Máša Kolárová: z nemého filmu na opernú scénu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
K menej známym osobnostiam našej opernej histórie patrí sopranistka veľkého hlasového rozsahu, pekného zafarbenia a dramatického výrazu Máša Kolárová, sólistka operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1927–1929, do roku 1934 hosťujúca sólistka, ktorej tridsiate piate výročie úmrtia si pripomíname dňa 1. septembra.

Máša Kolárová (rod. Marie Hermanová, narodila sa 6. februára 1901 v Prahe, zomrela tamže) vyrastala v kultivovanom rodinnom prostredí. Jej otcom bol právny úradník pražského magistrátu JUDr. František Herman, organizátor českého divadelného ochotníctva, filmovej ligy, žurnalista, beletrista a dramatik, agilný člen mnohých kultúrnych československých a zahraničných spolkov a organizácií. Základy spevu získala v Pivodovej speváckej škole, neskôr bola žiačkou vynikajúcej českej sopranistky Růženy Maturovej, začínala však ako herečka v nemom filme. Vo filmovej groteske Dáma s malou nožkou (réžia Jan S. Kolár, 1919) hrala, ešte pod menom Hermanová, vražedkyňu. Tento film bol debutom európskej hviezdy Anny Ondrákovej a Gustava Machatého, výtvarníkom bol Martin Frič. Vydala sa za režiséra Jana Stanislava Kolára (1896–1973), priekopníka československej kinematografie, scenáristu a filmového historika a objavila sa ešte v dvoch jeho nemých filmoch. Hrala úlohu nevesty v adaptácii románu Karolína Světlej Kříž u potoka (1921, vo filme hrala aj vyššie spomínaná Růžena Maturová) a epizódnu úlohu v detektívke Otrávené světlo (1921). V zvukovom filme si zahrala iba raz, zákazníčku v obchode vo filme režiséra Waltera Schorscheho Včera neděle byla (1938).

Máša Kolárová, (1901–1980), foto: Dokumentační středisko Státní opery Praha

Máša Kolárová, (1901–1980),
foto: Dokumentační středisko Státní opery Praha

Kolárová zanechala filmové plátno a začala vystupovať na koncertnom pódiu, kde často interpretovala tvorbu moderných českých skladateľov. Účinkovala aj s Českou filharmóniou a svojím krásnym hlasom, vrúcnym, oduševneným prednesom očarila nielen publikum, ale získala si aj odbornú kritiku. Na jednom z koncertov ju počul známy taliansky dirigent Bernardino Molinari, ktorý v dvadsiatych rokoch pohostinsky dirigoval niekoľko predstavení v Národnom divadle a koncertov s Českou filharmóniou. Na jeho odporučenie odišla do Milána k pedagógovi poľského pôvodu a bývalému opernému spevákovi Stefanovi Stevovi, aby sa zdokonalila v speváckej technike (1925–1926). V tom istom čase študoval u prof. Stevu v Miláne aj Dr. Janko Blaho, ktorý si na Mášu Kolárovú takto spomína: „Bola to speváčka s čarovným hlasovým timbrom, vysoko muzikálna, skvelá herečka a pritom krásavica, blondínka. V Miláne spôsobila vzruch všade, kde sa zjavila. Ináč ju volali „La Bionda“. (Blaho, Janko. Zo skalického rínku. Tatran, Bratislava 1974, s. 147).

U Stevu získala Kolárová vynikajúce základy techniky belcanta a naštudovala niekoľko postáv v talianskom jazyku, spievala aj česky, nemecky, francúzsky a anglicky. Po skončení štúdia debutovala ako Santuzza v Mascagniho Sedliackej cti v Turíne, v kedysi slávnom Teatro Balbo, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny v roku 1943 zbombardované.

Po návrate Máša Kolárová hosťovala v divadle v Pardubiciach ako Leonora v Trubadúrovi a Milada v Daliborovi (1926). Na podnet Dr. Janka Blaha pozval Oskar Nedbal Kolárovú na pohostinské vystúpenie do Slovenského národného divadla, kde 18. decembra 1926 debutovala v postave Leonory vo Verdiho Trubadúrovi, ktorú mala naštudovanú v taliančine. Už týmto prvým vystúpením nadchla nielen bratislavské publikum, odborní referenti ocenili nevšednú kvalitu sýteho, farebného hlasu a dobrú techniku speváčky.

G. Verdi: Trubadúr, 1926, programový plagát SND, foto: Archív SND

G. Verdi: Trubadúr, 1926, programový plagát SND,
foto: Archív SND

V postave Santuzzy v Mascagniho Sedliackej cti (16. januára 1927) zaujala skvelým hlasovým fondom s tmavou nižšou polohou i hereckým stvárnením, ktoré bolo v súzvuku s hudbou. Manrica spieval vynikajúci domáci interpret tejto postavy Bronislav Chorovič. Predstavenie na vysokej úrovni dirigoval Zdeněk Folprecht. Muzikálnu pohotovosť preukázala, keď v novonaštudovanom Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi narýchlo prevzala úlohu Senty za Dobřenu Šimáňovú (3. februára 1927), ktorá musela prvú reprízu pre chorobu odrieknuť. Triumfom nazvala kritika Rechu v Halévyho Židovke (23. apríla 1927). Interpretovala ju vrelým, krištáľovo čistým a trochu sladkobôľnym hlasom, zvlášť v milostnej a zároveň tragickej druhej scéne, kde sa mohol tento skvelý orgán v plnej bohatosti a zamatovosti uplatniť“. (Slovenská politika, roč. 8, 29.04.1927, č. 99, s. 2). V Pucciniho Tosce (5. mája 1927) predviedla Kolárová všetky svoje hlasové kvality. Jej partnerom ako Cavaradossi bol Dr. Janko Blaho, debutujúci v tejto postave. Novým, spevácky i herecky výborným Scarpiom bol tiež stály hosť opery SND Nikola Melnikov. Predstavenie dirigoval Bohuš Tvrdý. Jemným a ľahkým hlasom interpretovala Margarétu v Gounodovom Faustovi a Margaréte s hosťom, bývalým sólistom bratislavskej opery Josefom Munclingerom, Mefistom s mohutným hlasom a silným dramatickým výrazom a s Bronislavom Chorovičom v postave Fausta (19. februára 1927). Do konca sezóny spievala ešte Mimi v Bohéme a Miladu v Daliborovi.

G. Puccini: Tosca, Máša Kolárová (Floria Tosca), foto: Archív DÚ

G. Puccini: Tosca, Máša Kolárová (Floria Tosca),
foto: Archív DÚ

V nasledujúcej sezóne sa sympatická, príťažlivá umelkyňa stala sólistkou operného súboru (1927 – 1929). Na mladú začínajúcu speváčku mala Kolárová neobyčajne široký repertoár. Muzikalita a výborná spevácka technika jej umožňovali spievať koloratúrne, lyrické i dramatické úlohy. Disponovala nielen pekne zafarbeným hlasovým fondom veľkého rozsahu, dramatickým výrazom a hereckým talentom, ale navyše bola obdarená prirodzenou krásou a pôvabom. Z českého repertoáru spievala Dvořákovu Rusalku (1928) a Xeniu Borisovnu v jeho Dimitrijovi (1929), v operách V. Nováka naštudovala Mladú kňažnú (Lampáš,1928) a Elišku z Rožmberka (Zvíkovský rarášok, 1929), v Maršíkovom Čiernom lekne Grófku Benediktovú (1928) a Katerinu v Kovařovicových Psohlavcoch (1928). Vynikajúci výkon podala v Zlatom kohútikovi N. Rimského-Korsakova (1928) v exponovanej úlohe Šemachanskej cárovnej, najmä v árii v druhom dejstve, ktorú zvládla s nevšednou ľahkosťou a speváckou istotou tak v koloratúrnych pasážach ako aj v polohe dramatickej“. (Národný denník, roč. 9, 08.05.1930, č. 106, s. 3). Z ruskej tvorby stvárnila ešte hlasovo pôsobivú Marinu Mníškovú z Musorgského Borisa Godunova (1929). Zo svetového repertoáru naštudovala Filinu v Thomasovej Mignon (1927), ako Leila v Bizetovej opere Lovci perál bola rovnocennou partnerkou francúzskeho tenoristu ukrajinského pôvodu, Joseho Rogatchewského v úlohe Nadira, speváka s krásnym hlasom, jedného z najlepších interpretov francúzskeho repertoáru (1929). Skvelú techniku, kantilénu a frázovanie predviedla v postave Paminy v Čarovnej flaute (1929) a spolu s partnerom  Dr. Jankom Blahom (Tamino) interpretovali svoje postavy v prísnom mozartovskom slohu. Po Sente v Blúdiacom Holanďanovi sa predstavila i v ďalšej Wagnerovej opere Tannhäuser ako Alžbeta (1927) a opäť predviedla znamenitú techniku a mohutný hlas s čistou intonáciou. Spievala ešte bohyňu Freiu v Zlate Rýna (1928), v jedinom uvedení tohto majstrovského opusu v histórii našej opery, v hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala.

G. Verdi: Otello, 1928, Máša Kolárová (Desdemona), foto: Archív DÚ

G. Verdi: Otello, 1928, Máša Kolárová (Desdemona),
foto: Archív DÚ

Kolárovej naturelu najviac vyhovovali postavy talianskej proveniencie, v doštudovanej Desdemone vo Verdiho Otellovi (1928) predviedla krásne mezza voce, najmä v oboch áriách. V Košiciach spievala vo „veristických dvojičkách“ nielen Santuzzu v Sedliackej cti, ale aj Neddu v Leoncavallových Komediantoch (1929). Jej partnerom ako Turiddu a Canio bol ako hosť Tadeusz Dura, v Čechách naturalizovaný poľský tenorista naturálneho hlasového fondu a mužného zjavu. Kvalitný výkon a vzácny zmysel pre kreáciu postavy podala v Pucciniho opere Plášť ako Giorgetta (1927). Spievala i krehkú Mimi v Bohéme a bola presvedčivou Toscou vo vokálnom i dramatickom prejave.

Máša Kolárová nemala veľa príležitostí prezentovať sa na koncertných vystúpeniach. V máji 1927 spievala sólový part v Dvořákovom oratóriu Stabat mater spolu s Máriou Peršlovou, Františkom Furchom a Dr. Janom Kolářom. Oratórium odznelo v rámci pravidelnej koncertnej činnosti operného súboru na záver sezóny v budove SND. Za dirigentským pultom bol Antonín Ledvina, český organista a profesor Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave. V októbri 1927 usporiadala Umelecká beseda slovenská koncert zo skladieb Jána Levoslava Bellu, na ktorom okrem huslistu V. Rajtra a pianistky L. Svobodovej účinkovala aj Máša Kolárová. Zaspievala niekoľko skladateľových piesní krásnym, farebne sviežim hlasom s množstvom citových odtieňov, „svojím výrazným, neafektovaným štýlom správne kladúc dôraz na vrúcny tón Bellových piesní“. (Slovenská politika, roč. 8, 09.10.1927, č. 230, s 4.). Vo februári 1929 spievala pohostinsky Leonoru v Trubadúrovi v Národnom divadle v Brne aj s barytonistom opery SND Gejzom Fišerom ako grófom Lunom. Predstavenie pod taktovkou Zdeňka Chalabalu malo veľký úspech a obaja umelci dostali okamžite ponuku na angažmán. Po dvoch úspešných rokoch opustila Kolárová Bratislavu, ale do SND prichádzala ešte do roku 1934 na pohostinské vystúpenia ako Gilda v Rigolettovi (1930), Senta v Blúdiacom Holanďanovi (1931), Recha v Židovke (1934). V Tosce spievala s dvoma vynikajúcimi interpretmi Cavaradossiho. Prvým bol sólista viedenskej Štátnej opery Koloman von Pataky (1932), tenorista maďarského pôvodu s ušľachtilým hlasovým prejavom. V roku 1933 spievala s Armandom Tokatyanom, pôvodom z Arménska, spevákom so vzácnym hlasovým materiálom, členom Metropolitnej opery v New Yorku. V sezóne 1931 – 1932 ako stály hosť opery naštudovala ešte dve postavy. Umelecky hodnotný výkon podala v dramaticky exponovanej titulnej postave čínskej princeznej Pucciniho Turandot (1931, Kalafom bol Roman Hübner a Liu spievala Helena Bartošová): „Turandot pani Kolárovej bola výborne poňatá herecky aj spevácky, úlohy sa zhostila s veľkým umeleckým zdarom a vkusom.“(Robotnícke noviny, roč. 28, 3.11.1931, č. 256, s. 4-5).

G. Puccini: Turandot, 1931, programový plagát SND, foto: Archív DÚ

G. Puccini: Turandot, 1931,
programový plagát SND,
foto: Archív DÚ

Aj Ameliu Grimaldi vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi (1932) spievala Kolárová na vysokej umeleckej úrovni. Obe diela boli po prvý raz uvedené v opere Slovenského národného divadla v hudobne kvalitnom naštudovaní Zdeňka Folprechta a v réžii Bohuša Vilíma.

V Brne si Máša Kolárová rozšírila repertoár o ďalšie postavy – Lisettu v Pucciniho Lastovičke (1929), Mařenku v Predanej neveste (1929), Gildu v Rigolettovi (1929) a Grófku v Mozartovej Figarovej svadbe. V Brne však zostala iba jednu sezónu. Potom tu spievala iba ako hosť, o. i. Karolínu v Smetanových Dvoch vdovách (1933), Feliciu v komickej opere E. Wolf-Ferrariho Štyria grobiani (1934) a Verdiho Aidu (1935).

Kolárová ešte počas svojho bratislavského pôsobenia začala pravidelne pohostinsky spievať aj v pražskom Národnom divadle (1927 – 1934). Pražská kritika pochválila jej príjemný hlas a muzikalitu v postave Senty v Blúdiacom Holanďanovi v októbri 1927. Spievala Dvořákovu Rusalku a Marinu Mníškovú v jeho Dimitrijovi, Smetanovu Miladu v Daliborovi, Rechu v Židovke, z mozartovského repertoáru Prvú dámu kráľovnej v Čarovnej flaute, Grófku vo Figarovej svadbe, Alžbetu a Brünhildu vo Wagnerových operách TannhäuserSiegfried. Pucciniho Toscu spievala iba raz (1931), často však spievala Santuzzu. Z verdiovských postáv spievala Leonoru v Trubadúrovi, Aidu a naštudovala tiež Ameliu v Maškarnom bále (1931). V pražskom Novom nemeckom divadle spievala pohostinsky Toscu (1933) a v roku 1935 pohotovo naštudovala za šesť dní Alžbetu vo Verdiho Donovi Carlosovi za chorú, pôvodne plánovanú Hilde Konetzni, rakúsku speváčku, v tom čase pôsobiacu v Prahe.

N. Rimskij-Korsakov: Zlatý konútik, 1928, Máša Kolárová (Šemachanská cárovná)

N. Rimskij-Korsakov: Zlatý konútik, 1928,
Máša Kolárová (Šemachanská cárovná)

Iba výnimočne účinkovala Kolárová v rozhlase. Čoskoro opustila opernú scénu a venovala sa pedagogickej činnosti. S manželom Kolárom sa rozviedla. Spolu mali jediného syna. Jan Maria Kolár (1923–1979) študoval na Právnickej fakulte a keď bol pre svoje politické názory zo štúdia v roku 1948 vylúčený, emigroval. Žil vo viacerých krajinách, naposledy v Paríži, kde sa stal známym prozaikom, esejistom a politickým publicistom. Máša Kolárová neskôr žila v posledných rokoch v ústraní a upadla do zabudnutia. Zomrela v Prahe 1. septembra 1980.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár