Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 (9)

Deviata časť seriálu o umeleckej činnosti divadelných spoločností v Mestskom divadle v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 sleduje činnosť Károlyho Polgára v štvrtej sezóne 1914 – 1915. Zatvorené brány divadla sa po vypuknutí prvej svetovej vojny opäť otvorili v októbri 1914. Ako novinku uviedol Polgár Fischerovu operetu na libreto s aktuálnou tematikou Ešte Poľsko nezhynulo a k významným udalostiam sezóny patrila premiéra Nedbalovej operety Poľská krv v maďarskom jazyku, pohostinské vystúpenia Dezidera Zádora či hosťovanie spoločnosti vo Viedni.

Sezóna 1914 – 1915

V máji 1914 rozhodla Mestská rada v Prešporku o predĺžení zmluvy spoločnosti Károlyho Polgára na ďalšie tri roky. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bola však prevádzka divadla na krátky čas prerušená a po rozhodnutí mestského konzorcia obnovená v októbri 1914. Polgár preferoval v repertoári zábavný žáner, operety, salónne hry, veselohry, frašky a ľudové hry so spevmi, aby motivoval publikum k návšteve divadla. V obmedzenej miere reflektovala činnosť divadla denná tlač, viac pozornosti venovala aktuálnej vojnovej situácii.

Ako otváracie predstavenie štvrtej sezóny v Prešporku zvolil Károly Polgár novú veselohru Adolfa Méreia a Izora Béldiho s hudbou Istvána Gajáriho A vörös ördögök (Červení diabli). Predpokladal. že si hra, podobne ako v Ľudovej opere v Budapešti, získa priazeň aj prešporského publika. Z klasického repertoáru uviedol Polgár o. i. Kálmánovu operetu Jesenné manévre a Lehárovho Drotára. V ďalšej Lehárovej operete Eva s obľúbenou Ferike Pásztor v titulnej úlohe sa ako Pipsi uviedla nová subreta Etel Bartkó, temperamentná speváčka s pekným hlasom.

Postavu Octava dobre spieval Béla Bálint, ktorý sa po čase vrátil do súboru. Priazni publika sa tešila aj Lehárova opereta Ideálna manželka s Ferike Pásztor. V hlavnej postave operety Jenő Huszku Nemtudomka sa predstavila ďalšia debutantka, pôvabná Böske Pintér s príjemným hlasom. Postavu Mici stvárnila Etel Bartkó, ktorá mala úspech aj ako Tilda v Eyslerovej operete Az asszonyfaló (Der Frauenfresser – Požierač žien).

Pôvodnou novinkou bol singspiel Nincs még veszve Lengyelország (Noch ist Polen nicht verloren – Ešte Poľsko nezhynulo (16. októbra 1914). Autorom libreta na vlastenecký námet z čias poľsko-ruských vojen a s neodmysliteľným ľúbostným príbehom, bol prešporský profesor József Hamvas, hudbu zložil domáci dirigent a talentovaný skladateľ Károly Fischer. Názov autori prevzali z piesne Dąbrovského mazurka, ktorá bola pre poľských legionárov koncom 18. storočia symbolom bojov za obnovu nezávislosti Poľska a text bol zo solidarity s Poľskom preložený do mnohých jazykov (v roku 1927 bola schválená ako oficiálna hymna).

Opereta na aktuálnu tému bola po vypuknutí vojny odvážnym aktom, po kompozičnej stránke bola však umelecky hodnotným dielom. Tlač pozitívne hodnotila aj celkové predvedenie, dobrými výkonmi prispeli k úspechu účinkujúci umelci: Ferike Pásztor ako Hedvig, Etel Bartkó (Jolán), Béla Bálint, Dezső Kertézs, Vilmos Sarkadi a ďalší.

V Straussovom Cigánskom barónovi sa ako Bárinkay sľubne uviedol nový tenorista s príjemným kovovým hlasom János Szántó. Saffi spievala Ferike Pásztor, originálny výkon podal ďalší nový sólista Vilmos Árkossy v postave Kálmána Zsupána. Publikum uvítalo aj ďalšie novinky z Budapešti, humorne ladenú a vtipnú operetu Náciho Sasa na libreto Friedricha Hersaga Szölke Pepi s Károlym Somogyim v titulnej postave šibala Pepiho. V operete Istvána Gajáryho a Emila Szomoryho Böském v postave husárskeho poručíka Böskeho dominovala talentovaná Etel Bartkó. Peknými kupletmi pobavil divákov Somogyi a humorom Sarkadi.

Úspešnú hudobnú spevohru s tancom v štýle amerického muzikálu anglického skladateľa viktoriánskej doby Paula A. Rubensa Napsugár kisasszony (The Sunshine Girl – Slnečné dievča) dirigoval Fischer, tance naštudovala Irma B. Horváth. Aktuálna bola zábavná ľudová hra so spevmi a tancom Géza Vágóa Nagy dolog a háboru (Vojna je veľká vec). Na repertoári sa objavila opereta so spevom a tancom Jena Gilberta A Mozitündér (Die Kinokönigin – Filmová kráľovná) v hlavnej úlohe s Ferike Pásztor, s veľkým úspechom uvádzaná v Berlíne, Viedni i v Budapešti.

V Jarnovej operete Krista z horárne (Die Förster-Christl – Az erdészleány) vystúpila v titulnej úlohe ďalšia novoangažovaná členka súboru, herecky nadaná subreta s pekným hlasom Mariska H. Balla, ktorá si čoskoro získala aj priazeň divákov. Bola temperamentnou Adelou v Straussovom Netopierovi, spievala Zsuzsi v Lehárovom Drotárovi a Mici v Huszkovej operete Nemtudomka. Jednou z jej najlepších postáv bola hlavná úloha v Kálmánovej operete Malý kráľ (A kis király – Der kleine König). Svoj komický talent uplatnila v Huszkovej operete Princ Bob (Bob herceg).

Necelý rok po uvedení Nedbalovej Poľskej krvi v originálnom nemeckom jazyku mala opereta 13. februára 1915 premiéru aj v maďarskom preklade Andora Gábora pod názvom Lengyelvér (operetu v nemčine uviedol Paul Blasel v apríli 1914, písali sme TU…). Pod kvalitnú réžiu inscenácie sa podpísal Gyula Bérczy, dirigoval Károly Fischer a tance naštudovala Irma B. Horváth. Kritika s obdivom písala o súlade orchestra s javiskom, znamenité výkony podali najmä Mariska H. Balla (Helena) a Béla Bálint (Bolo), dobrí boli aj Böske Pintér (Wanda Kwasinskaja), Vilmos Sarkadi, Károly Somogyi, Vilmos Árkosy (Zaremba). Premiéra pred vypredaným hľadiskom sa stretla so spontánnou odozvou obecenstva. V Lehárovej Veselej vdove podali kvalitné výkony Mariska H. Balla (Hanna Glawari), Ferike Pázstor (Valencienne), Béla Bálint (Danilo), Vilmos Sarkadi (gróf Zeta).

Pred ukončením sezóny uviedol Polgár svetovú premiéru operety maďarského hudobného skladateľa a riaditeľa hudobnej školy Lajosa Grábera A főnyeremény-kisasszony (27. marca 1915) podľa nemeckej predlohy. Predstavenie malo zásluhou dirigenta Fischera švih a spád, účinkujúci Mariska H. Balla, Béla Bálint, Imre Falus, Vilmos Árkosi, Gyula Bérczy a Károly Somogyi hrali s chuťou, Böske Pintér predviedla elegantný tanec. Prítomného autora diváci odmenili dlhotrvajúcim potleskom.

V činohernom repertoári sa striedavo uvádzali staršie úspešné diela a novšia tvorba, inšpirovaná repertoárom európskych divadiel, akou bola napr. komédia rakúskeho autora Michaela Klappa Rosenkranz a Güldenstern s veľkým úspechom uvádzaná vo viedenskom Burgtheatri. V dramatizácii historického románu, romantického príbehu z komárňanského prostredia Móra Jókaia Zlatý človek (Az arany ember) stvárnil hlavnú postavu Timára Imre Ladányi, Kristiána Todora hral Károly Polgár. Riaditeľ Polgár si zahral aj úlohu Volkerhardta v antimilitaristickej dráme Adama Beyerleina Takarodó (Zapfenstreich – Čepobitie) z repertoáru Wiener Urania Theater.

Udalosťou bolo vystúpenie renomovanej budapeštianskej umelkyne Emilie Márkus v postave Marguerity Gauthierovej v Dumasovej Dáme s kaméliami, jej partnerom bol Imre Ladányi (Armand Duval) a postavu Gastona hral Polgár. Márkus stvárnila aj titulnú postavu v Maeterlinckovej Monne Vanne (opäť s Ladányim ako Prinzivallom) a postavu Mathilde v dráme španielskeho autora José Echegaraya Mathilda (Folt, a mely tisztit – Mancha que limpia). Bravúrnou ukážkou hereckého umenia Emilie Márkus bola Ibsenova Nora, kde predviedla celú škálu majstrovských hereckých výrazových prostriedkov. Jej partnermi boli Károly Somogyi (Dr. Rank) a Ladányi (Helmer).

Novinkou bola situačná komédia nemeckých autorov Maxa Neala a Maxa Fernera Múdry Teodor (Jó éjt, Muki! – Der müde Theodor). Hlavnú úlohu unudeného Theodora hral s neuveriteľnou energiou a humorom riaditeľ Károly Polgár. Hosť z Maďarského divadla v Budapešti Géza Sebestyén vystúpil ako Giovanni Medici v hre anglického autora Louisa N. Parker Kardinál (A biboros). Netradičným a nekonvenčným hereckým prejavom zaujal v postave Svengaliho v hre amerického autora Paula M. Pottera Trilby (adaptácia románu G. du Mauriera) v postave Svengaliho. Bol vyšetrujúcim sudcom v konverzačnej komédii Eugena Brieuxa Červený talár (A vörös talár) vedľa Oszkára Beregiho (Etchapare). Obaja hostia poskytli umelecky hodnotné a nezabudnuteľné výkony v Goetheho Faustovi, Beregi ako Faust a Sebestyén v postave Mefista.

Posledným hosťom sezóny v činohre bol Gyula Gál z budapeštianskeho Národného divadla, ktorý podal do detailov prepracovaný výkon v postave Carla Morettiho vo veristickej dráme Gerolama Rovettu A becstelenek (I Disonesti – Nečestní) a Ezredeho v Sudermanovej dráme Domov (Otthon – Heimat).

Operných predstavení bol menej, mali však dobrú a vyrovnanú úroveň, vo viacerých opäť spieval Dezider Zádor, ktorý svojimi výkonmi prilákal do divadla veľa divákov. V totálne vypredanom divadle exceloval predovšetkým Zádor, ktorého diváci odmeňovali dlhotrvajúcimi ováciami a tlač nešetrila pozitívnymi hodnoteniami. Ako Lindorf, Coppelius a Miracel v Offenbachových Hoffmannových poviedkach predviedol svoje plnokrvné herecké a spevácke majstrovstvo. Od Polgárovej spoločnosti dostal strieborný veniec ako poďakovanie za vystúpenie, keďže Zádor bol v tom čase poručíkom v zbrojných službách. Operu dirigoval Fischer, spievali János Szántó (Hoffmann), Ferike Pásztor (Olympia a Antonia), Etel Bartkó a v repríze Böske Pinter (Nicklaus), Vilmos Sarkady (Cochenille-Franz-Andreas).

Verdiho Rigoletto bol podľa kritiky po stránke speváckej aj hereckej jednou z najlepších postáv Zádora. Dobrým Vojvodom bol domáci György Bejczy, pohotovo zaskakujúci za hosťa Maxa Chankina z Hamburgu, ktorý nemohol pricestovať. V repríze pohostinsky vystúpil ako Vojvoda Otto Füllenbaum z Badenu, mladý tenorista s dobrou technikou, ktorý spieval s prekvapivou istotou a elegantnou ľahkosťou. Pochvalu si zaslúžili aj Vilmos Árkosy (Sparafucile), Ferike Pásztor (Gilda), Böske Pintér (Maddalena) a dirigent Károly Fischer. Hodnotný umelecký zážitok z predstavenia malo obecenstvo, hostí i domácich umelcov odmenilo nadšenými ováciami.

Zádor účinkoval aj na koncertoch v prospech Červeného kríža. V Župnom dome spieval spolu s prešporským rodákom Alfrédom Grönweltom a Franzom Höblingom z Viedne a na koncerte bratislavského Národného orchestra 13. armádneho pluku s dirigentom Josefom Striczlom predniesol áriu z Wagnerovho Bludného Holanďana. Na koncerte Cirkevného hudobného spolku v divadle pod vedením Eugena von Kosowa spieval Zádor prológ z Leoncavallových Komediantov.

Titulnú postavu Goldfagenovej opery na biblický námet Sulamith (1914) spievala pohostinsky Guszti Répássy-Bejczy na záskok za Ferike Pásztor, ktorá si vykĺbila členok. Speváčka, známa z čias svojho pôsobenia v spoločnostiach Pétera Andorffiho a Kálmána Ballu (1906 – 1908), zvládla part bez väčších problémov napriek čiastočnej indispozícii. Abigail spievala Böske Pintér, výborný výkon v postave Absolona podal János Szántó pod spoľahlivou Fischerovou taktovkou (o prvom uvedení sme podrobnejšie písali TU…).

V operných predstaveniach pred záverom sezóny opäť exceloval Dezider Zádor. Jeho Mefisto v Gounodovom Faustovi nebol kópiou zaužívaných tradičných interpretácií postavy, ale skvelou ukážkou moderného hereckého prejavu, umocnenou výnimočným speváckym výkonom. Otto Füllenbaum ako Faust mal síce menší hlas, predviedol však pekné mezza voce a sotto voce. Spoľahlivé výkony podali aj Pásztor (Margaréta) a Bálint (Valentín), veľmi dobrý bol i zbor a orchester pod Fischerovým vedením.

Zádor svoje spevácke umenie predviedol ako Tonio v Leoncavallových Komediantoch. Priazeň publika si dobre školeným príjemným hlasom získal aj Josef Mann z viedenskej Volksoper ako Canio. Neddu spievala Pásztor, Silvia Bálint, namiesto avizovaného Karla Ferdinanda Rohrbecka dirigoval Fischer.

Po skončení sezóny v Prešporku odišiel Polgár do Rijeky a letnú sezónu v Aréne začal koncom júna 1915 Nedbalovou Poľskou krvou s novými členmi súboru. Operetu dirigoval Lajos Donáth, Baranským bol spevák s príjemným hlasom a dobrým hereckým prejavom Kálmán Gáthy, nový bol i Popiel v podaní Miklósa Endrődyho. Aj v Lehárovom Grófovi Luxemburgovi s dirigentom Donáthom spieval titulnú úlohu novoangažovaný Lajos Békefi a postavu Juliette Vermont stvárnila Margit Beleznay. Niektoré predstavenia sa hrali v budove divadla, napr. Kacsohova spevohra János vitéz.

Na predstavení určenom pre zranených vojakov bola prítomná arcivojvodkyňa Izabela s dcérami. Nová Kálmánova opereta Slečna Suzi (Zsuzsi kisasszony) v titulnej úlohe s Margit Beleznay sa takisto uvádzala v divadle. Skvelým speváckym výkonom opäť zaujala hosťujúca Emma Komlóssy z Budapešti v Hervého Lili a ako Adela v Straussovom Netopierovi. Oživením repertoáru bolo vystúpenie rakúskej šansonierky a herečky, hviezdy kabaretov Melly Mars a populárneho kabaretného súboru z Budapešti A Medgyaszay kabaré Endre Nagya.

V dňoch 2. – 8. augusta 1915 vystupoval Károly Polgár so súborom doplneným členmi súboru Ľudovej opery z Budapešti s Goldfagenovou operou Sulamith v divadle Carltheater vo Viedni. Viedenské periodiká v predstihu informovali o predstaveniach Polgárovej spoločnosti, ktorá si počas štyroch rokov svojej činnosti v Prešporku získala úctyhodnú reputáciu.

Toto prvé uvedenie Godfagenovho diela vo Viedni sa stretlo s pozitívnym hodnotením. Kritika vyzdvihla precízne hudobné naštudovanie Károlyho Fischera, réžiu a výpravu i spevácke výkony Adele Perényi (Sulamith), Ferike Pásztor (Abigail) a hosťa z Ľudovej opery Ödona Pajora (Absolon). Jeden z recenzentov nezabudol poznamenať, že vzhľadom na provinčné divadlo podal súbor úctyhodný výkon. S veľkým ohlasom prijalo romantickú operu aj obecenstvo. Po neočakávanom mimoriadnom úspechu uviedla Polgárova spoločnosť namiesto pôvodne plánovaných štyroch predstavení až sedem.

Po návrate z Viedne pokračovala letná sezóna v Aréne Kálmánovou operetou Slečna Suzy. Hervého Mamzelle Nitouche a i. Polgár si zahral úlohu riaditeľa divadla Fridolina Rettegiho v komédii Franza a Paula von Schönthan Únos Sabiniek (A sabbinök erlablása – Der Raub der Sabinerinnen) a čerta Csorbáta v Csepreghyho hre Žlté žriebä (A sárga csikó). Podľa tlače bol operný a operetný súbor Polgárovej spoločnosti v tejto sezóne na vysokej úrovni a riaditeľ mohol byť s návštevnosťou spokojný.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová