celú šírku svojho speváckeho talentu, hlbokú emocionalitu, herecké a spevácke majstrovstvo. Neskôr si v tej istej inscenácii zopakovala aj excelentnú legendárnu Musettu (1962). V postave Giulietty v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963) podala spevácky precítený a herecky pôvabný výkon. Bola elegantná a spevácky suverénna Princezná Eudora v Halévyho Židovke (1965). O všestrannosti speváckeho a hereckého nadania presvedčila aj v dramatických postavách Elizabety z Valois vo Verdiho Donovi Carlosovi (1963, insc. 1956), výraznou kreáciou bola Alžbeta vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1963) a doštudovaná postava Florie Toscy v staršej inscenácii Pucciniho Toscy (1967, 1957).
Spevácky i herecky pozoruhodné boli štýlové mozartovské postavy Márie Kišonovej-Hubovej. Príjemným a pohyblivým sopránom spievala citovo vrúcnu, krehkú Paminu v Čarovnej flaute (1949, 1961), ušľachtilo znejúcim hlasom umocneným vkusným hereckým výrazom Betku (Blonda) v Únose zo serailu (1950). Bola prešibanou i koketnou Zuzankou vo Figarovovej svadbe (1955), neskôr noblesnou a štýlovou Grófkou (1971). Mozartovsky nežná a vrúcna bola v jej podaní Donna Elvíra v Donovi Juanovi (1956, 1961).
Mäkkosťou, vrúcnosťou a ušľachtilosťou výrazu sa vyznačovali jej postavy českého a slovanského repertoáru. V Smetanových operách doštudovala Karolínu v Dvoch vdovách (1949, insc. 1946), Barču z Hubičky (1949, insc. 1941) a Marienku z Predanej nevesty (1950, insc.1945). Marienku spievala aj v roku 1953 v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v réžii Václava Kašlíka, s ktorou mala veľký úspech pri vystúpení opery SND na festivale Smetanova Litomyšl (1958). K postave sa vrátila aj v ďalšej inscenácii (1961, dirigent Gerhard Auer, réžia Miroslav Fischer).
Jemný zmysel pre smetanovskú lyriku prejavila v pôvabnej postave Katušky z Čertovej steny (1949). Lyricky mäkkým hlasom spievala Jitku z Dalibora (1957) v pôsobivej réžii Miloša Wasserbauera. Dvořákovej Terinke v Jakobínovi (1951) vtisla nežnosť i naivitu. Po prvej lesnej žienke v Rusalke (1950) stvárnila aj snivú Rusalku (1953) s dôrazom na vnútorné prežitie drámy postavy. V postave lišiaka Zlatohlávka v Janáčkovej Líške Bystrouške (1958) v réžii Miloša Wasserbauera uplatnila svoju hudobnú inteligenciu a herecký temperament. Svieži spevácky a herecky ucelený výkon podala ako vznešená Jaroslavna v Borodinovom Kniežati Igorovi (1952, 1962). Upútala hlboko precíteným výkonom zádumčivej Tatiany v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1952) v réžii hosťujúceho Nikolaja Severianoviča Dombrovského s dirigentom Ladislavom Holoubkom.
V ďalšej Dombrovského inscenácii Musorgského Borisa Godunova (1954) vytvorila gracióznu postavu Xenie. Bola spevácky bezpečná, herecky rozprávkovo krehká Morská cárovná Volchová v opere Rimského-Korsakova Sadko (1960), plnokrvná Líza v Čajkovského Pikovej dáme (1964).
V pokračovaní článku predstavíme Máriu Kišonovú-Hubovú ako interpretku modernej opery, koncertnú umelkyňu a ako pedagogičku.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
video
