Dramaturgia Opery Slovenského národného divadla v Bratislave mala v úmysle, ako posledná na Slovensku, prebudiť sa z letargie v oblasti renesancie talianskych romantických drám spred Verdiho. Pokiaľ ide o Gaetana Donizettiho, odhliadnuc od bežne hranej Lucie di Lammermoor, sa tak stalo po uvedení Lucrezie Borgie (2007) po prvýkrát na parkete tzv. tudorovskej trilógie naštudovaním Marie Stuardy.
Pôvodný plán dramaturgie bol tradičný trojlístok (Anna Bolena, Maria Stuarda, Roberto Devereux) pozmeniť a nahradiť prvý z titulov absolútnou raritou spred zrodu Anny Boleny, operou Elisabetta al castello di Kenilworth. Mimochodom, pozná ju Jozef Kundlák, ktorý bol jej tenorovým protagonistom v roku 1989 v Bergame a opera je nahraná na CD. Dnes, po zmenách vo vedení súboru, nie je jasné, či zámer ostal reálnym. Skutočnosťou však je premiéra Marie Stuardy od Gaetana Donizettiho, ktorá sa uskutočnila v Opere SND 21. apríla 2023 a v čiastočne zmenenom obsadení o dva dni neskôr.
Nešlo o prvé slovenské naštudovanie diela. O to sa zaslúžila banskobystrická Štátna opera v marci 2015, ktorá s touto inscenáciou (réžiu mal Gianfranco de Bosio) hosťovala aj v Bratislave v novembri 2017. A v prvom javiskovom naštudovaní Roberta Devereuxa predbehla vedúcu slovenskú scénu zasa Opera Štátneho divadla v Košiciach. S týmto titulom zabodovala, najmä udelenou Cenou kritiky pre Evu Bodorovú za postavu Elisabetty I., aj na pražskom festivale OPERA 2022.
Prečítajte si tiež:
• Renesanciu belcantových drám chytá Maria Stuarda v Opere SND za chvost
• Spletitý osud opernej Marie Stuardy
• Skladateľ z pivnice Gaetano Donizetti
Hoci nejde o dramaturgické preteky, ale skôr nájdenie vhodnej konštelácie v sólistickej zostave, na ktorej zmysel uvádzania diel tohto typu stojí a padá, Opera SND svojou prvou vlastnou Mariou Stuardou správny čas nevystihla. Inými slovami, buď nepochopila podstatu veci, alebo aktuálne potenciálnu ponuku (na mysli mám Evu Bodorovu, ktorá titulnú rolu spievala nedávno v rakúskom Bregenzi) jednoducho odignorovala. Na vlastnú škodu.
Téma z anglických dejín a obzvlášť spletitá éra Tudorovcov bola v tvorbe Gaetana Donizettiho lákavým inšpiračným prameňom. Postavy kráľovien, anglickej Alžbety I., poslednej dcéry Henricha VIII. z manželstva s Annou Boleynovou a škótskej Márie Stuartovej, dvoch rodinne síce zviazaných, no charakterom odlišných osobností, sú lákadlom v Schillerovej predlohe i Donizettiho opernom spracovaní.
Aj napriek tomu, že dramaticky najvypätejšia scéna opery, finále 1. dejstva, keď Mária označuje svoju rivalku za podlú bastardku sa v reálnom živote nestala, konflikt kráľovien je z hľadiska drámy kľúčový. Po ňom padne rozhodnutie Alžbety podpísať nad väznenou Máriou rozsudok smrti. Donizettiho Maria Stuarda, než sa dopracovala k poslednej verzii, si plne užila šľahy cenzúry i rozmary protagonistiek. Po objednávke z Teatro San Carlo v Neapole, chcel Donizetti získať libreto od osvedčeného Feliceho Romaniho. Ten však mal iné záväzky. Vtedy sa objavil 17-ročný študent práva Giuseppe Bardari, ktorý sa ujal úlohy pripraviť podľa Schillerovej predlohy text.
Pred plánovanou premiérou zo strany cenzorov neprišli námietky, no až v čase generálok, ktorú dirigoval sám skladateľ, sa zákaz predsa len dostavil. Navyše, došlo k fyzickej konfrontácii plánovaných protagonistiek, slávnej dramatickej koloratúry Giuseppiny Ronzi de Begnis a Anny Del Sere. K neapolskej premiére v lete 1834, teda v roku, keď Donizetti uviedol vo Florencii Rosmondu d´Inghilterra a v Miláne Gemmu di Vergy, nedošlo.
V prepracovanej verzii, s novým libretistom Pietrom Salatinom a inými postavami, sa pod názvom Buondelmonte, zoznámilo neapolské publikum aspoň s hudbou. Po niekoľkých uvedeniach táto opera padla do zabudnutia. K skutočnej premiére Marie Stuardy teda došlo až 30. decembra 1835 v milánskom Teatro alla Scala. Predstaviteľkou titulnej postavy bola slávna mezzosopranistka(!) Maria Malibran, Giacinta Puzzi-Tosi stvárnila Elisabettu.
Žiaľ, v deň premiéry boli obe prvé dámy indisponované a navyše, cenzúra opäť žiadala vynechať označenie kráľovnej za bastardku. Malibranová sa odmietla podriadiť jej pokynom. Dielo sa nejaký čas hralo aj v iných talianskych divadlách, no v roku 1866 z javísk na dlhý čas zmizlo. Vrátila ho až renesancia belcantovej epochy. V tomto prípade to bolo v skladateľovom rodisku Bergame v roku 1958.
Na javiská sa definitívne vrátila Maria Stuarda v roku 1967 vo Florencii s Leylou Gencer a Shirley Verrett v hlavných úlohách. V milánskej La Scale sa tak stalo až v roku 1971, kde popri Verrettovej Elisabette bola Mariou Montserrat Caballé. Len do roku 2001 (vychádzam z bulletinu La Scaly, kde som navštívil v tom čase predstavenie) sa Maria Stuarda dostala na CD trh v 14 nahrávkach.
Jedna z nich, s Joan Sutherland, Huguette Tourangeau a Lucianom Pavarottim sa stala podkladom pre filmové spracovanie v réžii Petra Weigla v roku 1988. Orchester a zbor bolonského Teatro Comunale dirigoval Richard Bonynge. Hlavné postavy herecky stvárnili Magda Vášáryová, Kamila Magálová a Milan Kňažko, kostýmy navrhol Josef Jelínek.
Obsadenia jasne dokladajú, že na rozdiel od názoru, vládnuceho v Opere SND, titulný part spievali vždy dramatické koloratúry. Okrem už spomínaných (Leyla Gencer, Montserrat Caballé či Joan Sutherland) to boli Beverly Sills, Edita Gruberová či Carmela Remigio. Po roku 2000 tiež Mariella Devia, Fiorenza Cedolins a napokon aj mezzosopranistka Joyce DiDonato. S partom Elisabetty sa vyrovnávajú aj soprány aj vysoké mezzosoprány.
Prečítajte si tiež:
• SND po prvýkrát uvedie Donizettiho operu Maria Stuarda
• Gilbert Blin: Maria Stuarda je historická opera poukazujúca na zložitý vzťah dvoch kráľovien
V prvom naštudovaní Opery SND sa zahraničný inscenačný tím oprel o nateraz bežne používanú kritickú edíciu Andersa Wiklunda z roku 1991. Dirigent Marco Guidarini a režisér Gilbert Blin nie sú mená neznáme, napokon práce oboch (Guidariniho v prípade Boitovho Mefistofela a Blina v Meyerbeerovom Robertovi diablovi i Vivaldiho Orlandovi furiosovi) som mal možnosť vidieť v Prahe.
Hudobná koncepcia nového bratislavského Donizettiho je plne akceptovateľná, taktovka Marca Guidariniho rešpektuje daný štýl, vedie orchester k technicky zdatnému a štýlovo primeranému výkonu. Fakt, že pokiaľ ide o hudobnú časť naštudovania, k adekvátnemu orchestru a zboru sú v prvom rade potrební partitúre zodpovedajúci sólisti, hosťujúci dirigent zrejme ovplyvniť nemohol.
Obsadenie robil ktosi iný, môžeme sa domnievať, že ešte predchádzajúce vedenie súboru. A to, predovšetkým v prípade titulnej hrdinky, bolo zostavené mylne. Maria Stuarda nie je Adina či Norina z Donizettiho komických opier, takže to nie je parketa pre lyrické sopránové materiály. Navyše, v priebehu posledných predpremiérových týždňov a napokon i dní, z obsadenia na webstránke divadla zmizli dve Elisabetty a jedna Stuarda. Tá, ktorá napokon spievala druhú premiéru, ani nie je v bulletine uvedená.
Takže výsledok. Mariou Stuardou na 1. premiére bola Mariana Sajko, na druhej Andrea Vizvári. Obe majú veľa príbuzného. Sú to vyslovene lyrické soprány s koloratúrou, takže ani jedna z nich nedokázala naplniť tragický rozmer postavy, diferencovať vokálnymi prostriedkami psychologické rozpoloženie a poryvy v emocionálnom chvení väznenej škótskej kráľovnej.
Rovnaké manko sa ukázalo u oboch v málo rezonančnej nižšej strednej a hlbokej polohe. Vyspievať hornú polovicu rozsahu (o tom, či najvyššie tóny mali šokujúco jasavú korunu, by sa tiež dalo polemizovať) je pre obsiahnutie dramatického charakteru postavy málo. Veľký rozdiel medzi nimi nevidím, azda len Mariana Sajko bola plynulejšia vo frázovaní a niektoré výšky zasa vyzneli suverénnejšie u Andrey Vizvári.
Speváckou víťazkou oboch premiér bola Terézia Kružliaková v postave anglickej kráľovnej Elisabetty. Po šnúre, ktorú musela počas štyroch dní – pre ochorenie Jany Kurucovej – sama absolvovať (verejná predpremiéra a obe premiéry), ju v nedeľu postihla oznámená indispozícia a v prvom dejstve musela dbať na rozloženie síl. Takže v hodnotení sa opriem o jej piatkový výkon. Tam bol Kružliakovej farebne bohatý, mäkký, obsažný, dynamicky tieňovaný a aj v koloratúrach technicky korektný hlas ozaj namieste. Mala všetky predpoklady vyhrotiť prvé finále, k tomu by však potrebovala v dráme rovnocennú partnerku.
Tenorový part Roberta, grófa z Leicestru je tiež pomerne náročný, aj keď trocha nevďačný, keďže nemá vlastnú áriu. Na piatkovej premiére divadlo siahlo po Talianovi Paolovi Lardizzonem, frekventovanom najmä v českom a banskobystrickom prostredí. Je to tenorista, ktorému lepšie vyhovuje štýl verizmu, kde môže v plnej sile uplatniť lesk a priebojnosť výšok. Ako Roberto niekoľko príležitostí ukázať tieto kvality využil, no na druhej strane v strednej polohe a pri nižšej dynamike znel jeho hlas nezaujímavo.
Domáci Ondrej Šaling, ako jeden z dvoch tenoristov v pevnom angažmáne(!), ide z premiéry do premiéry. To tiež nie je zdravé počínanie vedenia inštitúcie. V Carmen a Svätoplukovi sa mu darilo lepšie, v belcantovom teréne predsa len chýbala opojnosť timbru a voľnejší tok fráz. Celkovo však zdatne prekonal viacero výšok, niekedy s náležitým leskom.
Ďalšie tri postavy nie sú až také exponované a na oboch premiérach ich stvárnili bez alternácie Michal Onufer (Talbot), Pavol Remenár (Cecil) a Katarína Hano Flórová (Anna). Zbor sa v tejto statickej réžii mohol nerušene sústrediť na spievanie, aranžmány mal jednoduché. Pod vedením Zuzany Kadlčíkovej znel farebne a kompaktne.
Vizuálny tvar inscenácie určovali najmä kostýmy Josefa Jelínka, ktoré svojou historickou štylizáciou presne navigovali do prostredia, kam zakotvili koncepciu režisér a scénograf. Gilbert Blin ponechal voľný priestor sólistom, aby prostredníctvom hlasov a gest vytvorili drámu i emócie. Jeho práca spočívala v aranžovaní účinkujúcich v priestore, skôr statickom než akčnom. Záverečnú scénu popravy ponechal v náznaku (okázalo vystúpil na popravisko kat), no samotný akt, spustením opony, nebol viditeľný. Dobré riešenie.
Žiaľ, k vytváraniu tej miery dramatického napätia, o ktorej hovorí libreto a napokon ju aj kreslí hudba (hlavne v oboch finále), príliš nedochádzalo. Najplastickejšie mu vyšiel portrét anglickej kráľovnej, zatiaľ čo jej škótska rivalka ostávala zväčša v jednej, trpiteľskej výrazovej polohe.
Scéna Alexandra McCargara stála na jednoduchom princípe využitia točne. Prostredníctvom nej otvárala zväčša dreveným materiálom zhotovené hracie priestory (drevo bolo hmatateľné, kameň, mramorová podlaha a tehla skôr imaginárne) s nie jednoznačným časovým zakotvením. To vyplýva z predlohy, keď udalosti zo 16. storočia sa premietajú do doby vzniku opery.
Scénografii nešlo primárne o širokospektrálne obrazy, tie sa odkrývali skôr na schodisku, dotvorené účasťou zboru v honosných kostýmoch. Výprava väčšmi poslúžila komornejším výjavom. No takého ošúchaného riešenia, akým je zadymenie lávky, po ktorej prichádza v prvom výstupe Stuarda, sa scénograf mohol pokojne zriecť.
Čo si teda divák odnáša z bratislavského naštudovania druhej časti tzv. tudorovskej trilógie? V pozitívnom zmysle otvorenie u nás takmer nepoznanej dramatickej dimenzie tvorby Gaetana Donizettiho. Žiaľ, tento zámer vyšiel len čiastočne. Opakovať budem do nekonečna, že ani najefektnejšie kostýmy, scéna, či zladený orchester a zbor, nenahradia to podstatné. Belcantová epocha žije hlasmi sólistov, danému štýlu adekvátnymi obsadeniami. Je zaujímavé, že veľmi blízko k nim mala inscenácia Marie Stuardy v banskobystrickej Štátnej opere (2015) s Adrianou Kohútkovou a Jolanou Fogašovou, podobne tiež ostravská podoba (2014) s Janou Šrejma Kačírkovou a Janou Kurucovou. Zatiaľ čo Bratislava, s nepomerne komfortnejšími možnosťami ako Banská Bystrica, sa v prípade obsadenia titulnej postavy badateľne sekla. Princíp kostýmového koncertu potrebuje optimálnych interpretov. Bez výnimky.
Autor: Pavel Unger
písané z premiér 21. a 23. 4. 2023
G. Donizetti: Maria Stuarda
Opera SND, Bratislava
Premiéry 21. a 23. apríla 2023
Hudobné naštudovanie: Marco Guidarini
Dirigenti: Marco Guidarini, Branko Ladič
Réžia: Gilbert Blin
Scéna: Alexander McCargar
Kostýmy: Josef Jelínek
Svetelný dizajn: Kelly Martin
Zbormajsterka: Zuzana Kadlčíková
Dramaturgia: Jozef Červenka
osoby a obsadenie
Maria Stuarda: Mariana Sajko, Ľubica Vargicová, Andrea Vizvári
Elisabetta: Terézia Kružliaková, Jana Kurucová, Denisa Hamarová
Roberto: Paolo Lardizzone, Ondrej Šaling
Giorgio Talbot: Michal Onufer, Ivan Lyvch
Lord Guglielmo Cecil: Pavol Remenár, Martin Morháč
Anna Kennedy: Katarína Hano Flórová, Mária Štúrová
Zbor a Orchester Opery SND
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.