Mestské divadlo v Prešporku (17)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Sedemnásta časť seriálu o Mestskom divadle v Prešporku sleduje koncertnú činnosť Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina v Mestskom divadle v rokoch 1912 – 1913. Aj v tomto období odznelo niekoľko prvých uvedení, o.i. premiéra prešporského skladateľa, bývalého dirigenta spolku Ludwiga Burgera, skladby Viktora von Herzfelda a Ernsta von Dohnányiho, predstavila sa mladá začínajúca sopranistka Marie Ivogün, sólistka mníchovskej opery. V roku 1913 si Cirkevný hudobný spolok pripomenul 80. výročie svojho založenia hodnotnými koncertmi v budove Mestského divadla, ktorému venovala pozornosť aj viedenská tlač.

Na programe prvého symfonického koncertu vo februári 1912 bola pod vynikajúcou taktovkou Eugena Kossowa premiéra symfonickej básne pre veľký orchester Herkulova mladosť (La jeunesse dHercule) od Camille Saint-Saënsa, náročná skladba s bohatou inštrumentáciou. Nasledoval Goldmarkov husľový koncert v brilantnej interpretácii Karla Berlu, koncertného majstra viedenského koncertného spolku Musikverein. Po melodickej invenčne bohatej Čajkovského 5. symfónii zazneli na záver dva piemontské tance s efektnou kompozíciou od turínskeho rodáka Leona Sinigagliu.

V úvode druhého symfonického koncertu v marci 1912 zaznel smútočný pochod z Beethovenovej 3. symfónie (Eroica), Mozartova Symfónia Es dur a Massenetova suita Scènes napolitaines. Zlatým klincom programu bolo vystúpenie mladej speváčky žijúcej istý čas s rodičmi v Prešporku Marie Ivogün s klavírnym sprievodom Augusta Norgauera. Interpretáciou árie Kráľovnej noci z Mozartovej Čarovnej flauty nadchla kritiku výbornou technikou, bezpečnou koloratúrou, krásnym, vyrovnaným hlasom, precíteným prednesom, ale i pôvabným zjavom. Po kavatíne Rosiny z Rossiniho Barbiera zo Sevilly a skladby D´Agnu Chanson Provencale nasledovala po búrlivom potlesku ešte francúzska pieseň ako prídavok.

Poznámka jedného z kritikov, že „Ivogün je vychádzajúca hviezda umeleckého neba“ sa po rokoch naplnila. Koncert pod spoľahlivým vedením osvedčeného Eugena Kosowa uzavrel pochod na poctu kráľa Ludwiga II. Huldigungsmarsch Es-Dur Richarda Wagnera.

Maria Ivogün (1891 – 1987), zdroj foto: internet

Maria Ivogün (vlastným menom Maria Kempner, nar. 18. 11. 1891 Budapešť, zomrela 2. 10. 1987 Beatenberg, Švajčiarsko), dcéra rakúsko-uhorského majora Pála Kempnera a speváčky Idy von Günther, manželka tenoristu Karla Erba (umelecké meno si zvolila podľa mena svojej matky Idy von Günther). Spev študovala u Ireny Schlemmer-Ambros na Viedenskej hudobnej akadémii. Na pozvanie dirigenta Bruna Waltera spievala v Mníchove Mimi v Pucciniho Bohéme v roku 1913 krátko po jej prešporskom koncerte (o jej debute podrobne informoval aj prešporský denník Pressburger Zeitung, 6. 4. 1913, r. 150, č. 93, s. 13).

Po obrovskom úspechu nasledovalo angažmán až do roku 1925. Marie Ivogün bola nevšedne muzikálna speváčka, disponovala mimoriadne pohyblivým hlasom veľkého rozsahu a spievala široký repertoár. Vynikla ako Kráľovná noci (Čarovná flauta), Constanza (Únos zo serailu), Gilda (Rigoletto), Violetta (Traviata), Rosina (Barbier zo Sevilly), Norina (Don Pasquale), na želanie Richarda Straussa naštudovala v Mníchove Zerbinettu v Ariadne na Naxe (1916). Majstrovským výkonom očarila aj samotného skladateľa, ktorý ju považoval za jednu z najlepších interpretiek Zerbinetty.

Pod taktovkou Bruna Waltera spievala vo svetových premiérach pôvodných opier, Lauru v komickej opere Ericha Wolfganga Korngolda Polykratov prsteň (Der Ring des Polykrate, 1916), postavu Ighina v opere Hansa Pfitznera Palestrina (1917) a Nachtigall v opere Viktora Braunfelsa Vták (Der Vögel, 1920). V sezóne 1925 – 1926 nasledovala Bruna Waltera do Berlína, kde bola do roku 1932. Pohostinsky vystupovala v Covent Garden v Londýne, v Štátnej opere vo Viedni, milánskej La Scale, Drážďanoch, Zürichu, Bazileji, na festivale v Salzburgu, New Yorku, Chicagu a i. Ako pedagogička pôsobila vo Viedni (1948 – 1950) a Berlíne (1950 – 1958), jej žiačkami boli napr. Elisabeth Schwarzkopf, Rita Streich, Renate Holm.

Maria Ivogün (1891 – 1987), zdroj foto: wikipedia

Tretí symfonický koncert v apríli 1912 začal Beethovenovou ouvertúrou Coriolan pod energickým vedením dirigenta Kossowa a prvým uvedením Fantázie pre veľký orchester (Phantasie für grosses Orchester) od významného prešporského skladateľa, bývalého dirigenta spolku Ludwiga Burgera v rokoch 1896 – 1901. Pozoruhodná lyrická skladba s modernou inštrumentáciou sa stretla u publika s veľkým úspechom, ktoré odmenilo prítomného autora veľkými ováciami. V skvelej interpretácii odznela premiéra Griegových Nordických melódií pre sláčikový orchester.

V ďalšej časti koncertu predniesol prešporský mužský spevácky spolok Liedertafel a spevácky spolok Singverein s klavírnym sprievodom dómskeho organistu Alexandra Albrechta mužské spevácke zbory, Serenádu s národnými rytmami Gézu Zichyno a podľa kritiky skvelý zbor s jemnými pianissami švajčiarskeho skladateľa Carla Attenhoffera Vale carissima. Úspech mal i zbor Henricha Essera Der Frühling ist ein starker Held (Jar je hviezdny hrdina) so sólistami spolku Josefom Winklerom, Aloisom Baumgartnerom, Alexandrom Beznákom a Wenzelom Bullantom. Hľadisko divadla bolo vypredané a kritik periodika Pressburger Presse s potešením konštatoval, že návštevnosť filharmonických koncertov má stúpajúcu tendenciu, na úspechu ktorých mal veľký podiel dirigent Eugen Kossow.

Alexander Albrecht (1885 – 1958), zdroj foto :albrechtforum.eu

Ludwig Burger (tiež Ľudovít, nar. 11. 4. 1850, Billingheim, Bádensko-Württembersko, zomrel 29. 5. 1936, Bratislava) pochádzal z muzikantskej rodiny. Už vo svojich pätnástich rokoch bol ako violista členom orchestra dvorného divadla v Mannheime, študoval aj klavír a flautu. V roku 1870 bol flautistom a od roku 1876 dirigentom divadelného orchestra v Prešporku, kde naštudoval niekoľko opier (napr. Verdiho Aidu, Wagnerovu Valkýru) a komponoval hudbu k činoherným inscenáciám. Potom študoval súkromne skladbu u Roberta Volkmanna v Budapešti a od roku 1881 sa venoval výhradne skladateľskej a hudobno-pedagogickej činnosti.

Po smrti Josefa Thiarda-Laforesta prijal miesto kapelníka spolku Cirkevného hudobného spolku v Bratislave (1897 – 1901), kde napr. uviedol začiatkom roka 1901 ako prešporskú premiéru Čajkovského Patetickú symfóniu. Skomponoval Symfonickú fantáziu D-mol pre sláčikový orchester, ktorú v roku 1911 prepracoval a jej premiéru uviedol spolok v roku 1912 pod názvom Fantázia pre veľký orchester.

Ludwig Burger (1850 – 1936), zdroj foto: Hudobný život, 25. 11. 1987, r. 11, č. 22

Štvrtý filharmonický koncert v novembri 1912 začal premiérou melodickej Jenskej symfónie (Jenaer Sinfonie) mladého Beethovena, inšpirovanej Haydnom. (Poznámka: Dobová tlač uviedla dielo ako novinku, objavenú v roku 1909 v Jene a predikovanú mladému Beethovenovi, opierajúc sa o dávne Beethovenovo vyhlásenie, že kedysi vyskúšal symfóniu C-dur podľa vzoru symfónie Josepha Haydna. A symfónia nájdená v Jene skutočne ukázala podobnosť s touto Haydnovou skladbou. Až v roku 1968 sa americkému muzikológovi H. C. Robbinsovi Landonovi podarilo dokázať, že symfónia bola dielom Beethovenovho súčasníka Friedricha Witta, keď našiel ďalšiu kópiu symfónie v archívoch opátstva Göttweig, ktoré Witt osobne podpísal. Symfónia bola publikovaná v tlači Breitkopf & Härtel v roku 1911. Zdroj: wikipedia).

Po úvodnej skladbe operný a koncertný spevák Adolf Führer z Viedne predniesol nádherným sýtym hlasom áriu Woframa z Wagnerovho Tannhäusera a prológ z Leoncavallových Komediantov. Emotívno-expresívny výraz vložil do prednesu Schubertových piesní (Wanderer, Trockenen Blumen, Ihr Bild). Nasledovala Debussyho moderná impresionistická skladba Faunovo popoludnie (L´Après-midi d´un faun) a poetická meditácia z Massenetovej opery Thais vo vynikajúcej interpretácii koncertného majstra spolku, huslistu Wilhelma Kraussa. Vysokú úroveň malo Weberovo Vyzvanie do tanca v trblietavej inštrumentácii Felixa Weingartnera a záverečná veľkolepá, umelecky hodnotná Čajkovského Slávnostná predohra 1812 pod pevnou a istou rukou dirigenta Kosowa.

V roku 1913 sa filharmonické koncerty v Bratislave niesli v znamení 80. výročia založenia Cirkevného hudobného spolku, vznik ktorého inicioval dirigent a skladateľ moravského pôvodu, pôsobiaci ako učiteľ hudby v Prešporku Heinrich Klein. Klein, ktorý bol prvým učiteľom maďarského skladateľa Ferenca Erkela, založil v roku 1828 Spolok bratislavských slobodných umelcov a učiteľov jazykov (Verein in der Pressburger Freien Künstler und Sprachlehrer). Úlohou spolku bolo uvádzať chrámovú hudbu, usporadúvať koncerty a iné kultúrne podujatia.

Tento zámer zrealizoval až po Kleinovej smrti jeho zástupca Jozef Kumlik a pod novým názvom Cirkevný hudobný spolok pri Dóme sv. Martina (Kirchenmusikverein bei St. Martin) začal činnosť v roku 1833. Kumlik sa stal súčasne aj prvým dlhoročným významným dirigentom spolku (1833 – 1836, 1843 – 1869). Počas takmer 120 ročnej nepretržitej impozantnej činnosti spolku (1833 – 1950) sa za dirigentským pultom vystriedali osobnosti ako poľský dirigent a hudobník Karl Frajmann von Kochlow (1937 – 1843), rakúsky Karl Mayrberger (1869 – 1881), Kumlikov žiak, rodák z Podunajských Biskupíc Jozef Thiard-Laforest (1881 – 1897), Ludwig Burger (1897 – 1901), Anton Strehlen (1901 – 1905), Eugen Kossow (1905 – 1921), posledným dirigentom bol Alexander Albrecht (1921 – 1952).

Jozef Kumlik (1801 – 1969), zdroj foto: wikipedia

Činnosť Cirkevného hudobného spolku v Bratislave sa začala na sviatok sv. Cecílie, patrónky cirkevnej hudby a hudobníkov dňa 24. novembra 1833, kedy Jozef Kumlik uviedol v rámci bohoslužby v Dóme sv. Martina Omšu in C viedenského dvorného kapelníka a Mozartovho žiaka Ignaza von Seyfrieda. Pod jeho vedením uviedol spolok prvý raz Beethovenovu omšu Missa solemnis v roku 1835, ktorá sa potom pravidelne uvádzala na na sviatok sv. Cecílie. Popri hudbe cirkevnej začal Kumlik uvádzať aj hudbu svetskú, koncerty sa postupom času preniesli i do koncertných sál a divadla.

Cirkevný hudobný spolok sa stal uznávaným kultúrnym a umeleckým telesom nielen na domácej pôde, ale aj v zahraničí. Na koncertoch spolku vystupovali známe umelecké osobnosti, mnohé skladby tu mali svoju premiéru. Vo februári 1913 mestská rada na riadnom valnom zhromaždení schválila na návrh starostu mesta Theodora Brollyho finančne prispieť na koncerty v jubilejnom roku a každoročne poskytovať spolku dotáciu 2 000 korún na ďalšie úspešné aktivity a propagáciu koncertov.

Prvý slávnostný koncert vo februári 1913 pod patronátom arcivojvodkyne Izabely otvoril Erkelov Hymnus. Nasledovala Weberova ouvertúra k opere Oberon v strhujúcom prevedení výrazne posilneného orchestra, ako spomienka na jej prvé, mimoriadne úspešné uvedenie v Mestskom divadle v roku 1835 s dirigentom Jozefom Kumlikom. Vrcholom koncertu v preplnenom hľadisku divadla bola Beethovenova 9. symfóniaprecíznom hudobnom naštudovaní Eugena Kossowa za účasti prešporských speváckych zborov.

Ako sólisti účinkovali koncertní speváci z Viedne Edith Richter (soprán), Berta Siegert (alt), Adolf Führer (barytón) a sólista cirkevného spolku Jozef Winkler (tenor). Podľa kritiky uvedením veľkolepého Beethovenovho opusu sa potvrdili umelecké kvality spolku, na ktorých mala predovšetkým podiel záslužná, neúnavná práca dirigenta Kossowa. O významnom jubileu spolku, koncerte v divadle ako aj o poskytnutej dotácii priniesol krátku informáciu aj viedenský denník Neues Wiener Tagblatt.

Slávnostný koncert Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina v bratislavskom Mestskom divadle vo februári 1913, Neues Wiener Tagblatt (28. 2. 1913, r. 47, č. 58, s. 6), 1a

Druhý slávnostný koncert v rámci osemdesiateho výročia založenia spolku začiatkom mája 1913 bol súčasne venovaný stému výročiu narodenia Richarda Wagnera. Po predohre k opere Parsifal zahral orchester mystickú časť Kúzlo veľkého piatku (Karfreitagszauber) z tretieho dejstva a tanec kvetinových dievčat v Klingsorovej záhrade. Záverečnú časť prvého dejstva opery interpretovali viedenský barytonista s pekným hlasom Adolf Führer a tenorista chrámového zboru Josef Winkler. Spoluúčinkoval zbor Singverein a miešaný zbor cirkevného spolku. V druhej časti odznela ouvertúra Columbus a dve časti z Majstrov spevákov norimberských. Podľa kritiky náročný program koncertu zvládol orchester pod istou a pevnou rukou dirigenta Eugena Kossowa „famózne“ a bol jedným z najhodnotnejších umeleckých programov spolku.

V úvode tretieho filharmonického koncertu koncom mája 1913 zazneli prvé uvedenia klasickej Bachovej Suity in D a Goldmarkovej predohry Im Frühling. Nasledovala premiéra svojho času populárnej Beethovenovej veľkolepej skladby Bitka pri Vittorii (Wellingtons Sieg oder Die Schlacht bei Vittoria, op. 91). Svoju premiéru mala aj skladba pre veľký orchester Festmarsch (Slávnostný pochod) prešporského rodáka, skladateľa a dirigenta Viktora Herzfelda, pôsobiaceho v Budapešti pod taktovkou skladateľa.

Hudobne hodnotnú, bohato inštrumentovanú skladbu v modernom orchestrálnom štýle s maďarskými motívmi obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom. Po roku publikum opäť uvítalo vystúpenie Marie Ivogün, už ako novo angažovanej sólistky mníchovskej opery. Koloratúrna sopranistka s nádherným hlasom s dobrou vokálnou technikou predniesla áriu Konstanze z Mozartovho Únosu zo serailu, Oscara z Verdiho Maškarného bálu, Delibesovej Lakmé. Virtuózne a precítene spievala pieseň Il baccio od Luigiho Arditiho, ako prídavok zaspievala Schubertovu pieseň Der Kuss. Umelkyňu na klavíri sprevádzal prof. Alexander Manhardt z Viedne.

Výnimočný umelecký zážitok poskytol prešporskému hudbymilovnému publiku aj záverečný štvrtý filharmonický koncert k jubileu spolku v novembri 1913. Vysokú úroveň mala už úvodná Beethovenova 4. symfónia pod vedením dirigenta Eugena von Kossowa. Potom predniesla viedenská speváčka s dobrou technikou a príjemným hlasom Stefanie Zimmer áriu Casta diva z Belliniho Normy. Ária bola zaradená do programu na pamiatku dirigenta spolku Karla Frajmanna von Kochlowa, dirigenta prvého prešporského uvedenia opery pred päťdesiatimi šiestimi rokmi.

Štvrtý filharmonický koncert k jubileu Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina v Mestskom divadle v novembri 1913, zdroj: Nyugatmagyarországi Hiradó, 19. 11. 1913, r. 26, č. 266, s. 6

Nasledovala symfonická báseň Saint-Saënsa Le Rouet d’Omphale a štyri piesne Richarda Straussa v interpretácii Stefanie Zimmer (Heimliche Aufforderung, Mein Traunm, Wiegenlied, Ständchen). Záver koncertu patril prvému uvedeniu Orchestrálnej suity pre husle, violu a violončelo s mystickými motívmi od prešporského rodáka Ernsta von Dohnányiho. Účinkovali koncertný majster Wilhelm Krauss (husle), Otto Haase (viola) a Dr. Paul von Otocska (violončelo).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Archív Mestské divadlo v Prešporku

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku