Milada Synková: S každým dirigentom človek získava niečo nové

1

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Túžila byť stálou členkou Slovenského filharmonického zboru, no životná náhoda ju priviedla na dosky SND. „Za oponou“ roky tvrdo pracuje na tom, aby sólisti ovládali svoj part čo najlepšie. Dáma, ktorá patrí k neodmysliteľnej súčasti zákulisia sa nebojí cudzích jazykov ani vzdialených krajín. Rozprávali sme sa s večne usmiatou pani Miladou Synkovou, korepetítorkou Opery SND.

Je to neuveriteľné, ale v Slovenskom národnom divadle pracujete úžasných 56 rokov, čo je najdlhšie z pomedzi všetkých členov za celú éru fungovania našej prvej opernej scény…

V roku 2013 som bola dokonca oficiálne zapísaná v Slovenskej knihe rekordov – 50 rokov zamestnanec v jednej inštitúcií.

Čo sa vám pri pomyslení na toto obdobie vynorí ako prvé?

Prácu mám rada a stále mám veľa roboty. Nadobudla som toľko skúseností, že ma za tie roky už nemôže nič prekvapiť (smiech). Naučila som sa byť trpezlivá – niekto sa učí rýchlejšie, iný pomalšie, no výsledkom musí byť, že svoj part musí ovládať. Vždy sa ale snažím pracovať s úsmevom.

Milada Synková, po premiére v SND, 2017, foto: Alena Klenková

Aké kroky vás priviedli do divadla?

Študovala som v Brne, potom som sa vydala a žili sme vo Vsetíne. Manžel bol z rodiny, ktorá bola politicky nevhodná. Stále nás kontrolovala tajná polícia, nemali sme pokoj. Strýko nám navrhol, aby sme sa presťahovali do Bratislavy, kde mal v dome voľnú izbu. Súhlasili sme a keďže sme boli veľkí športovci, prišli sme do Bratislavy na bicykloch (smiech). Zaujímala som sa, či je v meste nejaký zbor, nakoľko som od detstva v zbore spievala. Našla som Zbor Československého rozhlasu na čele s pánom Ladislavom Slovákom, kam som v roku 1956 nastúpila. Zbor sa v roku 1957 organizačne začlenil do Slovenskej filharmónie a vznikol Slovenský filharmonický zbor. Tu som spievala 23 rokov, avšak nie na plný úväzok. Členom bol bývalý archivár a tajomník opery pán Michal Plško, ktorý ma upozornil, že v Opere SND sa uvoľní miesto korepetítora. Keďže miesto na plný úväzok v Slov. filharmonickom zbore nebolo ešte voľné, išla som na konkurz do divadla. Prijali ma a 1. mája 1963 som nastúpila ako korepetítorka do SND. Do Opery ma teda priviedla veľká náhoda.

Čo bolo pre vás spočiatku najnáročnejšie?

Prvých päť náročných „učňovských“ rokov. Operný repertoár som nepoznala, poznala som najmä oratóriá. Denne som preto cvičila a stále som chodila do opery aby som vedela, čo hrá orchester. Musela som sa naučiť, čo môžu sólisti z orchestra vnímať, napríklad nie drobné šestnástinové noty, ale skôr nástupy jednotlivých skupín nástrojov.

Klavírna spolupráca nebola jediné, čomu ste sa venovali. Okrem pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore ste tiež súkromne študovali spev u profesorky Anny Korínskej. Nikdy ste neuvažovali o kariére sólovej speváčky?

Neuvažovala, pretože by som musela začať so sólovým spevom skôr. Vyrástla som v malom meste, v ktorom nebolo prostredie, ktoré by ma k tomu viedlo. U pani Korínskej som neskôr aj mnohých spevákov, ktorí sú dnes sólistami korepetovala, takže spev a korepetícia sa mi odjakživa prelínali.

Ale viackrát ste boli obsadená do menších sólistických úloh, napríklad Vojvodkyne z Birkenfeldu v Donizettiho opere Dcéra pluku v réžií Jozefa Bednárika, ktorý vás „vytiahol“ spoza klavíra…

Áno (smiech). A okrem toho už asi v štvrtej inscenácií stvárňujem postavu hlavnej Moreny v opere Svätopluk. Pán dirigent Dušan Štefánek vždy s úsmevom hovorí, že si Moreny bezo mňa ani len nevie predstaviť (smiech).

G. Donizetti: Dcéra pluku, Opera SND, 2004, Milada Synková (Vojvodkyňa z Birkenfeldu), foto: Alena Klenková

So spevákmi pracujete roky. S čím najčastejšie potrebujú poradiť?

Predovšetkým s rytmickým zadelením taktov. Spoločne sa snažíme o to, aby sa spievalo presne to, čo je v notách. V modernejších operách často pracujeme aj na intonácií. Ďalšou záležitosťou sú nádychy. Takmer všetci sólisti sa pýtajú, kde majú vo fráze dýchať. To je pre mňa trochu záhadou, pretože z nôt je to úplne jasné. Tiež je úsmevné, že sa speváci často pozerajú len na svoj riadok a nevidia napríklad rovnakú melódiu, ktorú spieva pred nimi ich kolega, alebo že v orchestri znie niečo, čo im pomôže. Každý si stráži len tú svoju spevácku linku, čo je zlozvyk.

Čo by ste preto poradili začínajúcim umelcom?

Myslím si, že by sa počas štúdia mali venovať hudobnej teórií, lebo čítanie hudobných partov sa brzdí tým, že niekomu nie je jasné, aký je napríklad rozdiel medzi malou a veľkou triolou alebo nevie zaspievať intervaly.

Opery sa spievajú v originálnych jazykoch. Čo všetko si vyžaduje príprava sólistu na danú rolu po jazykovej stránke?

Jazyková príprava je veľmi dôležitá. Opera písaná v originálnom jazyku má svojrázny tok, hudba je tu správne spojená s jazykom. Musíme presne ovládať zmysel slov, lebo výraz je len polovica úspechu. Tá druhá je frázovanie, ktoré vyplýva priamo z hudby. Preklady opier sú veľmi ťažké, lebo sa nedá vždy všetko preložiť tak, aby text odpovedal hudobných frázam. Niekedy sú preto texty posunuté či používajú slová, ktoré nie sú úplne najvhodnejšie.

Koľkými jazykmi hovoríte?

Siedmimi. Jazyky som sa veľmi rada učila a ani som netušila, že to raz budem pri práci tak potrebovať. Je dobré, ak korepetítor vie presnú výslovnosť, čo zvýrazniť a prípadne aj preložiť.

Ktorý jazyk robí spevákom najväčšie problémy?

Nemčina a paradoxne čeština, pretože tá nepozná asimiláciu a podobne ako v nemčine musí každé slovo začínať zvlášť. Pre Slovákov je to náročné, lebo náš jazyk je tým krásny, že vie pospájať všetky slová dohromady a zvukove ich prispôsobuje práve asimiláciou.

Milada Synková, zdroj: HC

Tridsaťpäť rokov ste pedagogicky pôsobili aj na VŠMU. Aké predmety ste učili?

Najskôr som učila na Katedre skladby a dirigovania, kde som viedla Hru z listu. Študenti museli dobre vedieť teóriu a zadeliť si rytmicky a harmonicky jednotlivé takty. Bol to predmet obľúbený, snažila som sa vymýšľať rôzne cvičenia a hrali sme tiež na dva klavíry. Neskôr som prešla aj na Katedru spevu, kde som bola hlavnou korepetítorkou v Opernom štúdiu.

Predpokladám, že vašimi rukami prešlo mnoho osobností…

Áno a som hrdá že z tých, ktorých som učila, sa všetci dostali do vysokých funkcií. Boli to napríklad Rastislav Štúr, Dušan Štefánek, Martin Leginus, Branko Ladič a Jozef Katrák, ktorí sú dnes mojimi kolegami korepetítormi, Mário Košík, Igor Bulla, Pavol Tužinský, Braňo Kostka, Marián Lejava, Robert Stankovský, Rudo Géri, španiel David Hernando Rico a ďalší.

Na koho z radu spevákov či dirigentov, ktorých ste „vychovali“ si rada spomeniete?

Mojím najlepším študentom bol Pavol Tužinský. Hodiny sme hrávali ťažkú literatúru štvorručne. Z radu speváčok som rada pracovala s Jankou Bernáthovou, Adrianou Kučerovou a Evou Horňákovou. Zo spevákov na piedestál staviam pána Petra Mikuláša, s ktorým sme spolupracovali odkedy prišiel do divadla. Dodnes si vážim prácu s ním, pretože je to človek, ktorý vie, ako sa má spievať.

Je to tak, že speváci sa učia štýlovosti či frázovaniu od korepetítorov a korepetítori od dirigentov? Kto vás najviac ovplyvnil v umeleckej činnosti?

Po nástupe do divadla si ma pod „patronát“ vzal pán Viktor Málek a často som tiež pracovala s Tiborom Frešom a so Zdeňkom Košlerom. Boli nesmierne vzdelaní a každý z nich mal v tom čase už dlhoročnú dirigentskú prax. Vyžadovali frázovanie, upozorňovali na to, čo treba v skladbe vystihnúť. Taktiež v Slovenskej filharmónií bolo každý rok okolo 15 hosťujúcich dirigentov, ktorí vyžadovali niečo iné. Vždy som vnímala, čo zdôrazňovali, pretože s každým dirigentom človek niečo nové získa.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Opera SND, 1991, foto: Archív SND

Vašim významným medzníkom bola spolupráca na Figarovej svadbe v réžií Milana Sládka na javisku Opery SND, s ktorou ste sa úspešne predstavili na zájazde v Soule. Čím bola výnimočná?

Pán Sládek je všeumelec, ktorý kreoval veľa nových projektov. Mal víziu urobiť inscenáciu Figarovej svadby s vyše metrovými bábkami, ktoré on sám nakreslil. Hľadal korepetítora, ktorý by bol schopný naučiť bábkohercov Figarovu svadbu. Vtedajší šéf pán Juraj Hrubant mu odporučil mňa, čo bola jedna zo životných náhod, ktorá ovplyvnila moje ďalšie pôsobenie. Niekoľko mesiacov sme každý deň tvrdo pracovali, herci sa museli vedieť zapasovať v ansámbli. Ja som potom odišla do Soulu skôr pracovať s tamojšími sólistami. Na javisku bol orchester, pred orchestrom sedeli sólisti a pred nimi sa odohrávalo bábkové predstavenie. V Soule sme odohrali sedem predstavení a bola to úplná bomba. Dodnes herecká skupina pána Sládka predstavenie hrá, čo je už vyše 30 rokov.

Dostali ste vtedy pozvanie prednášať na tamojšej univerzite. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Z náhody účinkovať v tomto projekte vyplynula ďalšia náhoda. V tamojšom ansámbli bol barytonista, ktorý spieval Grófa a veľmi sme si rozumeli. Odporučil ma vedúcej katedry na jednu z tamojších univerzít, kam ma pozvali prednášať. V Kórei si veľmi vážia a chcú európskych umelcov a pedagógov. Viedla som dva týždne interpretačný kurz Dvořákových piesní. Okrem toho sa tam organizovali interpretačné kurzy pre mladých kórejských spevákov, kam som potom šesť rokov každé leto lietala učiť. Bolo úžasné sledovať, akí sú nesmierne pracovití a to, že tak krásne spievajú, nie je zadarmo.

Do Opery SND ste nastúpili v roku 1963. Ak sa poohliadnete späť, v čom vidíte rozdiel medzi vtedajšou a dnešnou divadelnou prácou?

Kedysi sme pracovali od 9tej do 14tej. Nemávali sme skúšky večer, všetko sa stíhalo v doobednom čase, pretože ľudia boli stále k dispozícií. Každý sa držal viac divadla, pochopiteľne sa toľko nehosťovalo. Pani Hubová, Česányiová, pán doktor Papp prišli vždy vynikajúco pripravení – neexistovalo, žeby niečo nevedeli. Pani Hanáková bola perfektná v tom, že na skúške sedela vždy pri mne od začiatku do konca, aj keď nespievala. Jediná tam sedela celý čas, aby nasala atmosféru celého diela. Práca sa zmenila hlavne organizačne, pretože sme boli dlho viazaní len na Československo.

Hudobné soirée, Opera SND, 2019, Milada Synková, Pavol Smolík, foto: Ivan Ölvecký/SND

Už za vášho pôsobenia v divadle ste zažili dve prelomové obdobiaokupačný rok 1968 a pád totality v 1989. Čo to znamenalo pre umelcov? Aké obmedzenia či zmeny ste vnímali?

Naši sólisti, hoci vynikajúci, boli „najďalej“ v Prahe, Berlíne a Lipsku. Samozrejme okrem takej hviezdy, ako bol napríklad Peter Dvorský, ktorý precestoval celý svet. Po páde totality sa otvorili hranice, naši začali cestovať von a sem prichádzali hostia z cudziny, ktorí prinášali svoje umelecké predstavy. Rozšíril sa repertoár, dovtedy sme hrali veľa socialistických opier, ktoré sa písali aj na objednávku. Všetko sa prekladalo do slovenčiny, dokonca aj české opery. Po revolúcií sa opery začali spievať v originálnych jazykoch, čo je správne, pretože skladateľ, ktorý operu písal mal na mysli spevnosť a spád danej reči. To so sebou prinieslo tiež potrebu učiť sa cudzie jazyky.

Vedeli ste sa dostať k „podpultovým“ nahrávkam zo zahraničia a odkiaľ sa dala čerpať inšpirácia?

Chodievala som na slávne posedenia k pánu Hansimu Albrechtovi. Jeho rodina z Ameriky mu tajne posielala množstvo platní, ktoré sme k nemu chodili s obľubou počúvať.

Viem o vás, že veľmi rada cestujete aj do exotických krajín a sama si mnohé zahraničné výlety aj odšoférujete…

Ako mladá šoférka som prvýkrát viezla celú rodinu do Splitu a bez skúseností som si trúfla (smiech). Mama rada cestovala, autom sme prešli celé Nemecko, Švajčiarsko. Každý rok jazdím za rodinou do Slovinska, lebo babička bola Slovinka. Milovala som Anglicko. Keby som niekde inde chcela žiť, určite by to okrem Talianska bolo Anglicko. Ako dieťa ma tam rodičia poslali k známym, aby som sa naučila jazyk, odvtedy som tam bola mnohokrát.

Milada Synková pri oslave svojho okrúhleho životného jubilea, SND, 2013, foto: Alena Klenková

V marci oslávi Slovenské národné divadlo sté výročie svojho vzniku. Čo by ste želali divadlu do ďalšej storočnice a čo by ste si priala vy?

Želám si, aby nám tu stále rástli nádherné hlasy, aby nás práca tešila a aby sme ľuďom prinášali radosť. Želám si, aby som tu v divadle mohla osláviť ešte nejaké jubileum (smiech). Teší ma, že za mnou chodia aj moji bývalí študenti, ktorí chcú poradiť nakoľko mi veria, že to, čo im k interpretácií poviem, je správne. A najväčšou odmenou je, keď mi sólista, ktorého som pripravovala napíše, že bol hosťovať v zahraničí a že bol pripravený najlepšie.

Rozprávala sa: Adriana Banásová

Milada Synková, rod. Cinková je dlhoročnou korepetítorkou Opery SND a umelcami často vyhľadávanou ku klavírnej spolupráci. Vyrástla vo Vsetíne na Morave, študovala na Masarykovom gymnáziu vo Vsetíne, neskôr na Konzervatóriu v Brne. Po príchode do Bratislavy vyštudovala FiF UK odbor Hudobná výchova a Ruský jazyk. Pôsobila ako členka Slovenského filharmonického zboru (1957 – 1980), je zakladajúca členka Komorného orchestra Camerata slovaca – neskôr Komorná opera pri SND (1969 – 1999) a od roku 1977 je členkou Speváckeho zboru mesta Bratislavy, s ktorým precestovala vyše 20 krajín.

V roku 1963 nastúpila do Opery SND, kde pôsobí dodnes. V repertoári má stovky operných, oratoriálnych i koncertných titulov, ako klaviristka a čembalistka sa podieľala na projektoch s domácimi i hosťujúcimi umelcami, absolvovala koncerty doma i v zahraničí, realizovala početné nahrávky, opakovane sprevádzala spevákov na medzinárodnej vokálnej súťaži Hans Gabor Belvedere vo Viedni a účinkovala v 10-dielnom cykle Hudobné spomienky z produkcie STV. Viedla interpretačné kurzy slovanskej hudby v kórejskom Soule, v rokoch 1976 – 2011 pedagogicky pôsobila na VŠMU na Katedre skladby a dirigovania a neskôr aj na Katedre spevu. V roku 2013 bola Milada Synková oficiálne zapísaná ako slovenská „rekordmanka“ v dĺžke zamestnaneckého pomeru bez prerušenia. Aktuálne ide o jej 57. divadelnú sezónu.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Adriana Banásová

spravodajkyňa a publicistka

Jeden komentár

  1. Terézia Ursínyová

    Pani Milada Synková je mimoriadne príjemná, vždy mladá, ale najmä inšpiratívna a dôsledná umelkyňa, ktorej by mohli mnohí býval i dnešní umelci vrúcne ďakovať za hodiny, ktoré s ňou strávili pri hudbe a operných partoch. Mimoriadne si cením jej hlboké vedomosti o speve, ktoré demonštruje aj v interview. Mnohé základné veci okolo vokálneho umenia neustále (ale rada) pripomína profesionálom na korepetíciach, ovláda štýlotvorné a jazykové detaily opier, partitúr, nehovoriac o pohotovosti v interpretácii desiatkach klavírnych partov. Obdivujem pritom jej srdečnosť a neustálu mladú energiu.

    Osobne si na p .Miladku spomínam už z rokov môjho štúdia hudobnej vedy na FFUK, kedy sme mali okrem hudobnej teórie aj predmet, venovaný základom profesionálneho – operného spevu. Dokonca sme z toho mali štátnu skúšku…Vďaka našim vokálnym pedagógom a p. Milade za klavírom sme sa tak naučili veľa užitočného o tajomstvách vokálneho umenia, čo sme mohli využiť v profesionálnej hudobno-kritickej práci. Škoda, že dnešní poslucháči muzikológie či hudobnej teórie nemajú v takej miere prepojenie základov dirigovania, spevu, nástrojovej hry, čítania z partitúr, zborového umenia a i. s hudobno-teoretickými vedomosťami.

    Od čias môjho štúdia sa s noblesnou postavou, žiarivým úsmevom a potrebnou krátkou konzultáciou stretávam s p. Miladkou desiatky rokov v opere i na koncertoch, kde sa ešte stále venuje zborovému spevu.

    Pri blížiacej sa storočnici SND by si mali túto prvoradú dámu našej opery výnimočne uctiť – za službu sólistom a reprezentácii hudobného umenia našej prvej divadelnej scény.

    Dr. Terézia Ursínyová

Zanechajte komentár