Michael Tarant: Veristické diela sú najkrajšími kvetmi talianskej kultúry

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Poslednou premiérou opery Štátneho divadla v Košiciach v aktuálnej sezóne bude 16. mája 2014 uvedenie dvoch jednoaktových opier – Sedliackej cti Pietra Mascagniho a Komediantov Ruggera Leoncavalla. Réžie sa chopil Michael Tarant. S režisérom sa nielen o tejto pripravovanej premiére rozprávala naša košická spolupracovníčka Dáša Juhanová.

Naposledy ste v Košiciach režírovali Jej pastorkyňu pred dvoma rokmi. Tešili ste sa na návrat do tohto divadla?

Samozrejme. Košice sú mesto, ktoré má noblesu. Praha, Bratislava či Viedeň sú mestá, ktoré nie sú na prvý pohľad srdečné. Na druhej stane sú tu Košice, Brno, Ostrava – miesta, ktoré sú prívetivé, spontánne a kam sa človek rád vracia. A čo sa týka divadla – vidím, že aj tu sa mnoho mení, prichádzajú ľudia, ktorí dokážu súboru niečo odovzdať… Je to stále lepšie a lepšie.

Diváci, ktorí videli Jej pastorkyňu vo vašej réžii, zrejme budú mať isté očakávania… Boli by ste ako režisér radšej, keby prišli do divadla bez nich?

Je to ako keď idete na rande. Musíte ísť s čistou dušou a srdcom a muž sa nesmie snažiť na ženu silou mocou zapôsobiť. To je asi to najhoršie, čo by mohol urobiť. Musí ženu obdivovať, uctievať, zbožňovať, mať ju rád. V opačnom prípade je to klamstvo a pretvárka a každá žena to za pár minút odhalí. No a ja si myslím, že vzťah s publikom je podobný. Musíme do toho ísť s čistou dušou, mysľou a srdcom a nesmieme myslieť na efekt. Ponúknuť divákovi otvorené srdce je asi to najviac, čo môžeme urobiť. Samozrejme, sme profesionáli, takže máme isté postupy, ako celú inscenáciu vybudovať, ale to je naše tajomstvo…

Pri mnohých inscenáciách totiž môže divák mať pocit, že režisér v prvom rade myslel na seba a rozhodne nie na publikum…

To je zaujímavá téma. Znovu sa vrátim k prirovnaniu so ženou. Keď ju milujete, nepotrebujete ju prerobiť, znásilniť, dostať do svojich intencií. Myslím si – a nazdávam sa, že som blízko pravdy – že láska je vzájomné odovzdanie sa, dôvera. Keď niekoho milujete, nepotrebujete ho meniť. V prvom rade ho musíte milovať a potom možno príde odozva… A tak je to i so vzťahom k opernému dielu.

Tentoraz ste v Košiciach dostali ´do rúk´ známe inscenačné dvojičky – Sedliacku česť Pietra Mascagniho a Komediantov Ruggera Leoncavalla. Aký k nim máte vzťah?

Môžete povedať, koho máte radšej? Pucciniho či Verdiho? Richarda Wagnera či Richarda Straussa? Je to predsa rovnocenná krása. Mascagni, to je hrdá a strohá andalúzska krása. Vyprahnutá zem a vášeň. Leoncavallo je báseň plná farieb, impresia v hudbe. Myslím, že je šťastná – a históriou potvrdená – voľba, ak sa tieto dve opery hrajú spolu. Ich súhra ich navzájom posúva ďalej.

V akom režijnom pohľade ich ponúknete divákom?

Nie je to len otázka mojej režijnej koncepcie. Ide o súhru všetkých ľudí z tímu – na javisku, v orchestri, technikov… Ak všetko vyjde ako dúfame, potom je to pre divákov ponuka na spoločný tanec.

fotografia zo skúšky pripravovanej premiéry v košickej opere

fotografia zo skúšky pripravovanej premiéry v košickej opere

Po premiére Jej pastorkyne vo vašej réžii sa priam žiadalo pridať operným spevákom aj prívlastok operní herci… Je vašou snahou dostať zo sólistov maximum aj po hereckej nie len speváckej stránke?

Wagner vravieval divákom, aby sa na javisko nepozerali, nech radšej len počúvajú, pretože v tom čase nebolo možné hovoriť o réžii, ako ju poznáme dnes. Verdi bol pre sólistov počas prípravy premiéry úplný postrach, Janáček vraj dokonca spevákov na skúškach bil! Dvořák zomrel na sklamanie – videl inscenáciu jednej svojej opery a z výsledku bol v takej depresii, že sa utrápil na smrť. Každý jeden skladateľ robil všetko preto, ako sa mu podarilo vytvoriť hudobno-dramatické divadlo. A to je prúd, ktorého sa pokúšam držať aj ja. Carmen predsa nesmie byť ľadová, Don Giovanni musí byť riadny chlap!

Čiže takpovediac na javisku má byť všetko tak, ako má byť… O to viac, ak ide o veristickú operu?

Taliansko je krajina, ktorá sa neustále obrodzuje. Mení sa – znovu a znovu sa v nej rodí nová kultúra, filozofia, estetika. Verizmus je zmŕtvychvstanie, obrodenie, nová vitalita, nový život. Veristi siahali po príbehoch, ktoré boli pravdivé. Ak má skladateľ talent, tak dokáže dodať dramatickosť príbehu, ktorý by inak mohol pokojne zapadnúť prachom. Podarilo sa im vziať marginálny príbeh, povýšiť ho na veľkú tému, ktorá vystihuje mentalitu doby a národa. Práve v tomto ohľade sú ich diela večné. Taliansko je nádherná krajina, plná krásy ale aj bolesti. Tam sa však nežije nadarmo ani sekundu, aj obedňajšia siesta ma zmysel. Ja osobne si myslím, že veristické diela sú najkrajšími kvetmi talianskej kultúry.

Vás zrejme umenie neprestávať fascinovať ani sekundu vášho života…

Práve preto musím utekať do lesa a tam na to zabudnúť. Na Šumave máme dom po mojich predkoch. Myslím si, že človek musí mať nejakú kotvu, aby sa nezbláznil. Pre mňa je to les, hory, jazerá, rieky a potoky. Tam sa utiekam.

Stalo sa vám niekedy, že vás práca natoľko pohltila, až ste mali pocit, že sa už nevládzete – takpovediac – to tej Šumavy ani len doplaziť?

Nie. Človek musí myslieť aj na seba. Budem hovoriť otvorene – mojej manželke zomiera otecko a v divadle sme mali nedávno premiéru Hamleta. Po nej som len poďakoval kolegom, šiel sa vyspať, na druhý deň sme šli s manželkou za jej oteckom a čím skôr na Šumavu. Vedel som totiž, že hneď na to budem musieť znovu naplno pracovať v Košiciach. Nemohol som si dovoliť fungovať dlhodobo bez oddychu. Je to vec psychohygieny. Aj dnes som v Košiciach zašiel na omšu, vypol mobil a zabudol na celý svet. Človek nutne potrebuje rovnováhu.

Tú hľadáte aj na javisku?

Nie. Tam nepatrí. Javisko je výnimočný svet. Hudba či obraz na divadelných doskách musia byť silnejšie ako život, všetko sa v nich musí koncentrovať. Potom samozrejme nutne potrebujete nadýchnuť sa mimo divadla – s rodinou, s priateľmi, v prírode. Divadlo nie je len krása, sú to aj intrigy, nezmyselné a deštruktívne vzťahy. Aby tomuto všetkému človek mohol odolať, musí v sebe nájsť akýsi prameň života a uvedomovať si univerzum nad nami… Poznanie týchto súvislostí – zodpovednosti ale zároveň aj slobody – je potrebné, aby mohol človek pôsobiť dlhodobo v divadle a nenechal sa ním prevalcovať.

Divadlo slúži vám, alebo vy slúžite jemu?

Je to rovnaké, ako keď kňaz ide do kostola alebo roľník na pole. Je to vzájomné obohacovanie sa, no predovšetkým je to služba nás ľudí niečomu, čo je večné. My sme tu len chvíľu, no svet je – aspoň v tejto chvíli – večný.

Každé jedno predstavenie v divadle je tu tiež len chvíľu, po spustení opony je po všetkom…

Divadlo je v tomto zvláštna disciplína. Keď napíšete román, namaľujete obraz, urobíte sochu, tak to pretrvá. Ale hudba a divadlo je výnimočné v tom, že musíte byť absolútne disponovaný práve teraz. Potom to už totiž nemá zmysel. Vlastne my v ten jeden neopakovateľný okamih vlejeme energiu našich životov do jedinečného momentu. Ak sa to podarí – a nie vždy je tomu tak – tak jediné, čo pretrváva, je pocit v divákoch. Prichádzajú však ďalšie a ďalšie predstavenia, takže my sa musíme vlastne dennodenne obnovovať, čo nie je práve pohodlné… Nemôžeme zaspať na tom, že sme napríklad vytesali desať sôch, máme hotovo a už stačí len chodiť okolo nich. Musíme znova – každý deň – dať zo seba to najlepšie a robíme tak celý život. Potrebujeme tomu prispôsobiť dokonca aj celú svoju životosprávu. Isteže, sú aj iné povolania, ktoré si to vyžadujú, no ľudia z divadla sú na očiach, každé naše pokĺznutie je hneď vidieť. Môžete rýchlo získať úspech, no rovnako rýchlo ho i stratiť. Fascinuje ma to. Preto napríklad chodievam vždy po predstavení sa dívať, ako rozoberajú kulisy, pretože musia uvoľniť priestor pre inú inscenáciu…

Neuchopiteľnosť momentu je na divadle práve to krásne…

Je to krásne a zároveň smutné. Vlastne o tom je talianska opera – o kráse a smútku, o šťastí a tragédii zároveň. Myslím, že košickí diváci sa majú na čo tešiť. Pozývam ich do divadla…

Michael Tarant, režisér

Michael Tarant, režisér

Michael Tarant sa narodil v roku 1953 v Prahe. Vyštudoval pražské konzervatórium, odbor herectvo a réžia. Prvé angažmán získal v Krajskom divadle v Kolíne. Ako umelecký šéf pôsobil v Pardubiciach, Ostrave či Hradci Králové. Od roku 2000 do konca roka 2009 bol režisérom na voľnej nohe. Od januára 2010 pôsobí ako umelecký šéf súboru činohry Moravského divadla v Olomouci. Je ženatý, má dve dcéry. Na svojom konte má réžie viac ako 140 divadelných činoherných, operných i baletných inscenácii nie len v Čechách a na Slovensku ale i Nemecku, Švédsku, Taliansku, Poľsku či Litve.

 

Pripravila: Dáša Juhanová

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár