V dnešnom – väčšinovo neetickom – svete už azda iba hudba napĺňa obsah (a odkaz) gréckeho slova étos, tohto ideálneho celku princípov, ktorými sa majú ľudia zodpovedne riadiť v slobodnej spoločnosti. I preto má názov medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos, ktorý bol 8. – 15. novembra 2019 v Bratislave a Piešťanoch, apelatívny a stále aktuálny význam. Návštevníkmi festivalu sú väčšinou duchovne mladí ľudia, špecifickí svojou „nenásytnosťou“ po objavovaní nekonečných priestorov umenia.
Hoci by podobný festival dosiahol nekonečný počet ročníkov, nielen pätnástich, ktoré sú za nami, nikdy by nevyčerpal mená všetkých autorov a diel, ktoré hľadajú nekonečné – a nekonvenčné – odpovede na záhady ľudskej existencie. Ozaj, nezáleží na počte poslucháčov, ani na variabilných formách umeleckých výpovedí, skôr na tom, že napriek všetkým morálnym prehrám dnešnej spoločnosti, je tu stála zvedavosť na mnohoraké hudobné výpovede, ale v nich aj na prítomnosť ľudského „étosu“.
Možno priveľa slov, ale azda potrebných pri výročí, ktoré pred tridsiatimi rokmi vytvorili aj u nás priestor pre slobodu ducha, umenia, spoločenského vývoja a morálky. Ako sa tento priestor slobody naplnil, je už otázkou, prevyšujúcou umenie. Zato niektoré filozoficko-etické a umelecké otázky dneška, ba večnosti sa v texte Kafku a hudbe Kurtága na koncerte festivalu Melos-Étos (12. 11. 2019), vo vokálno-husľovom diele Kafka-Fragmente op. 24 od Györgya Kurtága nielen individualizovali, ale aj podčiarkovali, znovu nastolili, prípadne sa s nimi autori pohrávali ako s neodbytnou témou (mať, vlastniť, byť, uspávanka, otázka návratov na miesta, ale aj k láskam, príroda a jej menlivosť, úbohosť života, cieľ či cesta životom?, dobrota, židovská múdrosť, osamelosť indivídua, in memoriam, mesačná noc, úzkosť indivídua atď.). Tento silný piesňovo-nástrojový cyklus – v spojení s interpretačným majstrovstvom Evy Šuškovej a Milana Paľu – zanechal vskutku festivalový zážitok z 15. medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos.
Koncert sa uskutočnil v koncertnej sieni Klarisky. Napriek daždivému počasiu atmosféra očakávania vynikajúcich interpretov súčasnej hudby, divadelne zaranžovaná sála, prítmie, ktoré vnieslo tajomnosť do celého večera, ale najmä finálny zážitok z predvedenia „rozohriali“ divákov k nadšenému potlesku a poďakovaniu.
Vokálno-inštrumentálne dielo Kafka-Fragmente op. 24 od maďarského kompozičného seniora Györgya Kurtága (*1926) je u nás neznáme, ako takmer všetko z veľkého kompozičného odkazu toho maďarského, pritom významného európskeho reprezentanta hudobnej moderny. Pod názvom Mapy váhania píše v bulletine festivalu o autorovi a uvedenom cykle mimoriadne poučene, s muzikologickou akríbiou Barbara Rónaiová. Vysvetľuje jednak genézu diela, ale naznačuje aj mnoho zaujímavostí o kompozičnom prístupe Kurtága, ktorý napísal viacero vokálnych cyklov, pričom mnohé z nich sú akoby „kamuflovanou“ komornou operou.
Tak je to aj v prípade opusu Kafka-Fragmente pre husle a soprán, ktorý sa stal inšpiráciou aj pre slovenskú režisérku Slávu Daubnerovú. Tá naštudovala vyše hodinové dielo experimentálne, a to v pohybovo-svetelnej produkcii. Menej však dôverovala dráme, ukrytej v samotnom hudobnom procese, a tak nadmerne, zbytočne využívala v priestore jednak premiestňovanie sa speváčky, jednak tanec baletky. Klarisky sa tak v jej koncepcii zmenili na akúsi „arénu“, uprostred ktorej sa odohrávali pohybovo nie vždy náležité, resp. s textom súvisiace tanečné evolúcie, v druhej časti zdynamizované premiestňovaním koncertných stojanov, nafúknutých balónov, vo finále vyzliekaním odevu – a vzápätí nezmyselným obliekaním zvrškov.
Tanečnou sólistkou, ktorá sama osebe mala brilantne vypracované, choreograficky náročné pohybové evolúcie, bola Renata Ptačin. Okrem úvodných striedmych scén v štýle moderného syntetického divadla, bola akceptovateľná napríklad pri zložitom a esteticky účinnom aranžovaní prekrásnej vlečky na kostýme sólistky, ktorý na koncert veľkoryso zapožičal náš popredný módny návrhár Boris Hanečka. O svetelnú réžiu zvlášť na zemi zaranžovaných svietidiel sa staral Milan Slama.
Text štyroch desiatok hudobných fragmentov, zhudobňujúcich útržky Kafkových viet zo spisovateľových listov a denníkov, si vybral skladateľ bez nejakej zjavnej vnútornej väzby. Zoradil ich do štyridsiatich samostatných náladovo – obrazovo kontrastných fragmentov a tie do štyroch častí. V rámci fragmentov vedú sopranistka a huslista medzi sebou dialóg, obaja s výnimočne virtuóznymi predpokladmi. (Texty sopránového sóla boli uverejnené v bulletine v originálnej nemeckej verzii i v slovenskom prebásnení Ladislavom Šimonom).
V svetelne stíšenom prostredí koncertu v Klariskách bolo ťažké sledovať všetky abstraktno-absurdné texty, resp. fragmenty z rôznych literárnych prameňov Kafku, spievané sólistkou v nemčine – najmä pre strhujúci hudobný prúd v modernej hudobnej reči. Tá sa opierala jednak o menlivosť fragmentárnych, akoby nedokončených, stále sa meniacich hudobných úsekov vo vokálnej i nástrojovej faktúre. V nich bol autor zrejme inšpirovaný striedmosťou antiromantického štýlu A. Weberna či estetikou francúzskej a nemeckej hudby prvej polovice 20. storočia. V širokých atonálnych plochách ho zaujali početné dynamické zmeny, s využitím technických nuáns hry – zvlášť na husliach, na ktorých Milan Paľa predviedol celú paletu virtuóznych techník, pri ktorých poslucháč ani nedýchal.
Sopranistka a huslista vzájomne predviedli nesmierne náročné party, v ktorých sa dopĺňali, konfrontovali, súťažili v ich dokonalom predvedení a celkovom porozumení. Poslucháč ich však vnímal nielen v dialógu, ale aj v samostatných hudobných obrazoch, plných výrazových variácií. Soprán Evy Šuškovej je neúnavným, v celom procese vyrovnaným, bezchybným hlasovým nástrojom obrovskej výdrže, bez jediného intonačno-technického zakolísania, so slobodou kreovania nálad, jemností, detailov, napätia i šírke vokálnych oblúkov – od strieborných výšok až po mezzosopránové hĺbky. Pritom ho má v mäkkej farbe, ani v jednom tóne nepoškodený mnohoročnou službou modernej hudbe.
V oboch prípadoch išlo vlastne o dvojkoncert sopránu a huslí – nielen množstvom hudby, ale aj členitosťou a výstavbou celku tak, že vyše hodinovú produkciu sme vnímali ako jednoliate dielo s gradáciami, výškami i členitými spádmi. Milan Paľa je náš najlepší, pritom najodvážnejší huslista, ktorý, podobne ako Eva Šušková, dokáže zdvihnúť hodenú interpretačnú rukavicu a odovzdať hudbe rôznych štýlov maximum.
Už som raz napísala, že je to slovenský Paganini, ktorý vládne absolútnou technikou a hudobným nadhľadom tak, ako architekt nad krásne vystavanou vežou katedrály. Ešte sme nemali huslistu takej obrovskej interpretačnej istoty, odvahy, hudobnej inteligencie, sústredenosti v štúdiu i zdravej ambície a neustáleho rozširovania klasického i moderného repertoáru. Koľko toho odovzdal len slovenskej súčasnej hudbe! Paradoxne, pôsobisko našiel jedine mimo Slovenska!
Na záver: Bulletiny festivalu majú takmer knižnú podobu, so vzorovo pripravenými sprievodnými textami, objasňujúcimi diela, profily autorov a interpretov. Na záver ponúkajú záverečnú stručnú, mimoriadne vzácnu dokumentáciu festivalu od jeho začiatku r. 1991 – odkedy sa podujatie koná ako bienale. Je to tiež vizitka hlavného usporiadateľa: Hudobného centra, ktoré pripravilo hudobne bohatý medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos s finančným príspevkom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 12. 11. 2019
O programe 15. ročníka festivalu Melos-Étos sme písali TU…
Mapy váhania / Kafka-Fragmente
Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos
Koncertná sieň Klarisky, Bratislava, 12. novembra 2019
Eva Šušková, soprán
Milan Paľa, husle
Renata Ptačin, tanec
Réžia: Sláva Daubnerová
György Kurtág: Kafka-Fragmente, op. 24 (1985 – 1987)
slovenská premiéra
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.