Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 (6)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Šiesta časť série článkov o umeleckej činnosti divadelných spoločností v Mestskom divadle v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 je zameraná na činnosť maďarskej divadelnej spoločnosti riaditeľa Károlyho Polgára v rokoch 1911 – 1920. Polgár sa zameral na zvýšenie umeleckej úrovne predstavení, zvýšil počet operných predstavení i návštevnosť. Polgár prvý raz uviedol Smetanovu Predanú nevestu v maďarskom preklade, svetovú premiéru operety Jatagan a udalosťou boli aj pohostinské vystúpenia uznávaných operných spevákov, predovšetkým švédskej sopranistky Sigrid Arnoldson a maďarského tenoristu Dezső Arányiho.

Sezóna 1911 – 1912

Károly Polgár (1864 – 1933), známy herec a divadelný režisér, začal svoju kariéru v roku 1882 v súbore Jenő Gáspára. V roku 1891 založil vlastnú divadelnú spoločnosť, s ktorou s veľkým úspechom hosťoval v Belehrade a ďalších mestách. V roku 1911 sa na základe rozhodnutia mestskej rady v Prešporku z roku 1910 stal Polgár, ktorý už v Prešporku pôsobil ako režisér v súbore Ivána Relleho (1899 – 1902), novým nájomcom Mestského divadla v Prešporku a bol najdlhšie pôsobiacim maďarským riaditeľom. V medziobdobiach, keď nehral v Prešporku, vystupoval Polgár so svojím súborom v menších srbských mestách, v chorvátskej Rijeke (Fiume), v Budapešti (1914) i vo Viedni v Carltheatre (1915).

Károly Polgár, zdroj: Szinházi hét, 1, 20. 9. 1919, č. 6, a

Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku nového štátneho útvaru hrala jeho spoločnosť v Prešporku (od roku 1919 v Bratislave) až do roku 1920. Polgár mal záujem naďalej pokračovať v činnosti, ale mestská rada sa rozhodla udeliť licenciu Ödönovi Faragóovi. Polgár opäť pôsobil v Rijeke a do Bratislavy sa vrátil roku 1922. Dňa 8. júna 1922 oslávil v bratislavskom divadle 40. výročie svojej umeleckej činnosti postavou Lucifera v Madáchovej Tragédii človeka. V roku 1923 uviedol v divadle dve vianočné detské predstavenia (Hüvelyk Matyi a Csipkerózsika) a posledný raz v roku 1925 ľudovú hru so spevmi Náni v Aréne. V rokoch 1926 – 1932 bol Polgár riaditeľom Zakarpatskej divadelnej spoločnosti, ale neuspel a odišiel s manželkou do Viedne, kde čoskoro zomrel. Bol aj literárne činný, napísal niekoľko divadelných hier.

Károlyho Polgára považovali za najúspešnejšieho maďarského riaditeľa Mestského divadla v Prešporku. Z čias svojho predchádzajúceho pôsobenia dobre poznal vkus miestneho publika, zameral sa preto na stabilizáciu súboru, zvýšenie inscenačnej úrovne inscenácií a návštevnosť predstavení. K dispozícii mal veľký súbor na kvalitnej úrovni, v repertoári však prevládala činohra a opereta, menej bolo operných predstavení, čo Polgárovi kritika vytýkala. Dirigentom bol už známy Károly Fischer, pôsobiaci krátky čas v súbore Kálmána Ballu (1909 – 1910) a Zsigmond Andor. Na predstavenia Polgár často pozýval známych umelcov z Budapešti, mnohé inscenácie režíroval, herecky sa sám podieľal v činoherných predstaveniach.

Karol Fischer (1884 – 1957), foto: Archív DÚ

Prvú sezónu začal 30. septembra 1911 slávnostným predstavením pri príležitosti 25. výročia otvorenia novej divadelnej budovy. Po slávnostnej predohre, prológu a hymne nasledovala opera Ferenca Erkela Hunyady László v kvalitnom hudobnom naštudovaní temperamentného dirigenta Zsigmonda Andora. Titulnú postavu spieval tenorista s dobrým hlasom a technikou Ernő Mihályi, podľa kritiky jeden z najlepších, akého publikum už dlho nepočulo. Aj ďalší účinkujúci podali dobré výkony: Ferike Pásztor (Mária), Erzsi Somogyi Gyula Halmos (Kráľ László), Malvine Kann (Erzébet), prešporskému publiku známa z obdobia pôsobenia Ivána Relleho v sezóne 1899 – 1900. K úspechu prispelo i zborové teleso s mladými spevákmi so znelými a predovšetkým disciplinovanými hlasmi.

Károly Polgár ponúkol divákom bohatý operetný repertoár z Franza Lehára (Cigánska láska, Drotár), Johanna Straussa (Jarný vzduch, Cigánsky barón, Netopier), Offenbacha (Krásna Helena), Fallu (Rozvedená pani). S veľkým úspechom sa stretla novinka, tanečná opereta nemecko-amerického skladateľa Gustava Lüdersa A sogun (The Shogun). Novinkou bola opereta Edmunda Eyslera Vera Violetta, v novej operete Karla M. Ziehrera Fuzsitus kisasszonyi (Bláznivé dievča) kritika pozitívne hodnotila prácu s orchestrom s vervou dirigujúceho Fischera, spevácky výkon a famózny tanečný prejav Karoly Tiszy. V prvom maďarskom Lehárovom Grófovi z Luxemburgu podal znamenitý spevácky i herecký výkon Ernő Mihályi (René) a jeho partnerka Magda Szécsi (Angele). V postave Reného a Józsiho z Cigánskej lásky ako hosť vystúpil tenorista s peknou barytonálnou farbou hlasu Géza Raskó z Národného divadla v Budapešti. Operetná primadona, šarmantná Ilonka Kormos z Kráľovského divadla v Budapešti ako Jana vo Fallovej operete Rozvedená pani a Juliette v Lehárovom Grófovi z Luxemburgu podala pozoruhodný spevácky a herecký výkon.

Mimoriadnu pozornosť vyvolalo uvedenie operety dvoch prešporských autorov Jatagan dňa 12. marca 1912. Autorom libreta z divadelného prostredia bol stredoškolský profesor a spisovateľ József Hamvas a hudbu skomponoval Mihály Császár, historik, prekladateľ, skladateľ a profesor na gymnáziu, autor opery Dcéra richtára Jakuba, uvedenej v divadle v roku 1909. Pod precíznu réžiu inscenácie sa podpísal riaditeľ Károly Polgár a hudobné naštudovanie zveril Károlymu Fischerovi. Hudba, napriek niektorým náznakom známych motívov bola invenčná, inštrumentálne pestrá, spevácke party starostlivo komponované, niektoré aj spevácky náročné. Hlavné úlohy stvárnili Feriké Pásztor (Margit), Karola Tisza (Ibolya), Gyula Halmos (László), Gyula Bérczi (Jónás Cápa), Vilmos Sarkadi (riaditeľ divadla Egressy), János Deleki (Kelemen), Berta H. Lévai (Babérflavi) a Erzsi Somogyi. Publikum sa celkom dobre bavilo, autorov i účinkujúcich odmenilo dlhotrvajúcim potleskom.

Jatagan, Pressburger Zeitung, 12. 3. 1912, roč. 149, č. 70, s. 5

V činohernom repertoári dominovali ľudové hry, veselohry a nové diela maďarských autorov z repertoáru divadiel v Budapešti. Príležitostne uviedol Polgár aj náročnejšie diela svetovej tvorby. Okrem osvedčených Shakespearových hier Hamlet, Romeo a Júlia, Benátsky kupec sa hrala napr. Dumasova Dáma s kaméliami, adaptácia Tolstého románu Anna Karenina od Edmonda Guirauda, Fedora Victoriena Sardoua, Maeterlinckova Monna Vanna. V Shakespearových tragédiách Hamlet (1911), Romeo a Júlia (1911) pohostinsky vystúpil talentovaný herec Oszkár Beregi z Budapešti, ktorý začiatku svojej činnosti v deväťdesiatych rokoch 19. storočia začínal v Prešporku. Presvedčivým, precíteným prejavom zaujal ako Loris Ipanoff v Sarduovej Fedore, bol štýlovým Prinzivallom v Maeterlinckovej Monne Vanne. Mária Andor z Budapešti hosťovala ako Marguerita Gautier v Dumasovej Dáme s kaméliami, nezabudnuteľná Lujza Blaha predviedla svojský zmysel pre humor v postave Erzsébet v hre Jószefa Szigetiho Rang és mód (Hodnosť a štýl), v tom období veľmi obľúbenej hre v maďarských divadlách.

Na rozdiel od svojich predchodcov uvádzal Polgár častejšie operné predstavenia. Prvý tenorista súboru Ernő Mihályi podal v titulnej postave v Offenbachových Hoffmannových poviedkach pozoruhodný spevácky výkon, umocnený adekvátnym hereckým prejavom. Recenzenti vyzdvihli krásny a zvučný bas Ferenca Szendeho (Lindorf – Coppélius – Miracel) a peknú vysokú polohu Malvin Kann (Antonia). Očarujúcou Olympiou bola Ferike Pásztor (Olympia), Erzsi Somogyi ako Giulietta zaujala krásnym hlasom, neskôr spievala postavu Magda Szécsi. Úspech vo vypredanom hľadisku mal aj dirigent Andor a domáca kritika s potešením vyslovila nádej, že prichádza lepšie obdobie. Zásluhou dirigenta Károlyho Fischera bola na dobrej úrovni Mascagniho Sedliacka česť cti, kde ako Santuzza zažiarila Kann a opäť Mihályi ako Turiddu.

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla z roku 1910

Jedným z najlepších predstavení bol Gounodov Faust s výborným Ernő Mihályim (Faust) a Ferencom Szendem, znamenitým Mefistom po stránke speváckej i hereckej. Malvin Kann spievala Margarétu a krásnou farbou hlasu upútal i Gyula Halmos (Valentín). V Bizetovej Carmen s dirigentom Andorom spĺňali všetky nároky Mihályi (Don José) a Szende (Escamillo), výrazovo skvelá bola Kann (Micaela). Sklamaním bol pre kritiku iba výkon Erzsi Somogyi v titulnej postave. Po dlhšom čase malo prešporské publikum vo vypredanom hľadisku príležitosť vidieť Leoncavallových Komediantov. V kvalitnom hudobnom naštudovaní Károlyho Fischera podalo spoľahlivý výkon aj zborové teleso, famóznym prednesom prológu zaujal Szende (Tonio). Bravúrny výkon podal Mihályi ako Canio, Santuzzu spievala Kann, Halmos Silvia. Ako spevák s perspektívou sa prejavil Hugó Kozma (Beppo), rodák z Ilavy, ktorý sa neskôr venoval operete a činohre a objavil sa i na filmovom plátne. Operu uviedli s jednodejstvovou operetou Offenbacha Čarovné husle (Varázshegedü – Le Violoneux) z bretónskeho prostredia, ktorá bola v tom období na repertoári viacerých európskych divadiel.

S mimoriadnym zmyslom pre Verdiho štýl naštudoval dirigent Fischer Trubadúra. Zo sólistov kritiku príjemne prekvapila mimoriadne dobrým výkonom Berta H. Lévai v náročnom parte Azuceny. Leonorou bola Feriké Pásztor, speváčka s dobrou technikou, dobrým partnerom spevácky istý Mihályi (Manrico). Interpret Renata Gyula Halmos dobre zaspieval najmä áriu z druhého dejstva. Pekný hlas Szendeho sa uplatnil v postave Ferranda.

