Mikuláš Doboš: Javisko je najväčšia škola

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operný spevák, tohtoročný jubilant, bas Mikuláš Doboš, si v rozhovore zaspomínal na svoje pôsobenie počas 44-ročnej kariéry. Rodák z Košíc začínal s ľudovou hudbou, ktorá v ňom zapustila hlboké korene, zaspieval si aj v opernom zbore, absolvoval na Janáčkovej akadémii v Brne, stal sa operným sólistom a stvárnil okolo sedemdesiat operných, operetných i muzikálových postáv. Pôsobil aj koncertne a niektorí autori skladali priamo pre neho. V súčasnosti vyučuje spev hercov v Bratislave.

Vaša profesionálna spevácka kariéra, pán Doboš, trvala neuveriteľných 44 rokov, do roku 2018, kedy ste ako sólista Opery SND odišli do dôchodku. Nemôžeme na tomto mieste vymenovať všetky postavy, ktoré ste stvárnili na viacerých operných scénach, ale predsa len, obzreli ste sa teraz, pri vašom životnom jubileu, za desaťročiami naplnenými hudbou a spevom?

Samozrejme, že som sa obzrel. Keď v duchu počítam, že na Janáčkovej akadémii som skončil v roku 1974 a v roku 2018 som sa na javisku SND rozlúčil postavou notára v Pucciniho jednoaktovke Giannni Schicchi, som šťastný, že mi hlasivky vydržali spievať toľko rokov na neviem koľkých profesionálnych scénach, z toho posledných dvadsaťpäť v Opere SND, čo bola pre mňa veľká česť.

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Opera SND, 2017,
R. Krško (Marco), A. Kropáčková (Ciesca), A. Banásová (Nella), J. Babjak (Gherardo), B. Prýgl (Betto),
D. Šlepkovská (Zita), M. Malachovský (Simone), M. Doboš (amanito di Nicolao),
M. Smolnický (Guccio), D. Hlásny (Pinellino), T. Juhás (Rinuccio),
foto: Anton Sládek

Vráťme sa ale do vašich rodných Košíc, kde sa začal nielen váš život, ale kde sú aj začiatky vášho spievania.

Hlas som dostal do vienka od Pána Boha. Moja veľká vďaka patrí rodičom a starým rodičom, ktorí ma podporovali. Otec vedel pekne spievať, hral na husliach, aj mama pekne spievala, ale to podstatné som asi zdedil po starom otcovi z maminej strany. Volal sa Albert Nogrády (1875 – 1960), bol právnik, ale bol aj spevák, barytonista a spieval vo vtedajších kočovných divadelných spolkoch. Keď po 1. svetovej vojne prišiel do Košíc, jeden čas bol aj dramaturgom opery. Ja som mal už ako chlapec dobrú hudobnú pamäť. Od prvého ročníka ma učiteľka vyvolávala predspievať, keď sme sa učili novú pieseň. Potom prišla populárna hudba, prišla gitara, začal som spievať v skupinách a skladať pesničky. Jednu som si aj zapamätal: „Celý deň padá dážď, nemôžem dáždnik nájsť…“, urobil som k nej sprievod a na tejto piesni učím spievať aj svojich žiakov na konzervatóriu.

Neobišli vás hudobné vlny 60-tych rokov, ale nedali ste sa cestou populárnej hudby…

V roku 1967, keď som ešte chodil na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach, prišiel do školy oznam, že divadlo prijíma spevákov do externého zboru do opery Aida. Prihlásil som sa, zaspieval som Gaudeamus igitur a jednu slovenskú ľudovú pesničku a vtedajší zbormajster Roman Skřepek ma hneď zaradil do prvého basu. Ešte si pamätám starý text: „Sláva buď, sláva Izide, náš Egypt večne chráni…“. Stál som úplne hore pod svetlami. Bol som celý spotený, dole spieval pán Mikuláš Čabiňák Kráľa a ja si hovorím fú, takto by som aj ja zaspieval dolu na javisku – ako pán Čabiňák (smiech). Potom som k nemu začal chodiť na spev. Ale ešte pred spomínaným konkurzom som sa učil spievať u pána pána Ladislava Boháčka, pedagóga pre sólistov v košickej opere. Pán Boháček vyučoval metódou Zdeňka Vaška, autora knižky Kultivovaný zpěv, na základe hlavových tónov. Samé mi-ni-li-mi-ni-li, brumendá a podobne. Tam som získal základ speváckej techniky, u pánov Boháčka a Čabiňáka v Košiciach.

Napriek týmto skúsenostiam ste ale po maturite nešli študovať spev…

Prihlásil som sa na Vysokú školu elektrotechnickú v Košiciach, ale veľmi skoro som zistil, že nemám šancu uspieť a odišiel som robiť do Východoslovenských železiarní. Tam som začal spievať s cimbalovou hudbou Eugena Bundu, ktorá hrala vo folklórnom súbore Železiar. Možno si pamätáte, že v Košiciach boli dva folklórne súbory, Čarnica a Železiar a tie medzi sebou vždy súperili. Keď ma v roku 1970 prijali na JAMU do Brna, Eugen Bunda mi povedal: „Miki, však z teba bude operený spevák, ty budeš taký operený spevák, že nebudeš vedieť ani ľudovú pesničku zaspievať.“ Ale ľudové piesne vo mne zapustili také hlboké korene, že hneď v prvom ročníku na JAMU som ich spieval v úpravách Mikuláša Schneidera-Trnavského, Zdenka Blažka, Eugena Suchoňa a neskôr prakticky všetkých našich skladateľov. Spolupracoval som aj s Diabolskými husľami Berkyho-Mrenicu staršieho, s Miroslavom Dudíkom a OĽUNom, aj s Cigánskymi diablami.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND,
Ľudovít Ludha (Lenskij), Mikuláš Doboš (Zareckij),
foto: Alena Klenková/SND

Nechceli ste ísť študovať na VŠMU do Bratislavy?

Už som spomenul Mikuláša Čabiňáka, on bol „jamák“, on mi odporučil Janáčkovu akadémiu, on ma aj pripravil, takže som tam prišiel ako jeho žiak a študoval som u profesora Viléma Přibyla. Pán profesor mi už v treťom ročníku navrhol, aby som išiel na konkurz do niektorých divadiel. Poslúchol som a predspieval som v Prešove. Tam bola veľmi dobrá Spevohra. Prijali ma s tým, že keď skončím akadémiu, môžem nastúpiť. Išiel som aj do Košíc. Vtedy tam bol umeleckým šéfom pán Ladislav Holoubek. Dávali práve premiéru Figarovej svadby, takže v treťom ročníku JAMU som v Košiciach spieval Bartola, alternoval som sa s Jozefom Havašim. Nakoniec z toho bola recitatívna postava, lebo Bartolovu veľkú áriu vyškrtli. Takže aj v Košiciach ma prijali, ale tiež s tým, že až keď doštudujem. Do tretice som išiel v roku 1974 na konkurz do SND, prijali ma ako eléva, a bol som tam rok.

Po roku pôsobenia v SND ste odišli do Banskej Bystrice a tam sa začala vaša skutočná profesionálna kariéra, ktorá na javisku tamojšej opery trvala pätnásť rokov. Aká bola vtedy banskobystrická opera a aký bol váš profesionálny život v tomto meste?

V Banskej Bystrici sme boli traja basisti, moji kolegovia boli Ján Hadraba, ktorý bol sedem rokov aj riaditeľom divadla a Andrej Bystran. Prvá opera, v ktorej som tam účinkoval, bola Tosca, v réžii hosťujúceho Miroslava Fischera. Spieval som Angelottiho, takže som nastúpil do stredného odboru. To mi aj vyhovovalo, keďže začať spievať hneď veľké postavy nemá význam, pretože buď prerazíte, ale len ak máte naozaj tak dobre posadený hlas, že vydržíte ten nápor, alebo sa odpíšete. Ja som mal šťastie, plynule som prešiel od menších postáv do veľkých úloh. Človek sa v škole síce naučí techniku, ale potom príde javisko a to je najväčšia škola. My sme, napríklad, každý rok v decembri hrali operetu alebo muzikál a to je tiež obrovská škola, pretože tam treba spievať, tancovať aj hrať a za túto skúsenosť Banskej Bystrici veľmi ďakujem.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1980,
Mikuláš Doboš (Figaro), Ľubica Orgonášová (Zuzanka),
foto: Archív ŠO

Ako sa žije opere v menšom meste, uživí sa, má dostatok divákov? Ako to bolo v rokoch 1975 – 1980, keď ste tam pôsobili vy?

Vtedy sme ešte boli jedno divadlo so Zvolenom, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, činohra vo Zvolene, opera v Banskej Bystrici. Keď bola premiéra, v piatok sa hralo v Banskej Bystrici a v sobotu vo Zvolene. A boli sme aj zájazdové divadlo. Išlo sa na tri dni, povedzme do Považskej Bystrice, Púchova, Žiliny. V týchto mestách sme, napríklad, trikrát hrali Toscu. Alebo sme šli na tri dni na juh, do Šale, Komárna, Šurian. Hrali sme všetko, čo mala Bystrica v repertoári: Nabucca, Figarovu svadbu, My Fair Lady atď. Boli jednodňové, ale aj trojdňové výjazdy. Robili sme to veľmi radi.

Kde sa v týchto mestách hralo, v kultúrnych domoch? Zmestí sa vôbec opera do takého zariadenia?

Boli to väčšinou veľké kultúrne domy. Vždy sa hralo so živým orchestrom, neexistovalo niečo také ako dnes býva hudobný sprievod z nahrávky, prípadne elektronický, neexistovali žiadne mikrofóny, mikroporty, všetko išlo na živo. Keď sa orchester nezmestil do jamy, niektorí muzikanti, kontrabas alebo harfa, boli naboku pri schodíkoch v hľadisku. Boli to boli krásne časy, mám z týchto zájazdov nezabudnuteľné zážitky. Obecenstvo v týchto menších mestách bolo veľmi vďačné. Stávalo sa, napríklad, že Zbor Židov sa po potlesku musel opakovať. Bolo to nádherné.

G. Puccini: Bohéma, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1987,
Mikuláš Doboš (Schaunard), Ján Zemko (Rodolfo), Andrej Bystran (Benoit), Štefan Babjak (Marcello),
foto: Archív ŠO

So Zvolenom sa spájajú dnes už zaniknuté Zámocké hry zvolenské…

Na zámku som absolvoval veľmi veľa predstavení. Tam som mal možnosť spievať s veľkými hviezdami, už vtedy známymi vo svete. Spomeniem malú „pikošku“. Tri dni za sebou sme hrali Gounodovho Fausta a Margarétu. Mal som spievať v piatok, v sobotu a v nedeľu hostia. Ale hostia z nejakých dôvodov neprišli, takže som Mefista spieval trikrát po sebe a predstavenia boli zachránené.

Popri opere ste ale už v Banskej Bystrici rozvíjali aj svoju druhú kariéru, interpretáciu piesňovej tvorby od slovenských skladateľov, dokonca niektorí autori skladali priamo pre vás.

V Banskej Bystrici som hneď začal nahrávať v rozhlase, kde bol vtedy hudobným režisérom pán Gregor Rolecký. Moja prvá nahrávka s ním bola Pieseň na dobrú noc pre orchester, zbor a sólový spev od Vojtecha Wicka. V roku 1975 sme spolu s vynikajúcou klaviristkou, pani Darinou Surovou, neskôr Turňovou, dostali ponuku nahrať Päť slovenských ľudových piesní v úprave Jána Cikkera.

Aká bola spolupráca s týmto skladateľom?

Pán Cikker chodil veľmi často na Sliač na liečenie. Keď sme piesne s pani Darinkou naštudovali, naštartoval som svoju starú škodovku a šli sme za pánom Cikkerom. Mal na Sliači krásnu izbu s čiernym krídlom, pamätám sa ako dnes. Bola to vlastne jeho pracovňa, lebo komponoval aj na liečení. Tam sme mu po prvýkrát, s veľkou trémou pred takým veľkým skladateľom, interpretovali spomínané piesne. Páčilo sa mu to hneď, takže zobral ceruzku a len pár vecí do nôt opravil, možno niektoré dychy, ale absolútne si nepamätám, že by mal vážnejšie výhrady. Na základe toho som bol od roku 1975 s pánom Cikkerom v úzkom kontakte. Každých päť rokov som mu tieto piesne na narodeniny spieval. Vrcholom bol priamy televízny prenos z Mirbachovho paláca v Bratislave v r. 1980.

G. Donizetti: Viva la mamma, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1983,
Štefan Babjak (Agáta), Mikuláš Doboš (Biscroma),
foto: Pavel Danko, Archív ŠO

Popri tom ale pokračovala vaša spolupráca aj s ďalšími skladateľmi

S pani Darinou Turňovou sme nahrali piesne od ďalších, asi desiatich skladateľov. Po pánu Cikkerovi to bol Andrej Očenáš, ktorý mi venoval cyklus piesní o babičke, Ján Móry, Zdenko Mikula, Tadeáš Salva a mnoho ďalších. Tadeáš Salva mal sestru flautistku, Margitu Gromovú a pre ňu, pre pani Turňovú a pre mňa zložil Slovenské pastorále pre flautu, spev, klavír. Trvalá nahrávka je aj v rozhlase v Banskej Bystrici ako trvalka. Naspieval som Piesne o víne od Bartolomeja Urbanca, Vojtech Didi mi napísal pieseň Ako milujú stromy. Stanislav Hochel mi venoval cyklus piesní Láska a nádej na slová Mikuláša Šprinca. Veľkú zásluhu na zorganizovaní týchto koncertoch slovenských skladateľov má pani Marianna Bárdiová z Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici.

Okrem účinkovania v opere a nahrávania v rozhlase ste aj koncertovali

V Banskej Bystrici som často spolupracoval so Slovkoncertom a s vedúcou koncertného oddelenia pani Edith Mistríkovou. Absolvoval som rad večerných vystúpení doma, v rôznych európskych mestách aj na Kube. V Slovkoncerte v Bratislave to bola zase pani Eva Kvastlerová, ktorá mala na starosti predovšetkým výchovné koncerty a tých som spieval veľa, v kultúrnych domoch aj priamo v školách. Chodby a telocvične boli plné ratolestí, tešiacich sa na odpadnuté vyučovanie.

Z Banskej Bystrice ste odišli po pätnástich rokoch, ale nestali ste sa hneď sólistom opery SND

V roku 1988 som urobil konkurz do ostravskej opery a bol som tam dve sezóny na polovičný úväzok. Spieval som v Janáčkovej Jej pastorkyni Stárka a v Dvořákovom Jakobínovi purkrabího Filipa. Potom som prežil dva krásne roky, 1991 – 1993, v Štátnej opere Praha. Keď sa v roku 1993 Československo rozdelilo, zavolal ma vtedajší umelecký šéf Opery SND Juraj Hrubant a v septembri som uzavrel stálu zmluvu s naším národným divadlom. Hneď som nastúpil do Nabucca, kde som alternoval Zachariáša s pánom Malachovským. Spoluprácu s našou prvou scénou som skončil minulý rok (2018, pozn. red.), v Pucciniho jednoaktovke Gianni Schichci. Medzitým je rad krásnych postáv, ktoré som mal česť v SND spievať.

Mikuláš Doboš, foto: Archív ŠO

Postavy, ktoré stvárňujú speváci basového odboru, majú často v celej opere jednu-dve árie. Je to pre nich v zákulisí náročné, povedzme na sústredenie?

Samozrejme, na všetky postavy, ktoré ide človek už oblečený v kostýme interpretovať, sa sústreďuje za oponou ešte pred zdvihnutím opony, pred prvým tónom a prvým zdvihnutím paličky dirigenta. V niektorých úlohách hneď, v iných možno neskôr alebo až v druhom, treťom dejstve. Napríklad Inkvizítor v Donovi Carlosovi. Prvé dve dejstvá sa pripravuje, lebo jeho veľký duet s Filipom je v treťom dejstve. Gremin v Eugenovi Oneginovi prichádza až v poslednom dejstve. Operných postáv, ktoré som spieval, bolo okolo sedemdesiat, sú v tom aj malé a epizódne úlohy, ale najdôležitejšia, až do posledného tónu, je tá, ktorú človek práve ide interpretovať.

Vy ste počas svojej kariéry zažili aj to, že roky sa spievalo všetko po slovensky a potom sa prešlo na originálne verzie. Bol to problém pre spevákov vašej generácie?

Prešiel som tým. Všetky postavy v opernej literatúre, ktoré som naštudoval v Banskej Bystrici, boli v slovenčine. Nebol to doslovný preklad, ale básnický, ale moja obrovská výhoda bola, že všetky postavy, od Angelottiho v Tosce, cez Zunigu v Carmen, Zachariáša v Nabuccovi a ďalšie, som vedel v slovenčine. Keď som v roku 1991 urobil konkurz do Štátnej opery v Prahe, prvú postavu Ferranda v Trubadúrovi som spieval v taliančine. Preúčal som sa ju cez prázdniny celé dva mesiace. A potom všetky ďalšie opery, Offenbachove Hoffmannove poviedky do francúzštiny, ďalšie do nemčiny. Keď som v roku 1993 prišiel do Bratislavy, niektoré diela sa už hrali v origináloch. Mladí speváci to majú na jednej strane ľahšie, pretože sa nemusia preúčať, ale zasa pre mňa, keďže som už o danej postave všetko vedel, bolo ľahšie interpretovať ju aj po stránke hereckého prejavu na javisku.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, Mikuláš Doboš (Baalov Veľkňaz),
foto: Alena Klenková

Už ste spomenuli, že učíte spievať. Koho a kde?

V roku 2005 ma oslovila zástupkyňa riaditeľa Konzervatória v Bratislave, dr. Daniela Sliacka, či by som u nich nechcel učiť spev. Mal som dva týždne na rozmyslenie, pretože som bol v tom čase v SND ešte dosť vyťažený, spieval som možno desať-jedenásť predstavení mesačne, keďže som účinkoval aj v epizódnych postavách. Ale pani Sliacka ma uistila, že zo začiatku nebudem mať veľa žiakov, nech to len skúsim, tak som súhlasil. Odvtedy učím spev hercov. Ideme od ľudovej piesne cez muzikály, operety a tanečné piesne. Som rád, že môžem svoje spevácke vedomosti odovzdávať mladým hercom, pretože keď príde pätnásťročný človek a začne u mňa študovať, často ani nevie, o čom spev je. Takže ich musím naučiť všetko, dychové cvičenia, spievať základné tóny, vyrovnať trošku hlasový aparát, rozširovať im rozsah hore a dole, skrátka zaradiť ich do nejakej škatuľky. Niekedy je to veľmi ťažké, ale snažia sa. A ja si stále udržujem hlas v kondícii, pretože im predspievavam.

Prezradíte, koho z našich mladých hercov ste už naučili spievať?

Mám niektorých veľmi dobrých spevákov hercov, ktorí dnes bežne účinkujú na javisku a krásne a dobre spievajú v muzikáloch aj v činohre. Žiadne mená ale pre istotu nespomeniem, aby som niekoho neurazil, keby som naňho zabudol. Takže mená nie, ale na niektorých som naozaj pyšný.

Rozprávala sa: Mirjana Šišoláková

Mikuláš Doboš sa narodil 23. marca 1949 v Košiciach. V roku 1968 zmaturoval na tamojšej Strednej škole elektrotechnickej. Operný spev študoval v rokoch 1970 – 1974 na JAMU v Brne. Po jej absolvovaní pôsobil ako elév v SND v Bratislave. Od roku 1975 bol pätnásť sezón sólistom banskobystrickej Štátnej opery. V rokoch 1988 – 1989 hosťoval dve sezóny v Divadle moravsko-sliezskom v Ostrave, v období 1992 – 1993 bol sólistom Štátnej opery Praha, pôsobil aj v Olomouci, Košiciach, či vo Wittenbergu a od roku 1993 až do odchodu do dôchodku v roku 2018 pôsobil v Opere SND.

Počas svojej 44-ročnej kariéry vytvoril okolo 70 postáv v operách, operetách aj muzikáloch ako napríklad Mozartovho Figara, Černocha v Ibertovej Angelike, Dvořákovho Vodníka, Marbuela v Smetanovej opere Čert a Káča, Dona Alfonsa v Così fan tutte, Osmina v Únose zo serailu od W. A. Mozarta, Gounodovho Mefista, Thibauta v Panne Orleánskej a Gremina či Zareckého v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Z Verdiho tvorby to boli postavy Ferranda v Trubadúrovi, Inkvizítora v Donovi Carlosovi a Zachariáša a Veľkňaza v Nabuccovi. Ďalej sa Mikuláš Doboš predstavil ako Komtúr v Donovi Giovannim, Zuniga v Bizetovej Carmen či Žrec v Suchoňovom Svätoplukovi, Wagner v Gounodovom Faustovi, Čierny Bob v opere pre deti Kominárik od B. Brittena a ďalších rolách.

Interpretoval a nahral desiatky piesní prevažne od slovenských skladateľov E. Suchoňa, A. Očenáša, J. Cikkera, B. Urbanca, T. Salvu, S. Hochela a iných. Vyše desať rokov vyučuje spev na Konzervatóriu v Bratislave.

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

Zanechajte komentár