Martin Leginus: Verdiho postavy sú projekciou jeho predstáv o ušľachtilých hodnotách

Opera SND uviedla 20. a 22. mája 2016 Verdiho operu Simon Boccanegra v hudobnom naštudovaní Martina Leginusa. Prinášame vám rozhovor s dirigentom, v ktorom sme sa rozprávali nielen o jeho prvom hudobnom naštudovaní opery v SND, ale aj o hudobných a myšlienkových hodnotách diela, či o jeho pohľade na súčasnú opernú kultúru vo svete.

V Opere SND mala nedávno premiéru Verdiho opera Simon Boccanegra vo vašom hudobnom naštudovaní. Hoci ste pre Balet SND naštudovali niekoľko titulov, dirigovali ste tu viacero opier, okrem iného aj predstavenie Dvoch Foscariovcov s Leom Nuccim v hlavnej role, tento raz je to vaše prvé hudobné naštudovanie v Opere SND. Aké si odnášate spomienky?

Len tie najlepšie. Mám radosť, že sa obidve premiéry stretli s veľmi vrelým prijatím. Vklad sólistov, orchestra a zboru bol naozaj výnimočný. Uviedli sme kompletnú operu bez jediného škrtu a snažili sme sa interpretovať partitúru do najmenšieho detailu. Ešte dnes existujú pamätníci, ktorí pred tridsiatimi rokmi obdivovali excelentné hudobné naštudovanie predchádzajúcej inscenácie Simona Boccanegru v rukách pána dirigenta Ondreja Lenárda. Vrátiť sa k tomuto titulu bolo i preto veľmi zaväzujúce. Verím, že si Simon Boccanegra nájde miesto v repertoári SND na dlhý čas.

Giuseppe Verdi je možno najuvádzanejším operným autorom na svete. S čím to podľa vás súvisí? Je to povahou jeho hudby, alebo k tomu prispieva aj jeho ľudská osobnosť? S ktorými Verdiho operami ste sa doteraz stretli za dirigentským pultom?

Som presvedčený, že hlavným dôvodom Verdiho popularity je jeho geniálna hudba. Verdiho noblesná povaha a nasledovaniahodný charakter prispeli k tomu, že mnohé pozitívne postavy jeho opier boli projekciou jeho predstáv o ušľachtilých hodnotách. Divák sa ľahšie stotožní s hrdinom a príbeh sa stáva nadčasovým. Považujem za veľké šťastie, že som sa za dirigentským pultom mohol stretnúť s viacerými jeho operami. Okrem Simona Boccanegru som dirigoval Traviatu, Nabucca, Otella, Macbetha, Dvoch Foscariovcov a Aidu.

Martin Leginus

O Giuseppem Verdim sa veľmi dobre vie, že dôsledne dbal na patričné hudobné stvárnenie textu libreta, jeho významu a afektu. Okrem iného sa v tomto smere dá uňho zaznamenať pozoruhodný vývoj od prvotín až k vrcholným dielam. Kde v tomto vývoji stojí Simon Boccanegra a akými hudobnými prostriedkami dosahoval účinný hudobný výraz vyplývajúci z povahy literárnej predlohy?

Prvá verzia Simona Boccanegru vznikla medzi Sicílskymi nešporami a Maškarným bálom. Revidovaná verzia Simona Boccanegru, akú poznáme dnes, mala premiéru až po vzniku Aidy a hudobný jazyk je tu bližší skôr Otellovi, než Traviate. Verdi v revízii akcentoval všetky kľúčové momenty príbehu, kde by mohol umocniť drámu. Škrtol predohru, aby diváka „hodil“ priamo do deja. Vznikla tým jedna z najpôvabnejších introdukcií v opernej literatúre vôbec. Vynechal balet s úmyslom nezastaviť dej a gradovať napätie. Doplnil strhujúcu scénu v senáte, kde rozohral konflikt mnohých strán. Spracoval ju efektným dvojzborovým finále, kde je zbor senátorov na scéne a rozbesnený dav Janovčanov za scénou. Moment, kedy dav vtrhne na scénu a obidva zbory sa zmiešajú, je jedným z najsilnejších v celej opere.

Prvá, pomerne neúspešná premiéra Simona Boccanegru sa uskutočnila 12. marca 1857 v Benátkach. Konečná verzia s veľkým úspechom po prvýkrát zaznela 24. marca 1881 v La Scale. Verdi teda túto operu podstatne prepracoval. Dá sa povedať, že v nej možno nájsť prvky Verdiho umeleckého štýlu z viacerých období jeho tvorby? Menilo sa aj libreto?

Z môjho pohľadu má Simon Boccanegra vo Verdiho tvorbe úplne mimoriadne miesto. Revidovaná podoba je porovnateľná s jeho vrcholnými dielami. Už prvá verzia kvalitou výrazne predbehla opery iných vtedajších autorov. O svetovej premiére prvej verzie sa hovorí ako o neúspešnej, ale bol to relatívny neúspech. Odohralo sa 12 repríz, čo samozrejme Verdi porovnávajúc úspechy svojich predchádzajúcich titulov niesol veľmi ťažko. Za hlavný dôvod neúspechu označoval chybné obsadenie titulnej roly. K revízii Boccanegru ho inšpirovala až spolupráca s vynikajúcim francúzskym barytonistom Victorom Maurelom, ktorý spieval v Paríži Amonasra pod Verdiho taktovkou. Našiel v ňom ideálneho predstaviteľa Simona. Upravená verzia Boccanegru z roku 1881 sa stala nadčasovou. Prvky príznačné skôr pre jeho ranejšie diela, ako napr. výraznejšie členenie jednotlivých scén, kadencie a formálne opakovania, sa už v revidovanej verzii v takej miere nevyskytujú. Podstatnou zmenou bola spolupráca s novým libretistom – skladateľom Arrigom Boitom. Ten výrazným spôsobom zasiahol do pôvodného libreta, ktorého autorom bol Francesco Maria Piave. Boito dal väčší priestor postave zradcu Paola Albianiho a je aj autorom Paolovho monológu na začiatku druhého dejstva. Dialóg Paola a Fiesca je kontrapozíciou niekoľkých významových rovín: rozhovor, v ktorého priebehu sa Paolo bez ostychu priznáva, že vylial jed do Boccanegrovho pohára, sa odohráva na pozadí svadobného zboru. Viacero významových rovín je i vo finále k prvému dejstvu. Takéto uchopenie deja výrazne zdynamizovalo príbeh a predstavuje najväčší prínos Boita v prepracovaní libreta Simona Boccanegru.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
K. Juhásová-Štúrová (Amelia Grimaldi), D. Čapkovič (Simon Boccanegra), T. Juhás (Gabriele Adorno),
foto: Ctibor Bachratý

Dej opery je veľmi „romantický“ s viacerými zápletkami, na mnohých miestach záhadný a tajomný. Ako sa to odráža v hudbe? Ako sa Verdimu podarilo tento komplikovaný dej zastrešiť pod ucelený hudobný útvar trvajúci takmer tri hodiny? Ako Verdi hudobne charakterizoval jednotlivé postavy?

Prvému dejstvu predchádza prológ, ktorý je formálne i obsahovo samostatným dejstvom. Oddelil tak udalosti príbehu, ktoré sa odohrávajú o 20 rokov skôr, než sa otvorí dramatická zápletka začínajúca prvým dejstvom. Postavy nie sú sprevádzané vlastnými motívmi. Verdi motivickou prácou charakterizuje viac situácie, než postavy samotné. Niektoré témy sa objavujú v rôznych podobách podľa toho, čomu postava čelí v rámci deja. Téma Simona Boccanegru (Figlia! a tal nome io palpito) sa objavuje v situácii, kedy Simon v prvom dejstve spoznáva v dospelej Amélii svoju dávno stratenú dcéru. Rovnaká téma vo výrazne zmenenej inštrumentácii uzatvára ten istý duet v podobe najkrajšej dohry scény v celej opere. Téma sa objavuje opäť v inej podobe v druhom dejstve ako reminiscencia, kedy Simon myslí na svoju dcéru. Vďaka takejto hudobnej asociácii vie divák oveľa skôr, že Simon myslí na svoju dcéru, než vôbec vysloví jej meno. I takouto detailnou prácou sa Simon Boccanegra právom pričlenil k vrcholným Verdiho kompozíciám.

Počas skúšky s orchestrom mi napadla otázka: ako vlastne dirigent postupuje pri študovaní opery? Je to hudobný druh, ktorý bežne trvá niekoľko hodín, teda často oveľa dlhšie, než bežný symfonický koncert. Toto vyžaduje obrovskú koncentráciu. Ako vyzerá skúšobný proces tak časovo náročných diel?

Všetko sa začína individuálnou prípravou každého z nás. Sólisti pracujú s korepetítormi. Prvý krát sa všetci sólisti stretnú pri klavíri s korepetítorom a dirigentom, ktorý má na starosti hudobné naštudovanie, na tzv. ansámblovej skúške. Tam dostáva interpretácia svoju „DNA“. Následne režisér pracuje so sólistami na inscenačnej podobe pripravovanej premiéry v rámci tzv. aranžovaných skúšok. Skúša sa dennodenne, často dvojfázovo, od troch do piatich týždňov. Závisí to od náročnosti titulu. Hudobná zložka dostáva na týchto skúškach svoju divadelnú podobu. Dirigent paralelne pracuje s orchestrom a zbormajster so zborom. Ešte pred tým, než začne režisér pracovať na javisku i s operným zborom, dirigent prevezme zbor od zbormajstra na tzv. „preberačke“. Po nej nasleduje tzv. „sedačka“, kde sa opera prejde hudobne so všetkými sólistami i kolektívnymi telesami. Skúša sa bez hereckej akcie, všetci sedia – preto sa skúška volá „sedačka“. Názov pochádza z nemeckého „Sitzprobe“. Potom to už ide rýchlo. Na klavírnych generálkach sa opera prejde na javisku prvý krát ako na predstavení – v kostýmoch, v scéne, v osvetlení, ale bez orchestra. Sólistov sprevádza klavír a inscenačný tím vychytáva technické nedostatky. Nasledujú orchestrálne javiskové skúšky, kde sa musí skĺbiť herecká akcia so všetkými hudobnými zložkami. Skúšobný proces vrcholí „generálkovým týždňom“, kde sa všetko vyskúša ako na predstavení. Jeho súčasťou sú dve hlavné skúšky a dve generálky. Po asi dvoch mesiacoch je operný súbor pripravený na premiéru novej produkcie.

G. Verdi, Simon Boccanegra, Opera SND 2016,
fotokoláž zo skúšky,
foto: Alena Klenková

Ako vnímate súčasný vývoj svetovej opernej kultúry – speváckych osobností, dirigentov, živých prenosov operných predstavení. Oslovuje vás moderný spôsob komunikácie s divákmi?

Dnešný operný svet sa vyvíja veľmi dynamickým spôsobom. Samozrejme ma veľmi teší, že i opera vstúpila do 21. storočia vo veľkom štýle. Metropolitná opera v New Yorku začala s prenosmi svojich produkcií do kín na celom svete! V krajinách, kde to dovoľuje časový posun, sa tieto opery uvádzajú v priamych prenosoch, ktoré sú neuveriteľne kvalitné a prinesú Vám nový druh zážitku. Samozrejme stále preferujem živé predstavenie, pretože sa nemôže nahradiť ani tým najlepším prenosom, ale priniesť operu do kín je dnes už veľmi úspešný projekt. Máte tak možnosť spoznať tie najvýraznejšie dirigentské osobnosti ako Marco Armiliato, Fabio Luisi, James Levine, Christian Thielemann, Myung-whun Chung, Yannick Nézet-Séguin a mnoho ďalších.

Čo naopak dnes považujem za nebezpečné, je rozpínavosť niektorých umeleckých agentúr, ktorých jediným cieľom je finančný zisk. Snažia sa akýmkoľvek spôsobom obsadiť „trh“ a deformujú tým divadelné prostredie. Preto sa stáva, že i na veľkých scénach spievajú popri veľkých sólistoch priemerné výnimky. Záleží na každom divadle, do akej miery je voči vplyvu týchto agentúr imúnne.

V tejto sezóne ste v Prahe debutovali v Pucciniho Tosce, dirigovali ste 20 predstavení Verdiho Traviaty v Japonsku, v pražskej Štátnej opere ste naštudovali Pucciniho Madamu Butterfly, v SND Verdiho Simona Boccanegru. Čo najbližšie plánujete vo svojej umeleckej práci a aké diela by ste radi v budúcnosti dirigovali?

V budúcej sezóne by som mal debutovať v operách Rigoletto od Giuseppe Verdiho a v Triptychu Giacoma Pucciniho. Teším sa i na dve predstavenia Simona Boccanegru v máji 2017, kde bude v titulnej role debutovať Dalibor Jenis a ako Fiesco sa predstaví legendárny Ferruccio Furlanetto. Medzi moje sny určite patrí Verdiho Don Carlos, impozantná opera, ktorú som si zamiloval už ako študent. Snažím sa príliš nepremýšľať nad budúcnosťou. Som vďačný a šťastný, že sa môžem venovať práci, ktorú milujem.

Ďakujem za rozhovor.

Martin Leginus

Martin Leginus

Pochádza zo Sniny. Vyštudoval Štátne konzervatórium a Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Od roku 2006 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Asistoval Ondrejovi Lenárdovi pri naštudovaní opier Sedliacka česť, Komedianti a Bohéma. V januári 2007 debutoval úspešným záskokom v balete Arama Chačaturjana Spartakus. Od roku 2008 je stálym dirigentom SND. V rokoch 2013 až 2016 bol hudobným riaditeľom Štátnej opery v Prahe. Od roku 2015 je hlavným hosťujúcim dirigentom Pražského komorného orchestra. Dirigoval vo významných koncertných sálach ako viedenský a berlínsky Konzerthaus a na významnej japonskej scéne Bunka Kaikan v Tokiu. V októbri 2015 absolvoval úspešné japonské turné so Štátnou operou Praha, kde dirigoval 20 predstavení Verdiho opery  La traviata. V roku 2017 čaká Martina Leginusa debut v operách Rigoletto Giuseppe Verdiho a Il Trittico Giacomo Pucciniho. V máji 2017 pod jeho taktovkou odznejú dve predstavenia Simona Boccanegru s legendárnym Ferruciom Furlanettom v role Fiesca a s vynikajúcim Daliborom Jenisom v role Simona. Martin Leginus dirigoval opery Orfeus a Eurydika, Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, Dvaja Foscariovci, Macbeth, La traviata, Aida, Nabucco, Otello, Simone Boccanegra, Lohengrin, Hansel und Grätel, Sedliacka česť, Komedianti, Madama Butterfly, La Rondine, Manon Lescaut, Tosca, Predaná nevesta, Martin a Slnko a balety Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik, Spartakus, Ivan Hrozný, Romeo a Júlia, Sylfida a Giselle. Spolupracoval s celým radom významných sólistov, ako sú Leo Nucci, José Cura, Štefan Kocán, Anna Samuil, Desirée Rancatore, Jana Kurucová, Pavol Bršlík, Adriana Kučerová, Sergej Larin, Dalibor Jenis, Peter Mikuláš, Eva Urbanová a i.

www.martinleginus.com

Pripravil: Ján Marták

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.