Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (3)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tretej časti článku venovanom šesťdesiatemu výročiu úmrtia významného českého dirigenta, organizátora a pedagóga, husľového virtuóza a prvého šéfa operného súboru SND Milana Zunu, prinášame prehľad o jeho umeleckej činnosti v divadle v Liberci a v Slovenskom národnom divadle v rokoch 1946 – 1951.

Intermezzo v novozaloženom divadle v Liberci

V roku 1943 odišiel Milan Zuna do dôchodku a do zatvorenia Národního divadla v roku 1944 dirigoval ešte pohostinsky. Po skončení druhej svetovej vojny bol menovaný šéfom opery českého divadla v Liberci (Zemské oblastní divadlo, v súčasnosti Divadlo F. X. Šaldy). S mladistvým zanietením sa ujal vedenia a v krátkej dobe vytvoril kvalitný operný súbor. Naštudoval prvú premiéru Smetanovej Prodanej nevěsty (1945) v réžii sólistu opery Romana Hübnera.

V spolupráci s Hübnerom uviedol ešte Dvořákovu Rusalku (1945) a Smetanovu Hubičku (1946) a s režisérom Stanislavom Langerom Dalibora (1946) s Jaroslavom Stříškom v titulnej postave. Jedno predstavenie Prodanej nevěsty uviedlo divadlo v novembri 1945 aj v meste Žitava (dnes Zittau) na česko-nemecko-poľskom trojmedzí. V Liberci vystúpil ako dirigent ešte pri oslavách desaťročnej činnosti divadla (1955).

Milan Zuna (1881 – 1960), foto: Archív SND

Rozlúčka s umeleckou činnosťou v Bratislave

V roku 1946 prežívala opera Slovenského národného divadla umeleckú krízu, z funkcie riaditeľa odstúpil Andrej Bagar, odišiel šéf opery Krešimir Baranović. Divadlo spravovalo päťčlenné direktórium, ktoré sa napokon rozhodlo ponúknuť šéfovské miesto Milanovi Zunovi. A Zuna opäť uplatnil svoje dlhoročné divadelné skúsenosti, skonsolidoval súbor, všetky opery, ktoré dirigoval si sám naštudoval.

V repertoári sa orientoval predovšetkým na českú opernú tvorbu. V spolupráci s režisérom Bohušom Vilímom prepracoval Smetanovu Predanú nevestu (1946), v naštudovaní ktorej sa na rozdiel od premiérovej poetickej inscenácie Krešimira Baranovića z roku 1945 dôsledne pridržiaval tradičného poňatia. Hlavné postavy spievali Helena Bartošová (Marienka), Štefan Hoza (Janík) a nový sólista súboru Ferdinand Krčmář (Kecal). Starostlivo pripravil Novákovu operu Lampáš (1947) s režisérom Vilímom na scéne Jozefa Vecseia-Valentína. V postave kňažnej vynikla tmavým sopránom Margita Česányiová, mäkkým hlasom spievala Haničku Zita Frešová-Hudcová, podľa kritiky dobrý spevácky výkon podal Emil Schütz ako mlynár, chýbala mu však herecká presvedčivosť. V Smetanovom Daliborovi (1947) v slovenskom preklade Štefan Hozu boli dobre vypracované spevácke party, od orchestra by sa podľa kritiky žiadalo ešte „zušľachtiť a zúžiť zvuk“. Dalibora spieval hosť Josef Žižka, dramatickou Miladou bola Helena Bartošová a Vladislavom Emil Schütz. Dobré spevácke výkony podali aj Marka Medvecká (Jitka) a Ladislav Chmel (Budivoj).

S veľkým porozumením a znalosťou Janáčkovej hudobnej reči naštudoval Káťu Kabanovú (1949) vo Vilímovej réžii na pôsobivej a účelnej scéne Františka Tröstera. Dôsledne prepracoval orchestrálnu partitúru so zameraním na zdôraznenie dramatických prvkov opery. Precíteným hereckým výrazom a dramatickým speváckym výkonom kreovala Káťu Helena Bartošová, Tichona primerane vystihol František Hájek, Borisa výborne charakterizoval Štefan Hoza. Jednu zo svojich najlepších postáv vytvorila Janka Gabčová ako Marfa Kabanová, výbornou dvojicou bola Zita Frešová-Hudcová (Varvara) a Jiří Schwarz (Váňa Kudrjáš).

L. Janáček: Káťa Kabanová, Opera SND, 1949, Helena Bartošová (Katerina), Zita Frešová (Varvara), foto&: Archív SND

Dôsledne naštudoval Smetanovu Čertovu stenu (1949), orchester hral vyrovnane a prispôsobil sa požiadavkám spevákov. So zmyslom pre smetanovskú kantilénu spieval Emil Schütz (Vok), pekný spevácky výkon podala Bartošová (Hedvika), kultivovanou interpretáciou kritiku zaujala Mária Kišonová-Hubová (Katuška), jej partnerom bol Dr. Janko Blaho (Jarko). Výborným Závišom, najmä po stránke speváckej, bola Nina Hazuchová, Michálka sviežim hlasom spieval František Hájek.

Úspešnou inscenáciou bola podľa kritiky poeticky ladená Dvořákova Rusalka (1950) v réžii Karla Jerneka na scéne Václava Vícha. Zuna mal k dispozícii aj dobrých spevákov, titulnú úlohu zamatovým hlasom spievala dramatickejšia Helena Bartošová, ušľachtilým a priezračným hlasom Margita Česányiová. Princa vytvorili zjavom imponujúci, dramaticky expresívny Dr. Gustáv Papp a skúsený Štefan Hoza. Spevácky precítený a herecky premyslený výkon podal František Zvarík v postave Vodníka, v alternácii s Václavom Nouzovským, nezabudnuteľnou rozprávkovo tajomnou Ježibabou bola Janka Gabčová.

A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 1950, Margita Česányiová (Rusalka), František Zvarík (Vodník), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V Dvořákovom Jakobínovi (1951) dal Zuna vyniknúť krásnej, citovo bohatej hudbe. Presvedčivý výkon podal František Zvarík v postave grófa Viliama z Harasova, dobrý bol po speváckej stránke Dr. Janko Blaho (Juraj), nežnou Terinkou Mária Kišonová-Hubová. Kritika vyzdvihla aj výkony Bartošovej (Júlia), lyrickú kantilénu Ladislav Chmela (Bohuš s Harasova) a učiteľa Bendu v podaní Františka Hájka.

Čajkovského Piková dáma (1946) v réžii Branka Gavellu nebola síce priekopníckym počinom, ale naštudovanie bolo ďalším krokom ku konsolidácii súboru, mnohé úlohy boli naštudované dvojmo. Priebojným hlasom spieval Hermana herecky presvedčivý hosťujúci Josef Žižka, Lízou bola Ludvika Dubovská, Ditta Gabajová uplatnila mäkký mezzosoprán v úlohe Polji, nevšedné herecké schopnosti prejavila v postave starej grófky Věra Borská.

Pri Musorgského Soročinskom jarmoku (1948) mala časť kritiky výhrady voči pomalým Zunovým tempám, čím predstavenie strácalo dynamiku. Z interpretov sa najviac páčil Arnold Flögl (Čerevik) a Janka Gabčová (Chivrija), pekný výkon podala Marka Medvecká (Parasja). Po Tiborovi Frešovi prevzal aj Čajkovského Eugena Onegina (1949).

S. Moniuszko: Halka, Opera SND, 1950, Ditta Gabajová (Žofia), Emil Schütz (Januš), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Na úspechu Moniuzskovej Halky (1950) v réžii Bohuša Vilíma na peknej, malebnej scéne Václava Vícha mal najväčší podiel Zuna, ktorý ju dobre poznal zo svojho pôsobenia v Poľsku a preložil aj libreto opery. Hudobné naštudovanie bolo precítené a precízne, orchester pod jeho vedením hral presne. V titulnej postave sa striedali lyrickejšia Marka Medvecká a dramaticky výraznejšia Elena Lembovičová, v postave Pomjana spevácky ušľachtilý Ferdinand Krčmář a herecky presvedčivejší Václav Nouzovský. Januša spieval Ladislav Chmel v alternácii s Emilom Schützom, Jontekom bol Dr. Janko Blaho a hosťujúci Zdeněk Švehla z Prahy. V roku 1951 v postave Halky vystúpila ako hosť Antonina Kawecka z Poznane, Jonteka spieval Bogdan Paprocki zo Sliezskeho divadla v Bytome, neskôr známy sólista varšavskej opery. Príjemným, mäkkým hlasom spievala pohostinsky Halku Štefánia Hulmanová (1951), v tom čase sólistka košického divadla.

Suverénne ovládal Zuna partitúru pri Massenetovom Don Quijotovi (1947) v réžii Jiřího Fiedlera a na scéne Josefa Svobodu. Dokázal zachytiť správnu náladu Massenetovej hudby, dielu dal spád a temperament, orchester hral dobre a disciplinovane, znel zvukovo vyvážene. V titulnej úlohe sa hlasovo i herecky skvele uplatnil Arnold Flögl, postavu Dulciney zveril Zuna Ditte Gabajovej, hlasovo sviežim, herecky vtipným, prešibaným Sanchom bol Franjo Hvastija.

J. Massenet: Don Quijote, Opera SND, 1947, Arnold Flögl (Don Quijote), foto: Archív DÚ

Neobyčajnú pozornosť venoval Zuna Pucciniho Bohéme (1948) v slovenskom preklade, na ktorom sa podieľal s Jánom Cikkerom. V postave Rudolfa sa striedali Dr. Janko Blaho a Štefan Hoza, Margita Česányiová a Zita Frešová spievali Mimi, Anna Hrušovká Musettu, Franjo Hvastija a Ladislav Chmel Marcela. V jednej z repríz príjemne prekvapil Dr. Gustáv Papp, jeho partnerkou bola Zita Frešová (Mimi), Franjo Hvastija (Marcel) a Musettu po návrate z Prahy spievala Mária Kišonová-Hubová.

V inscenácii Verdiho Aidy (1949) v réžii Václava Černého a na scéne Oldřicha Šimáčka vyzdvihla kritika precízne naštudované a hudobne prepracované party orchestrálne, zborové i party sólistické (v dvoch až troch alternáciách). V postave Aidy excelovala spevácky i herecky Margita Česányiová, výborným prednesom zaujala Dita Gabajová (Amneris), dramatickým a spevácky kultivovaným Amonasrom bol Franjo Hvastija, vyrovnaným hlasom spieval Radamesa hosťujúci Jiří Schwarz.

L. v. Beethoven: Fidelio, Opera SND, 1951, foto: súkr. archív

Poslednou Zunovou inscenáciou bol Beethovenov Fidelio (1951) vo vlastnom preklade libreta. Pri naštudovaní kládol podľa kritiky dôraz na melodické bohatstvo opery, presne vypracoval spevné party a orchester pod jeho vedením dosiahol sýty zvuk. Výnimočný spevácky a herecký výkon podala Margita Česányiová v postave Leonory, Florestana spieval hlasovo mäkký František Šubert a dramaticky výrazný Dr. Gustáv Papp. Zvučným hlasom a prepracovaným výkonom zaujal František Zvarík ako Pizzaro.

V divadle dirigoval Milan Zuna koncert pri príležitosti druhého výročia oslobodenia Bratislavy v apríli 1947, na programe ktorého boli slávnostná predohra Mikuláša Moyzesa Naše Slovensko, Meditácia pre mezzosoprán a veľký orchester Tibora Freša v interpretácii Ditty Gabajovej, Legenda o mŕtvych víťazoch Josefa Suka a Borodinova II. symfónia h-mol. Pri príležitosti 125. výročia narodenia Bedřicha Smetanu roku 1949 uviedol v divadle s Československým rozhlasovým orchestrom jeho cyklus symfonických básní Má vlast.

V júli 1947 s veľkým úspechom dirigoval Zuna so súborom českých divadiel Smetanovu Predanú nevestu v Ľudovom divadle vo Viedni. Hlavné úlohy spievali Slávka Procházková (Mařenka), Beno Blachut (Jeník) a Eduard Haken (Kecal). V ďalších postavách účinkovali Jiří Schiller (Krušina), Jiřina Milinkovičová (Ludmila), Rudolf Jedlička (Mícha), Věra Krylová (Háta), Oldřich Kovář (Vašek), Bohumil Vích (principál), Štefa Petrová (Esmeralda) a Otto Mácha (Indián). Na slávnostnom predstavení bol prítomný československý chargé d’affaires Dr. Karel Mrzena, zamestnanci vyslanectva a zástupca československej menšiny vo Viedni.

Plagát ku koncertu SND pri príležitosti 125. výročia narodenia Bedřicha Smetanu (1949)
E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1949, Margita Česányiová, (Katrena), Štefan Hoza, (Ondrej), zdroj: SND

Milan Zuna, napriek svojmu vysokému veku, svojím zanietením a neúnavnou prácou pozdvihol umeleckú úroveň operného súboru. Pod jeho vedením sa postupne a cieľavedome orchester zdokonaľoval umelecky a interpretačne. V období jeho činnosti mala premiéru Suchoňova Krútňava (1949). Rád spolupracoval s mladými sólistami, poskytoval im príležitosť na uplatnenie ich speváckych daností. Do súboru angažoval Václava Nouzovského po pohostinskom vystúpení v postave Ramfisa vo Verdiho Aide, Nine Hazuchovej ponúkol Azucenu v Trubadúrovi, Dr. Gustávovi Pappovi Rudolfa v Bohéme, ktorého s ním aj naštudoval. Zo zdravotných dôvodov odstúpil z funkcie šéfa opery, rozlúčkovým predstavením Milana Zunu bol Fidelio, ktorého dirigoval pohostinsky v októbri 1951.

Mimodivadelné aktivity Milan Zunu

Milan Zuna sa ako operný a symfonický dirigent zaslúžil o obojstranný rozvoj česko-chorvátskych a česko-poľských vzťahov. Zahraničnú dirigentskú činnosť dopĺňal pedagogickými aktivitami. Vyučoval hru na husliach a dirigovanie v Inštitúte hudby M. Lysenka v Ľvove, na Štátnom konzervatóriu v Poznani, ktorého bol spoluzakladateľom a na Sliezskom konzervatóriu v Katoviciach. Pohostinsky dirigoval Českú filharmóniu, Smetanovu Mou vlast uviedol aj v Liberci (1946).

Prispieval článkami do odborných časopisov, písal básne, niektoré publikoval v literárnych časopisoch i denníkoch. Je autor mužskej zborovej skladby Což divné ony perly jsou na slová Adolfa Heyduka. Spolupracoval pri vydávaní partitúr diel Bedřicha Smetanu. Prekladal libretá, do češtiny preložil Massenetovu Manon, Nicolaiove Veselé ženy windsorské, Verdiho Aidu, Pucciniho Bohému a Gianni Schicchi, do chorvátčiny Rusalku, do poľštiny libretá opier Rusalka, Čert a Káča Prodaná nevěsta, do slovenčiny Hatzeho Návrat, Moniuzskovu Halku a Beethovenovho Fidelia. Pracoval v hudobnom odbore Umeleckej besedy slovenskej. V posledných rokoch činnosti v Bratislave čítal poéziu slovenských básnikov, dosť plynne hovoril po slovensky, s dramaturgom Štefanom Hozom spolupracoval na úprave prekladov.

Milan Zuna (1991 – 1960), foto: Langhans/Archív ND Praha

Na pôsobenie Milana Zunu takto spomínal Dr. Janko Blaho (IN. Zo skalického rínku. Tatran, Bratislava, 1974. S. 192.):

„V sezóne 1946 – 1947 prichádza presne po 25 rokoch ako operný šéf staronový Milan Zuna. Akým Zuna predtým bol, takým aj ostal. Nebol to len vynikajúci dirigent, ale aj učiteľ spevu, vychovávateľ mladých kádrov, jemný básnik – textár, prekladateľ. Jeho slovenský preklad Bohémy môže byť vzorom pre prekladateľov operných textov. Zuna bol predovšetkým citový človek. Vnímal a prežíval nielen hudbu, ale všetko, čo sa odohrávalo na javisku. Spieval so spevákmi, tešil sa z každého pekne zaspievaného tónu, alebo hudobnej frázy. Priznám sa otvorene, bol mojím najmilším šéfom. Spievať s ním bol pôžitok. Pri študovaní mal anjelskú trpezlivosť.“

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Prečítajte si tiež:
Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (1)
Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (2)

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku