Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (2)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V pokračovaní článku venovanom šesťdesiatemu výročiu úmrtia významného českého dirigenta, organizátora a pedagóga, husľového virtuóza a prvého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla Milana Zunu, prinášame prehľad o jeho umeleckej činnosti v poľských divadlách v Ľvove, Katoviciach, vo Varšave a v Národnom divadle v Prahe.

Na poste dirigenta v Ľvove, Katoviciach a vo Varšave

Po odchode zo Slovenského národného divadla v roku 1923 sa Milan Zuna vrátil opäť do Poľska, kde až do roku 1932 pôsobil v Ľvove, Katoviciach a Varšave. Pozornosť venoval pôvodnej tvorbe poľských skladateľov, veľkú zásluhu mal na uvádzaní Smetanových a Dvořákových opier. Podľa kritiky sa aj tu Zunove inscenácie vyznačovali precíznou vypracovanosťou orchestrálnych a vokálnych zložiek.

Na poste prvého dirigenta divadla v Ľvove (Teatr Miejski, 1923 – 1926, 1930 – 1931) naštudoval Zuna Smetanove opery Hubička (1924) a Predaná nevesta. Krátko po poľskej premiére Janáčkovej Jej pastorkyne (pod názvom Jenufa) v Poznani uviedol v máji 1926 operu aj Zuna v Ľvove v réžii Tadeusza Łowczyńského. Propagoval opernú tvorbu Richarda Wagnera, dirigoval Lohengrina, prvé ľvovské uvedenia jeho opier Zlato Rýna (1924), Valkýra (1924) a Siegfried (1925).

Milan Zuna (1991 – 1960), foto: Langhans/Archív ND Praha

Dirigoval Verdiho opery Aida, Trubadúr, Otello a ľvovskú premiéru Falstaffa (1931), Pucciniho Bohému, Mascagniho Sedliacku česť a Leoncavallových Komediantov, Flotovovu Martu, Bizetovu Carmen, Delibesovu Lakmé, Halévyho Židovku. Naštudoval prvé ľvovské uvedenia Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby (1925) a málo známej opery Umberta Giordana Uczta szyderców (La cena delle beffe, 1926). Dirigoval predstavenie Gounodovho Fausta (1925), v ktorom v titulnej postave debutoval sosnovský rodák, mladý tenorista Jan Kiepura, neskôr známy z vystúpení na všetkých významných európskych a amerických operných scénach. Jeho partnermi boli Helena Lipowska (Margerite) a Jan Zapoth (Mefisto).

Dirigoval aj operety, napr. Straussovho Cigánskeho baróna, Kálmánovú Čardášovú princeznú a. i. a prvé uvedenie Dohnányiho baletu v divadle v Ľvove Pierotkin závoj (1924).

V roku 1926 prijal ponuku z Katovíc na miesto šéfa opery a dirigenta divadla Teatr Polski a profesora hry na husliach a dirigovania na tamojšom konzervatóriu. Naštudoval pôvodnú operu Stanislawa Moniuszka v štýle opery buffy Hrabina (Grófka) v hlavnej úlohe s Lilianou Zamorskou. Dirigoval i jeho opery Halka (1927), Strašidelný zámok (Straszny dwór, (1929) a jednoaktovku Verbum nobile (1930). Naštudoval pôvodnú operu Jontkova pomsta (Pomsta Jontkowa, 1927) Bolesława Walleka-Walewského s hudbou na poľské ľudové motívy, v titulnej úlohe s Józefom Stępniowskim (Jontek) a operu Casanova (1928) Ludomira Różyckého.

S. Moniuszko, Verbum nobile, Katowice, 1929/1930, dirigent Milan Zuna, plagát zdroj: sbc.org.pl

Zo svetového operného repertoáru mala úspech Delibesova opera Lakmé (1927) v titulnej úlohe s Lilianou Zamorskou, postavu Nilakanthu spieval Lešek Reychan, bývalý sólista operného súboru Slovenského národného divadla. Dirigoval Massenetove opery Kaukliar u Matky božej (Kuglarz Matki Boskiej, 1926) a Manon (1928), Verdiho Aidu (1928). Uviedol Čajkovského Pikovú dámu (1928), hlavné postavy spievali Marceli Sowliski (Sowliski, Marceli Jan) (Herman,) a Laura Kochańska (Líza).

Pozitívne bola prijatá Smetanova Predaná nevesta (1927) v peknej, farebne bohatej scénickej výprave Aleksandra Kobryniu a v krojoch, ktoré na požiadanie českého konzula dodala Praha. Hlavné postavy pod majstrovskou Zunovou taktovkou spievali Aleksandra Lubicz (Mařenka), Józef Stępniowski (Jeník) a Adam Mazanek (Kecal). Dirigoval Smetanovho Dalibora (v nedeľu 4. novembra 1927) v novom naštudovaní režiséra Józefa Stępniowského a v novej scénickej výprave.

Vo vlastnom preklade uviedol prvú poľskú Dvořákovu Rusalku (1928) v réžii Stępniowskeho, ktorý spieval aj Princa. Rusalku spievala L. Kochańska, L. Chodakowska Ježibabu, H. Korwin-Sługocka bola Cudzou kňažnou a Vodníkom M. Martini. Na inscenácii sa podieľal baletný majster W. Wierzbicki, scénu navrhol H. Zwoliński a kostýmy Czesław a Ignacy Nowicki. Veľký divácky úspech mala podľa dobovej tlače Dvořákova opera Čert a Káča (1930).

B. Smetanova, Dalibor, Katovice, 1928, dirigent Milan Zuna, plagát zdroj,sbc.org.pl

Znechutený nepriaznivými a stupňujúcimi sa národnostnými pomermi v Katoviciach sa Zuna rozhodol vrátiť späť do Ľvova a činnosť v Poľsku ukončil vo Veľkom divadle vo Varšave (Teatr Wielki, 1931 – 1932). Vo Varšave s veľkým úspechom pohostinsky dirigoval už v roku 1927 Gonodovho Fausta. V roku 1928 dirigoval jednu z prvých repríz novo naštudovanej Smetanovej Predanej nevesty, ktorú kritika hodnotila ako jedno z hudobne najlepších predstavení varšavskej opery. Marienku spievala prvý raz Maryla Karwowska, mladá sopranistka so zvučným a príjemným hlasom, ktorá bola potom dlhoročnou poprednou sólistkou súboru. V novom naštudovaní a vo vlastnom preklade uviedol Predanú nevestu v roku 1932, v ktorej otvoril aj škrty zo starších naštudovaní. Dirigoval tri predstavenia staršej inscenácie Musorgského Borisa Godunova v réžii Adolfa Popławského z roku 1926.

Návrat domov, dirigent pražskej „zlatej kapličky“

Po dvoch rokoch pôsobenia vo Varšave dostal Milan Zuna pozvanie od šéfa opery Národného divadla v Prahe Otakara Ostrčila na pohostinské vystúpenie v Prahe. Predtým dirigoval v Prahe iba raz, Dvořákovu Rusalku v roku 1927 s Naďou Kejřovou v titulnej postave. Prijal Ostrčilovo pozvanie a v januári 1933 pohostinsky hudobne naštudoval novú inscenáciu Verdiho opery Maškarní ples a v júni Massenetovho Dona Quichotta. Na jeseň sa stal dirigentom opery, v roku 1939 námestníkom šéfa opery.

Kritika pri Verdiho inscenácii Maškarního plesu (1933) vysoko hodnotila Zunov výkon, ocenila, že dirigoval spamäti, presne a s temperamentom. Zdôraznila aj, že hudobne upravil partitúru a čiastočne i text podľa edície Ricordiho, čím dodal predstaveniu vzlet i dramatický spád. Ukážkou Zunovho vzácneho dirigentského umenia a jemnocitu bola aj inscenácia Dona Quichotta (1933) so spevácky výborným výkonom a psychologicky prepracovaným hereckým výrazom Viléma Zítka v titulnej postave. Zaujal aj krásny hlas a uvoľnený herecký prejav Jana Konstantina (Sancho) a spevácky ušľachtilý, sýty a hudobne dôrazný prednes Štěpánky Štěpánovej (Dulcinea).

Z romantického repertoáru naštudoval a s vervou dirigoval Pucciniho Manon Lescaut (1935) v režijnej spolupráci s Josefom Munclingerom, ktorej premiéra mala búrlivý úspech. Postava Manon vyhovovovala speváckemu naturelu Míly Kočovej, taliansky tenorista Silvio Costa lo Giudice (des Grieux) spieval ľahkým, vo výškach sýtym a kultivovaným hlasom.

Milan Zuna (1881 – 1960), foto: Archív SND

Pucciniho opera Gianni Schicchi (1937) sa uvádzala s fraškou s modernou hudbou v duchu francúzskej opery buffy Jacquesa Iberta Angelika. Obe jednoaktovky boli naštudované pružne, v ľahkom gracióznom tóne orchestrálnej zložky. Jan Konstantin úspešne stvárnil dve postavy rôzneho typu, chytrého Gianniho Schicchiho i ostrieľaného Charlota v Ibertovi.

Svedomite vypracoval Zuna partitúru novej inscenácie Bohémy (1940), operu oživil a dal je primeraný spád, prepracoval aj text libreta. Hosťujúci režisér Karel Jernek (pôsobiaci v tom čase v bratislavskom Slovenskom národnom divadle) jej dal mladistvý švih a rozihranosť. K dispozícii mal podľa kritiky výborných interpretov hlavných postáv, Mariu Budíkovú (Mimi), Jaroslava Gleicha (Rudolf), Zdeňka Otavu (Marcel) a Miladu Jiráskovú (Musetta).

Z Verdiho opier dirigoval Troubadoura (1934) a Aidu (1934) v novom naštudovaní Josefa Turnaua a výprave Josefa Matěja Gottlieba. V čistých a melodických líniách tlmočil hudobnú partitúru, dal jej dramatický vzruch a vzlet. Temperamentnou, dramatickou Aidou bola pôvodom srbská sopranistka, sólistka opery v Belehrade Bahrija Nuri-Hadžić, Radamesom bývalý sólista opery SND Jan Berlík a výbornou Amneris Marta Krásová. S porozumením pre dramatický výraz Verdiho hudby dirigoval Otella (1935) v novom naštudovaní s režisérom Josefom Turnauom s Janom Bartoňom (Otello) a Otavom (Jago). Desdemonou bola Marie Šponarová a Bronislav Chorovič Casiom.

Starostlivo vypracoval orchestrálne i spevácke party v prvom uvedení opery Saint-Saënsa Samson a Dalila (1933) so skvelými výkonmi Theodora Schütza a Marty Krásovej v hlavných úlohách. Sýty zvuk orchestra, v lyrických miestach až komorný, vzácny súlad medzi orchestrom a scénou dosiahol v Massentovom Wertherovi (1934). Werthera spieval s obdivuhodnou ľahkosťou najznámejší portugalský tenorista s výrazným, lyrickým hlasom Tomasso Alcaide, skvelou Lottou bola Marie Šponarová.

S vrodenou jemnosťou ovládol delikátnu partitúru v Delibesovej Lakmé (1936) s majstrovským výkonom Míly Kočovej v úlohe Lakmé. Znamenité výkony podali Bronislav Chorovič (Gérald), Stanislav Muž (Nilakantha) i Zdeněk Otava (Fréderic). Poddajný a pružný zvuk orchestra dosiahol Zuna v Massenetovej Manon (1939). Titulná úloha vyhovovala speváckemu naturelu Kočovej, ušľachtilý výkon podal Jaroslav Gleich (des Grieux).

So vzácnym zmyslom pre iskrivú ľahkosť dirigoval Nicolaiove Veselé ženy windsorké (1938). Hrou i maskou zaujal Jiří Huml, znamenité boli Kočová (pani Fluthová), spevácky brilírovala Štěpánka Štěpánová (pani Reichová). V Čajkovského opere Mazepa (1934) zo sólistov vynikli Zdeněk Otava ako Mazepa a Míla Kočová (Marja). Úlohu Kočebeja so zjavnou chuťou vytvoril Josef Munclinger. Presne a spoľahlivo znel orchester pod Zunovou vervnou rukouEugenovi Oneginovi (1937) s Otavom v titulnej úlohe.

G. Verdi: Aida, ND Praha, 1934, Míla Kočová (Aida), foto: Josef Heinrich/Archív ND Praha

Precízne naštudoval Zuna premiéru komickej opery Jaroslava Kričku Strašidlo v zámku (1933) v réžii Hanuša Theina, v ktorej vystihol hudbu Křičkovej partitúry. V postave zámockého ducha predviedol Otava celú šírku speváckeho a hereckého majstrovstva. Z českej tvorby dirigoval aj Kovařovicových Psohlavcov (1933). V apríli 1936 dirigoval Zuna slávnostné 1300. predstavenie a o dva mesiace aj jubilejné predstavenie Smetanovej opery Prodaná nevěsta pri príležitosti 70. výročia premiéry. Ušľachtilou Mařenkou bola Ada Nordenová, skvelým Jeníkom Richard Kubla a spevácky výborným, výrazovo rázovitým Kecalom Jiří Huml.

Vášnivo, výrazovo plnokrvne znel orchester pod Zunovým vedením v opere Karlštejn (1936) Vítězslava Nováka v invenčnej réžii Ferdinanda Pujmana. Ušľachtilo podali hlavné postavy Zdeněk Otava (Karel IV.) a Marta Krásová (Královna Alžběta). Lyrický účinok dosiahol Zuna v naštudovaní Škroupovho Dráteníka (1938) so zameraním na komorný štýl speváckych výkonov. Z hercov zaujal tenorista Jiří Blažíček plynnou slovenčinou a dobre vystihnutým charakterom naivného a lyrického dráteníka.

V roku 1940 dirigoval obnovenú premiéru ľudovej rozprávky o živote a smrti Rudolfa Karla Smrt kmotřička so skvelou Martou Krásovou v hlavnej postave, ktorá túto postavu stvárnila už na premiére s dirigentom Otakarom Ostrčilom v roku 1933. Hudobne naštudoval prvé pražské uvedenie opery Karla Veisa Bojarská svatba (1943) v pozoruhodnej réžii Miloša Wasserbauera z Brna a v scénickej výprave Zdeňka Rossmana. Spoľahlivé výkony podali osvedčení sólisti Zdeněk Otava (Čuku), Ludmila Červinková (Sanda), Eduard Haken (Bárbu).

Poslednou inscenáciou Milana Zunu v Národnom divadle bola pôvabná komická spevohra Jaroslava Křičku Hipolyta (1943). Hudobné naštudovanie sa vyznačovalo citlivým vystihnutím všetkých nálad, bezpečným ovládaním orchestrálnej a interpretačnej zložky aj v najvypätejších miestach. Marie Budíková v hlavnej postave vytvorila jeden zo svojich najlepších speváckych a charakterizačných výkonov. Básnika Alessandra stvárnil spevácky suverénny a herecky rozšafný Zdeněk Otava, zohranú dvojicu jeho družiny dobre vystihli Bronislav Chorovič a Karel Kalaš, úspešný bol aj Jaroslav Gleich v úlohe Castracana. Réžia Ferdinanda Pujmana na pôsobivej výtvarne čistej a vzdušnej scéne Jana Zrzavého vždy ladila s hudbou.

J. Křička: Hipolyta, ND Praha, 1943), Jaroslav Gleich, Marie Budíková, Eduard Haken, Drahomíra Tikalová, foto: Josef Heinrich/Archív ND Praha

Pod Zunovou taktovkou často vystupovali hosťujúci umelci zvučných mien. Svoju znamenitú spevácku kultúru predviedol Celestino Sarobe ako Escamillo v Bizetovej Carmen (1933), v roku 1934 spieval Dona Quichotta spevácky jedinečný, herecky presvedčivý Fiodor Šaľapin. V Pucciniho Madame Butterfly spievala titulnú postavu Maria Cebotari (1937), Pinkertona tenorista Anton Dermota (1937). Dirigoval Bohému s Imrichom Godinom ako Rudolfom (1936), s Jarmilou Novotnou v postave Mimi (1937, 1938), Toscu so Zdenkou Zikovou (1939).

V staršej inscenácii Otella (1934) pod jeho taktovkou úspešne vystúpil dramaticky pôsobivý Tino Pattiera v titulnej postave. Bulharský tenorista Todor Mazarov spieval kovovým a nosným hlasom Radamesa v Aide, ktorý dokázal obdivuhodne tlmiť v Rudolfovi v Bohéme (1940). Radamesa (1940) spieval s ľahkým dobre ovládaným hlasom aj dánsky tenorista Thyge Thygessen, ktorý svoj pevný a zvučný hlas s kovovým timbrom uplatnil i v postave Dona Josého v Carmen (1942).

Todor Mazarov v Prahe, zdroj: Světozor, 15. 11. 1940, roč. 40, č. 46

Dokonalou koloratúrou a precíteným prednesom kritiku zaujala Tatiana Menotti v Delibesovej Lakmé (1936), a ako Tatiana v Eugenovi Oneginovi (1940) podala vyvážený spevácky a herecky výkon. Dirigoval dve predstavenia s mladým, neskôr slávnym svetovým tenoristom Jussi Björlingom. V Gounodovej opere Faust a Markétka (1936) uplatnil Björling svoj mimoriadne krásny hlas a vysokú spevácku kultúru, jeho partnerom bol strhujúci Vilém Zítek (Mefistofeles). Ako Radames v Aide (1936 ) upútal ľahkým hlasom, precíteným prejavom a žiarivými nosnými výškami.

V tretej, záverečnej časti prinesieme prehľad o jeho umeleckej činnosti v divadle v Liberci a v Slovenskom národnom divadle v rokoch 1946 – 1951.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Prečítajte si tiež:
Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (1)

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár