Martin Huba: Príbeh Toscy je večný, pretože aj ľudské vášne sú večné

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do repertoáru Štátnej opery v Banskej Bystrici pribudne od 14. októbra 2016 nová inscenácia Pucciniho opery Tosca v réžii výraznej slovenskej osobnosti – režiséra, herca a pedagóga Martina Hubu, ktorý na banskobystrickej opernej scéne debutuje. Martin Huba má už za sebou niekoľko operných inscenácií – Juraj Beneš: The Players (2004) a W. A. Mozart: Figarova svadba (2006) – obidve na javisku Opery SND – a v roku 2008 režíroval v Národnom divadle v Prahe Verdiho Falstaffa. Pucciniho Tosca v Banskej Bystrici je teda jeho štvrtou opernou inscenáciou. S Martinom Hubom sme sa rozprávali o príbehu Toscy, o jeho vzťahu k opere ale aj o tom, ako vníma operného speváka aj ako herca.

Po určitom období opäť inscenujete operné dielo, tentokrát je to váš debut na javisku banskobystrickej Štátnej opery, kde pripravujete Pucciniho Toscu. Ste synom legendárnej slovenskej opernej primadony Márie Kišonovej-Hubovej a vieme, že váš dodnes pretrvávajúci vzťah k opere ste si budovali už od malička.

Môj vzťah k opere je osudový, zobúdzal som sa a aj zaspával pri tónoch najkrajších árií, pretože už ako malý chlapec som zo susednej izby počul mamu radostne sa „trápiac“ pri nacvičovaní tých najkrajších árií, ktoré nám operné umenie ponúka. Mama bola veľmi známou a nielen podľa mojej mienky aj veľmi dobrou opernou speváčkou. Tým pádom bola veľmi exploatovaná, obsadzovaná, takže som mal to šťastie zoznámiť sa s operou úplne spontánne, teda bez akejkoľvek svojej zásluhy. Ja som sa vlastne do opery narodil.

Vaša mama stvárnila aj Toscu v rovnomennej opere Giacoma Pucciniho, ktorú v súčasnosti inscenujete v banskobystrickej Štátnej opere. Videli ste ju v tejto úlohe?

Áno, videl som ju v tejto role, ale hlavne som počul, ako ju doma skúšala a aj teraz sa mi pripomínajú jednotlivé pasáže i jednotlivé tóny, ako si ich precizovala, trénovala, pretože pri všetkej úcte k opere a jej poetickosti, operný spev je aj tréning – speváci musia byť v hlasovej a s tým súvisiacej aj fyzickej kondícii, musia mať dych a to všetko sa získava neustálym nácvikom, použijem športový termín – tréningom a cvičením. Mama bola v tomto veľmi poctivá, aj v čase, kedy už bola profesorka a učila, stále chodila na hodiny spevu k svojej pani profesorke Anne Korinskej. Takže áno, aj počas tohto skúšobného procesu mi mysľou prebehne mama a jej Tosca, ale sú to len také úryvky, nemám kontinuálny obraz o maminom výkone v Tosce.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016, skúška opery v skúšobni ŠOBB, Martin Huba a operný súbor ŠOBB, foto: FB ŠOBB

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
skúška opery v skúšobni ŠOBB,
Martin Huba a operný súbor ŠOBB,
foto: FB ŠOBB

S Puccinim ste sa prostredníctvom mamy stretávali od detstva, ale na režijnej pôde je to po prvýkrát. Puccini je typický aj tým, že okrem svojej jedinečnej hudby mal zmysel pre divadlo a vedel svoje operné diela vybudovať nielen hudobne, ale aj dramaticky. Ako ho vnímate ako tvorcu hudobníka a zároveň tvorcu dramatika?

Puccini pri Tosce vychádzal zo Sardouovej rovnomennej divadelnej hry. Z nášho dramaticko-hereckého aspektu je táto hra pikantná tým, že veľká diva činoherného herectva Sarah Bernhardt si ako Tosca na konci drámy pri skoku z Anielskeho hradu zlomila nohu (ako vieme, Tosca spácha samovraždu). Táto nehoda vyústila v to, že jej nakoniec nohu amputovali a potom ešte veľký kus svojej kariéry odohrala aj s týmto hendikepom. Máte pravdu, Pucciniho si operný svet neobyčajne ctí, ale často ho aj zatracuje. Prístupnosť a krásu jeho melódií niektorí často relativizujú. Dnes je už tak trochu akoby móda všetko pekné relativizovať, pretože pochváliť to je oveľa nebezpečnejšie a háklivejšie ako pohaniť, a pokladá sa to dokonca za podozrivé. Priznám sa, že mám krásu a peknotu rád a akosi sa nesnažím relativizovať samotné ich hodnoty. Samozrejme, že táto Pucciniho opera má v sebe dramatickosť a neodohrávajú sa v nej len pekné veci. Je to dráma o ľudskej vášni a vášeň prináša do našich životov rôzne situácie. V rámci vášne človek zažije svoje najkrajšie momenty, ale ak nimi necháte svoj životný príbeh ovládnuť, dokážete si ho aj poriadne skomplikovať – no a presne o tom táto opera je. Je vybudovaná v dosť logických a reálnych vzťahoch medzi postavami a priznám sa, že mi to ako činohercovi veľmi vyhovuje. Páči sa mi, keď ľudia nespievajú len preto, lebo je to pekné, ale sa ,,vyspievajú“ z toho, čo cítia a čo sa v ich duši odohráva. Vlastne sa vyspievajú zo svojho vnútorného stavu a v tomto máte pravdu, že Puccini vo svojom diele ponúka jednu logickú rovinu logických vzťahov, ktorú prekrásne zhudobnil. Sú to vlastne zhudobnené naše vnútorné poryvy a to ma na tom najviac baví.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016, Marián Lukáč (Kostolník), Paolo Lardizzone (Cavaradossi), foto: Jozef Lomnický

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
Marián Lukáč (Kostolník), Paolo Lardizzone (Cavaradossi),
foto: Jozef Lomnický

Hovorili ste, že spevák si má svoje prežitie vyspievať. Zaujímalo by ma, či si vy ako činoherec viete predstaviť, že váš výrazový prostriedok by bol len spev, ktorý je vlastne vo svojej spontánnosti sčasti obmedzený, či už hlasovou technikou, alebo postavením tela pri speve, tokom a rytmom hudby a pod.

Aj mne ako činohercovi plynie v hlave hudba, ale v prítomnosti mamy som mal zakázané spievať (smiech). Bola veľmi kritická a pravdovravná, takže pokiaľ som sa niekedy odvážil o vyspievanie svojho vnútorného stavu, radšej mi odporučila na tomto si svoju kariéru nezaložiť, ale súčasne tým hovorím, že aj umelcovi – činohercovi, ktorý nespieva, znie v hlave vnútorná melódia vlastného pocitu. Činoherec v sebe cíti svoju partitúru, len ju neozvučí a nepoužije, pretože to nevie.

Ako sa pozeráte na operného speváka ako na herca?

Pozerám sa na nich s neobyčajnou úctou. Viem že to majú neobyčajne sťažené. Je tam presne to, čo ste povedali: na jednej strane im hudba umožňuje vybudovať si svoju kontúru a na druhej strane je tam onen zvláštny stav kontroly svojej spontánnosti, pretože operný spevák musí rešpektovať rytmus, dirigenta, hlasovú techniku a pod. Takže pokiaľ ide o spontánnosť, musí byť človek k opernému spevákovi trošku ohľaduplný, keďže mu v nej bráni držanie tela pri speve, alebo niečo iné. Preto si spevákov veľmi vážim, a ešte viac si vážim tých lepších, ktorí sa už dnes nesnažia vyhovárať na to, že musia myslieť na spevácku techniku. Áno, myslia na ňu, ale napriek tomu sa dokážu vo veľkej miere uvoľniť a byť zároveň aj spontánni. Niektorí sú dokonca tak bravúrni a suverénni, že si môžu dovoliť niekedy na ňu aj pozabudnúť a príliš sa nekontrolovať, pretože vďaka neustálemu tréningu im technika pracuje automaticky. Môžem povedať, že takíto umelci sú aj veľmi dobrí herci. Konkrétne spomeniem Bryna Terfela, ktorého mám veľmi rád, pretože je plnohodnotný herec, ale zároveň aj Bohom obdarený hlasom a technikou, takže si na ňu môže „dovoliť“ zabudnúť. Vie, že ho telo, teda u spevákov „hudobný“ nástroj, nesklame. Na opere ma niekedy trochu ruší, ak sa spevácka technika kontroluje až príliš. Pri náročnejších miestach divák dokonca niekedy vidí iba strach v očiach – spevák sa očividne snaží sústrediť len na techniku a tým pádom opustí spontánnosť svojho hereckého prejavu. Lenže ak tomu človek aspoň trochu rozumie, musí to chápať a spevákovi tolerovať. Avšak pred tými absolútne Bohom obdarenými, ktorí majú okrem krásneho talentu dar herectva a usilovnosti a ešte ich aj vedia zosúladiť, sa hlboko skláňam.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016, Jolana Fogašová (Tosca), Paolo Lardizzone (Cavaradossi), foto: Jozef Lomnický

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
Jolana Fogašová (Tosca), Paolo Lardizzone (Cavaradossi),
foto: Jozef Lomnický

Pri operných príbehoch je silná emočná spontánnosť nevyhnutná. Tak je to aj v Tosce, ktorú vnímate ako drámu o ľudskej vášni. Akú paletu vášní vložili do jednotlivých postáv tohto diela autori?

Ako som už spomínal, Tosca je o vášňach. Človek je obdarený celou škálou vášni ako takých. Jedny sú pozitívne, očarujúce, iné odsúdeniahodné. V Tosce na seba narážajú fyzické vášne takpovediac politikou a mocou posadnutého človeka a doslova ho trhajú na kusy. Kvôli nim svoju moc, zneužíva a dokonca, ako sa sám priznáva, nachádza potešenie, až erotické vzrušenie v spôsobovaní bolesti a jej využívaní. Bolesť ako taká u ženy ho vzrušuje. Keď už Tosca plače, sám jej to aj hovorí, hnevá sa a zúri. Toto je tá odsúdeniahodná vášeň. Na druhej strane je zasa vášeň Toscy neváhajúcej obetovať život za vyjadrenia akejsi spolupatričnosti so svojou láskou, teda s Cavaradossim. Preto je táto opera o veľkom súboji kontrastných vášní. Je ich tu celá škála a aj v postave Toscy sa navzájom zrážajú: vášnivá láska s vášnivou nenávisťou a vášnivá sexuálna túžba s vášňou k čistej láske. Je tu veľa rozporov, ale pre herca, a myslím si, že aj pre speváka, je rozporuplnosť požehnaním, pretože vtedy vlastne má čo hrať a Tosca je eklatantný príklad, ako z nárazov rôznych typov vášní vzniká dramatický oblúk hrdinov.

Aktualizovali ste príbeh Toscy, alebo ste ho zasadili do iného obdobia v duchu ,,moderného“ trendu?

Ja som skôr staromódnejší a zastávam názor, že s aktualizáciou treba narábať veľmi opatrne. Všeobecne vzaté, v hudbe ako takej je už napísané všetko v rozsahu od antiky až po budúcnosť, ktorá nás ešte len čaká, a akési výrazné potvrdzovanie paralel s dneškom v dielach z rôznych období mi nie je veľmi prirodzené. Vášne ľudí zmietajú odkedy je človek človekom až podnes a pokiaľ sú hybnou silou diania, je jedno, či ide o vášeň dnešnú, alebo spred sto rokov, prípadne o tú, ktorá príde o 30 rokov. Mňa na tom všetkom veľmi zaujíma ľudský rozmer. Druh vášní, kedy človek bojuje s mocou alebo keď si politici, uvedomujúc si svoju moc, dovoľujú už takmer všetko, neexistoval len v čase deja Toscy alebo len dnes. Zneužívanie moci získanej vďaka politickému postaveniu je témou, odkedy vznikol štát či ľudská spoločnosť vôbec. Takže na vašu otázku odpovedám, že operu neaktualizujem. Tam, kde je presah do nadčasovosti prirodzený, objaví sa prirodzene sám. Som presvedčený, že ak divák v hľadisku uvidí neaktualizovaný príbeh Toscy, sám si povie, „veď je to presne tak isto ako aj dnes“, ale na to nepotrebujem spevákom obliecť maskáče. V tomto by som chcel zostať sklonený pred Sardouom ako autorom dramatickej predlohy a Puccinim, ktorý ho použil pre svoje hudobné vyjadrenie stavov rôznych ľudských pováh a príbehov.

Pre aký vizuál ste sa so svojim inscenačným tímom rozhodli?

Aj pri uvedomení si faktu, že Tosca je opera na výsosť veristická, snažili sme sa scénické riešenie nezaťažiť zbytočným realizmom. Ten sme zachovali v plnom jeho rozsahu vo vzťahoch dramaticko-operných hrdinov diela, teda medzi Toscou, Cavaradosim a Scarpiom a scénu sme (opakujem, pri zachovaní reálnosti vzťahov) posunuli do surreálneho realizmu.

Scénograf Jozef Ciller aj kostýmový výtvarník Peter Čanecký, túto ambíciu prijali a myslím krásne zrealizovali.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016, Šimon Svitok (Scarpia), Paolo Lardizzone (Cavaradossi), Jolana Fogašová (Tosca), foto: Jozef Lomnický

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
Šimon Svitok (Scarpia), Paolo Lardizzone (Cavaradossi), Jolana Fogašová (Tosca),
foto: Jozef Lomnický

Keď ste študovali operu Tosca, našli ste v nej niečo čo vás prekvapilo či zaujalo?

Predlohu k opere som dôkladne poznal už skôr a obdivujem, ako ju libretisti dokázali zostručniť. Sardouova dráma je plná postáv, obrazov a dobových reálií, takže musím povedať, že Luigi Illica a Giuseppe Giacosa to veľmi šikovne skoncentrovali do operného príbehu, a to ma veľmi prekvapilo. Teraz možno poviem niečo voči autorovi – teda Sardouovi – nevďačné, ale čudoval som sa, načo na vyjadrenie toho všetkého potreboval toľko postáv, keď ich Puccinimu stačilo oveľa menej. Jedným dychom však treba povedať, že sa to dalo aj preto, že v opere osemdesiat percent vyjadrenia sprostredkováva Pucciniho hudba.

Vnímate pri inscenovaní operného diela hudbu ako smerodajnú, alebo je to naopak? Často sa stretávame s tým, že režiséri akoby neverili hudobnému odkazu a snažia sa ho cez či už komiku, prípadne iné situácie vizuálne umocňovať, no často kontraproduktívne, ako keby neverili hudbe. Veríte hudbe skladateľa?

Áno, verím hudbe skladateľa a myslím si, že pomáhať hudobnej partitúre treba veľmi opatrne.

Svetová premiéra Toscy sa konala v roku 1900, dnes máme rok 2016. Je príbeh Toscy večný?

Príbeh Toscy je večný, pretože aj ľudské vášne sú večné. Ľudia stále žijú v rozpore, pretože kto o sebe môže povedať, že je absolútne nevinný, alebo dobrosrdečný? Človek je veľmi zložitá bytosť a táto opera dáva každému možnosť do istej miery nastaviť zrkadlo samému sebe a pri mnohých momentoch tohto krásneho Pucciniho diela si aj trocha spytovať svedomie.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016, Šimon Svitok (Scarpia), Jolana Fogašová (Tosca), foto: Jozef Lomnický

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
Šimon Svitok (Scarpia), Jolana Fogašová (Tosca),
foto: Jozef Lomnický

Operné príbehy sú veľmi ľudské, autori ich netvorili s pomocou rôznych cudzorodých technických vymožeností, ale vychádzali z ľudských príbehov a ich emócií. Za námety si operní skladatelia brali veľké diela svetových dramatikov. Celá kultúra sa nám dnes akoby vymyká z rúk a nastupuje éra akejsi lacnej pseudokultúry, Myslíte si, že práve opera so svojimi ľudskými príbehmi dokáže v ľuďoch spoznávať samých seba v ich prirodzenosti? Znie aj názor, že to, čo bolo kedysi prirodzené, dnes „bojuje“ o svoje prirodzené postavenie v našej spoločnosti a je už „len“ možnou alternatívou.

Dnes je už toľko alternatívy, že ak ste človek ctiaci tradíciu, sám sa stávate alternatívou. Tento jav pokladám za veľmi zvláštny. Ak dnes niečo pochválite a vyjadríte obdiv kráse, ste veľmi alternatívny. Všetko je už tak zrelativizované, že ako som už spomínal, na to, aby ste niečo pochválili vlastne treba odvahu. Pokiaľ ide o skutočnú kultúru – nie pseudokultúru – opera je podľa môjho názoru dosť nezastupiteľná, hoci sa s ňou dnes cvičí všelijako – hráva sa v bazéne, garáži, v postupoch pri jej realizácii sa vymýšľajú všetky možné – nazvime to originálnosti. V tomto som staromódny. Neviem si predstaviť, že by som vypočítavo chcel urobiť niečo, o čom nie som presvedčený, že je to správne len preto, aby sa človek vyhol riziku, že ho budú považovať za anachronického. Ja sa tohto anachronizmu až tak nebojím a ctím si hodnotu diel. Samozrejme, nedá sa nezareagovať na modernú dobu, na zrýchlený tep života, ktorý okolo nás tečie. Určite nie som za to, aby sme inscenovali z „babičkinej krabičky“. Nemám právo posudzovať, kriticky sa vyjadrovať alebo niekoho odsudzovať, ale za seba hovorím, že by som svojou extravagantnosťou nerád diváka vyháňal z hľadiska. Na druhej strane ho však nechcem ani nudiť a istú mieru únosného rešpektovania modernej doby s úmerným rešpektovaním tradičnej formy sa snažím nájsť tak, aby som tradíciu neurazil.

Ďakujem za rozhovor

Martin Huba

Martin Huba

Martin Huba je jedným z najvýznamnejších hercov a režisérov Slovenského národného divadla. Svoju hereckú kariéru začal v Štátnom divadle v Košiciach (1964 − 67), neskôr bol členom súboru divadla Na korze a po jeho zrušení účinkoval na Novej scéne v Bratislave (1971 − 76). Od roku 1976 je nepretržite členom Činohry SND. Tu stvárnil veľké množstvo hlavných postáv − mimoriadne zarezonoval v úlohe Cyrana v Rostandovej hre Cyrano z Bergeracu. Dnes sa diváci tešia  napr. z  jeho postavy starého c. k. dôstojníka Henrika v Hamptonovom  Popole a vášni.

Ako režisér sa presadil po Nežnej revolúcii, keď na scéne Činohry SND inscenoval v spolupráci s popredným scénickým výtvarníkom Alešom Votavom Čechovov Višňový sad (1995). Táto inscenácia upútala pozornosť verejnosti na Martina Hubu ako na originálneho režiséra. Na doskách Opery SND sa ako režisér prvýkrát uviedol réžiou Benešovej súčasnej opery The Players na námet Shakespearovho Hamleta (2004). Úspešná realizácia tejto opery bola podnetom pre vedenie Opery SND na novú spoluprácu s Martinom Hubom a poverila ho inscenovaním Mozartovej Figarovej svadby, ktorú realizoval s originálnym výkladom. V roku 2008 inscenoval v Národnom divadle v Prahe Verdiho Falstaffa. Od polovice 80. rokov dostáva veľké herecké príležitosti najmä v českom filme.

V roku 2001 mu divadelná kritika udelila ocenenie DOSKA za réžiu predstavenia Tančiareň. Túto cenu získal ešte trikrát, a to za herecké kreácie v inscenáciách SND.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Premiéra Toscy v ŠOBB sa uskutoční 14. a 15. októbra 2016. O premiére sme informovali TU…

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár