Jedenásta časť seriálu o umeleckej činnosti divadelných spoločností v Mestskom divadle v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 sleduje pôsobenie Károlyho Polgára v šiestej sezóne 1916 – 1917. Udalosťou bola premiéra operety Bertého a Schuberta Dom u troch dievčatiek, pohostinské vystúpenie mladého českého tenoristu Richarda Kublu a premiéra pôvodnej hry riaditeľa Károlyho Polgára A börtön lilioma (Väzenská ľalia).
Sezóna 1916 – 1917
Po úspešnom pôsobení v Rijeke a v Szombathely sa na jeseň 1916 Károly Polgár opäť vrátil so svojou spoločnosťou do Prešporka, aby ponúkol divákom pestrý a pútavý repertoár. Sezónu otvoril obľúbenou operetou Alberta Szirmaia Mágnás Miska (Magnáš Miško, 1916) s Kolomanom Faludim v titulnej úlohe. V postave Rolly sa uviedla nová sólistka súboru Melinda Aggházy (1891 – 1970), dcéra učiteľa hudobnej akadémie, čerstvá absolventka školy herečky Szidi Rákossy. Speváčka príjemného vzhľadu so sonórnym hlasom výborne zvládla postavu Heleny v Nedbalovej Poľskej krvi (1916), gracióznym tanečným prejavom zaujala Nusi Aranyossy (Wanda) a Imre Falus (Bronio).
Ako novinky uviedol Polgár populárne tituly z repertoáru berlínskych divadiel. Prvou bola opereta Maxa Gabriela A derék Fridolin (Der brave Fridolin – Dobrý Fridolín, 1916) v réžii Károlyho Somogyiho, s Jánosom Derékim v titulnej úlohe. Ďalšie postavy stvárnili Nusi Aranyossy, Melinda Aggházy, nová altistka pre komické úlohy Nelly Heltai a Imre Falus. Záujem publika vzbudila aj fraška so spevmi Waltera Kolla a Willyho Bredschneidera Wie einst im Mai…, pod názvom Egyszer volt… (Bolo to v mesiaci máji…, 1916). V jednej z hlavných úloh predviedla svoju spevácku a hereckú flexibilitu Aranyossy, dobrý výkon podal aj János Deréki. Populárna opereta bola neskôr v úpravách uvedená v dvoch filmových verziách.
V novej maďarskej operete Alfréda Márkusa na text Adolfa Méreia Marci (1916) zaujal hodnotným výkonom Koloman Faludi v postave právnika Pimpfingera, tance naštudovala Irma B. Horváth. Kladne hodnotila kritika novú operetu rakúskeho skladateľa Richarda Falla A világjáró (Weltenbummler – Svetobežník, 1916). Opereta s melodickou hudbou na pútavé libreto Fritza Löhnera-Bedu a Karla Lindaua sa s nevšedným úspechom uvádzala v Berlíne i viedenskom Carltheater. V titulnej úlohe podal skvelý a decentný výkon Imre Falus, hral s nadhľadom a humorom, u operetných umelcov vzácnym.
V kvalitnom hudobnom naštudovaní Károlyho Fischera uviedol súbor Lehárovho Drotára (A drótostót, 1916) v novom obsadení s výbornou Nusi Aranyossy (Zsuzsa), Kálmánom Faludim (Pfefferkorn), sýtym barytónom sa zaskvel Nicolae Bretan. Po úspechu v predchádzajúcej sezóne súbor opäť uviedol operetu Császárné (Auf Befehl der Herzogin – Na rozkaz Jej výsosti, 1916) s originálnou hudbou Bruna Granichstaedtena v réžii Károlyho Polgára, ktorý si zopakoval bohatého mäsiara Weisskappla. Novou bola Melinda Aggházy, ktorá podala skvelý výkon v úlohe cisárovnej. O prvom uvedení sme písali TU…
Najžiadanejším titulom sezóny sa stalo prvé uvedenie operety Heinricha Bertého a Franza Schuberta Dom u troch dievčatiek (Három a kislány – Das Dreimäderlhaus, 1916) v maďarskom preklade, premiéru ktorej kvôli štátnemu smútku v súvislosti s úmrtím cisára Františka Jozefa I. posunuli o niekoľko dní. Postavu Franza Schuberta spieval Gáspár Szántó z Ľudovej opery v Budapešti, spevák s tmavým, mohutným hlasom a dobrou technikou.
Polgár stvárňoval sklenárskeho majstra Tschölla, jeho dcéry Nusi Aranyossy (Médi), Melinda Aggházy (Hédi) a Ida Andrin (Édi). Inscenácia s dirigentom Károlym Polgárom bola brilantná a celková výprava vynikajúca, divadlo bolo vypredané. Ako hosť spieval Schuberta aj bývalý sólista Hofoper Arthur Preuss, druhý úspešný interpret tejto postavy vo viedenskom divadle Raymundtheater. Preuss zaujal veľkým a zvučným hlasom, adekvátnym hereckým prejavom a mal veľký úspech aj u prešporského obecenstva.
V predvianočnom čase sa hrala Hervého Mamzelle Nitouche (Nebántsvirág, 1916) v titulnej úlohe s temperamentnou Nusi Aranyossy, s dirigentom Károlym Fischerom a v réžii Gyulu Bérczyho, ktorý stvárnil aj Celestina. V Kálmánovej operete Jesenné manévre (Tatárjáras, 1917) sa páčil veľkolepý výkon Melindy Aggházy v postave baronesy Rizy. V Lehárovej novej melodicky invenčnej operete A csillagok bolondja (Der Sterngucker – Pohľad na hviezdy, 1917) v naštudovaní Károlyho Fischera podal v hlavnej úlohe astronóma Franza Höfera hodnotný výkon Kálmán Faludi, dámy Aggházy a Aranyossy.
Po nemeckej verzii mala premiéru v maďarskom preklade mimoriadne úspešná opereta Emmericha Kálmána Čardášová princezná (A csárdádkirályné, 1917) v réžii Gyulu Bérczyho a v skvelom hudobnom naštudovaní Károlyho Fischera. V postave Silvie splnila všetky očakávania v Prešporku známa hosťujúca Emma Komlóssy z Budapešti, speváčka s kultivovaným, dobre školeným hlasom a brilantným hereckým prejavom. Uspokojivé boli aj výkony pohybovo nadanej Nusi Aranyossy (Stazi), Imre Falusa (Edvin). Svojráznym originálnym humorom opäť zaujal Kálmán Faludi a plnokrvným výkonom Gyula Bérczy. Titulnú postavu v obľúbenej Lehárovej operete Eva (1917) spievala pred plným hľadiskom s ľahkosťou a šarmom Melinda Aggházy. Pôvabnou a hravou Pipsi bola Aranyossy, dobré výkony predviedli aj Imre Falus a Kálmán Faludi.
Pri výbere a zostavovaní repertoáru činohry sa Károly Polgár už tradične inšpiroval novinkami budapeštianskych i viedenských divadiel, akou bola napr. v tom období veľmi populárna naturalistická dráma ľúbostného trojuholníka rakúskeho autora Karla Schönherra Diablica (A nőstény ördög – Der Weibsteufel, 1916) s Mariskou Takács, Imrem Ladányin a Károlym Somogyim (1916). Takács stvárnila aj hlavnú postavu v efektnej dráme Alexandra Bissona A névtelen aszzony (Bezmenná – La femme X …, 1916), v Prešporku už známej z nemeckej verzie. Hľadisko zaplnila pôvabná veselohra Edouarda Paillerona Az egér (La Souris – Myš, 1916) v réžii Károlyho Polgára, ktorý vytvoril aj hlavnú postavu markíza Maxa. Na repertoári sa objavila aj jedna z populárnych komédií uvedenej na Broadway, nenáročná burleska Salisburyho Fielda a Margaret Mayo A rézágy (Twin Beds – Dvojlôžko, 1916), ktorá u publika, rozdiel od kritiky, pozitívne zarezonovala.
Z maďarskej tvorby bola na repertoári napr. divadelná úprava známeho románu Móra Jókaia Zlatý človek (Aranyember, 1916) s riaditeľom Polgárom v jeho najznámejšej postave Tódora Krisztyána, Földesova komédia Lilka Grünová (Grün Lili, 1916) s mladou talentovanou Idou Andryn. Po nie veľmi invenčnej novej komédii Sándora Hajó Démonok (Démoni, 1917) naštudoval súbor pôvodnú hru riaditeľa Károlyho Polgára A börtön lilioma (Die gefängnisblume – Väzenská ľalia, 1917). Námetom hry bol príbeh dievčaťa narodeného za múrmi väzenia, premiéra ktorého sa v Szombathely stretla s mimoriadnym úspechom. Podľa kritiky hre nechýbala dynamika, striedanie dramatických i komických scén, bola zručne napísaná avšak v staromódnom štýle. U obecenstva mala premiéra úspech, na ktorom sa podieľali všetci účinkujúci, predovšetkým Nusi Aranyossy v hlavnej úlohe.
V roku 1920 uviedol Polgár svoju hru aj v Komárne. Obľúbená Mariska Takács hrala postavu Cecil v novej komédii Ferenca Herczega A kék róka (Modrá líška, 1917), kde podal skvelý výkon Imre Ladányi. V roku 1938 sa hra objavila vo filmovej verzii ruského emigranta Viktora Turžanského so slávnou Zarah Leander. Dobrú úroveň a úspešnú divácku odozvu malo naštudovanie ďalšej novej komédie Andora Gábora Dollarpapa (Strýko z Ameriky, 1917) s Kálmánom Faludim v hlavnej úlohe „dolárového strýka“ Tamása Hoffmanna.
Pred koncom sezóny uviedol Polgár úspešnú pôvodnú drámu z haličského prostredia Sándora Bródyho Lyon Lea (1917), známej aj z filmovej adaptácie (1915), na ktorej autor spolupracoval s M. Miklósom Pásztorym. V titulnej úlohe pohostinsky vystúpila jej prvá interpretka v budapeštianskom divadle Magyar Színház Frida Gombaszögi, jedna z prvých herečiek moderného divadelného štýlu. Gombaszögi zanechala u kritiky veľmi dobrý dojem aj ako Nelly v rozlúčkovom predstavení hry Gábora Drégelyho A kisasszony férje (Slečnin manžel, 1917). Svojimi bravúrnymi vystúpeniami na záver sezóny ponúkla Frida Gombaszögi prešporskému publiku výnimočný umelecký zážitok.
V tejto sezóne uviedol súbor po dlhšej prestávke niekoľko operných predstavení, v ktorých pohostinsky vystupovali aj zaujímaví hostia. Réžie Verdiho Traviaty (1916) sa ujal riaditeľ Károly Polgár. Vo vypredanom hľadisku spievala Violettu Thilde Kaiser z viedenskej Volksoper, hlasovo výborná sopranistka s bezpečnou a ľahkou koloratúrou (v rokoch 1922 – 1925 bola sólistkou v Novom nemeckom divadle v Brne, v roku 1923 hosťovala vo Viedenskej Štátnej opere ako Zerbinetta v Straussovej Ariadne na Naxe a Oscar vo Verdiho Maškarnom bále). Alfrédom bol György Pogány z budapeštianskej Ľudovej opery, výkon ktorého však poznačila čiastočná indispozícia.
Mimoriadne dobrý výkon podal Nicaolae Bretan v postave otca Germonta, disponujúci krásnym veľkým hlasom a hudobnou inteligenciou. Najvyššie uznanie však patrilo hudobnému naštudovaniu dirigenta Károlyho Fischera. Podľa tlače bolo toto skvelé predstavenie spomienkou na dobré časy. Thilde Kaiser potvrdila svoje spevácke kvality aj ako Nedda v Leoncavallových Komediantoch (1917). Veľkolepý spevácky a herecký výkon v postave Cania podal tentoraz disponovaný Pogány. Vynikajúci spevácky a presvedčivý herecký bol Bretan (Tonio), dobrou speváckou technikou príjemne prekvapil Imre Áldori (Silvio) z Hamburgu, páčil sa aj Károly Faludi (Beppo). Operu v Polgárovej réžii uviedli spolu s komédiou Árpáda Berczika A bálkirálynő (Kráľovná bálu).
Pred vypredaným hľadiskom uviedol súbor dve predstavenia Pucciniho Madame Butterfly (1917) s Thilde Kaiser v titulnej postave, ktorá podala skvelý spevácky a dramatický herecký výkon. Veľmi dobre sa uviedol mladý Richard Kubla ako Pinkerton, tenorista s príjemným a technicky dobre ovládaným, vo výškach oslnivým hlasom a presvedčivým hereckým prejavom. Suzuki spievala Melinda Aggházy, štýlovou interpretáciou a herecky prepracovaným prejavom zaujal Nicolae Bretan v postave Sharplessa.
Richard Kubla (1890 – 1964) študoval právo na Univerzite Karlovej v Prahe a súkromne sa učil spievať u Bohumila Ptáka. V roku 1911 vystúpil pohostinsky v Divadle na Vinohradech v úlohe Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly. Odišiel študovať spev na viedenskú akadémiu (1911 – 1913). Po debute v Grazi vo februári 1914 v postave Rudolfa v Pucciniho Bohéme kritika konštatovala, že sa konečne objavil „tenor so zdravým, neskazeným hlasom“. V tom istom roku dostal angažmán vo Volskoper vo Viedni (1914 – 1919). Disponoval obdivuhodne vytrvalým krásnym hlasom s výbornými výškami, spieval lyrický i hrdinný repertoár. Bol členom pražského Nového nemeckého divadla (1920 – 1924), v Národnom divadle v Prahe pôsobil v rokoch 1923 – 1945 ako hosť a istý čas aj ako člen. Od roku 1919 vystupoval často vo viedenskej Štátnej opere, ďalej v Mníchove v Hamburgu, v Budapešti, Belehrade, Káhire v New Yorku i v Chicagu. Hosťoval aj na českých scénach, v rokoch 1920 – 1938 v Slovenskom národnom divadle.
V Offenbachovej opere Hoffmannove poviedky (1917) spievala Olympiu a Antoniu Vilma Babits z Ľudovej opery v Budapešti. Mladej opernej a operetnej speváčke s pekným hlasom však recenzenti vyčítali evidentnú malú skúsenosť. Štandardne dobrý výkon podal už známy György Pogány z Budapešti ako Hoffmann. Z domácich sólistov podal po stránke speváckej najlepší výkon Bretan v trojpostave diablov a Aggházy ako Nicklaus. Veľmi pekne spievala Vilma Babics Čo-čo-san v Pucciniho Madame Butterfly (1917), najmä v druhom dejstve prejavila veľkú hudobnú inteligenciu, György Pogány bol Pinkertonom, krásne vypracovanú postavu opäť predviedol vynikajúco spievajúci Bretan ako Sharpless. Všetky opery hudobne naštudoval umelecky erudovaný dirigent Károly Fischer. Podľa hodnotenia kritiky mal práve Fischer neoceniteľnú zásluhu na kvalitnom predvedení a úspechu operných predstavení v tejto sezóne.
Na základe rozhodnutia maďarskej vlády bolo divadlo od 19. februára do 7. marca 1917 vzhľadom na vojnovú situáciu zatvorené. V tejto sezóne ukončil svoje pôsobenie v Prešporku rumunský barytonista Nicolae Bretan, ktorý účinkoval v roku 1916 aj na koncertoch Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina. Pod taktovkou dirigenta spolku Eugena von Kossowa spieval sólové party v Haydnovej Harmoniemesse na sviatok sv. Cecílie, v dielach zakladateľa a dirigenta spolku Jozefa Kumlika Messe in D a v omši Gaudeus gaudete.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
