Mária Tomanová: Nina Hazuchová (Reminiscencie)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Knižné mapovanie osobností z dejín slovenskej opernej interpretácie úspešne pokračuje. Autorskú zásluhu majú na tom tak operní kritici (Palovčík, Ursínyová, Urbančíková) ako aj výkonní alebo pedagogicky činní umelci (Malatincová, Kulová) vzdávajúci hold svojím školiteľom v čase ich štúdia. To je aj prípad najnovšej publikácie venovanej mezzosopranistke Nine Hazuchovej z pera sopranistky a vokálnej pedagogičky Márie Tomanovej, ktorú v náklade (bohužiaľ len) 100 kusov vydala Fakulta múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Umelkyňu, ktorá je medzi doterajšími členkami opery SND rekorérkou v dĺžke angažmánu (1946-88) – ako to počas posledného programu Kontinuity „vypočítal“ Jaroslav Blaho – som ako divák a neskôr ako recenzent mal možnosť sledovať počas cca troch štvrtín jej umeleckej dráhy (od 1957). Bol som svedkom jej významných i menej významných kreácií nielen na premiérach ale (najmä do konca 70. rokov) aj v reprízach, a tak som sa domnieval, že ju mám dokonale „prečítanú“.

Kniha Márie Tomanovej: Nina Hazuchová (Reminiscencie), obálka knihy

Tomanovej kniha ma presvedčila, že človek sa stále môže dozvedieť čosi nové. Doteraz som napríklad nevedel, že ako mladé dievča Hazuchová (vtedy ešte Nina Nadeždina) tancovala černoška v 3. obraze Verdiho Aidy a rovnako som si myslel, že opera Zdenka Mikulu, v ktorej pre rozhlasové vysielanie vytvorila titulnú úlohu, bola len „šuplíkovým dielom“. To podstatné o umelkyni však postihuje Tomanovej kniha vyčerpávajúco hoci stručne a (na rozdiel od niektorých podobných kníh) neobyčajne prehľadne.

Prvé tri kratšie kapitolky venuje jej rodine a ceste ku spevu vrátane štúdia na konzervatóriu, v nasledujúcej, ťažiskovej, mapuje jej dráhu opernej speváčky v SND (s. 19-76). Najprv sa venuje jej trom významným kreáciám verdiovským (Azucena, Amneris, Eboli), z ktorých prvú zvládla ako záskok už vo veku 22 rokov.

Celú túto kapitolu tvoria tri druhy textu – vyjadrenia umelkyne, ohlasy odbornej kritiky a spojovací text autorky publikácie. Pokiaľ ide ešte o postavy z Verdiho opier, kritici J. Blaho a Š. Altán zhodne vyzdvihujú jej Maddalenu z Rigoletta. Nasledujú ohlasy na jej kreácie z ruskej opery, pričom značná pozornosť sa venuje naštudovaniam, ktorými vtedy bratislavskú opernú verejnosť ohúril superrealizmus režiséra N. S. Dombrovského. Ruský repertoár umelkyni neobyčajne svedčal, čo dokumentovali jej kreácie Borodinovej Končakovny, Čajkovského Poliny a Oľgy i Šebalinovej Kataríny či Prokofjevovej Klaudije.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1960, Nina Hazuchová (Rosina), Bohuš Hanák (Figaro), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Väčší priestor je venovaný profilovej postave každej mezzosopranistky, čiže Bizetovej Carmen, pričom sa zaujímavo vynímajú aj postavy jej javiskových partnerov vrátane zahraničných predstaviteľov Dona Josého. Slovenský repertoár jej ponúkol (azda s výnimkou Blagoty zo Svätopluka) skôr menšie príležitosti, akým sa však speváčka nevyhýbala ani v klasickej opere. V tejto kapitole sa medzi textom dozvedáme aj o jej pohľade na prácu jednotlivých režisérov či dirigentov, k čomu sa potom ešte detailnejšie vracia v kapitole V kruhu umelcov.

Pomerne podrobne sú spracované kapitoly venované jej koncertnej (Život na koncertnom pódiu) a pedagogickej (Pohľad pedagóga) činnosti. Cenným doplnkom je súpis jej javiskových postáv a rozhlasových nahrávok, ktorý je na dnešné časy až prekvapujúco bohatý a škoda, že dnes ležia ľadom. V bibliografii autorka publikácie uvádza jednak knižné tituly, z ktorých čerpala, jednak novinárskej recenzie, z ktorých citovala.Tu sa vzhľadom na dĺžku umeleckej kariéry Hazuchovej striedali celé generácie kritikov (Bokesová, Terrayová, Nováček, Jurík, Vajda, Palovčík, Ursínyová, Blaho, Altán, Unger atď). Zaujímavosť Tomanovej publikácie zvyšuje množstvo fotografií a príťažlivo stvárnená vonkajšia i vnútorná obálka.

G. Puccini: Triptych/Gianni Schicchi, Opera SND 1968, Juraj Oniščenko (Marco), Nina Hazuchová (Ciesca), Juraj Martvoň (G. Schicchi), Božena Suchánková (Nella) foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Kvality knihy nezmenšuje ani niekoľko „povinných“ chybičiek (basista G. Zelenay je označený ako barytonista, zlé časovanie priezviska dirigenta A. Lombarda, či občasný štylistický stereotyp v komentároch). Kniha je želateľnou príručkou pre mladú generáciu hudobných umelcov, ktorí toho o generáciách svojich predchodcov vedia žalostne málo. A tí, čo zažili Hazuchovej umenie „naživo“, si budú môcť pri čítaní knihy spomínať na krásne večery v Opere SND, ktoré aj ona spoluvytvárala.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku