Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 (12)

Dvanásta časť seriálu o umeleckej činnosti divadelných spoločností v Mestskom divadle v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 sleduje pôsobenie Károlyho Polgára v siedmej sezóne 1917 – 1918. Novým dirigentom bol Nándor Roják, primadonou operetného súboru Hanna Honthy, neskôr známa herečka a operetná speváčka. V maďarskom jazyku mala premiéru opereta Lea Falla Ruža so Stambulu, najúspešnejšia inscenácia sezóny.

Sezónu začal Károly Polgár Kálmánovou operetou Čardášová princezná (1917) s novou operetnou primadonou súboru Hannou Honthy v postave Silvie, ktorá zapôsobila nielen svojím javiskovým zjavom, elegantným pohybom a gracióznym tancom, ale navyše krásnym a technicky dobre školeným hlasom. Debutujúca Erzsi Helvei (Stázi) predviedla v menšej postave pekný hlasový materiál. Predstavenie dirigoval nový dirigent súboru Nándor Roják.

Budapeštianska rodáčka Hanna Honthy (vlastným menom Hajnalka Hügel, 21. 2. 1893 Budapešť – 30. 12. 1978 tamže) bola ako 10-ročná bola prijatá na baletnú školu Maďarskej štátnej opery. Herectvo študovala na súkromnej hereckej škole u pedagogičky Szidi Rákosi (1914 – 1915) a Ödöna Bárdiho (1915 – 1917), spev u tenoristu Györgyho Anthesa. V roku 1912 účinkovala v budapeštianskej Ľudovej opere (Népopera), v Prešporku (1917 – 1918), Debrecíne a viacerých divadlách v Budapešti. V rokoch 1925 – 1927 a od roku 1949 bola členkou operetného divadla (Fővárosi Operettszínház) v Budapešti, medzitým prijímala zmluvy iba na určité úlohy. Úspechy žala aj ako herečka, vystupovala v zahraničí, bola aj známa aj z filmového plátna.

Hanna Honthy bola pôvabnou Franzi v operete Oscara Strausa Varázskeringő (Kúzlo valčíka), kde sa veľmi sľubne uviedla aj mladá Márta Kovács ako princezná Helena. Kovács predviedla pekný hlas s dobrou technikou v Kálmánovej operete Malý kráľ, bola výborná Saffi v Straussovom Cigánskom barónovi s neprekonateľným Bérczim v úlohe Kálmána Zsupána.

Hana Honthy hrala, spievala a tancovala aj ďalšie postavy so šarmom a bez subretných manier: v Kálmánovej operete Az obsitos (Vojak na dovolenke, 1917), v Jacobiho operete Leányvásár (Trh s dievčatami, 1917), v operetách Aladára Rényiho Malý gróf a Tiszavirág (Kvet Tisy, 1918). Pekným a príjemným hlasom spievala postavu Hédi v operete Bertého a Schuberta Dom u troch dievčatiek (1917), ktorej vtisla svoj temperament i hravosť. Príjemne prekvapila aj Erzsi Helvei ako Lucia Grisi. Spevácky dobrým interpretom Schuberta bol hosť z Kráľovského divadla v Budapešti József Gábor, menej sa mu darilo v hereckom prejave. Gábor pohostinsky vystúpil aj ako Eisenstein v Straussovom Netopierovi (1917). Muzikálny umelec s flexibilným hlasom spieval v Budapešti okrem operiet i veľké tenorové party od talianskej opery až po Wagnera (jeho žiakom bol neskôr úspešný svetový tenorista Koloman von Pataky).

V novom obsadení uviedol súbor Nedbalovu Poľskú krv (1917). Erzsi Helvei ako Helena síce, podľa dobovej kritiky, nemala veľký hlas, ale zaujala pekným hereckým prejavom. Na úspechu predstavenia sa podieľali Hanna Honthy (Wanda Kwasinskaja), Imre Falus (Bolo), Gyula Bérzcy (Bronio), Kálmán Faludi (Zaremba) a dirigent Roják. V operete Bruna Granichstaedtena Na rozkaz Jej výsosti 24.3.1918) s Erzsi Helvei a Hannou Honthy si Polgár zopakoval postavu Weisskappla.(neviem, či takýto odkaz dávať aj pri kratučkej informácii ?: O prvom uvedení sme písali TU…

V novej operete Jeana Gilberta Az aranyfácán (Die Fahrt ins Glück – Cesta ku šťastiu, 28. septembra 1917), ktorá mala veľký úspech na prestížnej berlínskej scéne i v Budapešti, obdivovalo prešporské publikum nielen tanečné kreácie Honthy, ale aj jej nové kostýmy. Honthy zažiarila aj v hlavnej úlohe novej operety Oscara Strausa na libreto Jenő Heltaia podľa Oskara Blumenthala A márványmenyasszony (Mramorová nevesta, 2. novembra 1917, v berlínskej premiére uvedená pod názvom Niobe). Príjemný zábavný večer ponúkla nová opereta Jeana Gilberta s originálnou hudbou na vtipný námet Georga Okonkowského a Franza Arnolda Oh Teréz! (Das Fräulein vom Amt, 29. novembra 1917) v pôsobivej réžii Gyulu Bércziho, v ktorom dominovali Hanna Honthy a Imre Falus, sekundovali im Kovács a Faludi. Nová hudobná fraška s peknou hudbou rakúskeho skladateľa českého pôvodu Hermanna Dostala A milliomos Kati (Urschula, libreto Béla Jenbach a Julius Wilhelm, 12. októbra 1917) v hlavnej úlohe s Erzsi Helvey nevzbudila záujem divákov.

Opereta Lea Fallu Sztambul rózsája (Die Rose von Stambul – Ruža zo Stambulu, 5. januára 1918) bola od svojej premiéry vo Viedni v roku 1916 pre vojnou zmietané obyvateľstvo únikom a okamžite mala veľký úspech nielen pre exotický námet, ale predovšetkým pre originálnu hudbu. Prešporské publikum poznalo operetu už z jej nemeckého predvedenia (písali sme o tom TU…), teraz sa dostala na repertoár aj maďarskom jazyku.

Po stránke speváckej sa páčila Márta Kovács ako Kondja Gül, neopakovateľný výkon podala Hanna Honthy (Midili Hanum). Zaujal spevák s pekným hlasom, elegantným hereckým prejavom Imre Falus (Achmed Bey), komické situácie dobre zvládol Kálmán Kaludi. Dirigentovi Nándorovi Rojákovi a režisérovi Bérczymu sa podarilo majstrovské predstavenie na vysokej úrovni. Pre mimoriadny záujem divákov hrali operetu takmer denne a mala do konca sezóny takmer tridsať repríz.

Premiéra novej operety srbského skladateľa žijúceho vo Viedni Petara Stojanovića na libreto Victora Leóna A padlásszoba (Liebchen am Dach – Láska v podkroví, 22. februára 1918) s Hannou Honthy a Falusom, v dekoráciách Gustava Wintersteinera nevzbudila záujem divákov. Ani posledná novinka, spevohra Heinricha Bertého na hudbu Franza Schuberta Tavasz és szerelem (Lenz und Liebe – Jar a láska, 30. marca 1918), sa nestretla s úspechom, navyše v nej neúčinkovali obľúbení umelci Honthy a Falus.

V činohernom repertoári sa Polgár zameral na uvádzanie maďarských noviniek, v menšej miere bola zastúpená klasika. Po Shakespearovej tragédii Romeo a Júlia (1917) s presvedčivými a precítenými výkonmi Márty Verő a Tibora Rubinyiho v hlavných postavách nasledovala komédia Sen noci svätojánskej (1917). Nechýbal Jókaiho Zlatý človek (Aranyember, 1918), opakovala sa Katonova dráma Bánk bán (1918) s Imre Ladányim v titulnej postave. Zo svetovej tvorby uviedol súbor ruskú naturalistickú drámu Michaila Arcybaševa Žiarlivosť (Féltékenység – Ревность, 14. novembra 1917) s Mariskou Takács, Mártou Verő a Imre Ladányim, ktorý sa ujal aj réžie. Hra sa od svojej premiéry v roku 1913 úspešne uvádzala na ruských a európskych scénach, v roku 1914 sa v réžii Alexandra Chanžonkova objavila na filmovom plátne.

V hre amerického autora Edwarda Sheldona Romanca (Románc – Romanca, 14. januára 1918) vytvorili hlavné postavy Rubinyi, Mariska Takács a režisér inscenácie Ladányi. Tento romantický príbeh na tému lásky mladého kňaza a opernej speváčky uvádzali po premiére v New Yorku a v Londýne mnohé európske divadlá.

Z maďarských noviniek uviedol súbor drámu Sándora Gótha a Árpáda Pásztora Vengerkák (Vengerky – 11. septembra 1917), príbeh maďarských tanečníc a kurtizán v Rusku s novou talentovanou herečkou Mártou Verő v hlavnej postave. Po komédii Sándora Hevesiho Egy magyar Nábob (podľa Jókaiho románu Uhorský nabob, 19. októbra 1917) a hre Zsigmonda Móricza Pacsirtaszó (Škovránok, 4. októbra 1917) uviedol súbor naturalistickú ľúbostnú drámu Sándora Bródyho A szerető (Milenci, 17. decembra 1917) o mladých ľuďoch, ktorí sa snažia žiť svoj život nezávisle od rodinnej histórie a falošnej morálky, ktorá po premiére v Budapešti vyvolala kontroverzné reakcie. V naštudovaní Imre Ladányiho vytvorili hlavné postavy Verő a Rubinyi.

Pozitívne hodnotila kritika novú duchaplnú komédiu Ferenca Molnára Úri divat (Pánská móda, 13. februára 1918) s Kálmánom Faludim v hlavnej úlohe. V novinke riaditeľa a režiséra Vígszinházu Dániela Jóba Őszi vihar (Jesenná búrka, 6. marca 1918) podala v charakterovej úlohe presvedčivý výkon Márta Verő. Poslednou novinkou pred koncom sezóny bola Polgárova hra so spevmi – posse A kikapós nagybácsi (Záletný strýko) s hudbou Ármánda Angyala (22. marca1918) s Hannou Honthy a takmer celým operetným súborom. Hra sa však nestretla s takým úspechom ako Polgárova novinka v predchádzajúcej sezóne (Viac o tom sme písali TU…), chýbala jej invencia, ani hudba nevynikala originalitou a podľa názoru jedného z kritikov by bola vhodnejšia pre letnú arénu.

Prvou opernou inscenáciou sezóny bolo dobročinné predstavenie Verdiho Traviaty (6. novembra 1917) s vynikajúcimi hosťami z Kráľovskej opery v Budapešti. Obdivuhodný spevácky a herecký výkon podala Erzsi Sándor ako Violetta, koloratúrna speváčka s krásnym, veľkým a dobre školeným hlasom. Erzsi Sándor bola známa ako jedna z najlepších koloratúrnych sopranistiek nielen v Maďarsku, ale mala veľký úspech aj v Paríži, Viedni a Berlíne. Skvelý bol aj jeden z najlepších tenoristov svojej doby Ferenc Székelyhidy ako Alfréd, tenorista s tvárnym a kultivovaným hlasom (v rokoch 1911 a 1912 spieval tri wagnerovské úlohy na festivale v Bayreuthe, Froha v Zlate Rýne, Vogelgesanga v Majstroch spevákoch norimberských a Prvého rytiera grálu v Parsifalovi). Spevácky štýlovým a herecky precíteným otcom Germontom bol Lajos Rózsa (v roku 1922 spieval v Metropolitnej opere Telramunda v Lohengrinovi pod taktovkou Artura Bodanzkého, Elsou bola Maria Jeritza). S citom pre Verdiho hudbu viedol orchester hosťujúci dirigent Antal Fleischer.

S nadšením uvítala kritika uvedenie Pucciniho Madame Butterfly (4. marca 1918) s ďalšími hosťami z Kráľovskej opery v Budapešti. Skvelá bola Mária Sámson v titulnej úlohe, sopranistka s veľkým, farebným a zvučným hlasom a dobrou technikou. Jej rovnocenným partnerom bol Zsigmond Pilinszky v postave Pinkertona, vládnuci sviežim a mladistvo žiarivým tenorom. Zvučným hlasom a hereckým výrazom zaujal Sándor Pusztai (Sharpless). Posledným operným predstavením sezóny bola Thomasova Mignon (1918) pod temperamentnou taktovkou Antala Fleischera. V titulnej postave opäť dominovala Mária Sámson, speváčka s pekným a v pianissime mäkkým hlasom bez forsírovania. Výbornou vysokou polohou a bezpečnou koloratúrnou polohou zaujala v postave Filiny Márta Serák. Dobrý dojem u kritiky zanechal Zsigmond Pilinszky ako Viliam Meister, jeho hlas znel ľahko, vo všetkých polohách vyrovnane. V postave Lotaria zaujal sonórnym hlasom Sándor Farkas.

Pozornosť kritiky i publika upútalo vystúpenie tanečnice Grete Wiesenthal z Viedne s partnerom Carlom Godlewskim (9. marca 1918). Na večere klasického tanca poskytla publiku prvotriedny umelecký zážitok. V tanečnom štýle kombinovala prvky klasického baletu s moderným tancom, očarila ladnými ľahkými, vzletnými pohybmi, pôvabným držaním tela aj v ťažkých polohách a schopnosťou pohybom vyjadriť charakter, výraz a náladu znejúcej hudby. Predviedla ukážky z diel viacerých skladateľov (Suppé, Grieg), vrcholnými ukážkami jej umenia bol Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji, Schubertov Tanec nevesty, Brahmsov Uhorský tanec, Lisztova Druhá rapsódia a Krakoviak z Nedbalovho Hlúpeho Jana. Ako prídavky zvolila úryvky z Rozprávok z viedenského lesa Johanna Straussa a valčík z Gavaliera s ružou Richarda Straussa (prvý raz tancovala valčík pod taktovkou skladateľa na koncerte berlínskej filharmónie v roku 1917).

Jej partnerom bol prominentný sólista viedenskej Hofoper Carl Godlewski. Spoluúčinkoval vojenský orchester s dirigentom Karlom Römethom. Grete Wiesenthal bola žiačkou baletnej školy viedenskej Hofoper, potom sólistkou baletu, kde jej talent objavil Gustav Mahler (v roku 1907 stvárnila nemú postavu Fenelly v Auberovej opere Nemá z Portici). Napriek úspechom založila v roku 1908 spolu so sestrami Elsou a Bertou vlastnú skupinu a s programom v novom tanečnom štýle absolvovali turné po celej Európe. Vo februári 1917 uviedla svoj nový program pod taktovkou Oskara Nedbala vo veľkej koncertnej sále Konzerthausu vo Viedni na špeciálne upravenom pódiu. V roku 1919 založila tanečnú školu vo Viedni, neskôr choreograficky spolupracovala s festivalom v Salzburgu, o. i. aj s Maxom Reinhartom.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová