Matej Arendárik a Moyzesovo kvarteto otvorili 62. Banskobystrickú hudobnú jar

Jeden z najstarších festivalov klasickej hudby na Slovensku otvoril koncertom 21. marca 2023 svoj 62. ročník, ktorý potrvá do 29. mája 2023. Na siedmich koncertoch vystúpia domáci aj zahraniční umelci. Koncerty sa okrem koncertnej sály v renovovanom Robotníckom dome uskutočnia aj v gotickej Zelenej sieni Thurzovho domu, v Cikkerovej sieni na Radnici a v Kostole sv. Alžbety Uhorskej. V dramaturgii koncertov sú zastúpené diela od stredoveku a renesancie, cez klasicizmus, romantizmus až po súčasnosť. Po prvý raz je súčasťou hudobnej jari aj premiéra v Štátnej opere a premiéru má aj historicky prvé logo festivalu z autorskej dielne mladého dizajnéra Martina Bízika.

Matej Arendárik, klavirista výnimočných kvalít a najvýraznejšia osobnosť slovenského klavírneho umenia posledných rokov, sa predstavil publiku v rodnom meste 21. marca 2023 na otváracom koncerte. Vo vypredanej koncertnej sále Robotníckeho domu virtuózne predniesol v prvej polovici koncertu klavírny cyklus Modesta Petroviča Musorgského (1839 – 1881) Obrázky z výstavy (1874). Z desiatich exkluzívnych kusov cyklu sálala spod Arendárikových rúk hudba nasiaknutá energiou, farebnosťou, emocionalitou aj virtuóznou technikou.

Umelec sa interpretačne dokonale pohyboval medzi pokojom, humorom, expresivitou, nezvyčajnými rytmami aj rudimentárnou originalitou diela, ktorým skladateľ zabezpečil svojmu predčasne zomrelému priateľovi Victorovi Hartmannovi (1834 – 1873) nesmrteľnosť. Kým Hartmann čerpal výtvarnú inšpiráciu v Taliansku, Francúzsku, Nemecku a Poľsku, Musorgskij v zahraničí nikdy nebol. Zato z multikultúrneho Petrohradu pretavil mnoho rôznorodých tradícií, využil ruské, poľské, talianske, francúzske aj židovské inšpirácie v kombinácii s fantastickými, tragickými, dramatickými aj historickými prvkami. V konečnom výsledku má iba päť hudobných obrazov priame spojenie s Hartmannovými – približne štyristo – akvarelmi a náčrtmi. Sú to: Balet nevyliahnutých kuriatok, Samuel Goldenberg a Schmuyle, Katakomby, Baba Jaga a Veľká brána Kyjevská.

Cyklus začína Promenáda (nel modo russico), Arendárikom interpretačne čitateľný epigraf, zadefinovaný majestátnosťou, v modifikáciách naplnený potom už aj pocitom smútku a reflexie. Fyzická deformita postavičky z prvého obrazu Gnomus nebola hudobne krásna, skôr nespôsobná. Arendárik sa pohrával s tempom, s motívmi hnevu, zlovestnosti, s trilkami v ľavej ruke aj chromatickými behmi. V Il vecchio castello nás vrátil späť v čase a vytvoril neopakovateľnú atmosféru melancholickej balady.

V najkratšej časti cyklu – Promenada III – panovala pozitívna energia aj optimizmus. Prvý z dvoch francúzskych obrazov – Tuileries bol jemnou miniatúrou vrtošivých emócií detí a guvernantiek; o štyri obrazy ďalej v La marché/Limoges – technicky mimoriadne náročnom čísle – Arendárik priam s francúzskym šarmom rozohral epizódu hádajúcich sa femme du marché. Bezstarostný svet vystriedal svet tvrdej reality v poľskom obraze Bydło, kde ťažkopádne monotónne akordy ilustrovali ťažké kroky potláčaného hnevu aj ľudskej beznádeje.

V kontraste k brutalite nás Promenáda IV, s anticipáciou štebotu kuriatok, priviedla k obrazu Balet nevyliahnutých kuriatok. Ten uzatvára prvú polovicu cyklu technicky náročnou časťou, pre poslucháčov mimoriadne príťažlivou. Skladba sa začína v pianissimo una corda. Ilúziu jednoduchosti okamžite strieda viacero klavírnych „komplikácií“.

K typickým patrí najmä množstvo krátkych appoggiatúr a technická výbava klaviristu. Arendárik brilantne priviedol na svet rozkošný príbeh aj s nádhernou legatovou artikuláciou v strednom dieli. Majestátna úvodná téma v oktávových zdvojeniach s harmonickou prázdnotou predstavila prvého z dvoch židov na obraze Samuel Goldenberg a Schmuyle. Arendárikom vytvorená melodická linka premyslene ilustrovala drsnú osobnosť bohatého Samuela, krátke klavírne frázy boli jasne formulované a s patričnou aroganciou vytvorili potrebný pocit antipatie.

V súlade s Musorgského zápisom preukázal Arendárik interpretačne fenomenálny talent napodobniť intonácie ľudskej reči. Pritom „reč“ chudobného Schmuyleho bola rýchla, kŕčovitá, so silným diskomfortom v rytmickom tvare a repetíciách tónov.

Posolstvo, ktoré chcel Musorgskij poslať prostredníctvom obrázkov na výstave, naznačuje jeho poznámka v časti Cum Mortuis in Lingua Mortua, kde sa hudba stala nástrojom sebavyjadrenia nad bolestnou stratou. Katakomby sú zvláštne magické číslo, ktorého krátky úsek obsahuje aj fragment témy Promenády v mrazivom svete mŕtvych. Najintrospektívnejšie obrázky odrážajú v hudbe morbídnu stránku tajomného miesta, kde sa zastavil čas v živote aj v hudbe. Arendárik sa stíšil, znehybnel za klaviatúrou a iba „harmonicky“ meditoval. Molová tónina Promenády bola v jeho podaní žalostnou piesňou s tajomne iracionálnym podtextom, obrazom skazy a prázdnoty. Tremolá vo vysokom registri dodávali celej atmosfére aj rozmer duchovnej nadprirodzenosti.

Prečítajte si tiež
BBHJ 2023

Podobne zaznie o niekoľko rokov neskôr aj Largo z 5. symfónie Dmitrija Šostakoviča. Nasledujúci Hartmannov obraz hodín v tvare štylizovanej ruskej chatrče inšpiroval Musorgského ku skomponovaniu rozprávkovo-fantazijného čísla. Jazda Baby-Jagy v mažiari bola v Arendárikovom ponímaní divoká, primitívna, v oktávových skokoch agresívna, pritom sa chaotický a nepravidelný rytmus menil na masívny organizovaný a mechanický tok s rytmickou akcentáciou s efektom synkopy. Divokosť mi niekedy pripomínala Tanec mladých dievčat zo Stravinského kultového diela Svätenie jari.

Vo Veľkej bráne Kyjevskej, najväčšom hudobnom obraze cyklu, sa podarilo skladateľovi vytvoriť kolosálne epické majstrovské dielo, ktoré tvorí skvelé finále celého cyklu. Masívna akordická textúra v Arendárikovom ponímaní nebola iba symbolom pevnej architektonickej konštrukcie, ale bola aj odrazom sily a účinku zvonov či pravoslávneho chorálu, pripomínajúcom v pozadí slávny zbor Slavsja z Glinkovej opery Život za cára/Ivan Susanin (1836) či korunovačnú scénu z Borisa Godunova (1874). V závere smerovala Arendárikova interpretácia takmer do interpretačno-emocionálnej extázy, odmenenej právom dlhotrvajúcim potleskom so standing ovation.

Poznámka autorky: Bolo by vhodné pouvažovať o kúpe nového koncertného krídla.

V druhej časti koncertu odznelo Klavírne kvinteto A dur op. 81 B155 (1872), významný príspevok Antonína Dvořáka (1841 – 1904) do kategórie komornej tvorby v kontexte domácej aj svetovej literatúry. I keď dielo vzniklo v blízkosti Mahlerovho Titana (1887) aj rodiaceho sa hudobného impresionizmu, je v rukopise výsostne české a dvořákovsky melodicky ľahko rozpoznateľné. Interpretačným „problémom“ zvykne bývať klavírny part, najmä ak je interpret špičkovým koncertným sólistom. V tomto prípade umelecky „účelová“ fúzia so vzájomným rešpektom Mateja Arendárika s excelentnými členmi Moyzesovho kvarteta (Jozef a Július Horváthovci, Alexander Lakatoš, Ján Slávik) nedovolila favorizáciu žiadneho člena kvinteta, pokiaľ to nepredpisoval jeho part.

V úsekoch „sólovo“ vedeného klavírneho partu vyniesol Arendárik mnoho nových podnetov a svojím vkladom obohatil celkové vyznenie diela. V prvých dvoch častiach (Allegro ma non tanto; Andante con moto/Dumka) dominovala najviac zvuková farebnosť a emotívny rozmer. Klavír mal síce na začiatku 1. časti „iba“ harmonický figuratívny sprievod po vstupnej violončelovej a prekrásne zahratej kantilénovej téme, vzápätí však siahal už po expresívnejšej interpretácii aj s technicky náročným finále s terciovými figúrami a oktávovými pasážami.

Aj slovansky koncipovaná dumka, najrozsiahlejšia a čo sa súhry týka najobťažnejšia časť, vyznela efektne s klavírnym sólovým vstupom. Práve klavirista udržoval v tejto časti rytmickú pulzáciu všetkých účinkujúcich a v závere hudobné dianie ukončil arpeggiovým akordom. Tretiu scherzovú časť nazval Dvořák furiant. Po sólovej viole a oboch partoch huslí zahusťuje party klavír bohatšou textúrou. Finálové Allegro patrí k najefektnejšej časti s náročnou komunikáciou všetkých interpretov, pričom si jednotlivé nástroje akoby len-tak „pohadzovali“ témy sonátovej formy.

Záverečné takty dostatočne preverili tak Arendárikovu techniku v náročných behoch, trilkoch, v toccatových pasážach, ako aj polyfónne cítenie. Efektné fugato bolo predzvesťou vyvrcholenia. Koda, ktorá sa v tomto diele vo všeobecnosti považuje za najefektnejšiu v celej Dvořákovej tvorbe, najprv zaznie v pianissime v klavírnom parte, s pizzicatom sa pripájajú sláčikové nástroje, nakoniec vo fortissime celé dielo končí. Vrcholné majstrovstvo „prostého českého muzikanta“, ako sa sám Dvořák zvykol označovať, bolo prejavom nielen vysokej úrovne interpretačného umenia všetkých, ale aj nespútanej radosti z hry diela českého majstra. Bravo.

Autor: Mária Glocková

písané z koncertu 21. 3. 2023

Banskobystrická hudobná jar 2023
Otvárací koncert festivalu
Robotnícky dom, Koncertná sála, 21. marca 2023

Matej Arendárik, klavír
Moyzesovo kvarteto

Modest Petrovič Musorgskij: Obrázky z výstavy
Antonín Dvořák: Klavírne kvinteto op. 81 B155