Marián Lukáč: Snažím sa byť dobrým človekom, zlý môžem byť na javisku

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Štátneho divadla Košice ponúkla pred pár týždňami premiéru Verdiho Otella v hudobnom naštudovaní šéfdirigenta Vinicia Kattaha a v réžii Viktora Nagya. V postave Jaga si uznanie kritiky aj potlesk divákov vyslúžil Marián Lukáč. Už viac ako dvadsať rokov je spoľahlivou súčasťou tunajšieho súboru, v ktorom stvárnil desiatky postáv. Zdá sa však, že Jago zaujme v menoslove jeho postáv špeciálne postavenie, preto sme sa práve teraz stretli pri rozhovore.

Sólistom košickej opery ste od roku 2001, na jej javisku sa pohybujete od roku 1998. Nemáte ešte svoje inventárne číslo?

Zatiaľ nie (smiech). Ale Košice sú veľmi sympatické a pokojné mesto. Som lokálpatriot, tu mám rodinu a to je pre mňa najdôležitejšie. Preto som ani nikdy nehľadal angažmán inde. Často počúvam od hostí, ktorí prichádzajú do Košíc, ako si chvália tunajšiu pokojnú atmosféru. To vplýva aj na mňa, ja si svoju pozíciu v košickej opere užívam.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Marián Lukáč (Morald),
foto: Daniel Jäger

Dá sa povedať, že tvoríte jeden z pilierov tunajšieho súboru?

Nerád by som to takto povedal, pretože pilierom opery by zrejme mal byť spevák, ktorý zaspieva všetko. Hm, vlastne to by nešlo, neexistuje spevák, ktorý môže zaspievať všetko… Tak ak by sme sa zhodli na tom, že je tu viac pilierov, tak potom áno, som jeden z nich. Neraz sa stretávam s názorom, že byť operný spevák je čosi špeciálne. Ja to tak nevnímam, som ako ktorýkoľvek iný človek, ktorý sa v svojom povolaní snaží odovzdať to najlepšie zo seba.

Rozhodli ste sa ísť študovať operný spev na konzervatórium, hoci ste sa venovali popovému spevu…

Šiel som študovať operný spev a pritom som nikdy predtým nebol na opere v divadle! Ako dieťa som sa venoval hre na akordeón, spieval som v zbore na umeleckej škole, v zbore v kostole, neskôr sme mali s kamarátmi kapelu. V treťom ročníku na gymnáziu som sa rozhodol, že idem na konzervatórium, ale aj to len vďaka tomu, že rok pred tým tak urobil môj kamarát Martin Gurbaľ a bol spokojný. Pri počúvaní jeho spevu som zažíval veľmi príjemný pocit. Tak som si povedal aj ja, že to vyskúšam. A ono to akosi vyšlo. Nemal som absolútne žiadnu predstavu, ako sa v budúcnosti ako operný spevák uplatním. Pred skončením konzervatória som dokonca uvažoval, že budem učiteľom na ZUŠ v Lipanoch. Teraz som rád, že sa tak nestalo a môžem robiť to, čo robím teraz.

Viete spätne nájsť okamih, kedy ste si uvedomili, že z vás nakoniec predsa len bude operný, nie popový spevák?

Pamätám si presne jednu chvíľu, kedy sme s kamarátom šli po meste popri budove divadla a on vtedy povedal, že po konzervatóriu chce byť spevákom na voľnej nohe, ktorý bude chodiť hosťovať po rôznych divadlách. Ja som si vtedy uvedomil, že som nikdy nerozmýšľal nad svojou budúcnosťou. Lenže, asi som dieťa šťasteny, často dostávam od Boha veci priamo ako na podnose. Mám úžasných rodičov a súrodencov, skvelú, milujúcu a krásnu manželku a dvoch šikovných synov, na ktorých som hrdý. A podobne sa stalo aj s mojím profesionálnym životom. V treťom ročníku sme mali konzervatoriálnu súťaž, ktorú som vyhral. Na záverečnom koncerte bol aj vtedajší šéf košickej opery František Balún. Krátko potom za mnou prišiel môj profesor Juraj Šomorjai a povedal mi – divadlo chystá Figarovu svadbu, budeš robiť Figara. Naozaj som mu uveril, až keď mi po dvoch mesiacoch doniesol klavirák. Vtedy som si povedal – fíha, asi to začína byť vážne (smiech).

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
Marián Lukáč (Delaqua), Ivan Krúpa (Barbaruccio), Attila Bocsárzky (Testaccio),
foto: Joseph Marčinský

Takže ste po skončení školy automaticky nastúpili do košickej opery?

Viac-menej áno. Figara som robil v štvrtom ročníku, v nasledujúcom roku divadlo chystalo Sedliacku česť a Komediantov a ja som mal spievať Silvia. S pánom Balúnom som sa ale dohodol, že nebudem robiť premiéru, lebo som cítil, že na Silvia spevácky nedosahujem. Boli sme na postavu traja – Michal Adamenko, Martin Maslovjak a ja. Lenže, Maťo mal nehodu ešte počas procesu naštudovania, všetko ostalo na Mišovi. A ten zhruba pol roka po premiére ochorel a za mnou prišli z divadla, aby som spieval Silvia, lebo predstavenie je vypredané a bola by škoda ho zrušiť. Zatmelo sa mi pred očami. Našťastie som sa dohodol s dirigentom Igorom Dohovičom na nejakých korektúrach, aby som to odspieval. Odspieval som. Ale vôbec nič si z toho predstavenia nepamätám! Každopádne, keď som skončil školu, dostal som ponuku nastúpiť do divadla a ja som ju prijal.

Spomínali ste Silvia v Komediantoch, toho ste si však po rokoch úspešne zopakovali. Rovnako ste sa za tie roky vrátili k Figarovi, zopakovali ste si Dona Giovaniho či Bohému

Silvia som si po druhýkrát fakt užíval. Opery z obdobia verizmu mám veľmi rád, tak ako aj mozartove opery. S Figarovou svadbou to bolo zaujímavé, pretože prvýkrát sme ju spievali v slovenčine. No druhú inscenáciu sme robili v origináli a to už bolo pravé orechové. Na túto inscenáciu veľmi rád spomínam. Bola výborne hudobne naštudovaná, vkusne a jasne narežírovaná a mal som možnosť spoluúčinkovať s výbornými partnermi. Vzájomne sme sa na javisku inšpirovali a bavili. Na Don Giovanniho som sa vyslovene tešil, pretože v predchádzajúcej inscenácii som stvárnil Leporella, ktorý mi bol povahovo bližší.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Marián Lukáč (Don Giovanni), Michaela Várady (Donna Anna), Michal Onufer (Leporello),
foto: Joseph Marčinský

Giovanni bol pre mňa výzvou, či dokážem zahrať aj postavu, z ktorej charakterom si netykám. Režijná koncepcia Juraja Nvotu mi sadla. Giovanni podľa nej nie je bezstarostným, bezcharakterným záletníkom, ale normálnym človekom aj so svojimi slabosťami, ktorý to nakoniec neunesie a spácha samovraždu. V Bohéme som najprv robil Schaunarda v Košiciach, ale so svojím výkonom som ešte nebol spokojný. Po zhruba piatich rokoch som dostal ponuku zopakovať si Schaunarda, tentoraz v Banskej Bystrici a zrazu sa mi spieval úplne s ľahkosťou. Lenže, v Košiciach obnovili inscenáciu Bohémy a ja som sa mal vrátiť na javisko. V tých istých kulisách sa mi znovu spievalo ako predtým. Začali sa mi vracať problémy, ktoré som s partom Schaunarda mal a ktoré som v Bystrici už nepociťoval! Je to krásne ako sú fyziologické zákonitosti prepojené s psychickými.

Okrem toho, v Bohéme som robil štyri postavy. V Košiciach v prvej inscenácii Shaunarda a raz ako záskok aj Collina, v Bystrici Schaunarda a Alcindora, neskôr v novej košickej inscenácii Marcella. Každú ďalšiu postavu som sa učil rýchlo, pretože som už poznal hudbu, ale zároveň som musel selektovať predchádzajúce party. Ak sa na predstavení prestanem koncentrovať stane sa mi, že spievam aj za kolegu a aj to, že nezaspievam svoju repliku.

Takže už chýba iba to, aby ste prišli na javisko a začali spievať part Mimi…

No stalo sa mi, že počas Námesačnej som na javisku odspieval aj repliku sopranistky (smiech). Ale bol by som rád, keby som kapitolu Bohéma uzavrel o dvadsať rokov ako Benoit.

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
Jaroslav Dvorský (Rodolfo), Jiří Přibyl (Colline), Marián Lukáč (Marcello),
foto: Jozef Marčinský

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013
foto: Joseph Marčinský

Rád sa teda vraciate k operám, ktoré ste už robili, alebo sa viac tešíte na nové?

Ako spevák vnímam a vítam svoj posun. Technický, výrazový, ale aj osobnostný a som rád, ak dostanem príležitosť spievať postavy, ktoré ma výrazne posúvajú. Za jednu zo zlomových postáv považujem Enrica v Lucii di Lammermoor. Začínal som totiž ako basbarytón a mal som technické problémy s vyššou polohou. Však som si počas študentských čias kvôli tomu aj poplakal. Toto bola prvá postava, ktorá si vyžadovala vyslovene barytonálne nasadenie. Musel som rozmýšľať nad technikou, nad tým, ako zoštíhliť tón, aby som vyspieval aj vysoké polohy. Dá sa povedať, že táto postava ma posunula bližšie k barytonálnym sféram.

Zároveň vás posunula k postavám, ktoré sú zväčša záporné…

Barytóny už majú taký svoj osud, hrať negatívne postavy. A keď sa na mňa pozriete, tak ani nevyzerám ako kladný hrdina. To svedčí viac tenoristom (smiech).

V Košiciach mal premiéru len pred pár týždňami Verdiho Otello a vy ste sa dočkali uznania kritiky a aj úspechu u divákov ako Jago. Mňa by však zaujímalo, čo rozhodlo, keď ste zvažovali, či prijať túto postavu.

Pripustil som si možnosť spievať Jaga preto, že to nie je typický Verdiho rukopis. Kto si vypočuje Otella a Falstaffa – posledné dve Verdiho opery – a zároveň pozná jeho skoršiu tvorbu, pokojne by mohol tvrdiť, že sú to diela niekoho iného. Verdi sa totiž vo svojej vrcholnej tvorbe blížil k verizmu. A mne osobne sú veristické či Pucciniho opery oveľa bližšie.

Keď ste teda uznali, že technicky by to šlo, ako ste sa pripravili na to zachytiť túto výsostne zápornú postavu?

Veľmi som sa v tom nevŕtal. Áno, Jago je zlý, ale vlastne nič zlé na javisku nespácha. Maximálne dám Emíllii zaucho. Jediné, čo používa na svoje ciele, je slovo. To ma zaujalo. Nie je zlý prvoplánovo, nevraždí na javisku na počkanie. Nikto spomedzi postáv – okrem jeho manželky – ani len netuší, aký vlastne je. Všetci ho považujú za priateľa a sú presvedčení o tom, že im pomáha. Dokonca Otellovi povie – dajte si pozor na žiarlivosť. On mu vlastne dopredu predostrie, aký prostriedok použije na to, aby ho zničil a vyžíva sa v tom, ako dokáže ľuďmi manipulovať.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Marián Lukáč (Jago), Titusz Tóbisz (Otello),
foto: Joseph Marčinský

Herci zvyknú tvrdiť, že záporné postavy sa im hrajú lepšie ako tie pozitívne…

Viete, ja sa snažím vo svojom živote byť dobrým človekom, žiť podľa morálnych zásad. A keď to chcem dosiahnuť, je to náročné, vôbec to nejde ľahko. V skratke – v dnešnom svete nie je ľahké byť dobrým človekom, skĺznuť na stranu zla je oveľa jednoduchšie. Tak mám tú nezaplatiteľnú možnosť byť zlý na javisku. Tam môžem takpovediac vypustiť ventil.

Košická opera pripravuje ako prvú premiéru v ďalšej sezóne Verdiho Traviatu. V predchádzajúcej inscenácii, ktorá mala derniéru len nedávno, ste spievali doktora Grenvila. Chystáte sa teraz už na Giorgia Germonta?

Spomedzi skorších Verdiho opier je pre mňa táto postava asi ´najspievateľnejšia´. Urobím to však tak, že si ho ´nahodím´ ešte pred samotným skúšobným procesom, aby som vedel, či sa do toho mám pustiť. Tak isto som to urobil s Jagom.

Kto vám potom pomôže rozhodnúť sa? Máte ešte nejakého pedagóga, alebo sa skôr spoliehate na vlastný úsudok?

No, v prvom rade musí prísť ponuka od šéfa opery. A potom to už nechávam na seba, či na dirigenta, ktorý operu pripravuje. V prvom rade však vsádzam na svoj vlastný pocit. Počúvam aj svojich kolegov. Nikdy som totiž za vzormi nechodil ďaleko. Každý z mojich kolegov mi má čo ponúknuť, je v niečom inšpiratívny a dokáže mi byť v niečom vzorom.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
Jiří Přibyl (Falstaff), Marián Lukáč (Ford),
foto: Joseph Marčinský

Je pre vás dôležité, aby ste sa v postave cítili komfortne, alebo ste ochotný ísť aj trochu do rizika?

Do rizika áno, ale nie do úplného. Isteže, je skvelé, keď máte ako spevák v postave pocit komfortu, lenže v každom povolaní a v celom živote platí, že musíte prekonávať prekážky, keď sa chcete posunúť ďalej. Ďalšia rozhodujúca vec je trpezlivosť. Spevák musí mať trpezlivosť hlavne sám so sebou.

A vám je táto črta daná povahou, alebo ste sa to museli naučiť?

Myslím si, že trpezlivosť je moja devíza. Hoci niekedy sa aj mne stane, že napríklad keď ochoriem, netrpezlivo čakám na to, kedy sa to zlepší… Vtedy si musím vedome povedať, že nervozitu treba odsunúť bokom a hlavne ju nedajbože neprenášať na svojich najbližších! Tí sú pre mňa najdôležitejší, manželka ma napríklad čaká po každom predstavení a hoci sa aj neskoro v noci vraciam z Banskej Bystrice, nejde si ľahnúť. Potom ma trpezlivo vypočuje a ja sa vyrozprávam, prežijem si večer znovu a to mi pomôže sa takpovediac vyzliecť z postavy, ktorú som spieval.

Pamätám si však napríklad postavu Micheleho z Pucciniho Plášťa (Triptych), ktorá bola v tomto ohľade mimoriadna. Bola veľmi emočne vypätá. V tom predstavení som bezhranične miloval, ale aj chladnokrvne zabíjal. Počas predstavenia som fajčil fajku a vždy, keď opera skončila, tak som sa skryl do fajčiarne, ktorú sme ešte v tom čase mali pri šatniach a musel som tú fajku dofajčiť a postupne sa upokojiť. Plášť sa hral ako prvý, potom nasledoval Gianni Schicchi a ja som zvyčajne celú druhú jednoaktovku sedel, fajčil a snažil sa z tej postavy vymaniť. Keď som totiž dostal ponuku túto operu robiť, tak som si ako prvé vypočul Micheleho áriu. Prvý dojem bol, že mi po tele prebehli zimomriavky a vzápätí som si povedal – veď to je také náročné! Lenže, keďže ma ten prvý pocit doslova dostal, tak som sa rozhodol Micheleho spievať, hoci je to mimoriadne náročný part. Tú postavu som mal rád, škoda, že sa v Košiciach hral Plášť tak málo.

Takže chuť zaspievať si túto postavu prevážila nad obavami z toho, či je pre vás vhodná?

To, že ako prvé mnou ten part zalomcoval a vedel som, že spievať to, mi vlastne urobí dobre, prevýšilo obavy z možných technických problémov. Koniec – koncov, tie sú tu na to, aby sa prekonávali.

Na druhej strane, ako spevák si nemôžete dovoliť, aby vás postava takpovediac prevalcovala…

To rozhodne nie, spevák musí byť nad vecou a prevážiť musí racio. Ak sa necháte uniesť, v lepšom prípade zabudnete text. Spievať bez koncentrácie, to sa nedá. Ale priznávam, skôr sa mi to stalo na koncertoch, keď som spieval piesne, keď som sa príliš ponoril do emócií. Zrazu som neovládol dych, roztriasol sa mi hlas, zovrelo sa mi hrdlo. Spevák sa musí naučiť zvládať aj takéto situácie. Na javisku funguje všelijaká chémia. Neraz je to aj o tom, že sa človek cíti mizerne, no postaví sa pred ľudí a všetko je preč. Adrenalín funguje spoľahlivo. Napríklad na poslednom Otellovi som sa porezal na ruke a všimol som si to, až keď mi po dlani tiekla krv. O pár dní na to som mal predstavenie Hello, Dolly v Banskej Bystrici a tiež som si porezal prst, no ani som si to nevšimol. Na chrbte jednej ruky mám jazvu. K tej som prišiel v Carmen, keď som sa ako Escamillo pobil s Jarom Dvorským ako Donom Josém. Tretinka jedného môjho zuba padla za obeť počas Čarovnej flauty a tesne pred premiérou Komediantov som si zlomil členok. Nuž, človek pozbiera počas kariéry rôzne suveníry…

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
Marián Lukáč (Kostolník), Paolo Lardizzone (Cavaradossi),
foto: Jozef Lomnický

Už sme spomenuli Traviatu, ktorú divadlo chystá. Viete už aj o nejakých ďalších postavách, ktoré vás čakajú?

Naplánovaný je Beethovenov Fidelio, kde je barytónova postava Pizarro, ktorá by mi mohla sedieť. A poslednou premiérou v budúcej sezóne bude Massenetov Werther. Alberta som už spieval v Banskej Bystrici, takže aj to by šlo… Lenže zatiaľ sme so šéfom opery nehovorili o obsadení ani jednej z týchto opier, čiže momentálne netuším, ako to bude. Ale áno, mohol by som sa objaviť v každej z nich.

Máte postavu, ktorú si vyslovene túžite zaspievať?

Áno. Ale to len preto, pretože som si všimol, že speváci majú vysnívané postavy. Tak som si povedal, že by som sa nad tým mal zamyslieť aj ja. Tak som si vybral Scarpiu v Pucciniho Tosce.

To ste si ale vôbec nevybrali zle…

Všakže? (smiech) Lenže dá sa povedať, že sen sa mi už splnil prostredníctvom Jaga. Takže aj keď ten Scarpia ku mne nikdy nepríde, nevadí.

Rozprávala sa Dáša Juhanová

Marián Lukáč ukončil štúdium na Konzervatóriu v Košiciach v roku 2001 v triede pána Juraja Šomorjaia. Následne sa stal sólistom operného súboru Štátneho divadla Košice. Je stálym hosťom Štátnej opery v Banskej Bystrici, pravidelne spolupracuje so Štátnou filharmóniou Košice. Spolupracoval s Operou divadla A. Dvořáka v Ostrave. Koncertoval s ŠKO Žilina, s Filharmonickým orchestrom v Lubline a Bydgoszczi a s Národným Orchestrom Poľského Rozhlasu v Katowiciach. Pravidelne účinkuje na operných festivaloch v Soproni a v Cieszyne.

Je držiteľom viacerých víťazstiev a ocenení: Súťaž slovenských konzervatórií (r. 1997) – absolútny víťaz, Medzinárodná súťaž M. Schneidera-Trnavského (r. 2004) – 2. cena. Získal prémie Slovenského literárneho fondu za postavy: Leporello (W. A. Mozart: Don Giovanni, r. 2004), Michonnet (F. Ciléa: Adriana Lecouvreur, r. 2010), Michele (G. Puccini: Il Tabarro, r. 2013), Musiklehrer (R. Strauss: Ariadne auf Naxos, r. 2014), Lescaut (G. Puccini: Manon Lescaut, r. 2015),Marcello (G. Puccini: La Bohème, r. 2017),Ford (G. Verdi: Falstaff, r. 2018), Lindorf, Coppelius, Dapertutto, Dr. Miracle (J. Offenbach: Les ContesD´Hoffmann, r. 2018). Literárny fond mu v roku 2011 udelil Výročnú cenu v oblasti divadla za postavu Figaro (W. A. Mozart: Le nozze di Figaro). Za postavu Michonnet (Adriana Lecouvreur) ho slovenská odborná kritika nominovala na najlepší mužský spevácky výkon sezóny 2009/2010.

Stvárnil vyše 80 operných, operetných a muzikálových postáv. Od roku 2005 sa venuje pedagogickej činnosti na Konzervatóriu v Košiciach. V rokoch 2005 – 2010 pôsobil na Pedagogickej fakulte Ružomberskej univerzity v Košiciach.

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár