Dňa 3. mája t.r. uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia, významného českého dirigenta, organizátora a pedagóga, ale i husľového virtuóza Milana Zunu, ktorý ako skúsený svetobežník už od začiatkov SND systematicky a cieľavedome pracoval na postupnom profilovaní a zvyšovaní umeleckej úrovne operného súboru. Ako jeho prvý riaditeľ angažoval mladých a perspektívnych umelcov. Založil Bratislavský symfonický orchester a pod jeho vedením spievala v SND aj slávna Ema Destinnová.
Milan Zuna (narodil sa 24. novembra 1881 v Novom Bydžove, okr. Hradec Králové, zomrel 3. mája 1960 v Prahe) prežil detstvo v Turnove, už v mladosti prejavoval veľké hudobné nadanie a začal sa učiť hru na husliach u kapelníka K. Dražila. Od roku 1891 študoval na vyššom reálnom gymnáziu v Novom Bydžove, kde sa súčasne zdokonaľoval aj v hre na husliach u Fr. Vondráčka. V rokoch 1897 – 1902 pokračoval v štúdiách na konzervatóriu v Prahe (husle u Jana Mařáka, kompozíciu u Karla Knittla a Karla Steckera) a absolvoval majstrovský kurz husľovej hry u profesora Otakara Ševčíka. Už počas štúdií bol zbormajstrom niekoľkých pražských spevokolov, vo vinohradskom Hlahole uvádzal aj modernú tvorbu.
V roku 1903 bol koncertným majstrom Ľvovskej filharmónie počas turné v Rusku, koncertným majstrom a druhým dirigentom Českej filharmónie (1905 – 1907) a hosťujúcim dirigentom Varšavskej filharmónie (1906). Po návrate domov pôsobil ako dirigent v Městském divadle Královských Vinohrad (dnes Divadlo na Vinohradech, 1907 – 1909), potom v operných súboroch v Záhrebe (Hrvatsko narodno kazalište, 1909 – 1914), Ľvove (Teatr Mieski, 1914, 1916 – 1919), Poznani (Teatr Wielki, 1919 – 1920).
V rokoch 1920 – 1923 bol šéfom opery a dirigentom Slovenského národného divadla v Bratislave, opäť sa vrátil do Ľvova (1923 – 1926 a 1930 – 1931 ), pôsobil Katoviciach (1926 – 1930), vo Veľkom divadle vo Varšave (1931 – 1932). Na pozvanie šéfa Otakara Ostrčila prišiel v roku 1933 ako dirigent do Národného divadla v Prahe, v roku 1939 bol menovaný námestníkom šéfa opery, v roku 1943 penzionovaný, pohostinsky však dirigoval až do roku 1944. V roku 1945 viedol operu Divadla F. X. Šaldu v Liberci a opäť prijal ponuku vedenia divadla na miesto šéfa opery SND v Bratislave (1946 – 1951).
Ako dirigent začal Milan Zuna pôsobiť v roku 1907 v novozaloženom súbore opery Městského divadla Královských Vinohrad, kde dirigoval reprízu opery Karla Weisa Polský žid (1907). O svojich dirigentských schopnostiach presvedčil v prvom samostatnom naštudovaní ďalšej Weisovej opery Revisor (1908) na námet Gogoľovej hry, s úspechom dirigoval aj d´Albertovu Nížinu (1909) a Massenetovu operu Tereza (1909).
Milan Zuna, vynikajúci hudobník a dirigent opery v Záhrebe
Na poste dirigenta opery v Záhrebe (1909 – 1914) nadobudol Milan Zuna renomé vynikajúceho hudobníka. Naštudoval bohatý repertoár z diel svetovej, najmä romantickej a veristickej proveniencie i modernej a pôvodnej opernej tvorby. Dirigoval aj symfonické koncerty, napr. chorvátsku premiéru Beethovenovej 9. symfónie (29. 3. 1911) so sólistami Majou Strozzi, Mercedes Valenti, Stanisławom Jastrzebskim a Markom Vuškovićom. Už po Zunovom prvom naštudovaní Smetanovej Predanej nevesty (1909) kritika nešetrila superlatívmi, jeho virtuózny výkon prirovnávala k výkonom Nedbala, Čelanského, Mahlera a Straussa. Hlavné úlohy spievali Irma Polak (Mařenka), Oto Lubin (Jeník) a český basista Rudolf Kaulfus (Kecal).
Skvelý úspech mala prvá záhrebská inscenácia Dvořákovej Rusalky 1912) v titulnej postave s Majou Strozzi (umelecké meno speváčky českého pôvodu Marie Růžičkovej-Strozzi), Princom bol Stanisław Jastrzebski, Vodníkom Marko Vušković a Cudziu kňažnú spievala Mira Korošec. Podpísal sa aj pod prvú chorvátsku premiéru Blodekovej opery V studni (U zdencu, (1911) v réžii pražského rodáka Arnošta Grunda, kde opäť spievali českí speváci pôsobiaci v Záhrebe Rudolf Kaulfus (Janek) a Franjo Krampera (Vojtěch), Lidunkou bola Irma Polak (Lidunka) a Verunou Mercedes Valenti.
Po Pucciniho Bohéme (1909) a Madame Butterfly (1910) hudobne naštudoval prvé chorvátske uvedenie Toscy (1911). Toscu spievala Anka Horvat, Cavaradossiho prvý sólista súboru Ernesto Cammarota a Scarpiu Marko Vušković. Naštudoval aj prvé uvedenie opery Wolfa-Ferrariho Zuzankino tajomstvo (1911), dirigoval Leoncavallových Komediantov s Mascagniho Sedliackou cťou (1910) a Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1911).
Naštudoval chorvátske premiéry Delibesovej Lakmé (1912) v titulnej postave s Majou Strozzi, Frédericom bol Jan Ouředník, Massenetovej opery Kaukliar u Matky Božej (Pelivan svete Gospe, 1912) a málo známej d´Albertovej opery na námet Guimerovej drámy Putá lásky (Kći mora – Liebesketten, 1913) s Rudolfom Kaulfusom (Noel), Mirou Korošec (Marion), Stanisławom Jastrzebskim (Petar) a Janom Ouředníkom (Baltasar). Repertoár si rozšíril o Bizetovu Carmen (1909), Gounodovho Fausta (1909), Massenetovho Werthera (1913), Meyerbeerovu Afričanku (1912), Halévyho Židovku (1912), Offenbachove Hoffmannove poviedky (1912) i Čajkovského Eugena Onegina (1910), Wagnerovho Tannhäusera (1912) a operetu Lea Falla Dolárová princezná (1910).
Zo súčasnej tvorby naštudoval premiéry dvoch chorvátskych skladateľov. Prvou bola wagnerovským štýlom inšpirovaná divadelne pôsobivá a inštrumentálne nádherná opera Oganj (Oheň, 12. 1. 1911), autorom ktorej bol Blagoje Bersa, so sólistami Vuškovićom (Helwing), Jastrzebskim (Robert Tohms) a Korošec (Lenka), menšiu postavu Pastora spieval Rudolf Kaulfus. V Hatzeho veristickej opere Návrat (Povratak, 21. 3. 1911) stvárnili hlavné postavy Stanisław Jastrzebski (Ivo), Mira Korešec (Jela), Marta Wellar (Kata) a Marko Vušković (Stanko).
Úspechy v divadle v Ľvove
V roku 1916 angažoval Milana Zunu do divadla v Ľvove riaditeľ Ludwik Heller. Dirigoval bežný repertoár a hudobne naštudoval premiéry Dvořákovej Rusalky (1916), opery Wilhelma Kienzla Evanjelista (1916), Delibesovu Lakmé (1917), málo známej opery Mascagniho Zanetto (1918). Úspešné bolo Zunovo naštudovanie romantickej opery Władysława Żeleńského Goplana (1918), libreto ktorej na námet tragédie Juliusza Słowackého Balladyna napísal Ludomił German. Zuna svojím majstrovstvom dokázal podľa kritiky „zosúladiť zbor a orchester a dosiahnuť intonačnú a rytmickú istotu“.
Skúsený dirigent a prvý umelecký šéf opery SND
V roku 1920 prišiel Milan Zuna na výzvu Jaroslava Kvapila do novozaloženého Slovenského národného divadla v Bratislave (1920 – 1923) a ako skúsený dirigent s veľkou hudobnou erudíciou sa s nadšením ujal šéfovskej funkcie. Novú sezónu začalo divadlo v auguste skúškami v Košiciach, už tu začal Zuna systematicky a cieľavedome pracovať na zvýšení umeleckej úrovne provinčného súboru.
Od sólistov vyžadoval dokonalé ovládanie partu, zaviedol pravidelné skúšky zboru i orchestra. Operné predstavenia nadobúdali po hudobnej stránke na kvalite nielen pri premiérach, ale aj v reprízach a nových naštudovaniach diel. Angažoval do súboru mladých a perspektívnych umelcov, Hermu Žársku, Hanu Pírkovú, Jelenu Ježićovú, Martu Krásovú, pod jeho vedením umelecky dozrievali a rástli Alba Sehnalová, Dobřena Šimáňová, Roman Hübner, Bronislav Chorovič či Lešek Reychan.
Prvý raz sa Milan Zuna predstavil nie ako dirigent, ale ako husľový virtuóz na koncerte v auguste 1920 v prospech Červeného kríža s tenoristom Zdeňkom Knittlom a na klavíri ich sprevádzal dirigent Ferdinand Ledvina. Na koncerte hral „s ľahkosťou a hlavne delikátnosťou“ technicky náročné skladby, Goldmarkov Husľový koncert a-mol, Čajkovského Serenade melancolique, Dvořákov Slovanský tanec z druhého radu č. 8, Wieniawského fantáziu na motívy Gounodovho Fausta a ako prídavok peknú, snivú Svendsenovu Serenádu.
Operná sezóna v Košiciach začala Smetanovou Libušou (1920) v Zunovom precíznom hudobnom naštudovaní. Zuna viedol orchester pevnou a skúsenou rukou, bolo evidentné, že partitúre rozumie. Spevácky výbornou Libušou bola podľa kritiky ušľachtilo vznešená, žensky nežná Alba Sehnalová. V Bratislave mala úspech premiéra prvého uvedenia Dvořákovej Rusalky (1920) s Hanou Kramperovou, pri ktorej dosiahol Milan Zuna vzácny súlad rozšíreného orchestra so zborom. Svojím temperamentom a citovosťou vystihol pravé čaro Dvořákovej hudby.
Znamenite prepracovaný orchester výborne reprodukoval hudbu Smetanovho Tajomstva (1920). V novom naštudovaní Predanej nevesty (1921) znel orchester skvele, Zuna mu dal ľahkú vláčnosť a jasavú farebnosť. V rámci vystúpení opery v Košiciach uviedol súbor pod Zunovým vedením predstavenie Predanej nevesty v krásne upravenom prírodnom divadle v malebnom Čermeľskom údolí, pre ktoré navrhol scénu Josef Hurt. Nové naštudovanie Hubičky (1922) bolo po stránke orchestrálnej vynikajúce, hýrilo farebnosťou, do detailu bola vypracovaná práca s orchestrom, zborom a sólistami.
Vysokú umeleckú úroveň mal Dalibor (1922), orchester hral vyrovnane, uchvátili lyrické pasáže rovnako ako miesta dramatické i náladové. Kritiku zaujali aj sólisti Roman Hübner (Dalibor), Hana Pírková (Milada) a Lešek Reychan (Vladislav). Dramatický spád mali Kovařovicovi Psohlavci (1921, insc. 1920). Po stránke orchestrálnej a interpretačnej bol dobrou inscenáciu aj Dvořákov Jakobín (1922), kde do jednej z repríz obsadil Zuna do postavy Júlie novú mladú sólistku Martu Krásovú.
Udalosťou bolo, podľa dobových záznamov, uvedenie pôvodnej melodicky bohatej opery Emanuela Maršíka Čierne lekno (1921) v réžii Bohuša Vilíma v hlavnej úlohe s Hanou Kramperovou (Žandová). Orchester pod Zunovým vedením hral presne, zbory zneli sviežo a zvučne.
So zmyslom pre dramatizmus veristických opier naštudoval Zuna Pucciniho Madame Butterfly (1921). Orchester pod jeho vedením znel vyrovnane a farebne v pianissimách i v miestach dramatických. Neobyčajne plastický zvuk dosiahol orchester v Pucciniho Tosce (1921). Dramatický spád mala pôsobivá inscenácia Pucciniho Bohémy (1922) v réžii Josefa Munclingera, zbavená tradičného klišé a dôsledne vychádzajúca z hudby. Krásnu kantilénu predviedol Chorovič (Rudolf), pekný výkon podala talentovaná Šimáňová, výborný bol Munclinger (Collin).
Peknú úroveň malo predstavenie Mascagniho Sedliackej cti, uvedenej s Blodkovou operu V studni (4. 9. 1921). Do novonaštudovaných Leoncavallových Komediantov (1921) v réžii Josefa Munclingera obsadil Zuna mladých spevákov, Tonia spieval Lešek Reychan a Beppa Bronislav Chorovič. Ako novinku uviedol Zuna duchaplnú komickú jednoaktovku Wolfa-Ferrariho Zuzankino tajomstvo (1922) v Munclingerovej réžii.
Výsledkom cieľavedomej, permanentnej a húževnatej Zunovej práce bola inscenácia Bizetovej Carmen (1921). Orchestrálny part vypracoval do najjemnejších dynamických odtieňov, zbory boli vyrovnané, presne nastupovali a čisto intonovali. Dirigoval aj staršiu inscenáciu Massenetovho Werthera (1921, insc. 1920), naplnil ju svojou muzikalitou a temperamentom, výrazovou citlivosťou a zvukovou farebnosťou. Precíznejšou súhrou a vyrovnanosťou jednotlivých nástrojov vynikol orchester pri Thomasovej Mignon (1921).
S Josefom Munclingerom spolupracoval Zuna aj na vrcholných inscenáciách, ktorými zavŕšil svoje prvé bratislavské obdobie. Udalosťou bola premiéra prvého uvedenia Wagnerovho Tannhäusera (1922), hudobne koncipovaná na romantickej vášnivosti. S orchestrom, rozšíreným o členov ochotníckej Slovenskej filharmónie, naštudoval operu na dôstojnej úrovni a dosiahol dramaticky účinné predstavenie. Farebne pôsobivé kostýmy a dekorácie navrhol Josef Hurt za Munclingerovej asistencie. Zo spevákov kritiku najviac zaujal hlasovo výborne disponovaný Roman Hübner v titulnej postave, Lešek Reychan (Wolfram) a Josef Munclinger (Hermann), z dám hlboký dojem zanechali Hana Pírková (Venuša) a Dobřena Šimáňová (Alžbeta).
Obdivuhodné bolo naštudovanie Verdiho Aidy (1923) v Munclingerovej réžii, na monumentálnej Hurtovej scéne, hudobne prepracované do najmenších detailov. Zuna svojimi vzácnymi umeleckými schopnosťami dosiahol súlad orchestra, sólistov i zboru, posilneného členmi Akademického speváckeho združenia. Kritika vyzdvihla spevácku kultúru Hany Pírkovej (Aida), hodnotný teplý altový hlas Jeleny Ježićovej, výkony Hübnera (Radames), Reychana (Amonasro) a Munclingera (Ramfis).
Poslednou premiérou bratislavskej sezóny bola Janáčkova Káťa Kabanová (1923) jedna z najúspešnejších inscenácií Milana Zunu v jeho prvom bratislavskom období. Pod jeho vedením podal orchester opäť obdivuhodný výkon, presne a s istotou zvládol technicky náročnú partitúru opery. Veľký podiel na úspechu premiéry mal režisér Josef Munclinger a Josef Hurt, ktorý navrhol originálnu a pestrú scénickú výpravu. Zunovo naštudovanie opery ocenil aj skladateľ, osobne prítomný na premiére, ktorú ju považoval za jednu z najkrajších inscenácií. Na zájazde v Košiciach Zuna ešte naštudoval operu Návrat (1923) od chorvátskeho skladateľa, Josipa Hatzeho, žiaka Petra Mascagniho, vo vlastnom preklade a rozlúčil sa Delibesovou Lakmé (1923).
Dirigoval aj predstavenia s hosťujúcimi umelcami, napr. Carmen a Toscu s tenoristom s fenomenálnymi, kovovými výškami a sladkou kantilénou Otakarom Mařákom (Don José a Cavaradossi) a jeho manželkou, americkou speváčkou Mary Cavanovou (Carmen a Tosca, 1921). Pod jeho vedením spievala slávna Ema Destinnová Miladu v Daliborovi a titulnú postavu Madame Buterfly (1923).
Milan Zuna sa popri pôsobení v divadle usiloval o intenzívnu koncertnú činnosť. V roku 1921 na koncerte v Nitre v rámci hudobného programu nitrianskej Umelecko-literárnej besedy uviedol s orchestrom SND Podtatranskú idylku Mikuláša Schneidera-Trnavského (upravenú z pôvodnej skladby pre klavírne kvinteto Dumka a tanec). Na pietnom spomienkovom večere v divadle venovanom zosnulému básnikovi P. O. Hviezdoslavovi (9.11.1921) dirigoval Fibichov Smútočný pochod z opery Messinská nevesta a s mužským zborom zborovú skladbu Josefa Bohuslava Foerstera Z osudu rukou.
V záujme zvýšenia umeleckej kvality orchestra začal Zuna uvádzať v divadle aj symfonické koncerty. S divadelným orchestrom rozšíreným o ochotníckych hudobníkov uviedol Smetanov cyklus Má vlast (1922), kde sa v kantilénach a pasážach sláčikov uplatnil Zuna ako huslista. V roku 1923 založil z členov divadelného orchestra a ochotníckej Slovenskej filharmónie Bratislavský symfonický orchester, na prvom koncerte (1923) uviedol Serenádu pre sláčiky Josefa Suka, predohru Karla Goldmarka Na jar a Čajkovského V. symfóniu. Podľa kritiky znel orchester čisto a vyrovnane, bez rytmických kazov.
Prioritou Milana Zunu bolo neúnavné úsilie skvalitniť hudobnú zložku predstavení, intenzívnou hudobno-pedagogickou prácou s orchestrom a sólistami vytvoriť z provinčného telesa reprezentačný a prvotriedny súbor. Nepriaznivá finančná situácia SND, spory a osobné nedorozumenia vo vedení Družstva SND a hľadanie vinníka, Zunova neochota podriadiť sa záujmom Družstva na úkor umeleckej kvality predstavení, napokon vyústili v roku 1923 do jeho odchodu.
Veľkým večerom nazvala kritika predstavenie Dvořákovej Rusalky, ktoré po dlhšom pôsobení v zahraničí pohostinsky dirigoval Milan Zuna v roku 1933. Zdôraznením expresívneho bohatstva hudby, elegantne stavaným frázovaním a dômyselnou gradáciou ju podstatne ho odlíšil od tradičného poňatia.
V pokračovaní článku sa budeme venovať umeleckej činnosti Milana Zunu v poľských divadlách v Ľvove, Katoviciachach a Varšave, v Národnom divadle v Prahe a jeho druhému pôsobeniu v opernom súbore SND, kde svoju bohatú činnosť v roku 1951 zavŕšil.
Pripravila Elena Blahová-Martišová
Prečítajte si tiež:
• Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (2)
• Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (3)
