Marián Chudovský: Príbeh Pikovej dámy je plný temných pudov, ľudských vášní a má veľkú psychologickú hodnotu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera SND obohacuje svoj repertoár o dielo ruskej opernej klasiky. Je ním predposledná opera P. I. Čajkovského Piková dáma. Marián Chudovský poskytol rozhovor pre Opera Slovakia, v ktorom hovorí o tomto diele nielen pohľadom operného režiséra, ale aj znalca a milovníka ruskej tvorby.

Priblížte našim čitateľom čo bolo námetom na Čajkovského Pikovú dámu

Príbeh Pikovej dámy je plný temných pudov ľudských vášní a má veľkú psychologickú hodnotu. Je o túžobnej posadnutosti po bohatstve, o prázdnej ľudskej duši, je to jedna obrovská fantazmagória, čiže vyvolávanie klamných predstáv, prízrakov, vidín, rojčenia… . Námetom spracovania operného libreta Pikovej dámy je Puškinova rovnomenná novela. Táto pojednáva o príbehu dôstojníka Hermanna, posadnutého vidinou rýchleho zbohatnutia. Na rozdiel od Čajkovského spracovania, Hermann v Puškinovej novele nespácha samovraždu, ale skončí ako psychicky narušený človek v blázinci. Príbeh spracoval Čajkovského brat Modest do formy libreta, avšak na objednávku Mariinskeho divadla táto výstižná dramatická novela bola obohatená o mnohé iné dejové motívy, nakoľko v zámere vedenia vtedajšieho Mariinskeho divadla bolo vytvoriť veľkú operu na spôsob francúzskej grand opery.

Bolo to ovplyvnené vtedajším pofrancúzšťovaním?

Áno, bolo to ovplyvnené posadnutosťou vtedajšieho cárskeho Ruska Francúzskom, ktoré sa orientovalo na francúzske zvyky. Napríklad cár Peter Prvý nakázal bojarom oholiť si brady, starodávne plášte nahradiť európskym šatom ako aj ísť do Francúzska študovať móresy, vzdelávať sa. Osobitným rozkazom nariadil povinnú účasť na spoločenských stretnutiach, na koncertoch. Všetko sa pofrancúzšťovalo a šľachta sa orientovala na francúzsku reč, etiketu a zvyky. Neskôr sa už ruskí veľmoži pretekali kto koho pretromfne na poli umenia spoločenského života podľa západného vzoru. Poznačilo to aj hudobné spracovanie libreta opery, sú tam veľké hudobné plochy podľa vzoru francúzskej grand opery, aj keď samotný príbeh má komorný charakter. Je to však veľké dielo.

Fotografia zo skúšky foto: Alena Klenková

Fotografia zo skúšky
foto: Alena Klenková

Ako vnímate hudobné plochy Pikovej dámy režisérskym pohľadom?

Tieto veľké hudobné plochy sú rozličné. Sú tu dramatické, fantazmagorické vidiny, psychoanalytické motívy, ktorými sa vyjadruje hlavná postava Hermann a iní účinkujúci, ale aj vyslovene ilustratívne hudobné úseky navodzujúce atmosféru. Na týchto miestach je dej trochu statický, niečo sa povie, navodí sa atmosféra a potom príde dramatický moment, ktorý to rozčerí a posúva dej ďalej. Je veľmi zaujímavé, ako s týmito hudobnými plochami, hlavne pre zbor a orchester, pracoval Čajkovskij. Navodzuje atmosféru istého časového obdobia. Ako je to u neho zvykom, pracuje s atmosférou prostredia veľmi zvukomalebne a zároveň podčiarkuje psychológiu konania postáv, dáva dôraz na ich rozporuplnosť.

Opera sa začína atmosférou vychádzajúceho májového slnka. Všetci sa tešia, že konečne v Peterburgu nastal krásny čas a tešia sa z príchodu jari, deti si hopsajú, pochodujú, všetci sú na promenáde v pohodovej nálade. Toto sa naruší príchodom grófky, dramatickej postavy, stretnutím Lízy a grófky s Hermannom v prítomnosti Lízinho snúbenca Jeleckého a grófa Tomského, kde sa táto atmosféra zhorší a prichádza prvé zahrmenie a búrka. Táto búrka nie je v rámci denného počasia, ale pomenováva búrku v duši Hermanna, ktorý sa rozruší príchodom milovanej Lízy. Navyše, keď sa neskôr z rozprávania Tomského dozvie, že grófka v svojej mladosti spoznala tajomstvo zázračného postupu troch kariet, ktoré zaručene vyhrávajú, búrka a vášeň lomcujú jeho dušou ešte viac. Prichádza pokojná a čarokrásna romantická noc, Líza sa vyznáva zo svojich emotívnych úvah, je však narušená príkrym vstupom Hermanna ako votrelca do príbytku Lízy a grófky a takto to pokračuje ďalej. Čajkovskij tieto plochy spracoval veľmi invenčne.

Piková dáma, Opera SND, 2014 Terézia Kružliaková (Polina), Adriana Kohútková (Líza) foto: Jozef Barinka

Piková dáma, Opera SND, 2014
Terézia Kružliaková (Polina), Adriana Kohútková (Líza)
foto: Jozef Barinka

Hazard, vidina zbohatnutia, spoločenské uznanie a zaradenie sa – toto všetko je prítomné aj v dnešnej spoločnosti. Je Čajkovského Piková dáma príbehom nadčasovým a stále aktuálnym?

Tento príbeh je veľmi aktuálny. Vidina rýchleho zbohatnutia za cenu všetkých možných obetí a kráčania cez mŕtvoly, posadnutosť nereálnym cieľom sú nanajvýš aktuálne aj dnes. Táto opera je fantazmagóriou, to znamená falošnou posadnutosťou, falošnou vidinou rýchleho zbohatnutia, pochopiteľne je to príbeh aktuálny v tom, že aj dnes ľudia chcú rýchlo zbohatnúť, dostať sa k peniazom, zaradiť sa do inej sociálnej vrstvy, ísť vyššie kam nepatria, pretože každý z nás má určité sociálne korene a prekročiť ich je veľmi ťažké a ak sa to stane násilne, alebo chorobnou posadnutosťou, nastáva zlom a zlý koniec.

Prirovnal by som to k dnešnej dobe. Vznikajú rôzne falošné vidiny rýchleho zbohatnutia. Sú rôzne gamblerské návyky, na ktoré ľudia doplácajú, stávajú sa duševne chorými, liečia sa z rôznych závislostí, napríklad od počítača, od sociálnych sietí a podobne. Práve v tomto je príbeh aktuálny a bude aktuálny aj naďalej.

Hlavnou postavou opery je Hermann, ktorý tento príbeh rozohráva na rôzne strany. Ako by ste popísali vzťahy postáv Pikovej dámy?

Hermann nebol posadnutý len kartami a vidinou zbohatnutia. Dvojica komentátorov deja Surin a Čekalinskij popisujú jeho stavy ako od ôsmej večera do ôsmej rána sedel a pozoroval kartovú hru. Nikdy nič nevsadil, pretože nemal peniaze, popíjal víno a zároveň stretol krásne dievča, mladú šľachtičnú, ktorú nepoznal, ale napriek tomu sa do nej platonicky zaľúbil. Môžeme si predstavovať, že cit ku šľachtičnej Líze bol do istej miery čistý, kým nezistil, že je pri nej grófka, ktorá vie isté tajomstvo a ,,pozná“ spôsob akým sa dostať k bohatstvu – hovorí sa o tom v Tomského balade, ale nevieme či tajomstvo troch kariet bolo pravdivé. Opäť môžeme len vravieť o fantazmagórii.

Grófka bola za svojich mladých čias v Paríži, prezývali ju Venušou moskovskou, čiže bola krásavicou úspešnou v šľachtických kruhoch, poznala ľudí a tak isto sa o nej rozprávalo, že vyhrala v kartách. Svoje tajomstvo prezradila ešte jednému nasledovníkovi a toho tretieho, ktorý sa ho dozvie, postihne tragický osud. Nedá sa povedať, nakoľko mu veriť, alebo neveriť, je to predstava, fantazmagória, ale aby som sa vrátil k otázke, city Hermanna sa k Líze v úvode príbehu javia ako skutočné – u Hermanna je na jednej strane zamilovanosť, zaľúbenosť, emócia k Líze, a na druhej strane je to jeho posadnutosť kartami a vypočítavosť. Líza je vnučkou grófky a keď sa Hermann dozvie o tajomstve troch karát, cez Lízu sa pokúša dostať ku nej a vyzvedieť toto tajomstvo. Prvýkrát sa stane, že nepozorovane vtrhne do domu, prekvapí Lízu a presviedča ju svojom cite, ale v skutočnosti ide len za jedným cieľom – dostať sa ku grófke a dozvedieť sa jej tajomstvo.

Piková dáma, Opera SND, 2014 Katarína Flórová (Máša), Jitka Sapara-Fischerová (Grófka), Adriana Kohútková (Líza) foto: Jozef Barinka

Piková dáma, Opera SND, 2014
Katarína Flórová (Máša), Jitka Sapara-Fischerová (Grófka), Adriana Kohútková (Líza)
foto: Jozef Barinka

Z tejto lásky sa stáva vlastne prostriedok?

Lízu použije Hermann ako medzistupeň k svojmu chorému, fantazmagorickému cieľu.

Aká bude vizuálna podoba tohto príbehu v Opere SND?

Vychádzali sme z predstavy pojmu fantazmagória a na scéne sú polopriehľadné zrkadlá, plexisklá, vytvárajúce vnútorný svet Hermanna, akúsi klietku, alebo niečo čo sa deje v jeho pomätenej hlave. Takisto v tejto scénickej dekorácii sa pohybujú mnohí iní účinkujúci, zbor a sólisti, akoby cez pohľad chorého, psychicky narušeného Hermanna. Tieto polozrkadlá pod rôznym uhlom nasvietenia vytvárajú rôzne efektné zoskupenia, ale tu nejde ani tak o efekt ako o to, aby sa znázornil Hermannov vnútorný svet. Vizuál inscenácie navodí zodpovedajúcu atmosféru. Niečo sme naznačili, niečo je na divákovej ilúziotvornosti.

Ako môže podporiť operný príbeh napríklad osvetlenie?

Na scénu Jaroslava Valeka sa predpokladá komplikovanejšie svietenie. Musíme sa vyvarovať odrazom svetiel do hľadiska a aby sa v lamelách neodrážalo zákulisie. Čierne paspartové kulisy uzatvárajú výsek, ktorý potrebuje divák vidieť pre navodenie atmosféry deja a svetlo podporí myšlienku obrazu vytvorením buď pohodovej, optimistickej, alebo drsnej, dramatickej atmosféry. Toto všetko sa snažíme vytvoriť pomocou scény a charakteristického svietenia, pretože v Čajkovského diele sa striedajú veľké bohaté ilustratívne obrazy s vyslovene komornými dialógovými a pod.

Piková dáma, Opera SND, 2014 Miroslav Dvorský (Hermann) foto: Jozef Barinka

Piková dáma, Opera SND, 2014
Miroslav Dvorský (Hermann)
foto: Jozef Barinka

Piková dáma je komorný príbeh, ale v hudobnom spracovaní podľa vzoru francúzskej grand opery, to znamená, že veľký zástoj tu má aj zbor. Akým spôsobom ste pracovali s týmto telesom?

Používame spôsob práce zboru taký, že to nie je typické realistické herectvo, zamerané na výklad textu, ale zbor tiež chápeme veľmi štylizovane ako víziu Hermanna, víziu ožívania, budovania jeho príbehu ako partnera pre svoje vidiny, fantazmagóriu… Čiže zbor stvárňuje jednak ľudí, ktorí sú presne v mieste popisu deja konkrétni, ale hrá aj abstraktné momenty, to znamená že sa pohybuje napríklad štylizovane, spomalene, vyžarujúc takto isté napätie, karikuje osobnosti, napomáha atmosfére deja. Napríklad aj rieka, v ktorej sa utopí Líza je ilustrovaná pohybom zboru. Aj predstavu, vidinu pohrebu grófky, ktorý sa odohráva v Hermannovej predstave kde sa mu zazdalo, že mu grófka prezradí postup troch víťazných kariet, ilustruje zbor.

Kde je dramatický vrchol opery?

Vrcholov v tejto opere je niekoľko, vlastne každé dejstvo dosahuje vrchol s veľmi pôsobivými, dramatickými účinkami. V závere prvého obrazu je vrcholom búrka v Hermannovej pomätenej hlave a duši. Druhý obraz prvého dejstva sa končí nádhernou kantilénou, kde sa Hermann a Líza spoja v jedno a prebleskne medzi nimi iskra lásky. V ďalšom dejstve je prvý obraz ako veľký obraz plesu dekadentnej petrohradskej šľachtickej spoločnosti. Je to veľký zborový obraz a má svoj vrchol v oslave šľachty, konkrétne cárovnej, ktorá tam prichádza, a potom je veľký dramatický vrchol v scéne, ktorá sa odohráva v grófkinom priestore. Je to komorná scéna, v ktorej Hermann prichádza za svojou falošnou vidinou zbohatnutia a už mu nejde o Lízu, ale o tajomstvo troch kariet, veľmi surovo nalieha na grófku, v dôsledku čoho nakoniec podľahne srdcovému kolapsu. Vrcholom je aj ďalšie dramatické miesto, a to výstup s Lízou, ktorá obviňuje Hermanna zo zavinenia grófkinej smrti. Tretie dejstvo má veľký vrchol v tom, ako sa Hermannovi s domnelým poznaním tajomstva troch kariet pri hre rúca falošná predstava výhry. Najskôr síce vyhráva, ale potom zákonite prehrá a berie si život a popri tom sa emotívne vyznáva zo svojho citu k Líze a prosí knieža Jeleckého o odpustenie. Zároveň zbor v nádhernom záverečnom choráli chce, aby mu odpustil Boh. Je tu aj jeho najbližší priateľ Tomskij, ktorý ho drží za ruku aj v momente smrti… No život a hra idú ďalej, karty sa hrať neprestanú… Všetky obrazy majú dokonalú pointu, finále a nádherné vrcholné scény.

Piková dáma, Opera SND, 2014 Pavol Remenár (Knieža Jeleckij), Miroslav Dvorský (Hermann), Sergej Tostov (Gróf Tomskij) foto: Jozef Barinka

Piková dáma, Opera SND, 2014
Pavol Remenár (Knieža Jeleckij), Miroslav Dvorský (Hermann), Sergej Tostov (Gróf Tomskij)
foto: Jozef Barinka

Režírujete tretie ruské operné dielo. Po Čajkovského Panne orleánskej a Musorgského Borisovi Godunovovi je to Čajkovského Piková dáma. Aký je váš vzťah k ruskej opernej literatúre?

Stále sa vyznávam k blízkemu vzťahu k ruskej opernej literatúre. Toto je moja tretia ruská opera a predchádzajúce dve som robil s veľkou láskou a veľkým vzrušením, pretože mám rád aj ruskú literatúru. Priznám sa, že som rusofil a doma v knižnici mám veľké množstvo ruskej literatúry, ktorú som síce ešte všetku neprečítal, ale niekedy si na ňu určite, možno cez divadelné prázdniny, nájdem čas. Ruská hudba je veľmi originálna, silná, ale najviac ma k ruskému dielu viaže slovanská mentalita podobná našej.

Naposledy ste v ostravskej opere zinscenovali Verdiho operu Ernani. Čo vás ako režiséra čaká najbližšie?

Priznám sa, že v najbližšom období nemám žiadne operné režisérske plány. Práca na príprave opernej inscenácie je veľmi náročná a nechcem ju robiť schematicky a remeselne. Skôr sa budem venovať televíznym projektom, pretože ma práca s kamerou baví, ale v budúcnosti sa určite chcem venovať aj opernej réžii a splniť si svoje režisérske sny, no teraz je pre mňa prioritou práca na poste generálneho riaditeľa SND.

Aké sú tie režisérske sny?

Veľmi rád by som inscenoval niektoré operné dielo Wagnera, ale taktiež by som chcel v SND v horizonte najbližších rokov zreinkarnovať operu Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland. Je to jedna z prvých opier skomponovaná za čias Rakúsko Uhorska ešte pred národnou operou Krútňava. Bellu považujem za skladateľa európskeho významu, takže sa chcem aj v jeho odkaze prihlásiť k európskemu smerovaniu Opery SND.

Ste skúseným operným režisérom. Ako vnímate svoj vývin?

Chcem robiť divadelnými prostriedkami, antiiluzívne. Chcem aktualizovať, pre niektoré dielo sa to hodí viac, pre niektoré menej. Chcem robiť aktuálne divadlo. Nemám prísny rukopis, ktorého by som sväto svete držal, a ku každému dielu pristupujem na základe detailného poznania a individuálne, aj keď niektoré moje obľúbené postupy sa dajú nájsť vo viacerých operách. My všetci tvorcovia – dirigent, režisér, výtvarníci – musíme pristúpiť k dielu, aby sme ho povýšili a náš zámer dali do služieb autora. Pochopiteľne, že môžeme a tiež musíme aktualizovať. Nesmieme však dielo znásilniť iba kvôli tomu, aby sme zaujali, musíme sa inšpirovať hudbou, libretom, príbehom a povýšiť autorove myšlienky, aby boli dnešnému divákovi 21. storočia blízke, aby si ich osvojil, aby si divák myšlienku z predstavenia odniesol a bol prinútený o nej uvažovať. Nie je dobré, ak sa to deje opačne, že režisér si vymyslí svoj príbeh a do toho sa snaží napasovať autora. Sú skvelí režiséri s výrazným rukopisom. Jeden z nich u nás inscenuje, je to Peter Konwitschny a teším sa na jeho ďalšiu spoluprácu so SND. On autora na svoj zámer neznásilňuje. Veľmi originálnym pohľadom ho prečíta, inšpiruje sa ním, a slúži mu po každej stránke. Že sa to niekomu môže zdať prisilné, alebo sa nad niečím pobúri pri jeho režisérskom pohľade je len dobre, pretože vzbudí divácky záujem, polemiku. Je to oveľa lepšie ako pozerať sa na muzeálny tvar v kostýmoch, kde sa speváci ani nevedia dobre pohybovať, pretože ich nikto neinšpiruje a len bezducho sa vyjadrujú hudobne. Toto je zasa druhý extrém, ktorý nemám rád, ale aj to sa stáva. Ostáva mi len veriť, že nie v SND…

Ďakujem za rozhovor.

Premiéra Pikovej dámy v Opere SND bude 23. a 25. mája 2014.

 

Pripravil: Ľudovít Vongrej

foto: súkromný archív M. Chudovského a SND

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár