Opera Slovenského národného divadla pripravila novú inscenáciu Dvořákovej Rusalky v hudobnom naštudovaní Ondreja Olosa a v réžii Martina Kákoša, ktorý touto inscenáciou debutuje na opernom poli. Jej premiéry sa uskutočnia 20. a 22. februára 2020 v novej budove SND. Martin Kákoš v rozhovore prezradil nielen to, ako vníma Rusalku a operné umenie, ale aj o divadelnom tvorivom procese, súčasnom inscenovaní opery či o muzikály na Slovensku.
Aká bola vaša cesta k divadlu
Som vyštudovaný činoherný režisér, a keď som po ukončení Vysokej školy múzických umení v roku 1978 nastúpil do angažmán do Divadla Andreja Bagara v Nitre, paralelne s prácou v divadle som začal režírovať aj v televízii. A popri tom som tvoril aj v rozhlase, venoval sa aj autorskej literárnej činnosti…
Skrátka, počas celého svojho profesionálneho režisérskeho života som striedal divadlo, televíziu, rozhlas. Spočiatku v ňom dominovalo činoherné divadlo, ale približne pred 20-timi rokmi som v nitrianskom divadle spolu so SĽUK-om pripravil jeden z prvých veľkých slovenských pôvodných muzikálov Báthoryčka, ktorý bol v istom zmysle pre mňa prelomovým, pretože som sa prvýkrát dostal k réžii veľkého hudobno-dramatického diela. Báthoryčka bola úspešná nielen v Nitre, kde sa dožila vyše stovky repríz, neskôr ju hrali v Prešove i na Bratislavskej Novej scéne či v Českom Těšíne. Tu kdesi sa začal môj príklon k hudobno-dramatickému divadlu a odvtedy mal som príležitosť pracovať na ďalších veľkých, väčšinou pôvodných slovenských muzikáloch.
V Slovenskom národnom divadle inscenujete po prvýkrát a začínate tu operou…
V činohre našej prvej scény som už mal ponuku režírovať niekoľkokrát, ale z istých dôvodov to vždy stroskotalo, takže ma SND obchádzalo a na jeho pôdu po prvýkrát vstupujem ako činoherný režisér paradoxne s operou. Možno je to zvláštne, keď človek v šesťdesiatich piatich rokoch debutuje. V Opere SND som už predtým v drobnom spolupracoval na dvoch operách – Martin a Slnko a Hoffmannove poviedky, kde som s režisérom Pavlom Smolíkom pripravoval videoprojekcie. Takže tento priestor nebol pre mňa celkom neznámy. Možno aj na základe týchto spoluprác ma teraz pozvali režírovať novú inscenáciu Rusalky.
Prečítajte si tiež:
Opera SND uvádza premiéru Dvořákovej Rusalky
Rusalka je vaša prvá operná inscenácia. Ste skúseným režisérom a mňa by zaujímalo či je pre vás operný žáner niečím novým
Pri inscenovaní Rusalky mi mimoriadne pomohli skúsenosti z réžií muzikálového divadla, pretože ich prostredníctvom sa mi podarilo hlbšie pochopiť princípy hudobného diela, jeho štruktúru, prácu s hudobnými motívmi, možnosti inscenovania.
Opera má, na rozdiel od muzikálu, o činohre ani nehovoriac, viacero limitov. Režisér musí akceptovať špecifickosť operného diela, okrem iného aj v tom, že speváci spievajú bez ozvučenia, a preto ich treba aranžovať tak, aby bol zvuk vyrovnaný, musia mať kontakt s dirigentom, orientáciu na diváka atď. Režisér sa predovšetkým musí podriadiť tomu, ako scénu vystaval hudobný skladateľ. On charakterom hudby nadiktoval hercovi emóciu, reakciu… Ťažko môžete žiadať od herca prudkú reakciu, ak ju skladateľ vyjadril v lyrických tónoch. Naviac tým, že opera predpisuje party pre konkrétne hlasy, v rozhodujúcej miere určí obsadenie, ktoré musí režisér rešpektovať.
Ako ste sa zoznamovali s Rusalkou?
Tak ako vždy začínam aj pri iných žánroch, aj tu som začal podrobnou analýzou libreta. Pri tejto príležitosti chcem zároveň povedať, že Kvapilovo libreto Rusalky vnímam ako veľmi kvalitné nielen z hľadiska myšlienky a výstavby sujetu, ale aj jeho literárnou úrovňou – je to kvalitná, bohato obrazná poéziou. A prostredníctvom libreta, a samozrejme aj hudby, som následne hľadal odrazové plochy a témy, ktoré by mohli byť nielen interpretačne, ale aj javiskovo atraktívne.
Ako vnímate Rusalku po tejto analýze?
Rusalka je intímna vzťahová opera. Myslím si, že by sa mohla odohrávať kedykoľvek a v akejkoľvek dobe. Príbeh dievčaťa, rozhodnutého odtrhnúť sa od svojich koreňov, od svojej pôvodnej identity, od všetkého, čo dovtedy prežila, rozhodnutého vstúpiť do celkom iného, neznámeho sveta, v ktorom nakoniec pohorí a po návrate späť ju jej pôvodné prostredie odmietne, je nadčasový, univerzálny a môže sa odohrať kedykoľvek a kdekoľvek – tak v bratislavskom paneláku ako aj v rozprávke.
Prečítajte si tiež:
Dvořákova Rusalka v číslach a spomienkach
Do akého prostredia ste priniesli vašu inscenáciu?
Napriek tomu, že vedenie opery si vyslovene želalo predstavenie rodinného typu, teda také, aby zaujalo detského i dospelého diváka, nechceli sme vytvoriť iba rozprávkové obloženie príbehu. Sú v ňom dva paralelné svety – svet fantázie a rozprávky, ak chcete, svet detstva, ktorý je zároveň priestorom tolerancie k pestrosti a rôznorodosti a oproti nemu stojí reálny svet ľudí, svet racionality, často prízemných vášní, vypočítavosti, nielen ideálnej, ale aj tej bežnej ľudskej skutočnosti. A je to svet často netolerantný, neochotný prijať rôznosť, pestrosť… Tak, ako ju dokáže prijať svet detstva a fantázie.
Medzi týmito dvoma svetmi je priepastný rozdiel a ťažko vytvoriť most, ktorý by ich spojil. Rusalka sa o to pokúsi, ale nevychádza jej to. Stroskotá. Ocitá sa v priestore „medzi“. Ani víla, ani žena. Pre mňa je základnou nosnou ideou čosi, čo dnes tak honosne nazývame kríza identity. Nechcem navliekať na rozprávkový príbeh veľké posolstvá, ale táto téma sa mi vidí v Rusalke dominantná.
Ako sa inscenujú takéto dva paralelné svety?
Rusalka má tri dejstvá, z ktorých každé je svojim spôsobom iné. Prvé dejstvo je svetom rozprávky, fantázie a bohatých navzájom sa prelínajúcich štruktúr. Svet plný často bizarných postáv, čudných bytostí, nad ktorých existenciou sa nikto nepozastavuje. A zároveň je to svet harmónie pod ochrannými krídlami ježibaby, akýmsi duchom či zákonom tohto priestoru. Bohatšie využitie tanečných alebo iných štylizovaných situácii podčiarkuje rôznorodosť a pestrosť.
Druhé dejstvo je svetom reality, v našej inscenácii podčiarknuté prostredníctvom kostýmov istou uniformitou. A tretie dejstvo, najmä jeho záver, to už smeruje skôr k balade než k rozprávke. Je to vyprahnutý prázdny priestor, v ktorom princ hľadá Rusalku, možno aj svoje stratené detstvo. Nie nadarmo volá: „Kde jsi, pohádko má…“ Tieto močiare sú však už zbavené čara rozprávky, ale predstavujú skôr svet beznádeje a zúfalstva. Stratu harmónie, nežnosti… Bozk Rusalky je bozkom smrti.
Pristupovali ste aj k úpravám diela?
To bola, samozrejme, predovšetkým záležitosť dirigenta Ondreja Olosa. Veľké zásahy sme nerobili, vypustili sme len niektoré opakovania. Nič viac sa neupravovalo. K drobným škrtom pristupoval dirigent s veľkou citlivosťou a myslím si, že z diela nič neuberú.
Aký bol javiskový tvorivý proces pri skúškach Rusalky? Podnietil vás v niečom, alebo ste naopak od niečoho upustili?
Tak, ako je to vždy. Preto sa to aj volá skúšobný proces. Inscenátor hľadá, čo daná situácia a príbeh unesie, čo je pre celok inscenácie prínosné a čo jej môže naopak ublížiť. Je to proces stáleho overovania. Predstavy, ktoré si režisér vytvorí za stolom počas prípravy môžu byť napokon celkom iné ako prinesie prax na javisku. Reálna scéna na javisku môže vyzerať úplne inak ako na návrhoch a každý režisér sa s týmito okolnosťami musí v skúšobnom procese vysporiadať.
Ďalším dôležitým činiteľom je, samozrejme, individualita jednotlivých umelcov a ich vnímanie interpretácie postáv. Tí tiež prinášajú do skúšobného procesu svoje skúsenosti a vlastný pohľad na postavy či dielo a ja to ako režisér v rámci spoločného tvorivého procesu vždy rešpektujem.
Prečítajte si tiež:
Etnologička Katarína Babčáková o mýte v librete Rusalky
Ako vznikol inscenačný tím Rusalky?
V tejto produkcii som nastúpil už do čiastočne rozbehnutého vlaku, keďže s predchádzajúcimi plánovanými režisérmi tohto titulu nastali isté vzájomné neporozumenia. Napríklad obsadenie už bolo zadefinované, ale vďaka bohu, tými najlepšími, akých má Opera SND k dispozícii. Ja na svojich inscenáciách zvyčajne pracujem s overeným tímom, v ktorom je aj kostýmová výtvarníčka pani Ľudmila Várossová či choreograf Jaroslav Moravčík.
So scénografom Milanom Ferenčíkom som pred rokmi začínal v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, kde sme spolu nastúpili po skončení VŠMU. Miťo sa neskôr začal venovať predovšetkým opere, takže sme sa stretávali už len občas, a preto som rád, že po takmer troch desaťročiach opäť pripravujeme spoločnú inscenáciu. A napríklad je pre mňa úžasným stretnutím aj spolupráca s Petrom Mikulášom, s ktorým sme boli na vysokej škole spolužiaci, a strávili sme spoločný rok vojny vo Vojenskom umeleckom súbore.
Je to vaša prvá operná inscenácia a v súčasnosti je operné divadlo vo svete progresívne. Ako ste uvažovali pri vašej inscenácii Rusalky?
Možných prístupov a interpretácií je množstvo, tiež som si predtým pozrel záznamy viacerých inscenácií z rôznych častí sveta. Dôvodom pre zmenu inscenačného tímu v SND bola podľa mojich informácii nezhoda z režijným výkladom Rusalky. Slovenské národné divadlo si stanovilo požiadavku, že Rusalka bude predstavenie rodinného typu, aby sa dalo hrať pre deti aj pre dospelých a bolo teda komunikatívne pre všetky vrstvy. Tým pádom sa aj zúžil priestor na väčšie experimenty.
A ak by som sa mal vyjadriť k téme súčasného operného divadla, necítim sa byť v tejto oblasti kompetentný. Z pohľadu doposiaľ len pozorovateľa si myslím, že opera bola dlhé roky vnímaná veľmi konzervatívne divadlo, iba sporadicky vybočujúce z tradičných prístupov. Dokonca, keď prišli pred rokmi do operného divadla činoherní režiséri alebo mladá generácia operných režisérov, tak sa ich často inovatívny pohľad stretával s búrlivým odporom. Možno práve preto sa v posledných rokoch hľadá nový javiskový jazyk ako reakcia na tento dlhoročný ,,konzervativizmus“. Často aj cesta popierania tradícií za každú cenu. Možno je dnes operné divadlo z hľadiska divadelného jazyka progresívnejšie než činohra.
Samozrejme, je to možné aj pri Rusalke – videl som mnohé prekrásne a zaujímavé inscenácie aj v nezvyklých javiskových výkladoch. Na druhej strane si však kladiem otázku, či takýto prístup vždy dielu poslúži. Či predsa len v opernom divadle nie je nutné viac akceptovať charakter hudby a či treba lámať niečo na kolene len preto, že sa to dá urobiť aj inak. Samozrejme, hľadanie nových ciest je v umení nevyhnutnosťou, ale niektoré prístupy sa mi nezdajú byť prínosné pre posolstvo a vyznenie diela.
Oslovila vás opera natoľko, že by ste chceli inscenovať ďalšie tituly?
To je v tejto chvíli neviem povedať. Jednak mám svoj vek a zvažujem, ako dlho vydržím s pracovným nasadením. Každé hudobnodramatické dielo si vyžaduje veľmi veľa energie. Nepatrím k ľuďom, ktorí si život príliš vopred plánujú. A mám už aj tú výhodu, že si konkrétne produkcie môžem vyberať. Ale ak by sa vyskytla vhodná príležitosť, šiel by som vďačne do ďalšej spolupráce, pretože sa mi v Opere SND pracovalo veľmi príjemne. Bolo to pekné študijné obdobie so súborom skvelých umeleckých osobností.
Dlhé roky sa venujete muzikálom. Ako to vyzerá na Slovensku v tejto oblasti?
Muzikál je predovšetkým komerčný žáner a od produkcií s veľkými nákladmi sa očakávajú zaplnené sály. Preto sa slovenské divadlá venujú muzikálu iba sporadicky. V pravom slova zmysle je muzikálovým divadlom iba Nová scéna v Bratislave. Nitrianske a prešovské divadlo uvádzajú muzikály tiež, ale v podstatne menšej miere.
Dnes už muzikál na Slovensku neprežíva taký „boom“, ako pred zhruba 15 rokmi. Mám pocit, že je dopyt hľadať v muzikály takpovediac odľahčenejšie formy. V predchádzajúcich rokoch to boli veľké robustné témy, napríklad Quo vadis, František z Assisi či Báthoryčka – ak mám spomenúť niektoré z tých, ktoré som pripravoval ja. Dnes diváci hľadajú v muzikálovom divadle ľahší žáner smerujúci viac ku komediálnejšiemu tvaru. Napriek tomu však ostáva pre producentov muzikál stále lákavým žánrom.
Dôkazom môže byť aj muzikál Tisícročná včela v nitrianskom divadle, ktorý už má za sebou stú reprízu a som rád, že napriek tomu, čo som teraz naznačil, je o ňu stále divácky záujem.
Spomínam si na predstavenia v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, kde sa v 700 miestnej sále ešte pridávali stoličky a novinky sa hrávali krátko po premiére nepretržite…
Aj ja si na to spomínam, keďže som tam inscenoval viacero titulov. Napríklad divadlá v Nitre a Prešove majú v tomto dobrú pozíciu a veľkú divácku priazeň a vo svojich regiónoch dominujú. V Bratislave to tak celkom nie je, pretože je tu predsa len viac príležitostí na umelecké vyžitie.
Slovenské národné divadlo si v tomto roku pripomína sté výročie od svojho vzniku. Čo by ste mu zaželali?
Vnímam to aj ako sto rokov histórie profesionálneho divadla na Slovensku, pretože so vznikom Slovenského národného divadla sa naštartovala éra profesionálneho divadla u nás. SND za tých sto rokov prešlo množstvom peripetií, ovplyvňovala ho, takpovediac, aj tektonika pohnutej doby, teda to, čo sa dialo v spoločnosti. Divadlo tieto udalosti aj patrične reflektovalo. Preplávalo obdobiami, kedy sa tu nielen hralo, ale aj diskutovalo a sporilo.
Zaželal by som Slovenskému národnému divadlu, aby prežívalo čo najmenej konfliktných a sporných situácií a aby sa mohlo naplno venovať svojmu účelu, prajem mu krásne divadelné diela a predovšetkým to, aby SND ostali verní diváci, bez ktorých divadlo stráca zmysel.
Čo pripravujete?
V štádiu prípravy mám dva pôvodné muzikálové projekty, nechcem zatiaľ o nich hovoriť konkrétnejšie, ale dúfam, že sa podaria. Ale to už tak celkom nezávisí iba odo mňa.
Rozprával sa: Ľudovít Vongrej
Martin Kákoš sa narodil v Bratislave v roku 1955. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení, odbor divadelná réžia. Po absolvovaní nastúpil ako režisér do Divadla A. Bagara v Nitre, kde pôsobil až do roku 1987, keď dostal angažmán v Poetickom súbore bratislavskej Novej scény. V roku 1990 sa stal jeho umeleckým šéfom. Po zániku Poetického súboru (neskôr Komornej činohry NS) odišiel do slobodného povolania. Neskôr nastúpil ako režisér umeleckej realizácie do Slovenského rozhlasu, kde pôsobil desať rokov.
V roku 2006 sa na krátky čas stal umeleckým riaditeľom Novej scény v Bratislave a zároveň členom Rady Slovenskej televízie, v ktorej od začiatku roku 2009 do októbra 2010 vykonával funkciu jej predsedu. V novembri 2007 sa opäť stal umeleckým riaditeľom Novej scény a tento post zastával do októbra roku 2011. V súčasnosti je v slobodnom povolaní ako autor a režisér. Od júla 2012 je členom Rady RTVS.
Hneď po absolvovaní vysokej školy začal paralelne s prácou v divadlách pravidelne externe spolupracovať ako režisér a scenárista so Slovenskou televíziou – režíroval okolo 50 televíznych filmov a inscenácií, viacero dokumentov, seriálov, množstvo umelecko-dokumentárnych pásiem, hudobných a zábavných programov.
Okrem televíznej tvorby sa venuje i divadelnej a rozhlasovej réžii: režíroval najmä v DAB v Nitre a na Novej scéne v Bratislave. Okrem týchto divadiel režíroval takmer vo všetkých slov. profesionálnych divadlách i v zahraničí (Poľsko). Počas svojej profesionálnej kariéry vytvoril takmer 70 divadelných inscenácií. V poslednom čase sa venuje najmä réžii muzikálov, na ktorých sa podieľa aj autorsky (Báthoryčka, František z Assisi, Quo vadis, Mata Hari, Madame de Pompadour, Tisícročná včela a iné). Réžie jeho muzikálov získali viacero domácich i zahraničných ocenení (Medzinárodný festival v Daegu – Južná Kórea).
Popri režírovaniu sa venuje i autorskej činnosti – je autorom mnohých televíznych a filmových scenárov, divadelných adaptácií a libriet muzikálov a rozhlasových hier. V Opere SND debutoval Dvořákovou Rusalkou.
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.