V Bratislave sa 14. februára 2023 konala prezentácia knižnej novinky z pera opernej historičky a kritičky Michaely Mojžišovej. Vo svojej tretej monografii Peter Konwitschny. Bojovník proti mŕtvej opere sa venovala režijnej tvorbe medzinárodne uznávaného nemeckého režiséra. Kniha vyšla v spolupráci vydavateľstiev VEDA a Academia v dvoch edíciách – slovenskej a nemeckej. V rozhovore autorka predstavila svoj pohľad na Konwitschného poetiku a okolnosti vzniku svojej knihy.
Prezentácia sa konala v Goetheho inštitúte v Bratislave a moderátorom večera bol operný kritik a publicita Robert Bayer, ktorý knihu preložil do nemčiny. Na prezentácii sa početné publikum zoznámilo nielen s knižnou novinkou, ale aj s pozoruhodnou osobnosťou jedného z najvýraznejších a najkontroverznejších svetovo uznávaných javiskových tvorcov, Petra Konwitschného, ktorý v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave uviedol päť svojich inscenácii – P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin (2005), G. Puccini: Madama Butterfy (2007), L. Janáček: Vec Makropulos (2015), G. Puccini: Bohéma (2014 – je v aktuálnom repertoári SND), J. F. Halévy: Židovka (2017). Prezentáciu doilustrovali krátke ukážky Konwitschného operných réžií z viacerých európskych javísk.
Okrem množstva prítomných osobností, vrátane viacerých sólistov Opery SND, sa prezentácie zúčastnili aj bývalí riaditelia SND – Marián Chudovský a Slavomír Jakubek, ktorí v divadle pôsobili v čase uvedenia Konwitschného inscenácii a zaslúžili sa o jeho hosťovanie na slovenskej prvej divadelnej scéne. Marián Chudovský spomínal na spoluprácu s Petrom Konwitschným a zároveň knihu symbolicky uviedol do života.
„Celoživotnou, konzekventne napĺňanou umeleckou ambíciou nemeckého operného režiséra Petra Konwitschného (1945) je boj proti iluzívnemu opernému divadlu, ktoré nazýva mŕtvou operou. Vo svojich koncepciách kriticky reflektuje patriarchálne usporiadanie sveta, závislosť modernej civilizácie od matérie, jej povrchný spôsob života a z neho vyplývajúci rozvrat morálnych hodnôt, ktorý sa odráža v deformovaných rodinných či partnerských vzťahoch.
Na príklade troch desiatok inscenácií, ktoré režisér naštudoval na európskych javiskách i v Slovenskom národnom divadle, autorka monografie skúma Konwitschného ideové východiská a ich pretavenie do konkrétnych, pre režiséra charakteristických divadelno-výrazových princípov. Komparáciou vybraných inscenácií formuluje tematické okruhy Konwitschného tvorby, ktoré poukazujú na jeho ideový a estetický program. Monografia popri analýze režisérovho rukopisu prispieva aj k poznaniu všeobecných princípov súčasnej opernej réžie.“ uvádza popiska knihy, ktorej recenziu prinesieme čoskoro v samostatnom článku.
Michaela Mojžišová absolvovala štúdium hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 2010 tu obhájila titul PhD. Venuje sa vedeckej práci a kritike v oblasti operného divadla. Je autorkou monografií Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík (2011), Napísal som maličkú opierku… Premeny komornej opery na Slovensku (2018), kapitol v kolektívnych monografiách Súčasné slovenské divadlo v dobe spoločenských premien : pohľady na slovenské divadlo 1989 – 2015 (2017), Dejiny slovenského divadla I., II. (2018, 2020) a početných vedeckých štúdií. Pracuje na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV a je hlavnou redaktorkou vedeckého časopisu Slovenské divadlo. Od roku 2021 je predsedníčkou výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT).
Prečítajte si tiež:
• Michaela Mojžišová: Od ochotníckeho divadla som sa dostala k opernej kritike a vede
• Od Fausta k Orfeovi – nová knižná publikácia Michaely Mojžišovej
• V Bratislave uviedli knižnú novinku Michaely Mojžišovej Napísal som maličkú opierku…
• Komorná opera v bludisku – aj o tom je kniha Michaely Mojžišovej
• Divadelný ústav vydal očakávanú publikáciu Dejiny slovenského divadla II. (1948 – 2000)
Pani Mojžišová, prečo ste sa rozhodli vydať knihu o režisérovi Petrovi Konwitschnom?
Na začiatku bol jeho Eugen Onegin v SND (2005), ktorý ultimátne poznačil moje vnímanie operného divadla. Nebola to prvá „moderná“ inscenácia, ktorú som zažila, v tom čase som už bola aktívnou kritičkou a za operou som chodila aj do zahraničia. Ale tu sa spojil režijný výklad, ktorý ma emocionálne hlboko zasiahol, s perfektným ovládaním remesla. Forma naplnená obsahom – to je to, čo od (nielen operného) divadla očakávam. Samotné rozhodnutie napísať o Petrovi Konwitschnom knihu však prišlo o pár rokov neskôr, keď som začala pracovať v Slovenskej akadémii vied. Hľadala som „tému“ a on bol jasnou voľbou.
Oslovila vás jeho tvorba alebo aj osobnosť?
S Petrom Konwitschným nás predstavili na jednej z popremiérových recepcií v SND, ale fakticky sa nepoznáme. No jeho osobnosť z jeho inscenácií priam kričí, sú veľmi sebaodhaľujúce. Bez obalu v nich odkrýva nielen svoju ideovú orientáciu, ale aj intímne zákutia duše. Čo mi na ňom jednoznačne konvenuje, to je jeho profesionálna dôslednosť a názorová konzekventnosť. Aj keď mi je jasné, že s ním preto nie je ľahké spolupracovať.
Prečítajte si tiež:
Kontroverzný režisér Peter Konwitschny je späť – v knihe Michaely Mojžišovej (recenzia knihy)
Svoju najnovšou knihu ste pomenovali Peter Konwitschny. Bojovník proti mŕtvej opere. Prečo taký názov?
Termín mŕtva opera používa sám Konwitschny. Je pre neho synonymom kulinárskeho umenia – takého, ktoré chce byť konzumované a vychutnávané bez ambície priniesť výklad, ktorý by diváka aktivizoval k uvažovaniu nad stavom sveta a vytrhol ho z ľahostajného (malomeštiackeho) pohodlia. Peter Konwitschny zvádza esenciálny, ľavicovo-angažovaný umelecký boj.
Čím konkrétnym je pre vás Peter Konwitschny pozoruhodným režisérom?
Remeselnú poctivosť a názorovú stálosť som zmienila už v predchádzajúcej odpovedi. No tým, čo Konwitschného robí v kontexte opernej réžie skutočne výnimočným, je jeho hudobná erudícia. S hudbou je spätý od detstva, má výborné hudobné vzdelanie, pôvodne chcel byť dirigentom ako jeho otec, slávny Franz Konwitschny. Svoje režijné koncepcie dôsledne odvíja od hudby – tomuto princípu sa v mojej knihe venuje samostatná kapitola.
Ste operná historička, kritička a muzikologička a preto sa vás opýtam, aké by malo byť podľa vás operné divadlo 21. storočia? Má ,,nárok“ na svoj vývoj?
Jednoznačne áno. Všetko sa vyvíja, nevidím dôvod, prečo by operné divadlo malo ostať skanzenom. Napokon, v histórii to bola práve opera, na ktorej si divadelní reformátori – Max Reinhardt, Alfred Roller, Adolphe Appia a ďalší – overovali novátorské inscenačné princípy. Som presvedčená o tom, že aj dnes operné diela v rukách kompetentných tvorcov znesú výklady, ktoré reflektujú aktuálny stav sveta. Škála prístupov pritom môže byť široká, od spoločensky angažovaných výkladov po štylizované tvary, ktoré sú „nové“ z hľadiska výtvarných prostriedkov. Podmienkou však ostáva, aby vizuál nezabil hudbu. Operná inscenácia bez adekvátneho hudobno-speváckeho naplnenia ostáva obalom bez obsahu.
Dlhodobo monitorujete medzinárodnú javiskovú tvorbu Petra Konwitschného pohľadom opernej historičky aj recenzentky. Ako ste ho spoznali pri písaní vašej knižnej novinky?
Kniha reflektuje približne tridsiatku Konwitschného inscenácií, veľkú časť z nich som videla naživo a recenzovala som ich. Pri písaní knihy som sa ale snažila oslobodiť od pohľadu opernej kritičky, mojou ambíciou bolo „katalogizovať“ jeho rukopis. Konwitschny má totiž vybudovanú databázu charakteristických znakov a postupov – v hudobnej terminológii by sme ich mohli nazvať príznačnými motívmi, v sémantike izotopmi. To je to jeho obsedantné rozsvecovanie svetla v hľadisku, rozohrávanie akcií medzi obecenstvom, vizualizácia hudobných motívov prostredníctvom inštrumentov na javisku, dlhý stôl ako obľúbená kulisa… Tento autosignačný prístup môže u divákov, ktorí poznajú viac jeho inscenácií, vyvolať pocit mentálnej spriaznenosti, no rovnako aj iritovať. Každopádne, je silnou komunikačnou stratégiou.
Aký vývoj vnímate v jeho opernej réžii?
Asi to bude znieť zvláštne, ale podľa môjho názoru sa Peter Konwitschny v podstate nevyvíjal. Jeho rukopis od počiatku až dodnes stojí na pevných, nemenných pilieroch: psychologickom realizme Waltera Felsensteina, politicky apelatívnom divadle Bertolta Brechta a štylizovanom symbolizme Konwitschného mentorky, Ruth Berghausovej. V jednej inscenácii prevládne jedno, v inej druhé, no základ je stále rovnaký. Podobne stabilný je jeho ľavicový svetonázor – na tomto presvedčenom filozofickom marxistovi sa nepodpísali ani východonemecký komunizmus, v ktorom žil (nikdy nebol členom strany), ani súčasné neomarxistické prúdy. Vo svojich koncepciách je nezmieriteľne kritický voči kapitalistickému konzumu, s ostentatívnou nástojčivosťou rieši patriarchálne usporiadanie sveta, pohŕda závislosťou modernej civilizácie od matérie, pranieruje jej povrchný spôsob života a z neho vyplývajúci rozvrat morálnych hodnôt. Voči aktuálnej progresívnej agende však ostáva inertný.
Ako je kniha koncipovaná a čo všetko sa v nej čitateľ dozvie?
Na začiatku mojej práce boli recenzie a rekonštrukcie inscenácií, no v samotnej knihe som nechcela ostať pri ich mozaike. Snažila som sa z nich abstrahovať princípy Konwitschného rukopisu, kapitoly sú teda tematické. Na príkladoch scén z jednotlivých inscenácií približujem jeho ideové východiská, ale tiež divadelné postupy a princípy, ktoré používa.
Prečítajte si tiež:
• Peter Konwitschny: Príbeh Židovky nás učí, že musíme prestať s násilím a hľadať viac lásky
• Židovka – veľká opera o minulosti i dnešku
• Obnovený Onegin v Opere SND
• Emilia „Barbie“ Marty alebo Konwitschného spôsob ako vykladať rozprávky
• Haider, Konwitschny a Zvara vnímajú Bohému, ako Pucciniho súčasné dielo
• Smutno – krásno – krutý obraz Bohémy
Ako dlho kniha vznikala?
Na to, aká je útla, tak veľmi dlho. Medzi rozhodnutím knižne spracovať tvorbu Petra Konwitschného a vydaním monografie uplynulo sedem rokov. Na tejto časovej dĺžke sa odrazila jednak moja ambícia vydať knihu súčasne v dvoch mutáciách, slovenskej aj nemeckej. A tiež to, že v mojej profesii mi je odopretý luxus koncentrovať sa na jednu tému.
Kto všetko na knihe spolupracoval?
Človekom, bez ktorého by kniha ťažko vznikla, bol Robert Bayer – môj priateľ z detstva, kolega z breznianskeho ochotníckeho divadla, dnes rovnako ako ja operný kritik. Jeho prínos nespočíva len v tom, že slovenskú verziu preložil do nemčiny. Veľa z inscenácií sme navštívili spoločne, mala som teda partnera do diskusie, navyše človeka poznajúceho kontext nemeckého divadla. Skvelú prácu urobil lektor nemeckej mutácie Mirko Kraetsch, o vizuál sa postarali grafici z Vydavateľstva VEDA Janka Janíková a Marek Petržalka.
Ktoré z jeho inscenácií vo vás zanechala silný dojem a prečo?
Z prvej lásky, Eugena Onegina, som sa už vyznala. Z tých ďalších to boli napríklad Zimmermannovi Die Soldaten v Norimbergu s priam revolučným, komorne koncentrovaným režisérskym pohľadom na opulentné dielo, ktoré v čase dokončenia považovali za neinscenovateľné; Dessauov Lanzelot vo Weimare (recenziu si prečítate TU…), ktorý režisérovmu ľavicovému svetonázoru sadol ako uliaty; Schoeckova Penthesilea v Linzi (recenziu si prečítate TU…), prepájajúca polokoncertný formát so strhujúcou divadelnosťou… Ale mám rada aj Konwitschného pohľady na „klasiku“ – Verdiho La traviatu, Pucciniho Bohému, Halévyho Židovku…
Prečítajte si tiež:
• Feminista Konwitschny
• Dva pohľady na biedu z operného Hamburgu
Komunikovali ste pri písaní knihy aj s Petrom Konwitschným?
Nie. Ak by som to spravila, bol by to iný žáner. Nemala som v úmysle napísať biografiu, moja kniha chcela byť teatrologicko-muzikologickou analýzou jeho rukopisu. Na druhej strane, s Petrom Konwitschným sa nedá nekomunikovať aspoň sprostredkovane – o svojej práci veľmi rád rozpráva, mala som teda k dispozícii množstvo rozhovorov s ním, aj textov, ktoré napísal. V korešpondenčnom kontakte sme až teraz, keď som mu knihu poslala. To, že sa s ňou stotožnil, je pre mňa najväčším možným uznaním.
Pracujete teraz na nejakej novej publikácii?
Áno, súbežne s dokončovaním tejto knihy som už pracovala na publikácii o ďalšom pozoruhodnom režisérovi, Romeovi Castelluccim. Je to možno ešte väčšia výzva než tá predchádzajúca – Castellucci je filozoficky veľmi komplikovaný, intertextuálny, mnohovrstvový, on ani jeho divadlo nemajú spontánnosť Konwitschného. Kniha má vyjsť ešte tohto roku, tak verím, že to šťastne dopadne.
Rozprával sa: Ľudovít Vongrej
