Štátna opera v Banskej Bystrici (do roku 1993 Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského) prešla vo svojej vyše šesťdesiatročnej histórii rôznymi etapami. Viac i menej radostnými. Celých pätnásť rokov písal históriu operného súboru pod Urpínom aj dirigent Miroslav Šmíd. Dnes si pripomíname jeho nedožitú deväťdesiatku.
Miroslav Šmíd sa narodil 19. apríla 1932 v moravskom Zlíne, kde absolvoval gymnázium a získal základy hudobného vzdelania. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave študoval orchestrálne a operné dirigovanie. K jeho učiteľom patril ešte v začiatkoch aj Václav Talich, v roku 1965 absolvoval v triedach Ľudovíta Rajtera a Ladislava Holoubka.
Už počas štúdií dirigoval Miroslav Šmíd Vysokoškolský umelecký súbor a začal intenzívne spolupracovať s Lúčnicou. Stal sa jej umeleckým vedúcim v časoch, keď v nej pôsobili zvučné mená ako choreograf Štefan Nosáľ či zbormajster Štefan Klimo. Nasledovalo množstvo úspešných koncertov doma a v zahraničí, víťazstvá v medzinárodných súťažiach, kde sa orchester výrazne podieľal na celkovom výsledku produkcií Lúčnice.
V septembri 1974 čakala Miroslava Šmída nová výzva. Pre objektivizovanie politickej situácie, išlo o obdobie „normalizačného“ status quo (rozumej nomenklatúrnych kádrov), keď Šmíd prevzal funkciu umeleckého šéfa a šéfdirigenta Opery DJGT v Banskej Bystrici. Pôsobil na jej čele v dvoch prerušených etapách, uzavretých vo februári 1988. Aj naďalej však zastával post šéfdirigenta, až do konca februára 1990, keď opustil divadlo.
Prečítajte si tiež:
• 60 rokov operného umenia v Banskej Bystrici
• Exkurz do dejín hudobného života Banskej Bystrice
Banskobystrická opera sa v čase príchodu Miroslava Šmída musela vyrovnávať s mnohými problémami, súvisiacimi so zázemím samotného sídla divadla v Národnom dome, so zájazdovým statusom, fluktuáciou v kolektívnych telesách i labilnou návštevnosťou. Navyše, Šmíd bol v opernom svete úplným nováčikom. Odrazovým mostíkom v jeho opernej kariére bolo hudobné naštudovanie novej inscenácie Mozartovej opery Così fan tutte (1974, réžia Peter Dörr), kde sa mohol oprieť o kvalitné sólistické obsadenie (Dagmar Rohová, Mária Murgašová, Vojtech Kocián, Štefan Babjak / František Caban) hlavných úloh. Podľa slov v bulletine, vybral si titul sám, práve s vedomím jeho náročnosti.
Miroslav Šmíd bol nielen veľmi snaživým dirigentom, ktorý v každej sezóne naštudoval minimálne dve premiéry, ale zároveň každou novou úlohou kvalitatívne viditeľne rástol. Po premiére Pucciniho Toscy (1985), v spolupráci s hosťujúcim bratislavským režisérom Miroslavom Fischerom (mal k dispozícii tri predstaviteľky titulnej postavy), som v časopise Hudobný život konštatoval, že „hlavnou devízou je tlmočenie veristického náboja partitúry, cit pre lyriku a agogiku“. Blízky mu bol aj Bedřich Smetana. V Predanej neveste (1976) sa pod jeho rukami pozitívne vyvíjal zvuk orchestra. Ešte pred ňou sa zhostil Čajkovského Eugena Onegina. V ďalšej, okrem populárnej Bizetovej Carmen, u nás zriedka uvádzanej Moniuszkovej Halky. Obe režíroval Koloman Čillík.
Ako som v Dejinách slovenského divadla, v kapitole Opera 1971 – 1989 napísal, v prvej šéfovskej ére Miroslava Šmída prejavila Opera DJGT ambíciu reflektovať pomerne široký okruh svetových skladateľov (od Mozarta po Iberta), nielen z fondu najhranejších. Siahala aj po menej frekventovaných tituloch a nezanedbávala ani pôvodnú slovenskú tvorbu. Na najmenší a najmladší slovenský operný dom to boli nemalé ambície.
Samotnému Šmídovi z nich dirigentsky pripadol napríklad Pucciniho western Dievča zo Západu (1978, réžia Peter Dörr), v Opere SND naštudovaný len v roku 1930. Tiež prvé uvedenie Hájnikovej ženy od Tibora Andrašovana či jednoaktovky Dreváky od Jaroslava Meiera, hranej s Ibertovou Angelikou, ale aj prvé slovenské povojnové vzkriesenie Verdiho Falstaffa (1978, réžia Miroslav Fischer z Opery SND) so skvelým Štefanom Babjakom v titulnej úlohe.
V čase, keď vedenie banskobystrickej opery prevzal Koloman Čillík, sa v tíme v dirigentom Miroslavom Šmídom podarilo po prvýkrát a s veľkým úspechom u kritiky i publika (aj na zájazde v Bratislave) predstaviť novinku z pera Bartolomeja Urbanca Majster Pavol. Rozširoval sa aj Šmídov verdiovský repertoár. V roku 1980 uvedený Trubadúr, vďaka vtedajšiemu riaditeľovi celého DJGT (opera plus zvolenská činohra) Jaroslavovi Blahovi, stál pri kladení základov opernej časti Zámockých hier zvolenských s medzinárodnou účasťou sólistov. Do trvalej pamäti sa dostal práve Trubadúr v obsadení s Annou Starostovou z SND a na najväčších zahraničných scénach vystupujúcimi umelcami, akými boli Dan Iordachescu, Christina Angelakova a Francisco Lazaro.
O rok neskôr Verdiho Maškarný bál tiež kvalitným obsadením a pevnou hudobnou stavbou vhodne dopĺňal profil ZHZ. Miroslav Šmíd vo svojich operných začiatkoch pracoval so zakladateľskou sólistickou generáciou divadla (Dagmar Rohová, Štefan Babjak, Andrej Bystran), s pevnou, mnohoročnou tenorovou oporou v Jánovi Zemkovi, no otváral veľké príležitosti pre nástup mladších ročníkov. Či to boli sopranistky Mária Murgašová, Božena Fresserová, Soňa Kassayová-Váradiová, Anna Kľuková, Lilla Izsofová, Oľga Hromadová, Alena Dvorská (Hodálová) a neskôr svetové javiská dobývajúca Ľubica Orgonášová. Z mezzosopránov to boli napríklad Oľga Tichá či Tamara Brummerová, z barytonistov Milan Schenko, Jaroslav Kosec, Martin Babjak, či basista Mikuláš Doboš a mnohí ďalší.
Prečítajte si tiež:
Glosa na nedeľu. Opera na Zámockých hrách zvolenských – zabudnutý punc kvality?
V spolupráci s umeleckým šéfom Kolomanom Čillíkom a dlhoročnou dramaturgičkou a neskôr aj šéfkou Opery DJGT Máriou Glockovou sa Miroslav Šmíd podpísal pod hudobné naštudovania diel známejších (Gounodov Faust a Margaréta, Verdiho La traviata a Nabucco, veristické dvojičky Sedliacka česť a Komedianti), no aj pod prvé slovenské uvedenia niektorých titulov.
Boli to napríklad vydarené inscenácie Donizettiho buffy Viva la mamma (1983), či Cileovej Adriany Lecouvreur (1985, v réžii Václava Věžníka z Brna), alebo už počas šéfovania Márie Glockovej celoštátna premiéra Pucciniho Edgara. Zo slovenskej tvorby zaznel v Šmídovom naštudovaní Cikkerov Juro Jánošík, ako aj návrat k Suchoňovej Krútňave v dobovou ideológiou upravenej verzii záveru. Už toto obdobie sa stalo istým predpolím k neskoršiemu systematickému objavovaniu zabudnutých opusov v banskobystrickej opere.
Verdiho Nabucco sa stal hitom v druhej vlne Zámockých hier zvolenských, keď pod Šmídovou taktovkou sme v rokoch 1987 – 1989 vítali svetovo vysoko cenených spevákov. Paolo Gavanelli stvárnil práve pod zvolenskou voľnou oblohou svojho prvého Nabucca, tlieskali sme nemenej známemu Francovi Bordonimu, z neworskej MET prišla Olivia Stapp, z veronského megafestivalu Martha Colalillo či Franco de Grandis.
Miroslav Šmíd vo svojej druhej šéfovskej etape okrem už spomenutého Verdiho Nabucca hudobne pripravil s režisérom Karlom Jernekom Pucciniho Bohému (1987). Rozlúčkovou premiérou v pozícii šéfdirigenta bola Dvořákova Rusalka, kde s hosťujúcim režisérom Branislavom Kriškom do titulnej úlohy obsadili aj Máriu Tomanovú, odvtedy dlhoročnú protagonistku súboru. Po odchode z divadelného sveta pôsobil ako šéfdirigent SĽUKu, riaditeľ Ochranného združenia interpretov Slovenska a v rokoch 1995 až 2006 viedol Orchester mladých na Základnej umeleckej škole Ľudovíta Rajtera v Bratislave. V hlavnom meste sa jeho život uzavrel 7. júna 2006.
Život Miroslava Šmída bol činorodý okrem opernej fázy najmä v oblasti ľudovej tvorby, nahral hudbu k desiatkam filmov, aranžoval, komponoval. Opernému dianiu v Banskej Bystrici počas vyše pätnástich rokov dopomohol k stabilizácii a rozvoju divadla pred spoločenskými a politickými zmenami v roku 1989. So spolupracovníkmi čoraz hlbšie zakotvoval inštitúciu v slovenskom hudobno-divadelnom kontexte. Pričinil sa o nejedno prvé slovenské uvedenie diela, mal blízko k domácej tvorbe a podieľal sa na prvých úspechoch jediného slovenského operného festivalu pod voľnou oblohou, Zámockých hier zvolenských. Na meno Miroslava Šmída neslobodno zabudnúť.
Autor: Pavel Unger
