27. februára 1856 sa narodil taliansky barytonista Mattia Battistini, ktorého meno sa zablyslo aj na plagáte svetovej premiéry Mascagniho opery I Rantzau. Od narodenia Battistiniho uplynulo v tomto roku 165 rokov.
Taliansky vokálny purista Rodolfo Celletti považuje operný verizmus s jeho speváckym vášnivým štýlom za koniec belcantového spevu. Podľa neho aj legendárny Enrico Caruso je len vynikajúci veristický spevák a tenoristovho slávneho barytonového kolegu Titu Ruffa hodnotí ešte prísnejšie. Aj keby sme Cellettiho považovali (aj s jeho nie príliš lichotivými hodnotiami Maria del Monaca či Placida Dominga a ďalších uznávaných spevákov minulého storočia) za vokálneho extrémistu či maximalistu, predsa len má v mnohom pravdu. Jedným z posledných majstrov autentického belcanta v barytónovom hlasovom odbore bol nepochybne Mattia Battistini.
Narodil sa v Ríme a študoval na právnickej fakulte, no láska k spevu ho priviedla do slávnej Accademie di Santa Cecilia. Z jeho hudobných pedagógov ho najviac ovplyvnil Venceslao Persichini, u ktorého neskôr študovali aj Titta Ruffo a Giuseppe de Luca. Jeho operný debut prebehol v rímskom Teatro Argentina v roku 1878, kde spieval kráľa Alfonsa v Donizettiho Favoritke. Následne vystupoval na viacerých talianskych operných javiskách v operách Verdiho, Meyerbeera (Hugenoti, Dinorah, Afričanka) a Belliniho, ako aj v opere Verdiho epigóna Brazilčana Carlosa Goméza Lo schiavo. (Otrok).
V roku 1881 pobudol 12 mesiacov v Južnej Amerike, kde spieval najmä v argentínskom divadle Colón v Buenos Aires, najprestížnejšej hispánskej scéne troch Amerík. Po návrate do Európy vystupoval v londýnskej Covent Garden (potom často v rokoch 1905 – 1906) a vo Viedni, od roku 1886 v neapolskom Teatro San Carlo, v roku 1888 opäť v Buenos Aires a debutoval tiež v milánskej La Scale.
Istou kuriozitou je tá časť jeho kariéry, ktorú realizoval v Rusku. V roku 1892 sa stal členom Mariinského divadla v Petrohrade a v Rusku pôsobil 23 sezón. Jeho túžbu interpretovať postavu a part Werthera pomohol uskutočniť v roku 1902 sám Jules Massenet, ktorý mu prepísal tenorový part do barytónovej polohy. Ako operná hviezda Battistini vystupoval aj v Prahe, Budapešti, Madride, Barcelone, Bruseli, Berlíne a Viedni, nikdy však v newyorskej MET.
Počas prvej svetovej vojny s vlastnou spoločnosťou kolegov spevákov pôsobil predovšetkým koncertne, nahrával gramoplatne (1906 – 1924), nikdy nie však kompletnú operu. Len z Verdiho Ernaniho existuje s jeho účasťou akýsi prierez dielom.
Najobľúbenejšími úlohami speváka boli party z opier Belliniho a Donizettiho, vytvoril množstvo postáv z Verdiho opier, ale bol údajne aj skvelým v Mozartovej Figarovej svadbe a Donovi Giovannim, z ruskej tvorby vystupoval v Rubinštejnovom Démonovi, Čajkovského Pikovej dáme a bol Oneginom v talianskej premiére diela.
Pokiaľ ide o verizmus, jeho meno nájdeme medzi účinkujúcimi svetovej premiéry Mascagniho opery I Rantzau, námetovo sa podobajúcej príbehu verónskych milencov. Vysoká kultúra spevu a spevácka inteligencia mu umožňovali venovať sa aj piesňovej interpretácii (Schubert, Schumann, Wolf). Sám skomponoval niekoľko romancí. O jeho vysokej prestíži svedčia mená spevákov, s ktorými spoluúčinkoval (Adelina Patti, Francesco Tamagno, Enrico Caruso) ako i fakt, že spieval pred cisárom Františkom Jozefom a ruským cárom Nikolajom II.
V roku 1922 Battistini publikoval vo francúzštine v časopise Lyrica svoje úvahy o správnom speve tvrdiac, že príroda je nič, pokiaľ nie je podporená zvládnutím umenia spevu. Tu považuje za mimoriadne dôležité okrem získania perfekcie v tvorení tónu (kde kladie za vzor spievanie sul fiato, na dychu) aj hudobnú muzikalitu a všeobecnú kultúru speváka (aby vedel o čom spieva). Spevák musí ovládať kultúru legátového spevu a má dosiahnuť maximálny účinok s minimálnym zaťažovaním hrdelných orgánov. Obrazne hovorí, že spevák pred vytvorením tónu ho musí nechať prejsť z mozgu do ucha a uvádza tiež príklady správneho spevu od Rubiniho po Carusa.
Už ako 13-ročný chlapec som si obľúbil jeho vedúce sólo v ansámblovej scéne Ó sommo Carlo z Verdiho Ernaniho, ktoré som už neskôr tak dokonale počul zaspievať azda len Cornella MacNeila v priamo prenose z neapolského Teatra San Carla v prvej polovici 60. rokov. Battistini bol rozhodne osobnosťou opernej interpretácie, ktorú si treba pripomínať.
Autor: Vladimír Blaho
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
