Marián Gabriš: Svet opery si nás podmanil

Opernú kultúru tvoria nielen operní umelci, operné predstavenia, koncerty, dokumentaristika, história či slávne divadlá, ale aj diváci a operní nadšenci. Jedným z nich je pán Marián Gabriš. Zanietenie pre tento žáner ho priviedlo až k myšlienke založiť jedinečný operný krúžok, ktorý v tomto roku oslávil 10. výročie svojho vzniku. V rozhovore s pánom Gabrišom sa zoznámite nielen s týmto krúžkom, ale aj so široko rozhľadeným operným nadšencom.

Ste pedagóg a hudbe sa nevenujete profesijne, napriek tomu ste veľký milovník opery a mňa by zaujímalo, čo vás k opere priviedlo?

Opera vošla do môjho života, keď som mal osem rokov. Priviedol ma k nej obsahovo i výtvarne skvelo nakrútený 9-dielny životopisný film Verdi. Výborný scenár i réžia – plnohodnotný ponor do života „kráľa opery“ s dôkladnými kostýmami, maskami a perfektnými hereckými výkonmi. Ide doslova o moju osobnú záležitosť, o jeden zo základov môjho vkusu, môjho vnútorného nastavenia a spôsobu prejavovania mojich emócií – teda spevu. Tento môj milovaný film mi dal prvé operné vnemy, prvé fascinovanie ľudským hlasom, ktorý dramaticky vo veľkej speváckej fráze stvárňuje myšlienky a city človeka. Ako dieťa som, samozrejme, vnímal predovšetkým krásu formy operného spevu, zvuku ľudských hlasiviek, krásu melódií, ktoré vo mne vytvárali silné vibrovanie duše. Chápanie obsahu bolo v úzadí a prišlo neskôr – vekom, skúsenosťami zo života. A tak sa vlastne neustále vo mne znásobuje obdiv k tomuto umeniu, k invencii jeho tvorcov – operných skladateľov.

Je zaujímavé, že práve film zanechá takéto silné dojmy.

Čo sa týka príbehu vo filme Verdi, obrovský zážitok vo mne vyvolali aj celkové jeho reálie: dobové scenérie revolučného a romantického Talianska 19. storočia, oddané vlastenectvo temperamentných Talianov, nádherná talianska reč a melodika (ale aj vynikajúci slovenský dabing a nenapodobiteľný, vznešene pohládzajúci prejav majstra Chudíka v úlohe rozprávača), ďalej vzrušujúca atmosféra klasického divadla – hľadiska, javiska či zákulisia, a napokon úžasná osobnosť Giuseppe Verdiho – a to nielen jeho skladateľská genialita, ale aj obyčajná jeho ľudskosť, ba i podmanivý vzhľad a charizma (britským hercom Ronaldom Pickupom mu prepožičané gestá a mimika), a vôbec zaujímavá pestrosť udalostí jeho dlhého života, a to udalostí neraz otrasne tragických. Nadchlo ma, že Verdi svojím hudobným dielom právom zasadol na pomyselný kráľovský trón svetovej opery a že vzhľadom na vtedajšie politické pomery v Taliansku sa stal aj skutočnou národnou celebritou s vysokým morálnym kreditom. Taliansky ľud ho uznáva a uctieva dodnes, čo hovorí za všetko.

Prejdime od filmu k operným spevákom, ktorí umelci vás v tom veku oslovili?

Veľkú stopu vo mne zanechal tenorový spev. Úplne si ma podmanil, cítil som, že to som ja a moja duša. Rozochvelo sa vo mne obrovské nadšenie, prežívanie a pocit sentimentality, ako keby toto vyjadrovanie sa, táto forma, estetika boli mojou odvekou samozrejmosťou, prirodzenosťou. Milovaným majstrom vysokého „c“ sa u malého chalana nestal nikto iný ako vtedajšia tenorová hviezda zo Slovenska so svojím krásnym slovanským zafarbením hlasu a vrúcnym prejavom – Peter Dvorský. Zo zahraničných tenoristov si ma totálne získal svojím emotívnym spevom José Carreras, a to cez biografický film Posledná romanca, kde stvárnil slávneho španielskeho tenora z 19. storočia – Juliana Gayarrého. A tak sa začalo moje celoživotné fanúšikovanie všetkým svetovým tenorom. Samozrejme, že v tom čase som vyrastal na hlbokom vzťahu k Trom tenorom (všetko som sledoval, nahrával) a odrážal sa od nich do tenorovej minulosti 20. storočia. No a dnes už obdivujem novú generáciu tiež skvelých tenorových hlasov (napr. Vargas, Flórez, Villazón).

Ktoré operné speváčky?

Osobité miesto v mojom srdci má jedinečná a nenapodobiteľná spevácka osobnosť, aj jej umelecké kreácie, ale aj jej životné strasti – Maria Callasová. Samozrejme, že mám celý rad sopranistiek 20. storočia, ktoré zbožňujem – Tebaldi, Scotto, Caballé, Freni, Gruberová, Poppová, Beňačková, Millo, Georgiu a Netrebko, u nás z nahrávok Haljaková, Hajóssyová a Holičková, z vlastnej skúsenosti Rybárska (zvlášť si spomínam na jej obrovský, oblý a dramatický hlasisko v parte Maddaleny v Chénierovi a Santuzzy v Cavalerii v starej opere), Kohútková (Violetta par excellence), dych vyrážajúca koloratúra Vargicová, s ktorou „sa cestuje až do vesmíru“ a v Tosce si ma úplne získala Jolana Fogašová (ako pred rokmi v mezzo úlohe Charlotty vo Wertherovi). Z odboru mezzo ma fascinuje Horne, Obrazcova, Baltsa, Fassbaender, Bartoli, Garanča, najnovšie J. di Donato. Nedá mi nemenovať aj zážitok z nášho veľkého mezzosopránu veľmi ľudskej, žiaľ predčasne zosnulej osoby – pani Kirilovej v úlohe Azuceny a úžasný zážitok ešte v starej budove SND z partu Amneris v podaní ozaj typického tmavého i prierazného mezzohlasu pani Jitky Saparovej-Fischerovej.

Pre mnohých milovníkov opery je zážitkom aj osobné stretnutie s umelcami. S mnohými ste sa stretli a mňa by zaujímalo, ako takéto stretnutia vnímate.  

S mnohými slávnymi opernými umelcami „z obalu platne“ alebo „televízora“ sa mi podarilo i osobne stretnúť vrátane tých zvlášť milovaných, ktorí ma k opere priviedli v detstve. To boli raz za život konajúce sa stretnutia s neopísateľnými pocitmi nadšenia, radosti, rešpektu a dojatia – stretnutie s Carrerasom, Domingom a madam Caballé či skvelou, éterickou bytosťou s pozitívnym duchom – pani Bartoli. Splnil sa mi dokonca sen najväčší, ktorý som vlastne ani nesníval – v roku 1997 som mal česť osobne spoznať majstra Petra Dvorského a postupne sa zrodilo medzi spevákom a fanúšikom krásne úprimné priateľstvo, ktoré mi prinieslo veľa operných, ale i osobných ľudských zážitkov. Musím tu uviesť, že tohto umelca si veľmi vážim pre jeho autenticitu a dravosť na scéne v jeho zlatom období v 70. a 80. rokoch, pre jeho obrovskú svetovú kariéru s vrcholovými výkonmi, ale aj ako človeka, ktorý šíril dobré meno Slovenska vo svete, no ktorý urobil veľa i pre mňa samotného ako radového fanúšika. Bolo to veľmi prekvapujúce, milé a nezabudnuteľné obdobie.

Je vidno, že opera je váš veľký, dalo by sa povedať životný koníček. Mnohí si myslia, že opera je nudná. Čo všetko môže zažiť operný nadšenec?

Medzi splnené sny patrí aj účasť na legendárnom zájazde Klubu priateľov opery pri SND v roku 1999 s názvom Po stopách Verdiho a Pucciniho. Vtedy tomuto klubu šéfovala pani Varkondová a videl som všetky dôležité historické miesta zo životopisu dvoch publikom milovaných velikánov opery vrátane predstavenia Verdiho Sily osudu vo svätostánku opery – milánskej La Scale. Zážitok! Dokonca sa nám podarilo v Torre del Lago stretnúť sa s posledným priamym potomkom Giacoma Pucciniho – jeho vnučkou – pani Simonettou. Neskôr som zabezpečil, aby v muzeálnej časti Villy Puccini vystavila medzi svetovými interpretmi aj knihu o našom významnom puccinistovi – povestnom, azda najlepšom predstaviteľovi básnika Rudolfa – Petrovi Dvorskom. Ďakovný list pani Pucciniovej, ktorý mi prišiel domov do Trnavy, má v mojom archíve popredné miesto.

Opera má vo vašom živote osobité miesto. Zasiahla vás až natoľko, že v zavarskej základnej škole sa venujete mladým a vediete na Slovensku asi jediný operný krúžok. Ako vznikla táto myšlienka?

Okrem bežného vyučovania ponúkajú základné školy svojim žiakom aj činnosť v záujmových útvaroch. Takmer každý vyučujúci vedie krúžok s náplňou, ktorá mu je blízka – či k jeho aprobácii alebo vyviera z inej osobnej záľuby, ktorá sa v štandardnom rozvrhu nenachádza. V šk. r. 2003/2004 som aj ja dostal od pani riaditeľky našej školy Mgr. Heleny Karáskovej ponuku uplatniť svoje zanietenie v pracovnej náplni záujmového útvaru. Pomenoval som ho STRETNUTIE S HUDOBNÝM DIVADLOM (SHD), aby som vyjadril podstatu opery a zároveň deti neodstrašil.

Je zaujímavé, že žiaci cez prestávku predstavenia neraz hovoria, že sa im páči ten či onen „herec“, nie spevák a myslím si, že to je úspešný výsledok hudobného divadla a pocta pre speváka, že divák si všíma v prvom rade to hlavné – príbeh a speváci sú vnímaní ako spievajúci herci, ktorí realizujú hudobnú zložku v službách deja a vzťahov v príbehu a nie opačne, samozrejme pri veľkých áriách či zboroch najmä starých opier utečieme už len do sveta hudobnej krásy, kompozičných nápadov a hlasovej virtuozity speváckych hviezd.

Všeobecnejším názvom krúžku SHD som dal priestor aj na úlety k iným hudobnodramatickým žánrom – napr. naše cesty do divadiel obohatili aj návštevy muzikálov v Nitre či Bratislave, vrátane prvého hip-hopového muzikálu v strednej Európe – Príbeh ulice. A prečo nezablúdiť aj k „divadielku na tri minúty“ – šansónu, napríklad k osobnosti pani Hegerovej a vôbec k piesňovému repertoáru? Na krúžku žiakom predstavujem aj slávne mediteránne piesne v interpretácii tenorov a naše piesne Trnavského či Dusíka. A ešte musím povedať, že v rámci spoločenskovedných predmetov sa skutočne pravidelne venujeme s našimi druhostupniarmi (ale to je už mimo platformy krúžku s tým, že krúžkari tam radi chodia) aj jedinečnému typu divadla v slovenskej kultúre, pokladnici našej národnej malosti a veľkosti, prosto slovenskej mentality, identity, dôvtipnosti, a to Radošinskému naivnému divadlu s geniálnym autorstvom, poetikou majstra Štepku, ktorá takisto obsahuje silnú hudobnú zložku, prekrásne dopĺňajúcu dej.

Krúžková činnosť si vyžaduje silné motivačné zdroje. Ktoré sú tie vaše?

Kto horí, ten zapáli. To je asi celý princíp motivácie. Ide o obyčajné potešenie z hudby, zvlášť spevu. Ale aj hlbšie duševné naplnenie človeka práve z vážnej hudby, ktorá nadčasovo a komplexne zachytáva najrôznejšie poryvy ľudskej mysle. Je to teda osobná radosť z milosti zhora, že mi je umožnené aj takto príjemne tráviť čas a spestrovať si vlastný pracovný život záľubou a na druhej strane je to zodpovedný záväzok, že to všetko, čo som spoznal a čo cítim, musím novej generácii odovzdať zrozumiteľne v rámci riadnej profesionálnej práce pedagóga. Takže sa vždy pasujem s mučivou otázkou: ako na to, ako dosiahnuť cieľ? S odstupom času sa ukazuje spôsob výučby ako zväčša úspešný a niektorí tínedžeri si naozaj našli zaľúbenie aj v dielach vážnej hudby. Touto cestou sa ľudsky zušľachťujú, získavajú náročnejší umelecký vkus a napokon je úžasné, že sa takto zachováva i stáročná tradícia klasického divadelného publika. Takže motiváciou určite nie je finančné ohodnotenie krúžkarskej činnosti, ale nadšenie z toho, že sa môžem o svoju fascináciu podeliť s niekým iným, a to s niekým úprimným, čistým a nepoškvrneným, ako sú deti v predpubertálnom veku – a tak zasiať v tom pravom čase semienko, lebo inak by bolo neskoro. Vtedy je tá moja radosť z hudby nefalšovane znásobená, pretože tie moje mnohé zážitky nekypia pod pokrývkou, ale slobodne a plodne sa šíria ďalej a ja hrdo viem, že v mojom okolí som istotne prispel k tomu, že špecifické publikum, akým je operné, nikdy nevyhynie.

Krúžok funguje už desať rokov a vy máte za sebou už aj odchovancov. Pretrváva aj u nich radosť a zanietenosť z opery?

V osobách niektorých bývalých žiakov mám o tom aj jasné dôkazy. A to sú pre mňa najvzácnejšie – živé, chodiace motivačné zdroje. Napríklad máme žiakov, dnes už dospelákov, ktorí chodia do opery aj sami alebo s partnermi. Alebo chodia stále so mnou súkromne (milý pocit partie) či akútne dopĺňajú aktuálny operný zájazd ako náhradníci. Raz som jednu žiačku stretol v opere úplne náhodne a bola so svojím frajerom už na treťom Pucciniho titule. Mal som i dvoch bratov Chrapkovcov, ktorí aj ako stredoškoláci navštevovali reprízy toho istého diela, lebo si ho obľúbili. Jeden chodieval na Turandot, druhý na Toscu. A vôbec tieto dve opery a k tomu Carmen, Traviata, Aida a Rigoletto sú azda víťazmi v pomyselnej hitparáde žiakov. A pamätám sa ešte aj na to, ako veľmi bola krúžkarska skupinka unesená v novej budove SND inscenáciou Pucciniho emotívneho kusu – Manon Lescaut. Táto opera vtedy veľmi zabodovala. Teším sa z toho, že niektorí exkrúžkari (napr. najmä Karin Kružlíková, ale i ďalší bývalí žiaci – všetkých tu nemožno menovať) si aj doma púšťajú „zlaté“ hlasy a s láskou k opere si zhromažďujú rôzne nahrávky a majú odložený archív svojich vstupeniek, bulletinov, fotografií a autogramov. Veľmi rád si na nich spomínam a je to viac-menej už moja rodina. Dokonca sa aj vracajú do školy, len tak na debatku či počúvanie nejakých nahrávok. A mám skúsenosť, že aj chalani dokážu byť dobrými poslucháčmi opery, dokonca niekedy citlivejšími a sústredenejšími ako dievčatá. Chcem zdôrazniť ešte aj takéto zistenie (keďže žiacke reakcie počas predstavenia tajne zámerne sledujem): stalo sa mi, že tí tzv. slušní žiaci s výborným prospechom ma v otázke pozornosti počas predstavenia sklamali a opačne: s tými tzv. zlými, slabými a problémovými urobila opera doslova zázraky, t. j. zazrel som v ich očiach zaujatie, vnímavosť, zahĺbenie sa do diania alebo dodatočne som sa od nich dočkal nečakanej pozitívnej spätnej väzby.

Priblížte našim čitateľom činnosť tohto krúžku, ktorý v tomto roku oslávil 10. výročie svojho vzniku.

Na krúžok sa môžu prihlásiť žiaci 6. až 9. ročníka. Jeho pravidelná činnosť začína v mesiaci október. Prihlásení žiaci raz týždenne absolvujú dvojhodinovku, na ktorej sa postupne dozvedajú nové vedomosti – stručne sa rozpráva o nástrojoch v orchestri, ktoré produkujú ten nádherný výsledný súzvuk, ďalej o typoch mužských a ženských hlasov, o činnosti hlasiviek, o technike spievania, o pracovnom chode operného divadla, žiaci sledujú prípravu opernej inscenácie cez dokumentárny film, predstavujú sa im svetové operné domy, jednotlivé obdobia operných dejín, životopisy slávnych skladateľov, dirigentov a operných hviezd.

Využívame náučno-populárnu či publicistickú literatúru, rôzne spracovania portrétov osobností, zvukové ukážky (aj staré LP platne či magnetofónové kazety ako návraty do minulosti, no najmä moderné cédečká), video ukážky (na elektronickej tabuli si premietame DVD nosiče či video z youtube, nevyhneme sa ani starým nahrávkam na VHS). Členovia krúžku majú možnosť vidieť úryvky koncertov, prierezy celých opier, operné filmy, biografické hrané filmy, dokumentárne filmy. Väčšina materiálu patrí do môjho súkromného archívu vrátane vzácnych písomností, obrázkov, fotografií a autogramov. Po skončení stretnutia si vždy overujem spätnú väzbu žiakov otázkou: Čo vás dnes zaujalo a prečo? Niekedy si dáme aj rubriku Keď to isté, nie je to isté. Inšpiroval ma svojimi výbornými opernými večermi operný historik Jaroslav Blaho.

Váš krúžok nie je len o teórii, ale za operou aj cestujete.

Vrcholom krúžkarskej činnosti sú cesty za živými predstaveniami či koncertmi (minimálne trikrát v jednom škol. roku), hovorím tomu, že SHD chodí do SND, a to buď malá základná formácia vlakom, alebo širšie osadenstvo II. stupňa v podobe veľkého autobusového zájazdu. Všetko sa deje tak, že žiaci sú pripravovaní na večerný kus v podobe súhrnu základných informácií o diele vrátane kľúčovej ukážky s tým, že príbeh spoznajú len do polovice, aby sa večer nechali jeho pokračovaním, záverom aj hudbou samotnou prekvapiť. Prínosné je i to, že žiaci sa cez príbeh učia odlišovať v ľudských životoch dobré od zlého, môžu sa v otázkach hodnôt a postojov inšpirovať i pre svoj vlastný život, a napokon sa priúčajú slušnému spoločenskému správaniu, ba majú kopec zážitkov i mimo divadelnej sály – vo voľnom čase akcie milujú ako všetky deti rozchody, v hoci istom ohraničenom teritóriu, ale podstatné je pre nich to, že v tej chvíli nie je nad nimi žiadny priamy dozor.

Takže cesta za operou je pre všetkých doslova zážitkovým výletom.

Niektoré deti nadchýna i cestovanie, lebo napríklad sa prvýkrát ocitnú vo vlaku. A zážitkom je pre nich aj to, že sú preč od rodičov v noci. Návšteva predstavenia je sprevádzaná, samozrejme, aj svojimi administratívnymi a organizačnými nárokmi – objednávka vstupeniek, zabezpečiť spôsob cestovania a kolegu či kolegyňu na pedagogický dozor, časový rozvrh akcie, informované súhlasy rodičov v podobe ich podpisu, hlavné tlačivo o hromadnej akcii s povolením vedenia školy, práca s financiami, záverečné vyúčtovanie s dokladmi vstupného i cestovného pre archív školy, veľa telefonátov – hlavne pri nečakaných zmenách, ktoré sú vždy. Ešte v deň predstavenia sa mení počet skutočne cestujúcich detí. Konečným výstupom tohto procesu býva príjemné čítanie o zážitkoch našich malých poslucháčov a divákov v textoch, ktoré publikujú s našou učiteľskou pomocou na webovej stránke školy v rubrike Chcete vedieť viac? (www.zszavar.weblahko.sk) alebo v školskom časopise ESO. Časopis výborne vedie p. uč. Adamcová a tento rok získal v celoštátnej súťaži 3. miesto, z čoho máme veľkú radosť. Touto cestou chcem pani učiteľke vyjadriť vďaku za spoluprácu s krúžkom SHD. Tá rovnako patrí aj pracovníčkam zo SND, ktoré nám už niekoľko sezón pomáhajú po organizačnej stránke – pani Reguliovej a pani Pšenkovej. Veľmi si vážim i to, že rodičia sú ochotní vyčkať svoje deti kvôli opernému zážitku až takmer do polnoci a prísť si ich prevziať na železničnú stanicu v Trnave a potom odviesť domov do Zavara či okolitých obcí. A ráno do školy…

Čím všetkým ste si počas tých desiatich rokov prešli?

Členovia krúžku za tých desať rokov mali možnosť vidieť množstvo predstavení naživo (predovšetkým z dielne Verdiho a Pucciniho) – teda priamo v opernom divadle, čo boli tie najvýznamnejšie chvíle krúžkarskej činnosti. Vtedy už šli všetky slová učiteľského výkladu či hudobné ukážky a obrázky bokom a žiaci sa mohli nerušene ponoriť do skutočného predvedenia celého príbehu (slovenské titulky nad javiskom tu činia neoceniteľnú službu), mohli prežívať živú hudbu z orchestrálnej jamy, autentický spev jednotlivých postáv a vnímať na operných doskách stretnutie viacerých umeleckých disciplín.

Ktoré bolo prvé operné predstavenie vášho krúžku?

Prvým testujúcim stretnutím našich žiakov so živou operou bola návšteva predstavenia veristickej talianskej opery Andrea Chénier od Umberta Giordana v historickej budove SND vo februári roku 2004. Príprava využila vedomosti žiakov z dejepisnej látky o Veľkej francúzskej revolúcii. Napínavý príbeh a hudba priniesli deťom pozitívny zážitok, ba nadšenie a bolo rozhodnuté – krúžok má perspektívu. Rok 2004 bol naozaj bohatý na významné akcie – 14. septembra sme na pôde školy hostili vo výnimočnej a úspešne motivujúcej besede svetového slovenského tenoristu Petra Dvorského, ktorý sa stal v tom čase nepísaným ochrancom krúžku, prijímal žiakov aj počas ich návštev jeho predstavení v SND, neskôr aj v pozícii riaditeľa Opery SND alebo zaslal do školy pozdravy z japonského turné, či z Moskvy poslal žiakom autogramy operných legiend Renaty Scotto a Jeleny Obrazcovovej. Stal sa aj pravidelným odberateľom školského časopisu ESO.

Mali možnosť členovia krúžku vidieť prácu umelcov aj v procese príprav?

V decembri toho istého roku sme stihli absolvovať aj nevšednú exkurziu s názvom Pracovný deň v SND, a to v spolupráci s p. Harvanom a Gyermekom (generálka Verdiho Maškarného bálu). Vtedy sme mali dovolené už od rána nahliadnuť do pracovného zhonu zamestnancov divadla i do útrob starej opernej budovy – ocitli sme sa napríklad pod točňou javiska v podzemí divadla.

Mladší žiaci v týchto prvých rokoch existencie krúžku zažili aj operu písanú priamo pre deti – Tajomný kľúč. V nedávnej dobe videli zasa edukačný operný program národného divadla Opera je zábava (prierez Donizettiho Nápoja lásky). Rok 2004 bol naozaj bohatý na zážitky, lebo som s krúžkarmi realizoval aj operný kvíz, ktorého víťaz si mohol zdarma z prezidentskej lóže v historickej budove SND pozrieť derniéru vynikajúceho činoherného predstavenia Majstrovská lekcia Márie Callas. Bravúrnej predstaviteľke gréckej opernej divy – pani Emílii Vášáryovej – sme z veľkého nadšenia a vďaky za posledné predvedenie náročnej roly darovali krásnu kyticu.

Na svojom konte máte už aj ocenenie SND, čo to pre vás znamená?

V roku 2005 prišla nečakaná pocta – raritné ocenenie práce mladého učiteľa. Bol som prekvapený a zaskočený. Stal som sa držiteľom Plakety SND od generálneho riaditeľa Dušana Jamricha za tvorbu žiackeho operného publika. Slávnostne mi ju odovzdal počas osláv 750-ky Zavara sám maestro Dvorský, ktorý sa vtedy stal „krstným“ otcom prvej knihy o Zavare s názvom Dedinka v údolí od B. Hrušovského. Viete si predstaviť, že to bol pre mňa neuveriteľný a nezabudnuteľný deň – získal som radostný pocit ohodnotenia, podpory a motivácie, ale aj záväzku vytrvalo pokračovať.

A tak v ďalších rokoch sme sa viackrát sústredili na prvú slovenskú národnú operu Krútňava, ktorá mala u detí úspech. V roku 2007 žiaci videli aj jej prvé historické uvedenie v novej budove SND za prítomnosti prezidenta SR. Krúžkarom sa páčila aj ďalšia slovenská opera od majstra Suchoňa – Svätopluk, ktorá im zaujímavo doplnila dejepisné učivo o Veľkej Morave. V roku 2009 mali členovia krúžku exkluzívnu príležitosť zažiť v rámci BHS unikátny operný zážitok – generálnu skúšku slávnej belcantovej opery NORMA od maestra Belliniho a osobne sa stretnúť s predstaviteľkou titulnej úlohy, našou absolútnou speváckou hviezdou a svetovou „kráľovnou opery“ – Editou Gruberovou.

Veľký úspech zaznamenal aj zájazd na svetoznámu Bizetovu operu Carmen, aj na „balet baletov“ Labutie jazero s úžasnou hudbou majstra Čajkovského. Využili sme aj atraktívny projekt záznamov či priamych prenosov opier v Cinemaxe v Trnave (Čajkovkého Eugen Onegin).

V práve prebiehajúcej opernej sezóne, keď od nuly budujem úplne novú generáciu poslucháčov, nás potešilo vďaka Vám, pán Vongrej, nahliadnutie do riadneho večerného pracovného zákulisia SND, keď už ide všetko naostro, a to medzi dejstvami Pucciniho Bohémy. Vyjadrujem tu veľkú vďaku za takúto konkrétnu spoluprácu, ktorá deťom priniesla nezabudnuteľný rukolapný zážitok. Deti boli fascinované z toho, že mohli stáť na miestach, kam majú bežní návštevníci divadla vstup zakázaný. Na priestrannom javisku národného divadla mohli medzi rekvizitami sledovať, ako sa pripravuje veľká zasnežená scéna 3. dejstva Bohémy. Dokonca sme mali šťastie na vzácnu spoločnú fotografiu s jedným z najväčších sopránov Slovenska, výnimočnou koloratúrnou sopranistkou – pani Ľubicou Vargicovou.

Koľko detí sa počas tých desiatich rokov v krúžku vystriedalo?

Každý rok krúžok vskutku pravidelne navštevuje 5 až 10 žiakov, pôvodne však býva prihlásených aj viac detí, ale vždy sa ich počet počas školského roka preriedi a ostávajú len tí, ktorých téma naozaj baví. Vtedy nastáva to najkrajšie vyučovanie, plné súzvuku a spätnej väzby. Objavili sa i žiaci, ktorí vydržali navštevovať krúžkarske hodiny nepretržite tri roky – to bol rekord. Ak sa cestuje do SND, vtedy sa na akciu dobrovoľne prihlasujú aj nekrúžkari. Takže za tých desať rokov, ak to dobre odhadnem, asi takých 50 – 60 žiakov malo určite pozitívnu skúsenosť s operným žánrom, dovolím si tvrdiť, že ich naozaj opera oslovila a opätovne sa k nej vrátili.

Ako deti reagujú na slovo opera a čo ich do vášho krúžku láka?

Krúžkarskú činnosť si propagujem vždy v septembri, a to v každom ročníku II. stupňa okrem piateho ročníka, lebo didaktická zásada vekuprimeranosti vzhľadom na náročnú tematickú náplň krúžku mi pracovať s novými žiačikmi-druhostupniarmi prirodzene nedovoľuje. Každá cesta do divadla si tiež vyžaduje (s cieľom neustále vyvolávať záujem aj u nekrúžkarov) schopnosti včasnej a opakovanej reklamy predstavenia v príslušných triedach (inak by som ozaj nikoho nezískal, treba za tým úmorne chodiť). Vyžaduje si to vedieť, kedy a kde je vhodné a ozaj účinné si zhromaždiť deti počas toho doobedňajšieho bláznivého diania „raráškov“ a nájsť tam spôsob vysvetlenia, prečo by bolo zaujímavé naživo vidieť dané dielo. V prípade veľkých zájazdov si vyrobím reklamné plagátiky do priestoru školy alebo dávame oznam aj na web školy. Taká náhodná, „skúšobná“ cesta nekrúžkara do SND, len tak zo zvedavosti či preto, že tam šiel aj najlepší kamoš, môže stvoriť dokonca nového člena SHD. Dobrým lákadlom do krúžku bývajú pre nových žiakov aj kladné referencie od starších súrodencov. To, ako reagujú žiaci na slovo opera, budem prezentovať prostredníctvom slov našich dvoch aktuálnych deviatačiek, členiek SHD, ktoré pričuchli k opere už v 6. ročníku a patria medzi najvernejšie operné poslucháčky v desaťročnej histórii krúžku, čo veľmi oceňujem. Obe si vážim a rád ich zacitujem:

„Opera. Je to krásny umelecký zážitok plný emócií. Človek má pri opere šancu odreagovať sa a dostať sa do úplne iného a krásneho sveta.“

Veronika JAŤTIOVÁ

„Keď sa povie slovo opera, prvá vec, čo mi napadne, je spoločenská udalosť, pri ktorej treba dodržiavať určité zásady v správaní a obliekaní. Ale najmä v správaní, aby sme si mohli užiť jedinečnosť každého jedného operného príbehu. A aby sme si z toho mohli odniesť pekný zážitok.“

Saša MARUNIAKOVÁ

Ďakujem za príjemný rozhovor a zároveň prajem Vášmu krúžku, ako aj Vám osobne veľmi veľa pracovných aj osobných úspechov a operných zážitkov.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

foto: súkromný archív Mariana Gabriša