Mascagni nepoznaný

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nielen u nás ale aj v celom svete majú o Pietrovi Mascagnim skreslenú predstavu. Teraz Štátna opera v Banskej Bystrici sa aspoň čiastočne pokúsila rozšíriť pohľad na tohto skladateľa trocha zjednodušene označovaného len za hlavného predstaviteľa operného verizmu.

Úspech jeho Cavallerie rusticany (Sedliackej cti, v Čechách tradične prekladanej ako Sedlák kavalír) nemal v dejinách opery obdobu nielen v zmysle rýchleho rozšírenia sa na desiatky operných javísk celého sveta (v dejinách hudobnej Viedne sa neoficiálne hodnotia ako divácky najúspešnejšie premiéry Dvořákova Novosvetská a Mascagniho Cavalleria), ale aj vznikom množstva operných plagiátov, ktoré v poslednom desaťročí 19. storočia vznikli a na ktoré si dnes už nikto nespomenie.

Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014, foto: René Miko

Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014,
foto: René Miko

Prípad opery Amico Fritz premiérovanej len rok po triumfálnom úspechu Cavallerie je trocha iný. Tak v minulosti ako v súčasnosti je druhou najhrávanejšou operou skladateľa, hoci podľa operných historikov by si takéto miesto zaslúžila skôr opera Iris (1898), ktorú podaktorí dokonca kladú pred Cavalleriu. Za súčasnej situácia boja o operného diváka to však neznamená, že by sa Fritz hrával často. V posledných rokoch siahli po ňom menšie talianske divadlá (Catania, Terst) a momentálne sa hrá v Štrasburgu.

Na otázku prečo sa aj napriek toľko kritizovanému libretu hráva predsa častejšie než Rantzauovci, Malý Marat, Lodoletta alebo ďalšie Mascagniho opery, je odpoveď jasná. Po roku 1896 (po aj v Bystrici uvedenom Silvanovi) skladateľ opustil pole verizmu, takže jeho ďalšie diela sa zvyknú označovať za zmes secesie, impresionizmu, dekadencie a expresionizmu. Skladateľ sa úplne zriekol uzavretých melodických árií, ktorými spočiatku atakoval široké vrstvy publika v tej dobe už presýteného wagneriánstvom a hľadal (na rozdiel od Pucciniho) nové cesty. Preto si ho Toscanini vážil viac než majstra z Luccy, hoci ako sa ukázalo, dejiny dali za pravdu laickému opernému publiku (stojacemu na prahu konzumu masovej kultúry) pred odborníkom. Operu Amico Fritz treba teda hodnotiť vo vzťahu k dobe jej vzniku a jej sociologickému profilu, vo vzťahu ku zvolenému žánru a tiež k verizmu a jeho nejednoznačným charakteristikám.

Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014, foto: René Miko

Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014,
foto: René Miko

Hodnotenie každého umeleckého (a teda aj operného diela) nie je nemenné ale reviduje sa tak v čase ako priestore. Pokiaľ ide o časové súradnice, tak mnohé opery ktoré na premiére prepadli, sú dnes stálicami svetového repertoáru. Iné ktoré zažili triumfálny úspech, po prvom predvedení alebo po určitom čase odišli do zabudnutia. Ďalšie diela žijú (aktívne alebo aspoň pasívne v hodnotení hudobných historikov) aspoň v etniku ich skladateľa, no v opernej prevádzke iných národov sú či už právom alebo neprávom podceňované.

Amico Fritz po obrovskom premiérovom úspechu (podobne ako pri ďalších skladateľových operách v ňom začas spievali najväčšie hviezdy ako Gigli, Lazarro, della Rizza a pod.) postupne odišiel do ústrania, nie však do zabudnutia. Pojem operného verizmu dodnes nie je chápaný jednoznačne. V námetoch ho spočiatku charakterizuje záujem o obyčajných ľudí, ktorí už nebojujú s ušľachtilými citmi ale skôr s vášňami, pudmi, čo ich ženú k nevere, žiarlivosti a pomste.

V hudbe sa dajú vyčleniť také znaky ako je expresívny vokálny štýl smerujúci vokálne party k extrovertnosti a v rozsahu do závratných výšok, zväčšenie zástoja orchestra, konverzačný štýl a postupný odklon od uzavretých čísel, raz viac raz menej popisná hudobná charakteristika prostredia, v melodike príklon k ľúbivosti blížiaci sa k štýlu Tostiho romancí (Tosti sa v mladosti s Mascagnim priatelil) a zavše až k operete a v skladateľskom postoji k postavám chýbajúca empatia (s výnimkou Pucciniho) nahradená vecným objektivistickým nazeraním. Nie všetky tieto znaky nájdeme v prvých Mascagniho operách.

P. Mascagni: Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014,
foto: René Miko

Cavalleria je veristická námetom, expresívnosťou a orchestrálnymi plochami, či istou inšpiráciou folklórom, no niet v nej stopy po konverzačného štýle. Vo Fritzovi je takmer všetko inak, hoci styčné body s najznámejšou skladateľovou operou tam nájdeme (v charaktere melódií, symfonizme tu poňatom lyrickejšie atď.). Namiesto expresivity však tak v príbehu ako hudbe dominuje idylická atmosféra, vášne sa takmer nedostávajú k slovu, je to selanka bez napätia, veľkých zlomov a vzruchov plná naivity a lyriky. K vôli tomuto žánrovému zaradeniu nemožno očakávať na javisku i v orchestri nejakú druhú Cavalleriu. Zato konverzačný štýl „zaplavuje“ najmä prvé a čiastočne aj druhú polovicu druhého dejstva, hudobné motívy sa objavujú a vzápätí rozplývajú (v neskorších operách tento trend ešte zosilnie), vokálne part dvoch hlavných postáv sú položené síce dosť vysoko a nie sú ľahké, ale predsa ich môžu spievať aj lyrickejší speváci než Turrida a Santuzzu.

Náznaky symfonizmu sú akýmsi doplnkom medzi konverzačnými scénami a sú poňaté (aj čo do nástrojového obsadenia) pomerne minimalisticky s výnimkou efektného intermezza. Poslucháča viac než celok zaujmú niektoré hudobné čísla: obe árie Suzel, čerešňový duet v jeho záverečnej časti inšpirovaný Belliniho melodikou, intermezzo, kuplet Beppeho, ária Fritza, záverečný duet a výstup, ktorý inšpiroval aj Giordana vo finále jeho opernej komédie Madame Sans Gene.

Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014, foto: René Miko

Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014,
foto: René Miko

Libreto, ktoré Verdi označil za najhoršie možné, jednoznačne prispieva k rozpakom pri každom novom uvedení tejto opery. Ako to, že hneď po literárnom výkvete verizmu Vergovej Cavallerii siahol skladateľ po čomsi takom, ako ponúkajú Francúzi Erckmann a Chatrian (žeby tu začínala záľuba mladej talianskej školy vo francúzskych predlohách)? Aj keď sa traduje, že to bol skladateľov truc, je zjavné, že Mascagni sa stále púšťal do hľadanie čohosi nového, aj keď v hudobnej štruktúre Fritza sa to až tak neprejavilo. V nej ide skôr o prispôsobenie sa atmosfére selankovitého príbehu.

Ako preniesť dnes, v časoch kedy sa čoraz viac kladie dôraz aj na divadelnú stránku operného diela, túto operu na javisku v krajine, kde operný divák je konzervatívny a privyknutý počúvať a vidieť len známe opusy? Režisérka Dana Dinková odmietla pietny prístup, ktorý by pravdepodobne skončil bezradne. Z viacerých možností – parodovania (aké nevyšlo naposledy v Brne pri Donizettiho Marii di Rohan), supernaturalistického alebo formalisticko-filozofického moderného režijného výkladu (obe sa dali ťažko napasovať na toto libreto) si vybrala prístup, ktorým (podobne ako posledná košická inscenácia Komediantov) do istej miery priblížila túto Mascagniho operu šou.

Kým vo viacerých nápadoch sa tento prístup dal akceptovať, napr. prenesenie príbehu bližšie k súčasnosti, prerobenia titulnej postavy zo statkára na maliara-bohéma, no predovšetkým prenesenie základného konfliktu (resp. pseudokonfliktu) z protikladu medzi staromládenectvom a manželstvom na protiklad medzi láskou nezáväznou (erotickou) a záväznou (manželstvom), slabou stránkou tohto posunu bola výtvarná zložka. Okrem výhrad ku scéne a kostýmom a pričastému zapĺňaniu „prázdnejších“ miest partitúry baletnými vsuvkami došlo napríklad k posunu od zobrazenia bohémskeho libertínskeho životného štýlu až po jeho splynutie s nevestincom (orgie v závere prvého dejstva).

Najväčšou devízou inscenácie zostáva preto hudobné naštudovanie Mariana Vacha, ktorý má s partitúrami autorov mladej talianskej školy už bohaté skúsenosti a výborný výkon Michala Lehotského v hlavnej postave, ktorý sa dostal nad úroveň svojich posledných bratislavských kreácií plynulosťou vokálnej línie a suverénnym hlasovým prejavom. Najlepšie mu sekundovala mladá Alena Kropáčková ako Beppe, štandardne spoľahlivo spieval Marián Lukáč rabína Davida, kým výkon Patrície Macák-Solotrukovej v úlohe Suzel mal v priebehu predstavenia pomerne výraznú zostupnú tendenciu.

Priateľ Fritz, ŠOBB 2014

Pre operných divákov otrávených večným opakovaním piatich – šiestich obohratých operných titulov bola premiéra Priateľa Fritza istým osviežením. Po úspechu premiéry až reprízy ukážu, či divák príjme aj menej známe a aj vďaka exponovaniu erotiky zatraktívnené dielo.

Autor: Vladimír Blaho

Pietro Mascagni

Priateľ Fritz

banskobystrická a slovenská premiéra

17. októbra 2014

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár