Michael Tarant: K opere pristupujem s láskou a úctou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou premiérou novej sezóny opery košického Štátneho divadla bude 30. septembra 2016 Pucciniho Bohéma. Réžie tejto divácky obľúbenej opery sa ujal český režisér Michael Tarant, pre ktorého to bude tretia inscenácia v košickom divadle. Prezradil prečo nepotrebuje v tvorivom úsilí prvoplánovú snahu o aktualizáciu, ale i to, vďaka čomu sa dokáže na Bohému pozerať komplexnejšie.

Doposiaľ ste v Košiciach režírovali Janáčkovu Jej pastorkyňu a veristické dvojičky Sedliacka česť a Komedianti. Je to teda vaša tretia inscenácia v Štátnom divadle. So súborom sa v podstate poznáte. Pracuje sa vám o to ľahšie?

Vždy je to po prvýkrát. Je to rovnaké ako v láske – nemôžete sa spoľahnúť na zvyk, na stereotyp, pretože ten je smrtiaci. Rovnako aj vo vzťahu režiséra so súborom musí byť vždy nejaký nový impulz, pozvánka do tanca. Nie je to len o tom, že chcem nadviazať na spoluprácu, ktorú sme v Košiciach začali budovať pri mojich prvých réžiách. Áno, nadviažeme na ňu, ale zároveň je našou ambíciou posunúť sa ešte ďalej.

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, skúška opery, Marek Gurbaľ, Martin Kovács, Michael Tarant, Jaroslav Dvorský, Michal Onufer, foto: Dáša Juhanová

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
skúška opery,
Marek Gurbaľ, Martin Kovács, Michael Tarant, Jaroslav Dvorský, Michal Onufer,
foto: Dáša Juhanová

Zároveň je košická Bohéma vašou treťou réžiou tejto Pucciniho opery. Museli ste o to systematickejšie uvažovať nad režijnou koncepciou, aby ste sa vyvarovali opakovaniu sa?

Radšej som sa vopred nepozeral na záznamy inscenácií, ktoré som robil pred košickou Bohémou. Šlo o predstavenie v Liberci a o prierez Bohémou, ktorý sa uvádzal spolu s ďalšou Pucciniho operou Sestra Angelika. Bolo to absolventské predstavenie študentov pardubického konzervatória. Pozrel som si ich až neskôr a zistil som, že veľa vecí je v košickej Bohéme, nie iných, ale doslova protichodných. To je podľa mňa dobre, pretože by nebolo pre žiadny operný súbor dôstojné, keby mal opakovať to, čo už bolo niekde inde robené iným súborom. Pretože to sa stáva často. Režiséri opakujú inscenácie. A nezriedka cudzie (smiech). Ja si však myslím, že je oveľa zaujímavejšie a dovolím si povedať aj napínavejšie – pre mňa i pre súbor – ak sa pokúšame o niečo nové. Udržuje nás to v pozitívnom naladení, inšpiruje nás to.

Zistili ste, že sa na Bohému dívate úplne inak ako pri predchádzajúcich inscenáciách?

Môj pohľad na túto operu sa prehlbuje. Človek viac cíti súcit s postavami, vníma každý nástroj orchestra. U Pucciniho je partitúra veľmi bohatá, obsahuje množstvo tém. Vďaka tomu, že robím Bohému po tretíkrát, dokážem ju obsiahnuť komplexnejšie, načúvam celému orchestru. Pri aranžovacích skúškach totiž pracujeme len s klavírom a hoci sú tu výborní klaviristi a aj klavír dokáže navodiť atmosféru a ponúka tvorivé impulzy, predsa len – orchester je dôležitý, ukrýva v sebe množstvo ďalších hudobných tém. Preto je dobré, že mám Bohému už takpovediac v uchu. Aj na skúškach, ktoré sú len s klavírom, viem, čo v tom momente ´hovorí´ celý orchester.

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, Martin Kovács (Seržant), Jaroslav Dvorský (Rodolfo), Jiří Přibyl (Colline), Marián Lukáč (Marcello), foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, Martin Kovács (Seržant), Jaroslav Dvorský (Rodolfo), Jiří Přibyl (Colline), Marián Lukáč (Marcello),
foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, Lucie Kašpárková (Mimi), Jaroslav Dvorský (Rodolfo), foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
Lucie Kašpárková (Mimi), Jaroslav Dvorský (Rodolfo),
foto: Jozef Marčinský

Bohéma je bohatá na protichodné emócie, na kontrasty…

Obsahuje to, čo by som nazval pucciniovsko-felliniovským pohľadom na svet a čo je blízke aj nám Čechom a myslím, že aj Slovákom. To jemné oscilovanie medzi tragikou a komikou. Hrádza medzi pátosom a smiechom je veľmi úzka. Práve Taliani majú vďaka svojim dejinám a kultúre vypestovanú túto líniu v umení. A dovolím si povedať, že český a aj slovenský zmysel pre humor, pre pátos, pre absolútne sa citové odovzdanie je podobný tomu talianskemu. Puccini, rovnako ako vrcholný Verdi, má v sebe silne obsiahnutú túto líniu. Od smútku k smiechu je len krok. A to ma láka.

Čím vás teda musí osloviť dielo, aby ste mali chuť pustiť sa do jeho réžie?

Mám to šťastie, že môžem striedať žánre a okrem opernej a činohernej réžie pripravujem aj televízne filmy, baletné inscenácie. V každom žánri je pre mňa na prvom mieste kvalita samotného diela. Ďalšia vec je, aby základná téma cez všetku tragiku prinášala východisko, aby ponúkala nádej. Hľadám – slovami Henriho Bergsona – Élan vital (fr., hybná sila, pozn. autora). Isteže, život prináša tragické momenty, ale myslím, že aj v nepríjemných chvíľach netreba zabúdať na to, že život je zázrak, dar. Diela, ktoré cez všetku svoju tragiku v sebe nesú odkaz, že život je nádherný a jedinečný, ma vždy oslovia.

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, František Balún (Benoit), Aneta Hollá (Musetta), foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
František Balún (Benoit), Aneta Hollá (Musetta),
foto: Jozef Marčinský

Diváci, ktorí videli vaše predchádzajúce košické inscenácie, viac-menej tušia, čo môžu očakávať od ´vašej´ Bohémy. Ostali ste teda verný predlohe? Nesnažíte sa o dnes tak moderné a medzi režisérmi populárne presúvanie miesta i času, v ktorom sa opera odohráva?

Je to rovnaké ako s láskou. Keď sa vám narodí dievčatko, budete sa snažiť spraviť z neho chlapca? Keď sa vám narodí chlapček, budete ho obliekať do ružového a predstierať, že je dievčatko? Ak sa muž zamiluje do drobnej blondínky, má sa pokúšať spraviť z nej vysokú brunetku? A ak sa zamiluje do vysokej brunetky, bude jej vyčítať, že nie je krehkou blondínkou? Podstatou lásky je prijať toho druhého takého, aký je a snažiť sa mu dať niečo zo seba. Rovnako sa dívam aj na diela, s ktorými pracujem. Keď sa pustíte do Shakespeara, Čechova, Janáčka či Pucciniho, musíte ich mať rád, musíte si ich vážiť. A práve vtedy prichádza tvorivá sloboda. Druhá vec je krása, ktorá je v dielach ukrytá a ja nevidím dôvod sa jej vzdať. Videl som Carmen v Štokholme, v ktorej sa režisér rozhodol využiť tému Gulagu. Samozrejme, je to zaujímavá téma, o ktorej sa oplatí rozprávať, ale prečo na to použiť Bizetovu Carmen? Ak budem chcieť hovoriť o strašnom stalinovskom holokauste, vyberiem si predsa autentické dielo! Videl som Bohému, ktorá sa odohrávala na stanici, bola plná bezdomovcov. V poriadku, aj to je dôležitá téma, ale prečo by som o nej mal hovoriť prostredníctvom Pucciniho Bohémy? Prečo by som sa mal vzdať tej krásy, ktorú ponúka nádhera Paríža? Videl som viacero inscenácií, pri ktorých režisér – nebojím sa použiť toto slovo – znásilnil predlohu. Inscenácie žili len vďaka tomu, že hudobná matéria týchto diel je natoľko silná a bohatá, že ich žiadny režisér nedokáže zničiť. Neraz som bol svedkom toho, že ľudia spevákom a orchestru kričali bravo a keď prišiel na javisko režisér, vybučali ho. Môj názor je, že operná inscenácia by mala byť v súlade s duchom diela.

Ste teda zástancom takzvanej tradičnej réžie?

Nerád by som to nazval takto. Tradícia je síce potrebná a úžasná vec, len sa obávam, že v poslednej dobe sa používa aj ako synonymum pre lenivosť a vyhováranie sa. Na druhej strane – čo je to tradičná láska? Keď má matka rada svoje dieťa? A netradičná je vtedy, keď dá dieťa pestúnke? Láska je predsa stále láska. Existuje len jedno kritérium a tým je kvalita. Český výtvarník Ján Zrzavý vravel – len sa nesnažte byť za každú cenu prvoplánovo aktuálni. Nechajte hovoriť svoje srdce. Podľa mňa je v umení najdôležitejšia pravdivosť a s tým súvisí aj rešpekt k autorovi.

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, Lucie Kašpárková (Mimi), Jaroslav Dvorský (Rodolfo), Marián Lukáč (Marcello), Michaela Várady (Musetta), foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
Lucie Kašpárková (Mimi), Jaroslav Dvorský (Rodolfo), Marián Lukáč (Marcello), Michaela Várady (Musetta),
foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016, Lucie Kašpárková (Mimi), Jaroslav Dvorský (Rodolfo), foto: Jozef Marčinský

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
Lucie Kašpárková (Mimi), Jaroslav Dvorský (Rodolfo),
foto: Jozef Marčinský

Takže sa snažíte rešpektovať autora a potom ísť v diele až na kosť?

V češtine hovorievame – ísť až na dreň. To je vlastne ešte viac do hĺbky. Ale áno, o to sa snažím.

Nestáva sa vám potom, že vás dielo, na ktorom pracujete, doslova pohltí?

Vždy si musíte dávať pozor na psychohygienu, na to, aby ste si zachovali nadhľad. Samozrejme, keď pracujem na novej inscenácii, som ňou pohltený, zároveň sa však snažím myslieť aj na budúce projekty, aby som si dokázal vytvoriť odstup. Snažím sa napríklad systematicky počúvať inú hudbu, lebo nechcem, aby mi opera, na ktorej pracujem, zovšednela, aby sa mi zmechanizovala. Potrebujem sa udržiavať v stave, ktorý mi dovolí pristupovať k nej dennodenne s láskou a úctou.

Michael Tarant sa narodil v roku 1953 v Prahe. Vyštudoval pražské konzervatórium, odbor herectvo a réžia. Prvé angažmán získal v Krajskom divadle v Kolíne. Ako umelecký šéf pôsobil v Pardubiciach, Ostrave. Hradci Králové či Olomoucii. V súčasnosti pôsobí ako režisér na voľnej nohe. Je ženatý, má dve dcéry. Na svojom konte má réžie viac ako 140 divadelných činoherných, operných i baletných inscenácii nie len v Čechách a na Slovensku ale i Nemecku, Švédsku, Taliansku, Poľsku či Litve.

Pripravila: Dáša Juhanová

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár