Medzinárodný festival Divadlo v Plzni. Alternatívna opera aj výrazná scénická hudba

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Západočeské mesto Plzeň sa každoročne v polovici septembra stáva českou divadelnou metropolou. Skvele zorganizovaný, kritikmi aj divákmi bohato navštevovaný, predstaveniami a diskusiami nabitý Medzinárodný festival Divadlo poskytuje už tridsať rokov panoramatický ponor do aktuálnych českých aj európskych inscenačných a dramaturgických trendov. I vďaka projektu Európske hlavné mesto kultúry 2015 je ponuka hracích priestorov v Plzni závideniahodne široká: od historického Veľkého divadla J. K. Tyla cez modernými vymoženosťami hýriace Nové divadlo s veľkou a malou sálou, komornú scénu Divadla Alfa, zrekonštruovanú bývalú vlakovú stanicu Moving Station až po impozantný industriálny priestor DEPO 2015.

Už pri vlaňajšom ročníku, ktorý bol mojou prvou návštevou tohto referenčného festivalu, som svoj recenzentský uhol pohľadu vymedzila zadaním vnímať navštívenú časť programu primárne sluchom. Napriek tomu, že scénická hudba predstavuje dôležitú súčasť činoherných inscenácií a aj v slovenských divadelných oceneniach DOSKY jej patrí osobitná kategória, v recenziách či odborných štúdiách je skôr Popoluškou. Samotní tvorcovia ju pritom chápu ako dôležitý, hoci skôr podprahovo pôsobiaci vyjadrovací prostriedok a k spolupráci oslovujú renomovaných hudobných skladateľov.

Z naturalistickej drámy operná groteska

V programe 30. ročníka festivalu mala hudba najdôležitejšiu pozíciu v inscenácii Opera Ibsen/Prízraky pražského divadelného združenia JEDL. V dobe vzniku (1881) až rádioaktívne škandalózny text Henrika Ibsena tematizuje popri zväzujúcich spoločenských konvenciách a pokryteckých vzťahoch aj pohlavné choroby či eutanáziu.

Opera Ibsen/Prízraky, divadelné združenie JEDL, Praha, 2022, foto: Zuzana Lazarová

Hlavnou hrdinkou hry je pani Alvingová otvárajúca sirotinec pomenovaný po zosnulom manželovi. Človek, ktorého povesť sa jej darilo chrániť počas jeho života i po smrti, bol v skutočnosti zhýralcom. Ich syn, umelecky nadaný Osvald, sa zo zahraničného pobytu vracia zdeptaný prebudenou chorobou – syfilisom, ktorý zdedil po otcovi (v tom čase sa syfilis považoval za dedičné ochorenie).

Drámu, ktorá je Ibsenovým najnaturalistickejším dielom, pretavili pražskí umelci na čele s režisérom Janom Nebeským do herecky groteskne štylizovaného, výtvarne hyperbolizovaného divadelného tvaru, ktorý má síce k opere v tradičnom druhovom vnímaní ďaleko, hudba je v ňom však podstatná. Jej autorom je mladý český skladateľ Matouš Hejl (1989), absolvent štúdia kompozície na štokholmskej Royal College of Music, pražskej Akadémii múzických umení a bostonskej Berklee College of Music, plodný tvorca inštrumentálnej, elektronickej, filmovej a divadelnej hudby.

Jeho partitúra Prízrakov sugestívne pracuje s farebnosťou inštrumentácie (živý orchester, „stereo“ rozostavený po oboch stranách javiska, pozostáva z cimbalu, basovej gitary, tuby a rozmanitých perkusií) a vo vokálnej zložke kombinuje činoherný text, spievané recitatívy i niekoľko kratších speváckych čísiel.

Opera Ibsen/Prízraky, divadelné združenie JEDL, Praha, 2022, foto: Zuzana Lazarová

Hejl obdaril každú z postáv Ibsenovej hry vlastnou hudobnou charakteristikou – výrazne individualizovanou, s muzikantským vtipom vystihujúcou daný charakter (či v tomto prípade skôr typ). Helena Alvingová (Lucie Trmíková) aj pastor Manders (Igor Chmela) – jej dávna láska, ktorá sa nenaplnila pre strach prelomiť konvencie – sa vyjadrujú hovoreným slovom, s výnimkou niekoľkých emocionálnych pasáží, keď Alvingová prejde do spevného prejavu. Avšak aj ich činoherný text je občas groteskne rytmizovaný a repetitívny, odrážajúci zacyklenosť svojich nositeľov. Naproti tomu Regina Engstrandová, utajená nemanželská dcéra pána Alvinga a objekt vášne jeho syna Osvalda, sa vyjadruje výhradne klišéovito švitorivými opernými recitatívmi subretnej koloratúrky (Magdaléna Malá).

V deji síce druhoradou, hudobne však veľmi zaujímavou postavou je jej nevlastný otec Jakub Engstrand. Nechutnosť slizkého chlapíka, ktorého výtvarníčka Petra Vlachynská zahalila do hnedej kombinézy evokujúcej odpudivý hmyz, zhmotnil skladateľ v prejave, kde orchestrálny sprievod nahrádza mľaskanie či iné naturálne zvuky. Prekvapivo, práve Engstrandovi patrí najpodmanivejšie číslo večera, keď odhaľuje vinu pastora, ktorý nedbanlivosťou zapríčinil požiar sirotinca: pozitívny dojem umocnili nadpriemerné spevácke dispozície Petra Jeništu, vybaveného sonórnym, ohybným, výrazovo bohatým basom.

Opera Ibsen/Prízraky, divadelné združenie JEDL, Praha, 2022, foto: Zuzana Lazarová
Opera Ibsen/Prízraky, divadelné združenie JEDL, Praha, 2022, Miloslavov König, foto: Zuzana Lazarová

Žiaľ, podobné kvality chýbali Miloslavovi Königovi – typovo i herecky optimálnemu predstaviteľovi Osvalda, pre ktorého však Hejl skomponoval náročný tenorový part presahujúci technické aj intonačné možnosti vokálne neškoleného interpreta. Dokonalosť speváckej interpretácie však zjavne nebola prioritou inscenátorov – napokon, aj to je jeden z momentov, ktorým sa „operné“ projekty činoherných a alternatívnych scén líšia od svojich „tradičných“ predobrazov.

Dve hviezdy známe aj z opery

Hlavnými hviezdami tohtoročného plzenského festivalu boli dvaja režiséri, ktorých mená rezonujú aj v opernej komunite – Robert LepageChristoph Marthaler. Prvý z nich pricestoval osobne a hneď v úvode festivalu sa postaral o jeho vrchol: otváracie predstavenie 887 bolo nádhernou fúziou technologickej dokonalosti a Lepageovho emocionálne nasýteného, civilného (ne)herectva. Na pozadí rekonštrukcie fragmentov vlastného životného príbehu predstavil umelec novodobú históriu rodného Quebecu, ktorú popri inom formovalo sociálne napätie medzi frankofónnym a anglofónnym obyvateľstvom.

Robert Lepage, Ex Machina, 887, foto: Ex Machina

Dvojhodinová monodráma ani na okamih nestratila na temporytme, jej náladová sínusoida sa bez ruptúr vlnila medzi odzbrojujúcou sebairóniou, autentickým, no múdrosťou veku už zmäkčeným ľavičiarstvom a decentnou, negýčovitou nostalgiou. V poslednej menovanej náladovej rovine sa odvíjala aj hudobná zložka inscenácie. Songy Nancy Sinatrovej sprítomňovali Lepageovho milovaného otca, Chopinove klavírne skladby zase zahaľovali do clivého oparu spomienky na detstvo, ktoré nebolo priam idylické.

Tvorbu Christopha Marthalera reprezentovala surrealistická klauniáda Aucune Idée (v českom preklade Ani ponětí) pre dvoch hercov z produkcie švajčiarskeho Thèȃtre Vidy-Lausanne. Na chodbe všedného bytového domu (typická „marthalerovská“ scénografia z dielne Duriho Bischoffa) sa stretávajú dvaja muži a rozohrávajú sériu zdanlivo nesúvisiacich individuálnych aj párových etúd. Svojrázny – raz absurdný, inokedy tragikomický – humor umocňuje bohatá hudobná zložka, v ktorej popri útržkoch z diel Henriho Michauxa, Georgesa Pereca a Kurta Schwittersa či dadaistickej „árii“ o radiátore (famózny výkon Grahama F. Valentina) dostal dôležité miesto úvod predohry k prvému dejstvu Wagnerovho Tristana a Isoldy.

Ch. Marthaler: Ani ponětí, Théâtre Vidy-Lausanne, foto: Julie Masson

Muž v podaní herca a violončelistu Martina Zellera sa neúspešne pokúša „trafiť“ do orchestrálneho sprievodu znejúceho z kazetového magnetofónu: jeho snaha je podobne márna ako snaha Christopha Marthalera ulahodiť náročnej kritike a publiku vo festivalovom Bayreuthe (2011). Podobne ako v Lepageovom 887, aj v Ani ponětí bola sebairónia najcennejšou súčasťou koreniacich ingrediencií.

Hudba v činohre – prvý aj druhý plán

Pozícia hudby v činoherných inscenáciách môže byť rôzna, od praktickej funkcie predelov medzi dejstvami až po vznešenú misiu metaforicky dopovedať to, na čo sú slovo či obraz prikrátke. V každom prípade sa odporúča vyhnúť sa ilustrácii – podčiarkovanie dramatickej akcie dramatickou hudbou je riešenie „na prvú“. Voči tomuto nebezpečenstvu neostal celkom imúnny Mario Buzzi, autor chvíľami až príliš opulentnej, psychedelicky ohlušujúcej scénickej hudby k inscenácii hry Gabriely Preissovej Její pastorkyňa, s ktorou na festival pricestovalo Slovácké divadlo z Uherského Hradišťa.

Sofistikovanejším, no zároveň veľmi sugestívnym spoluhráčom režijno-dramaturgickej koncepcie sa hudba stala v javiskovej adaptácii románu srbského autora Milorada Pavića Chazarský slovník, ktorej výtvarne nádhernou, metaforicky bohatou inscenáciou prispelo brnianske Divadlo na zábradlí. Filozofickou komplikovanosťou (ne)príbehu, ktorý sa pohybuje v rôznych časových rovinách kombinujúc faktografiu s fikciou a pravdivosť so surrealistickou alogickosťou, sa brnianska produkcia zaradila k recepčne najnáročnejším príspevkom festivalového programu.

M. Pavić: Chazarský slovník, Divadlo Husa na provázku, Brno, foto: David Konečný

Témou pamäti – jej rekonštrukcie, dekonštrukcie, manipulácie, deformácie (atď.) – však do neho absolútne zapadla. Navyše, v rámci českej časti programu najpriliehavejšie reprezentovala vysoké dramaturgické ambície aj režijný, výtvarnícky a herecký perfekcionizmus pri ich napĺňaní. Rovnako z hľadiska hudobnej zložky išlo o jednu z najlepších tohtoročných produkcií.

Podobne ako vlaňajšia inscenácia Balzacových Stratených ilúzií, ktorú režisér Jan Mikolášek vypolstroval divokým patchworkom disko a techno čísiel, lepkavého talianskeho popu i súčasnej komornej hudby, je aj Chazarský slovník blasfemickou koncertnou smršťou, prepájajúcou hudobné motívy a citácie od Vivaldiho a Bacha až po balkánsky folklór a charizmatické songy Leonarda Cohena.

Aj keď v porovnaní s predchádzajúcim ročníkom, v programe ktorého figurovali voľná rekonštrukcia opery Claudia Monteverdiho L´Arianna či muzikály Špinarka a Green Day´s – American Idiot, pôsobil jubilejný 30. ročník v hudobnom zmysle o čosi diétnejšie (inscenáciu Činohry SND Kým prídu Stouni, ktorá festival uzatvárala, som už nezastihla), téza o dôležitosti scénickej hudby pre celkové vyznenie divadelného tvaru ostáva v platnosti.

Autor: Michaela Mojžišová

Cestu autorky podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

30. Medzinárodný festival Divadlo, Plzeň, 14. – 21. 9. 2022

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, od roku 2021 predsedníčka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár