Mariana Hochelová: Ak som nútená ísť do konfliktu sama so sebou, divák to vycíti…

Náročnú divadelnú sezónu s piatimi premiérami má za sebou mladá slovenská speváčka Mariana Hochelová. Tou poslednou bola Čarovná flauta v Banskej Bystrici, v ktorej interpretovala part Kráľovnej noci. V Košiciach, kam chodí pravidelne hosťovať do Verdiho Rigoletta či Händlovej Alciny, sme sa s touto sympatickou sopranistkou stretli. V rozhovore prezradila okrem iného aj to, prečo si pri skúškach v brnianskom divadle pripadala ako Alica v krajine zázrakov.

Operní speváci zvyknú tvrdiť, že najobľúbenejšou postavou je tá, ktorá je pre nich najaktuálnejšia. Vy ste naposledy premiérovali Kráľovnú noci v Banskej Bystrici…

Hoci som už Kráľovnú robila v niekoľkých inscenáciách, jej part vnímam v prvom rade ako záležitosť koncertnú, či z istého hľadiska až športovú. Niečo ako spevácky „skok o žrdi“, na ktorý musíte byť stále v kondícii a správne sa naň sústrediť aj „vyhecovať“. A som rada, ak režiséri tejto postave nevymýšľajú zbytočnú hereckú akciu, ale vsadia skôr na nápaditý kostým či svetelné efekty. To najdôležitejšie totiž pri Kráľovnej noci podľa mňa je „len“ dobre a presvedčivo ju zaspievať. Čo je náročné nielen kvôli povestným koloratúram, ale i preto, že obe Kráľovnine árie pozná každý operný fanúšik do poslednej noty a mimoriadne citlivo vníma každé vaše „zaváhanie“.

Tentoraz ste Kráľovnú noci spievali v slovenčine. Bolo to náročnejšie?

Keď spievate áriu, ktorú dobre poznáte v pôvodnom jazyku, v jazyku inom, je to zaujímavá výzva, ktorá vás môže posunúť ďalej. Vtedy totiž máte vokály „rozhodené“ inak a pri interpretácii ste nútení hľadať novú „správnu“ cestu – prehodnotiť, ako ste niektoré veci robili doteraz. Dôležitou podmienkou však, samozrejme, je kvalitný, „citlivo“ urobený preklad, ktorý možno spievať tak prirodzene ako originál! Nuž a myslím, že pre našich operných spevákov je určite fajn, keď občas spievajú aj v slovenčine. Aspoň si overia, či im je rozumieť…

Čarovná flauta so svojou mágiou a navyše v slovenčine môže byť vhodnou alternatívou pre operných fanúšikov, ktorí chcú vziať do divadla aj svoje deti. Vás kedy rodičia vzali do divadla?

Nikdy! (smiech) Dokonca – keď som začala študovať operu, vôbec som netušila, že som začala študovať operu! (smiech) Pochádzam z malej obce pri Žarnovici, kde som v kostole od detstva spievala rôzne gospelové skladby, a myslela som si, že keď pôjdem na Cirkevné konzervatórium, vyučovať sa tam bude niečo podobné… Láska k opernému žánru si ma našla až počas štúdií, no keď mám byť úprimná, vôbec som si vtedy nemyslela, že operu raz budem spievať profesionálne.

Mali ste tendencie už počas konzervatória to zmeniť? Ísť študovať niečo iné?

Nie. Pretože keď sme začali so spolužiačkami chodiť do divadla, ako vravím, opere som doslova „prepadla“. Sedela som v hľadisku takmer každý večer, s otvorenými ústami hľadela na Ľubicu Vargicovú, Adrianu Kohútkovú či Evu Jenisovú, a vravela som si: toto by som chcela tiež raz robiť, tiež raz zažiť! A preto keď som sa neskôr v Brne s pani Vargicovou alternovala v Donizettiho Marii di Rohan, pripadala som si ako Alica v krajine zázrakov… (smiech).

Pripravila vás škola na „skutočný“ operný svet?

Myslím, že len čiastočne. Mojou prvou „profesionálnou“ rolou bola Nella v Pucciniho Gianni Schicchi v košickom divadle. Nehovorím, že je to veľká rola, no aj tak bola pre mňa istým „šokom“. O to viac, že toto dielo nie je ani typický Puccini – celá opera je totiž jedným veľkým „naspídovaným“ ansámblom, prekvapivo zložitým hudobne, harmonicky, rytmicky. Zrazu som si uvedomila, že by sa mi zišla oveľa lepšia muzikantská príprava. Cvičenejšia pamäť, presnejšie počítanie… (smiech). Vravela som si – na škole sme mali toľko času a poriadne sme ho nevyužili! Faktom však je, že pár čísel na „Fragmentoch“ či jedno operné predstavenie ročne vás ani nemôže pripraviť na bežnú divadelnú prevádzku – na niekoľko premiér počas sezóny, to obrovské množstvo textov, pohybu a hudby, ktoré sa musíte naučiť, priebežne udržiavať a kedykoľvek „oprášiť“. Teda až priamo v „teréne“ som si uvedomila, že nároky a tlaky pri skúšobnom procese na škole sú s reálnymi divadelnými podmienkami neporovnateľné. Navyše – našim absolventským predstavením bola Veselohra na mostě Bohuslava Martinů, kde som spievala Popelku, čo – zdá sa – ani veľmi nebol môj hlasový obor…

Už ste v svojom hlasovom obore ustálená?

Zrejme nie. Myslím, že sa ešte stále vyvíja. Pamätám si, ako sme na VŠMU otravovali profesorov: aký som hlas? Lyrický? Koloratúra? Každý nám vravel – vyčkajte. A mali pravdu. Každá rola, ktorú naštudujete, vás dokáže niekam posunúť. Teda – ak vám neublíži! Momentálne sa snažím spievať čo najprirodzenejšie, zbytočne na hlas netlačiť, neprifarbovať ho. Okrem toho, väčšina postáv z koloratúrneho alebo lyricko-koloratúrneho oboru mi vyhovuje aj vekom. Bola by som rada, ak by to tak načas zostalo. A až keď budem staršia, možno začnem viac „farbiť“ a ťahať hlas nižšie… (smiech).

Nuž, staršia raz budete, ale svieži hlas vám pokojne môže ostať…

Chcela by som sa postupne prespievať do dramatickej koloratúry. Nechať hlas dozrieť. Ale nechcem nič siliť. Ak to bude možné, budem rada, ak sa to nepodarí, nič sa nestane. Momentálne mám však pocit, že určitá „dispozícia“ tam je a keď budem spievať správne a repertoárovo obozretne, hádam by to vyjsť mohlo.

Dokážete sa sama zorientovať v tom, aký repertoár by ste mali uprednostňovať?

Kým som študovala, bola som ovplyvnená názorom a vkusom mojich pedagógov. Veľmi si ich vážim a vďačím im za nesmierne mnoho! No dnes už musím kráčať vlastnou cestou. Okrem toho – nič iné mi nezostáva, lebo pravidelné konzultácie s nimi už, žiaľ, „nestíham“… Nechávam sa teda viesť najmä svojou intuíciou. Rada si však nechávam poradiť od dirigentov či korepetítorov, s ktorými pracujem pri štúdiu nových inscenácií. A inšpirujem sa tiež rôznymi video i audionahrávkami – v tomto je dnes internet pomôckou priam neskutočnou!

Jedna vec je vedieť, aký repertoár by vám mohol najviac prospieť, druhá vec je, či dostanete ponuku v ňom účinkovať…

Pravdu povediac, mojou veľkou výhodou je, že oficiálny pracovný úväzok mám celkom inde, nie som v žiadnom angažmán, ba dokonca ani finančne odkázaná na divadelné gáže. Takže si môžem aj trošíčku vyberať… (smiech). Už sa teda párkrát stalo, že mi šéf niektorého divadla ponúkol niečo, o čom som si myslela, že to nie je pre mňa a odmietla som. A naopak, občas som to zase „riskla“ a zobrala niečo, o čom som nebola úplne presvedčená, že je pre mňa to pravé, no povedala som si, že by ma to mohlo tiež niečomu naučiť – a že si to v konečnom dôsledku aj tak spravím „podľa seba“!

Je tých ponúk teda dostatok?

Nuž – v divadlách, kde majú v trvalom angažmán koloratúru alebo svetlý soprán, sa do repertoáru prirodzene dostávajú opery, v ktorých je priestor aj pre mňa. Lebo hoci obsadia speváčku z vlastných radov, potrebujú i hosťa na alternáciu. A trúfam si povedať, že všade, kde som spievala, som zatiaľ (klopy – klop!) nesklamala, takže ak plánujú niečo, čo by sa mi mohlo hodiť, spomenú si na mňa zvyčajne medzi prvými… (smiech).

Zároveň to však znamená, že ste obsadzovaná od Košíc až po Liberec, za sebou máte i niekoľko veľkých koncertných ciest do Japonska. Zbalený kufor teda vždy poruke… Vyhovuje vám to?

Kým ešte nemám deti, môžem si to dovoliť – a aj celkom „užiť“. Okrem toho, podobne túlavým dobrodruhom je i môj manžel, ktorý sa – s prácou v notebooku – často (a rád) vyberie na cesty so mnou…  Ale rátam s tým, že keď deti prídu, ďalej to takto nepôjde. Ideálne by však bolo, ak by som už vtedy bola v situácii, že budem ponuky zvažovať ešte viac a nenaháňať sa len za novou skúsenosťou či „príležitosťou“. Každopádne, práce mám teraz dosť. Hlavne táto sezóna bola náročná – v septembri som premiérovala Čarovnú flautu v Liberci, v novembri Rigoletta v Banskej Bystrici, v decembri Cigánskeho baróna opäť v Bystrici. Vo februári to bola Alcina v Košiciach a pred pár týždňami spomínaná Čarovná flauta. Popri tom sú tu, samozrejme, ešte reprízy starších predstavení, a keď idete robiť napríklad Nápoj lásky či Netopiera po niekoľkomesačnej pauze, je to často ešte „adrenalínovejší“ zážitok ako samotná premiéra! (smiech)

Máte popri tom ešte čas na sebe pracovať?

Pomaly a systematicky, tak ako na škole – na to už čas veľmi nie je. Ale učím sa každou novou rolou, počas každého skúšobného obdobia. Určite by som však prijala pár mesiacov „sústredenia“ iba na to, aby som mohla ešte precíznejšie vypracovať party, ktoré už mám naštudované. Pretože žiadna z mojich postáv nie je konečná, každá sa ešte vyvíja a každú môžem hrať i spievať stále o čosi lepšie…

Ktorú si dokážete na javisku najviac užiť?

To záleží od viacerých skutočností. V prvom rade od konkrétnej postavy, resp. od toho, ako sa dokážem stotožniť s jej charakterom či povahou. V konečnom dôsledku preto možno aj Kráľovnú noci beriem so spomínaným odstupom; jej faloš, zloba a nenávisť mi totiž zďaleka nie sú sympatické – a, myslím, že ani prirodzené… (smiech). „Užívanie si“ role však závisí aj od kvalitného hudobného naštudovania resp. „zohratej“ spolupráce s dirigentom – všetky tie správne tempá, zreteľné nástupy, „cítenie“ a „chápanie“ sa v oblasti agogiky či dynamiky, a podobne… Nuž a otázkou istého „komfortu“ tiež je, či odo mňa režisér nechce kopu rušivej pohybovej akcie, prácu s množstvom nadbytočných rekvizít či spev vo všetkých mysliteľných i nemysliteľných polohách… (smiech). Ak ale máte šťastie na peknú rolu, dobré naštudovanie, skvelých, spoľahlivých kolegov a dokážete sa na javisku uvoľniť, zrazu visí vo vzduchu čosi zvláštne… Máte proste pocit, že ste v pravý čas na pravom mieste, že toto je presne to, o čom ste kedysi snívali a všetko je tak, ako má byť! Ešte raz však musím zdôrazniť, že aby som si postavu i predstavenie dokázala užiť, musím byť na výkon absolútne sústredená a mať svoj hlas plne pod kontrolou. Myslím si totiž, že keď zaspievam tak, ako to skladateľ s libretistom chceli (resp. napísali), v divákovi vzbudím prirodzenú emóciu a zaujmem ho aj bez toho, aby som si trhala kostým, podávala akrobatické výkony či rozbíjala kulisy… (smiech).

A keď to po vás režisér chce? Čo potom?

Nuž, zatiaľ stále nie som v pozícii, aby som si mohla primadonsky „dupnúť“, a tak sa zväčša jeho požiadavkám podriadim. Ale – nie vždy je to dobre, pretože ak po mne niekto chce niečo, čo mi ide „proti srsti“, podľa toho to bude na javisku vyzerať aj znieť, a v konečnom dôsledku to inscenácii ako takej vôbec neprospeje. Ak som totiž nútená ísť do konfliktu sama so sebou, myslím, že divák to vycíti…

Ďakujem za rozhovor

Mariana Hochelová

Rodáčka zo stredného Slovenska. V rokoch 2001-2005 študovala operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (Mária Repková), 2005-2010 na VŠMU v Bratislave (Vlasta Hudecová, Zlatica Livorová). Vzdelanie v odbore Operetná špecializácia si doplnila na Konzervatóriu v Bratislave u Dagmar Livorovej. V rokoch 2009-2013 absolvovala majstrovské spevácke kurzy Petra Dvorského v Piešťanoch.

Je účastníčkou Medzinárodnej speváckej súťaže Imricha Godina „Iuventus Canti“ (Čestné uznanie, Cena za najlepšiu interpretáciu skladby 20. storočia); v lete 2012 postúpila do semifinále 31st International Hans Gabor Belvedere Singing Competition Wien.

Ako koncertná speváčka realizovala dosiaľ okolo stovky vystúpení na Slovensku i v zahraničí (Česká republika, Chorvátsko, Lotyšsko, Japonsko). Sólisticky účinkovala – o. i. – na festivaloch Piešťanské organové dni, Nitrianska hudobná jeseň, Zámocké hry zvolenské, Mezinárodním hudebním festivalu Petra Dvorského, Medzinárodnom festivale Petra Michalicu Hudba pod diamantovou klenbou, festivalovej prehliadke Nová slovenská hudba či v rámci hudobno-slovného cyklu Opery SND Kontinuity.

Ešte počas vysokoškolských štúdií účinkovala ako Serpina v opere G. B. Pergolesiho La serva padrona a Popelka vo Veselohre na mostě B. Martinů. Od roku 2012 pôsobí ako hosťujúca sólistka Opery Štátneho divadla Košice, Štátnej opery Banská Bystrica, Opery Národního divadla v Brne, Divadla F. X. Šaldy v Liberci a Slezského divadla v Opave (G. F. Händel: Alcina /Morgana/, W. A. Mozart: Cosi fan tutte /Fiordiligi/, W. A. Mozart: Čarovná flauta /Kráľovná noci/, G. Donizetti: Nápoj lásky /Adina/, G. Donizetti: Maria di Rohan /Maria di Rohan/, G. Verdi: Rigoletto /Gilda/, J. Strauss, jr.: Cigánsky barón /Arsena/, J. Strauss, jr.: Netopier /Rosalinda/, J. Offenbach: Orfeus v podsvetí /Diana/, G. Puccini: Gianni Schicchi /Nella/, R. Strauss: Ariadna na Naxe /Zerbinetta/).

Za sebou má tiež spoluprácu s viacerými renomovanými orchestrami (Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, Štátny komorný orchester Žilina, Cappella Istropolitana, Metropolitný orchester Bratislava), dirigentmi (Leoš Svárovský, Oliver Dohnányi, Marián Vach, Marek Štryncl, Peter Valentovič, Karol Kevický) či osobnosťami zo sveta hudby a showbiznisu.

Aktívna je aj ako pedagóg spevu a hlasovej výchovy; príležitostne sa venuje i nahrávaniu (o. i. obnovené premiéry duchových árií „zabudnutého“ kremnického skladateľa 18. storočia, Antona Aschnera).

Pripravila: Dáša Juhanová