Slovenská operná historička, kritička a vedecká pracovníčka SAV Michaela Mojžišová 4. júna tohto roku oslavuje polokrúhle životné jubileum. Pri tejto príležitosti poskytla rozhovor, v ktorom hovorí o ceste k svojmu povolaniu, o ľuďoch, ktorí ju inšpirujú, pootvorila dvere do opernej kritiky a dokumentaristiky na Slovensku a prezradila nielen svojich TOP 10 operných inscenácií, ktoré ju doteraz veľmi oslovili, ale aj to, čo ju okrem opery baví.
Skôr ako ste sa stali vedeckou pracovníčkou a teoretičkou operného divadla, študovali ste aj operný spev. Čo vás vo vašom rodnom Brezne priviedlo k hudbe a k opere?
K hudbe som sa dostala okľukou cez divadlo. V Brezne pôsobí jeden z najstarších a najvýznamnejších slovenských ochotníckych súborov. Od siedmich rokov som hrala v jeho „prípravke“, v Detskom divadelnom štúdiu. Najmilovanejší koníček časom predurčil voľbu môjho povolania, chcela som sa stať herečkou. Ale na prijímačky na konzervatórium som potrebovala základy z klavíra a na ten som už bola pristará – za socializmu brali na nástroje len prváčikov. No staršie deti sa mohli prihlásiť na spev, pričom súčasťou výučby bol obligátny klavír. V breznianskej ĽUŠ-ke vtedy učila spev výborná mladá pedagogička Darina Šurinová, odchovankyňa Ľudmily Šomorjaiovej z košického konzervatória. V podstate to bola ona, kto rozhodol o mojom osude. Pragmaticky skonštatovala, že ako operná speváčka môžem byť herečkou kedykoľvek, ale naopak to pôjde ťažko.
Uvažovali ste aj o iných povolaniach?
Ale áno. Na konzervatórium som sa totiž dostala až na druhý pokus, takže stredoškolské štúdium som začala na breznianskom gymnáziu. Vždy som milovala dejepis a ešte viac slovenčinu – literatúru, slohy, dokonca aj gramatiku. Ak by som po prvom ročníku neprestúpila na konzervatórium, asi by som sa vydala cestou lingvistiky alebo žurnalistiky. Čo je vlastne značná časť mojej súčasnej práce
Na košickom konzervatóriu ste študovali u nedávnej jubilantky Elišky Pappovej. Ako si na ňu a na obdobie štúdia v metropole východu spomínate?
Najlepšie ako sa len dá. Eliška ma začala učiť v treťom ročníku, keď moja pôvodná pedagogička nastúpila na materskú dovolenku. K Eliške som zo začiatku pristupovala s veľkou nedôverou. Najmä preto, že som už mala jednu zlú skúsenosť s opernou speváčkou, ktorá ma prebrala a „zbabrala“ v poslednom ročníku ĽUŠ-ky, lebo moja učiteľka tiež odišla na materskú. Eliška sa neurazila, ale trpezlivo a s láskou hľadala cestičku, ako preniknúť cez môj blok. Vďaka jej citlivosti a úžasnému nadaniu naprávať pokazené som sa dostala z vokálnej krízy. No nielen to. Naučila ma mať rada operu. A tiež od nej viem, ako dokáže umelca zabolieť necitlivo volené slovo recenzenta. Neraz si na to spomeniem, keď mám nutkanie niekoho za jeho výkon „zotrieť“.
Aký ste hlas? Nemali ste ambície stať sa opernou hviezdou?
Som soprán, kedysi lyrický, dnes už len „kostolný“ (smiech). Moje ambície v začiatku konzervatoriálneho štúdia narazili na spomenuté technické a hlasové problémy. A kým som sa z nich dostala, už som vedela, že sa spevu profesionálne venovať nebudem. Aj na tom má svoj podiel Eliška. Moje spevácke nadanie síce hodnotila vysoko (úprimne – až príliš), no ako dobrý psychológ správne vyhodnotila, že by som pri svojej povahe nebola v tomto povolaní šťastná.
Dráhu opernej speváčky ste vymenili za čaro archívu a výskumu. Prečo a kedy ste sa tak rozhodli?
Veľmi skoro, ešte na konzervatóriu. Mala som šťastie na výborné učiteľky dejín hudby. Dita Marenčinová prednášala túto disciplínu aj s presahom do všeobecných dejín (dejepis sa na konzervatóriu nevyučoval), čo mi ako „vyskočenej“ gymnazistke veľmi imponovalo. Po nej prevzala náš ročník Júlia Bukovinská, ktorá ma pribrala do svojho výskumu a zadala mi rešeršovať staré noviny v košickej univerzitnej knižnici. Opäť múdry krok empatického pedagóga – dať študentovi pocit partnerstva a užitočnosti. Študovať muzikológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ma vyslala práve ona.
Aké boli vaše prvé stretnutia s archívom a dokumentaristikou?
Osudové. Bola som prváčka na vysokej škole a priznávam sa, že ma štúdium zo začiatku nechytilo. Jeho náplňou bola sčasti nezáživná metodológia, sčasti opakovanie toho, čo som už vedela z konzervatória. Ale keď ma téma ročníkovej práce (ako inak – operná) zaviedla do Divadelného ústavu, bolo mi jasné, že sa viac nudiť nebudem. Zásuvky plné obálok s bulletinmi, fotografiami, recenziami a „know-how“ od takých vzácnych ľudí, akými boli Jaro Blaho a Janko Kákoš – to bol pre mňa nájdený raj. Kým som napísala diplomovku (bola na široko rozkročenú tému Opera SND v rokoch 1949 – 1989), poctivo som prelúskala kompletný inscenačný fond tohto obdobia. No a zároveň som si v študovni DÚ „vysedela“ pracovné miesto.
Čím je toto povolanie pre vás zaujímavé?
Ako dokumentaristka som sa ocitla v pozícii žaby na prameni (smiech). Mala som voľný prístup k úžasným archívnym zdrojom. Navyše mi pracovná pozícia otvárala dvere k ľuďom, o ktorých som dovtedy len čítala. Jedno zo svojich prvých interview (je ich asi päťdesiat) som robila s barytonistom Emilom Schützom, bolo to dva mesiace pred jeho smrťou. Časom pribudli do mojej pracovnej náplne výstavy k jubileám osobností – ďalší cenný stupienok k poznaniu. Druhý pilier mojej práce predstavoval i predstavuje kontakt so živým divadlom, ktorý sa pretavuje najmä v recenzentskej činnosti. A tým tretím je redaktorská práca – päť rokov som externe spolupracovala s Hudobným životom a momentálne som už siedmy rok šéfredaktorkou vedeckého časopisu Slovenské divadlo, ktorý vydáva Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV.
Viem, že vašimi vzormi v tejto oblasti boli viaceré osobnosti. Prezraďte našim čitateľom, ktorí ľudia vás v tomto smere ovplyvnili a aj v čom…
V Divadelnom ústave počas môjho pôsobenia pracovali vzácni ľudia, od ktorých som sa naučila v podstate všetko, čo dnes viem. Žiaľ, väčšina z nich už nie je medzi nami. Môj milovaný „guru“, operný historik Jaro Blaho, ďalej divadelný kritik a dramaturg Oleg Dlouhý, divadelní historici Janko Jaborník, Ladislav Lajcha, Ivan Lacika, Andrej Navara, Vladimír Predmerský… Keď rozprávali, nestíhala som otvárať uši a zatvárať ústa. Bola to pre mňa druhá vysoká škola. Možno ešte dôležitejšia než tá prvá, lebo som sa „dovzdelala“ v tom, čo je pre moju prácu veľmi dôležité, no nevyštudovala som to: v histórii a teórii divadla. No a to, čo som sa po odchode z Divadelného ústavu naučila od kolegov v SAVke, to je, obrazne povedané, druhý postgraduál.
Čo je úlohou vednej disciplíny teórie operného divadla, a aký je jej prínos?
„Operológia“, ako svoju pracovnú oblasť žartom nazývam, je veľmi špecifická, ako napokon každá interdisciplinárna veda. Spája sa v nej muzikológia s teatrológiou, pričom je náročné udržať medzi nimi optimálny balans. Súčasné inscenačné trendy navyše určujú režiséri vzdelaní v estetike, filozofii, kunsthistórii, takže nám, ktorí sa ich dielo snažíme reflektovať či dokonca terminologicky „katalogizovať“, nie je ľahké držať s nimi krok.
Je záujem nastupujúcej generácie o štúdium teórie operného divadla?
Bohužiaľ nie je. No príčinu nevidím iba v nezáujme mladej generácie, ale aj v nedostatočnej ponuke zo strany škôl. Katedra muzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského aj Katedra divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení „obhospodarujú“ každá svoj vlastný vedný priestor – interdisciplinárny prienik sa zdá byť takmer nulový. A podľa všetkého je to rovnaké aj na ostatných slovenských vysokých školách. Priznám sa, že situáciu nepoznám detailne, no ak by som to merala podľa viditeľných výsledkov, tak zo žiadnej z nich už dlhé roky nevyšiel nikto, kto by sa venoval opernému divadlu.
Divadelná fakulta VŠMU, s ktorou ako jedinou externe spolupracujem, vyhradila v rámci kritického seminára jeden semester pre operu. Za tých pár hodín nanajvýš prelomím dištanc (dovtedy zväčša hudobne needukovaných) študentov voči neznámemu terénu. No aj tak ma teší, keď v ich záverečných seminárnych výstupoch cítim prísľub, že nastupujúci teatrológovia vkročia do opery aspoň ako „dobre informovaní diváci“. Nádej vkladám do jednej zo študentiek štvrtého ročníka, ktorá prišla na VŠMU s ambíciou venovať sa opere – snáď ma konečne pripraví o status najmladšej slovenskej operologičky (smiech).
Ste opernou historičkou, kritičkou i vedeckou pracovníčkou Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Je náročnejšie byť kritičkou alebo vedeckou pracovníčkou?
Na to je ťažké odpovedať. Kritika je náročnejšia na psychiku. Som principiálne priateľský, dobroprajný človek, takže mi nie je príjemné vystavovať negatívne „vysvedčenia“. Zároveň si ako historička uvedomujem, že moje recenzie budú raz pramenným materiálom pre výskum dejín opery, čo zvyšuje môj pocit zodpovednosti. Vedecká práca si zase vyžaduje väčšiu mieru koncentrácie, poznania, nadhľadu, vedomia kontextu… Takže z hľadiska pracovnej psychohygieny je fajn, že pri únave z jedného typu činnosti mám možnosť preladiť na druhú frekvenciu. A ak by som náhodou bola tvorivo úplne vyčerpaná, vždy sú v rezerve nejaké cudzie texty na redigovanie (smiech).
Keď mapujete profesionálnu slovenskú opernú scénu od jej počiatkov, ako vnímate jej storočný vývoj?
Toto je otázka na samostatný rozhovor. Vývoj slovenského operného divadla má tvar sínusoidy, ako všetko v ľudských dejinách. Zažilo si obdobia vzostupov, stagnácií, aj pádov. Vnímam dosť bolestne, že Slovenské národné divadlo ako „vlajkovú loď“ našej opernej kultúry zastihla práve storočnica vo fáze umeleckej aj organizačnej krízy. COVID-19 túto skutočnosť nachvíľu zamietol pod koberec všeobecnej spoločenskej traumy. No raz sa ten koberec zodvihne (dúfajme, že sa tak stane čo najskôr) a pred Operou Slovenského národného divadla bude veľká výzva – vymaniť sa z provinčnej priemernosti.
Kritika je predovšetkým o subjektívnom pohľade, každý kritik má svoje kritéria. Ako by ste čitateľom opísali tie vaše?
Vždy sa snažím, aby bolo z mojich textov zrejmé, akú pozíciu majú jednotlivé inscenácie v širšom operno-divadelnom kontexte. Aby nešlo o solitérne kúsky, ale o kamienky do celistvej mozaiky. Tiež považujem za potrebné ponúknuť čitateľovi pointu – informáciu, o čom inscenácia bola, prečo je alebo nie je prínosom. Sebakriticky si uvedomujem, že sa mi to asi častejšie darí v divadelnej než hudobnej zložke predstavení.
Pre náš časopis recenzujete aj zahraničné produkcie (všetky články M. Mojžišovej sú archivované TU…). Je pre vás ,,iné“ hodnotiť naše ako zahraničné operné inscenácie?
V istom zmysle áno. Tým, že zahraniční speváci naše kritiky čítajú skôr výnimočne, cítim sa byť menej zviazaná ohľadmi a obavou z toho, aby som ich nezranila. Naopak, obmedzuje ma menšia znalosť miestneho divadelného kontextu, než mám pri recenzovaní slovenských divadiel. Ale inak platia kritériá pomenované v predchádzajúcej otázke.
Čo vás zo slovenských operných produkcií doteraz najviac zaujalo?
Operu na Slovensku systematicky sledujem približne dvadsať rokov, počas nich som zažila viac-menej všetko, čo naše operné divadlá uvádzali. Mojich osobných TOP 10 by (chronologicky) vyzeralo asi takto: Faust a Margaréta (SND 1989, réžia J. Bednárik), Jej pastorkyňa (ŠO v Banskej Bystrici 1999, réžia M. Chudovský), Hrad kniežaťa Modrofúza (SND 2003, réžia M. Bendik), Alcina (SND 2004, réžia Z. Gilhuus), Eugen Onegin (SND 2005, réžia P. Konwitschny), Krútňava (ŠO Banská Bystrica 2008, réžia M. Polák), Orfeus a Eurydika (2008, réžia M. Trelinski), Dialógy karmelitánok (ŠD Košice 2013, réžia L. Keprtová), Židovka (SND 2017, réžia P. Konwitschny), Arsilda (SND 2018, réžia D. Radok).
K tomu musím pripočítať melomanské zážitky z hudobných naštudovaní Friedricha Haidera, Jánosa Kovácsa, Ondreja Lenárda a ďalších dirigentov, či z výkonov skvelých hosťujúcich i domácich spevákov, o ktoré, našťastie, nie je v našich divadlách núdza.
Ste aj publicistkou a píšete na rôzne témy. Je pre operného kritika dôležité, aby publikoval aj texty, ktoré nie sú výslovne hodnotiace?
Určite áno. Takýto typ „osvety“ je veľmi dôležitý pre rozširovanie obzorov „starodivákov“, aj pre získavanie „novodivákov“. Ja sama si so záujmom prečítam kvalitnú publicistiku, vrátane tej na Opera Slovakia. A keď si vezmeme môj – či náš – vzor Jara Blaha, on vyoral najhlbšiu brázdu práve svojou vedecko-popularizačnou činnosťou.
Ste členkou výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT). Predstavte v stručnosti našim čitateľom poslanie tejto organizácie.
AICT (1956) je stavovská organizácia divadelných kritikov, ktorá má za cieľ vytvárať podmienky pre teoretickú aj reflexnú činnosť a rozvíjať medzinárodné kontakty divadelných odborníkov. Slovenská sekcia vznikla začiatkom deväťdesiatych rokov, dnes združuje vyše päťdesiat členov a členiek. Asi najviditeľnejšou aktivitou nášho združenia je projekt Monitoring divadiel na Slovensku (www.monitoringdivadiel.sk, pozn. red.), v rámci ktorého vznikajú analytické, rozsahom neobmedzované recenzie nových inscenácií.
Môže to znieť ako samozrejmosť (veď čo iného by kritičky a kritici mali robiť než písať recenzie), no v súčasnosti je situácia ohľadne divadelnej reflexie alarmujúca. Denníky i týždenníky o ňu nemajú záujem, takže je odsunutá do odborných periodík s veľmi obmedzeným dosahom na populáciu. Popri tom, že sa tým kruto zúžila platforma na postulovanie hodnôt a rozvíjanie kultúrnosti (lebo aj to patrí k ušľachtilým úlohám umenia i jeho kritiky), tak po nás ostane „historické prázdno“. Vôbec nezávidím našim nástupcom, ktorí budú s najbližším významným jubilejným rokom 2120 zostavovať dejiny dvestoročného divadla – ich pramenná báza bude úbohá.
Na svojom konte máte popri množstve recenzií, štúdií a kapitol v kolektívnych monografiách aj dve knihy, Od Fausta k Orfeovi: Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík a Napísal som maličkú opierku…: Premeny komornej opery na Slovensku. Ako vnímate zmapovanie problematiky operného divadla na Slovensku? Je dostatočné?
Nie, určite nie je dostatočné. Pre slovenskú opernú historiografiu i kritiku platí ono biblické „žatva veľká, robotníkov málo“. Storočnica slovenského divadla zmobilizovala naše sily, takže už vyšlo či ešte vyjde niekoľko potrebných publikácií, napr. Dejiny slovenského divadla, 100 rokov SND či Zlaté šesťdesiate (roky) v SND, ktoré obsahujú aj operné kapitoly. No ostáva ešte mnoho parciálnych i širších tém, ktoré na svoje spracovanie len čakajú.
V reportáži, ktorú som pripravil po prezentácii vašej ostatnej monografie ste mi povedali, že plánujete napísať knižku o rôznych aspektoch operno-režijnej tvorby nemeckého režiséra Petra Konwitschného. Je táto téma stále aktuálna?
Veľmi aktuálna, momentálne som pánom Konwitschným doslova zahltená. Rukopis plánujem dokončiť do konca leta – a potom sa uvidí, čo s ním bude ďalej. No už dnes viem, že mi bude smutno, keď sa táto kapitolka môjho profesionálneho života uzavrie. Peter Konwitschny je pre „operológiu“ ideálnym objektom: v jeho tvorbe sa spája ostrá ideová vyhranenosť s výnimočnou hudobno-divadelnou erudíciou a vzácnou umeleckou poctivosťou. Najmä posledná menovaná vlastnosť mi na ňom veľmi imponuje.
Čo máte rada okrem opery?
Mám rada život. Inšpirujú ma stretnutia s múdrymi ľuďmi. Milujem cestovanie – za operou, výtvarným umením, dobrým vínom, gastronómiou. Energiu čerpám aj z vody a prírody okolo nej, najlepšie zrelaxujem v kanoe s pádlom v ruke. A aby som menovala aj niečo produktívne, tak veľmi rada záhradníčim.
Čo by ste si želali k vášmu tohtoročnému polokrúhlemu životnému jubileu?
Úplne obyčajné veci. Zdravie pre svojich drahých, stretnutia s priateľmi, oblažujúce zážitky z kvalitného umenia… Uplynulé týždne „koronapôstu“ poukázali na vzácnosť vecí, ktoré som dovtedy považovala za samozrejmé. Skúsim si tento pocit zapamätať.
Rozprával sa: Ľudovít Vongrej
Mgr. Michaela Mojžišová, PhD. (1975). Operná historička, teoretička, kritička, absolventka Katedry hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1998). Od roku 2012 pôsobí v Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV ako vedecká pracovníčka so zameraním na teóriu, estetiku a históriu slovenského aj európskeho operného divadla. Je hlavnou redaktorkou vedeckého recenzovaného časopisu Slovenské divadlo. Pravidelne publikuje operné kritiky v slovenských a českých periodikách, prednáša na domácich a zahraničných konferenciách.
V minulosti pracovala v Oddelení divadelnej dokumentácie a informatiky Divadelného ústavu v Bratislave. Kurátorsky pripravila dve desiatky dokumentačných výstav, z nich najvýznamnejšou bola výstava k storočnice Eugena Suchoňa (Slovenské národné múzeum, 2008). Je autorkou knižných monografií Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík (2011) a Napísal som maličkú opierku… Premeny komornej opery na Slovensku (2018), spoluautorkou kolektívnych monografií Od rekonštrukcie divadelnej inscenácie ku kultúrnym dejinám? (2015), Súčasné slovenské divadlo v dobe spoločenských premien (2017), kapitol v Dejinách slovenského divadla I. (2018) a mnohých vedeckých a odborných štúdií.
Všetky články Michaely Mojžišovej, ktoré autorsky pripravila pre Opera Slovakia, sú archivované TU….
video
Michela Mojžišová v relácii SND Hovorme o opere
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.