Po originálnej českej Smetanovej Predanej neveste v podaní hosťujúcej Lacinovej spoločnosti z Brna (1902, 1905) uviedol Polgár 5. januára 1912 premiéru Smetanovej opery v maďarskom preklade pod názvom Az eladott menyassszony v kvalitnom naštudovaní Zsigmonda Andora, ktorý správne vystihol národný kolorit opery. V hlavných úlohách sa opäť zaskveli osvedčení sólisti Ernő Mihályi (Jeník) a Malvine Kann (Mařenka), spevácky spoľahlivý a herecky výborný bol Szende ako Kecal. Chvályhodný výkon podalo aj zborové teleso. Predanú nevestu zhodnotila kritika ako jeden z najúspešnejších operných večerov. Uspokojil aj záujem divákov o predstavenie, ktorí odmenili účinkujúcich hojným potleskom.

B. Smetana: Predaná nevesta, Hiradó, roč. 25, č. 3, s. 7

Po mnohých rokoch sa na repertoári objavila opera rakúskeho skladateľa Ignaza Brülla Zlatý kríž na libreto Salomona H. Mosenthala v maďarskom preklade (Az arany kereszt). Operu pod originálnym názom Das goldene Kreuz prvý raz uviedol Emanuel Raul v roku 1893. Dojímavý príbeh z čias napoleonských vojen naštudoval dirigent Zsigmond Andor v réžii Ernő Mihályiho, zároveň predstaviteľa Gotrana. Mihályi spieval oduševnene a precítene, jeho pôvabnou partnerkou bola Ferike Pásztor (Christina). Skvelú basovú postavu seržanta Bombardona spieval Ferenc Szende, veľký úspech mala v jeho podaní melancholická ária „Wie anders war es, als vor wenig Jahren“. Táto ária sa spolu s optimisticky bojovnou „Bom bom bom, trarara“ sa stali obľúbenými koncertnými číslami a z prvých desaťročí gramofónovej éry existuje celý rad ich nahrávok.

Prvou hosťujúcou umelkyňou v opere bola Sigrid Arnoldson, nazývaná „švédsky slávik“. Speváčka disponujúca krásnym hlasom širokého rozsahu predviedla v januári 1912 majstrovské belcanto v dvoch diametrálne odlišných postavách. Violettu z Verdiho Traviaty spievala (v talianskom jazyku) mäkkým, zvučným hlasom s dobrou technikou, po stránke hereckej emocionálne podfarbeným a v závere dojímavým výrazom. Obdiv kritiky vzbudila speváckym výkonom a temperamentnou interpretáciou Bizetovej Carmen v originálnom jazyku. Svojím hlasom veľkého rozsahu bez problémov zvládla aj altovú polohu partu. Zaujala aj výrazu plným, precíteným výkonom nežnej Júlie v prvom uvedení Gounodovej opery Romeo a Júlia v Mestskom divadle v hudobnom naštudovaní Zsigmonda Andora. Na všetkých predstaveniach participovali ambiciózny Ernő Mihályi (Alfréd, Don José, Romeo) a znamenitý Szende (Germont, Escamillo, páter Lorenzo). Hudbymilovnému publiku poskytla táto výnimočná umelkyňa jedinečné a nezabudnuteľné zážitky, za ktoré ju vďačné obecenstvo odmenilo dlhotrvajúcim potleskom.

Sigrid Arnoldsson, zdroj: Wikipedia

Sigrid Arnoldson (1861 – 1943) študovala spev u svojho otca Oscara Arnoldsona, tenoristu Kráľovskej opery v Štokholme a v Paríži u Mathilde Marchesi. Debutovala v roku 1885 v Novom nemeckom divadle v Prahe ako Dinorah v rovnomennej Meyerbeerovej opere. Senzačný úspech mala v roku 1886 v Moskve ako Rosina v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, spievala v Petrohrade a s brilantným úspechom v Londýne (v divadle Drury Lane). Hosťovala v Amsterdame, Haagu, v Paríži (Opera Comique), Nice a Ríme. V roku 1888 prišla do londýnskej Covent Garden v ako nástupkyňa Adeliny Patti. Od roku 1890 vystupovala v operných koncertoch v Spojených štátoch amerických, v Metropolitnej opere v New Yorku debutovala ako Baucis v Gounodovej opere Philémon et Baucis (1893), spievala tu Marguerite de Valois v Hugenotoch, Carmen, Zerlinu z Dona Givanniho, Santuzzu, Neddu, Cherubína z Figarovej svadby. Po návrate do Európy spievala opäť pohostinsky v pražskom Novom nemeckom divadle Margarétu vo Faustovi, Violettu, Mignon a Carmen (1898), Marie v Donizettiho Dcére pluku a Neddu (1912). Hosťovala v Budapešti (1898), v Mestskom divadle v Brne (Mignon, Violetta, Carmen, Rosina a iné, 1906 – 1915). V rokoch 1907 – 1909 bola angažovaná v Dvornej opere v Drážďanoch, pred ukončením kariéry ešte triumfovala v Rusku.

Vo Verdiho RigolettoviTraviate pohostinsky vystúpili Bianka Maleczky (Gilda a Violetta) a Dezső Arányi (Vojvoda a Alfréd) z Maďarskej kráľovskej opery v Budapešti. Bianka Maleczky s farebným, rezonujúcim hlasom, čistou intonáciou uplatnila v oboch postavách dobrú spevácku techniku, viac sa páčila ako Violetta. Dezső Arányi disponujúci krásnym hlasom, leskom svojho hlasu dokázal naplniť svoje postavy dramatickým nábojom a životnosťou. Spieval s úžasnou bezpečnosťou, jeho štýl bol štýlom veľkých scén, obaja umelci sa harmonicky dopĺňali. Skvelý výkon podal aj domáci Ferenc Szende ako Rigoletto a zvláštne uznanie za finále tretieho dejstva si zaslúžil aj Károly Fischer.

Dezső Arányi, zdroj: hu.wikipedia.org

Dezső Arányi (vl. m Desider Goldberger, 1859 – 1923), syn kantora v rumunskom severozápadnom meste Satu Mare, spieval pod vedením svojho otca už od detstva v kostole. Začal sa učiť spev u Imre Bellovicsa v Budapešti, potom študoval spev vo Viedni u Gustava Geiringera a v Miláne u L. Rossiho. Debutoval v Nemeckom divadle v Brne ako Raoul v Meyerbeerových Hugenotoch (1890), bol prvým Turiddom v premiére Cavalerie rusticany pod taktovkou Pietra Mascagniho, neskôr ešte hosťoval ako Manrico v Trubadúrovi (1905). Pôsobil v Krollovej opere v Berlíne (1892 – 1993). V roku 1893 spieval v Kráľovskej opere v Budapešti Des Grieuxa v Massenetovej Manon a pôsobil tu do roku 1900, kedy sa vrátil do Berlína. V roku 1901 spieval na festivale v Salzburgu Dona Ottavia v Mozartovom Donovi Giovannim. Po pohostinských vystúpeniach Dona Josého v Carmen a Vojvodu v Rigolettovi (1902) bol angažovaný do roku 1904 v Nemeckom divadle v Prahe. Spieval napr. Pedra v svetovej premiére d´Alberovej Nížiny (1903) a titulnú postavu v Meyerbeerovej opere Robert diabol (1903) pod taktovkou Richarda Straussa. Hosťoval v Miláne, Janove, vo Frankfurte nad Mohanom, Drážďanoch, Holandsku a Nórsku, vo Viedni vo Volksoper a v roku 1903 v Hofoper ako Vojvoda v Rigolettovi. V tom istom roku zožal nebývalý úspech s Manricom v Trubadúrovi v Hofoper v Berlíne. Od roku 1904 znovu spieval v Budapešti až do roku 1913 a po skončení speváckej kariéry pôsobil ako pedagóg.

Oživením repertoáru bolo vystúpenie známej nemeckej tanečnice Rity Sacchetto so sprievodom klavírneho virtuóza Davida Sapirsteina. Dcéra benátskeho maliara a obdivovateľka Isadory Duncan vo svojich predstaveniach nadviazala na tradíciu tzv. živých obrazov, inšpiráciu hľadala v obrazoch slávnych maliarov. Vo Viedni, kam prišla na pozvanie centra moderny, slávnej galérie Mietke, svojimi umeleckými kreáciami fascinovala mnohých maliarov, napr. aj Gustava Klimta. Tancovala sarabandu, menuet, gavotu, maďarské ľudové tance, tarantelu na hudbu Chopina, Johanna Straussa a i. Vystupovala na turné v mnohých európskych mestách, v južnej i severnej Amerike, aj v  Metropolitnej opere a v Rusku. Prešporské publikum jej pripravilo nadšené ovácie, kritika bola unesená vystúpením „ kňažky Terpsichory“, ktoré bolo pastvou pre oči.

Po krátkej prestávke pokračovala letná sezóna v petržalskej Aréne Jacobiho operetou Leányvásár (Trh s dievčatami, 1912). V predstaveniach hosťovali viacerí umelci, v činohre napr. účinkovala popredná členka budapeštianskeho Národného divadla Emilia Márkus (Lengyel: Cárovná, Sardou: Čarodejnica). V operetných predstaveniach sa páčila primadona budapeštianskeho divadla Színkör Erzsi Albert ako Ilona v Lehárovej Cigánskej láske a Jancsi Kukoricza v ľudovej spevohre Pongrácza Kacsóha János Vitéz. V Offenbachovej Krásnej Helene vystúpil Izsó Győngyi aj s dcérou Jolán Győngyi, Józsa Szeghő v Straussovom Netopierovi a v Jarnom vánku Josepha Straussa. V Leoncavallových Komediantoch hosťoval Jenő Déri (Canio) z Budapešti a pred záverom sezóny vystúpila mladá speváčka s krásnym hlasom Marcella Irma vo Verdiho Trubadúrovi ako Leonora.

Ez Pozsonyi, Pressburger Zeitung, 3. 8. 1912, roč. 149, č. 210, s. 7

Najväčší úspech mala revue, ktorú napísal komárňanský rodák Ernő Vajda Ez Pozsonyi! (Toto je Prešporok!), autorom textov piesní bol prešporský rodák, básnik, spisovateľa redaktor Károly Szeredai-Gruber, hudbu skomponoval Karoly Fischer, dekorácie navrhol Gustav Wintersteiner. Táto paródia na minulosť, prítomnosť a budúcnosť Prešporka sa uvádzala s podtitulom „pompézna revue v šiestich obrazoch s hudbou, tanečnými číslami a s veľkolepou výpravou“. Režisérom a interpretom jednej z hlavných postáv bol Károly Polgár (Kraxelhuber Tóbiás), publikum bolo nadšené a revue sa s pätnástimi reprízami stala „hitom“ sezóny. V nasledujúcej sezóne uviedol Polgár revue aj v divadle na Silvestra opäť s veľkým úspechom.

Počas prvej sezóny sa Károlymu Polgárovi podarilo zostaviť pestrý repertoár z dobovo úspešných činoherných a operetných noviniek i umelecky náročnejších titulov. Príťažlivosť operných predstavení zvýšil pozývaním hostí, ktoré sa takmer vždy hrali vo vypredanom hľadisku. Napriek tomu Polgár skončil sezón s finančným deficitom a mestská rada mu okrem riadnej subvencie poskytla výnimočnú odmenu. Uhorská vláda vyjadrila svoju spokojnosť s Polgárovou činnosťou finančnou podporou a navrhla ďalšie predĺženie maďarskej sezóny.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár