Nedávna premiéra Verdiho Rigoletta zo Štátnej opery v Prahe vyvolala u publika i kritiky polemiku. Konzervatívci neprijali réžiu Barbory Horákovej Joly za odklon od šablóny, iným sa zasa aktualizačné posolstvo zdalo vonkajškovým. Proti gustu žiadna dišputa. V opačnom garde to platí pre Mozartovu Figarovu svadbu z Viedenskej štátnej opery, v streame ponúknutú v nedeľu 7. februára 2021.
Figarova svadba od Wolfganga Amadea Mozarta patrí do kmeňového repertoáru počas celej existencie Viedenskej štátnej opery. Často sa spomína vychýrený mozartovský ansámbel z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov, keď sólisti i dirigenti neboli natoľko rozlietaní.
Inscenácia, ktorú revitalizovala Viedenská štátna opera v časoch zatvorených diváckych vchodov, pochádza z roku 1977. Ešte o päť rokov skôr sa objavila na Salzburskom festivale. Hoci odvtedy sa vynorili vo Viedni aj novšie naštudovania, vedenie sa rozhodlo vliať život do podoby, ktorú dielu určil legendárny režisér, scénograf a kostýmový výtvarník Jean-Pierre Ponnelle (1932 – 1988).
Ide o číročistý tradičný tvar, kde každé dejstvo je situované do nespochybniteľne iluzívnej scenérie, kde každý detail výpravy či kostýmov má svoju historickú konotáciu. Mnohí, znalí rôznych dobovo posunutých verzií v rámci nepresného pojmu „režisérskeho operného divadla“, si kladú otázku, či je Ponnellov model stále rovnako živý a príťažlivý. Odpoveď: áno, je. Za predpokladu, že všetci účinkujúci – od dirigenta, protagonistov, cez menšie úlohy, po orchester a zbor – mu vdýchnu dynamickú, plastickú, emocionálne zanietenú, modernými hereckými prostriedkami tvarovanú a najmä štýlovú esenciu. Ak sa tak udeje a sledovanie streamu, alebo televízneho prenosu na ORF III (aj keď išlo o záznam predstavenia zo 4. 2. 2021) to potvrdilo, tradičný javiskový priestor sa nestane len krásnou mŕtvou kulisou.
O obnovenie inscenácie, ktorá sa vo Viedni nehrala celé desaťročie, sa postaral Grischa Asagaroff. K dispozícii mal spevácky ansámbel tridsiatnikov, ktorí v čase premiéry Ponnellovej inscenácie ešte neboli na svete. Od dirigentského pultu ich viedol 46-ročný švajčiarsky rodák Philippe Jordan, jeden z najkvalitnejších znalcov Mozarta vo svojej generácii. Zároveň sprevádzal spevákov v secco recitatívoch od kladivkového klavíra.
S Viedenskými filharmonikmi vyčaroval povestne krásny zvuk orchestra, pracoval s jeho farbami, dynamickými nuansami, vtisol partitúre veľa rytmických kontrastov, akcentov a ohnivých gradácií (finále 2.dejstva), popri zachovaní delikátnej elegancie árií. V secco recitatívoch (tie vždy boli hlavným kameňom úrazu bratislavských uvedení) zdôrazňoval prirodzenosť, miestami až hovorovosť vokálnej dikcie.
Obnovené naštudovanie priviedlo do paláca na viedenskom Ringu absolútnych debutantov, ale aj umožnilo umelcom sa po prvýkrát predstaviť v konkrétnych úlohách. Ako som už spomenul, išlo všetko o generáciu tridsiatnikov. Debutantmi na javisku Viedenskej štátnej opery boli britská sopranistka Louise Alder ako Zuzanka a francúzsko-kanadský barytonista Philippe Sly v postave Figara. Bol to krásny mladý pár, ktorý upútal rovnako hlasmi, štýlom, ako aj temperamentným herectvom. Louise Alder má pôsobivo sfarbený, šťavnatý a zvonivý lyrický soprán, ktorý znie rovnocenne v každej polohe, vrátane skladateľom nešetriacich hlbokých tónoch.
Kto si spomenie na herecko-akrobatického Phillipa Slya ako Dona Giovanniho zo záznamu z festivalu v Aix-en-Provence (2017), nebol prekvapený briskným temperamentom umelca. Aj keď jeho Figaro sa v rámci danej koncepcie držal na uzde a žiadne premety neukázal. Slyov barytón, označovaný tiež ako basbarytón, znel kultivovane, príjemne mäkko a výrazovo bol vypointovaný do najjemnejších detailov. Figaro plebejský i šibalský, zlostný i nežný, cieľavedome zapadajúci do rozohranej partie.
Nedávny debutant v titulnej postave Eugena Onegina, z Južného Tirolska pochádzajúci Andrè Schuen, stvárnil svojho prvého Grófa v Štátnej opere. Jeho noblesný timbre, objem, priebojnosť a maximálna vyrovnanosť v každej polohe, sa viažu s ideálnym citom pre mozartovský vokálny a výrazový sloh. Herecky bol jeho Gróf stavovsky dôstojný, no zároveň prelietavý, žiarlivý, neverný, zúriaci. Skrátka, nesmierne plasticky vykreslená figúra.
Nováčikom v úlohe Grófky bola talianska sopranistka Federica Lombardi. Mladodramatický soprán krásne frázujúci, s pôsobivými dynamickými odtieňmi, technicky bezchybný v áriách i ansámbloch. Vierohodný bol aj jej herecký portrét a vymodelované vzťahy k partnerom, vrátane zjavnej náklonnosti k Cherubinovi.
Pohyblivý lyrický mezzosoprán príjemného timbru a milú charakterovú kresbu Cherubina predstavila mladá sólistka súboru, Francúzka Virginie Verrez. S chuťou si zaspievala a zahrala temperamentnú Marcellinu Stephanie Houtzeel, mlado obsadeným bol Bartolo – Evgeny Solodovnikov a Basilio – Josh Lovell. Zborové výstupy naštudoval Martin Schebesta.
Pandémia koronavírusu zamiešala karty v ostatných dňoch aj vo Viedenskej štátnej opere. Pôvodný live stream Figarovej svadby sa zmenil na záznam s trojdňovým oneskorením, posunula sa aj premiéra Bizetovej Carmen. Sú to však pre divácku obec (a hoci používajú motto „hráme pre Rakúsko“, prenosy sú ostro sledované aj za hranicami) ozaj len detaily. Takže po príjemnej a výborne interpretovanej Figarovej svadbe sa nemenej tešíme i na Carmen.
Autor: Pavel Unger
písané zo streamu 7. 2. 2020 na: play.wiener-staatsoper.at
W. A. Mozart: Figarova svadba
Viedenská štátna opera
Premiéra 10. mája 1977
Dirigent: Philippe Jordan
Réžia, scéna, kostýmy: Jean-Pierre Ponnelle
Obnovené naštudovanie: Grischa Asagaroff
Zbormajster: Martin Schebesta
osoby a obsadenie streamu 7. februára 2021
Gróf Almavia: Andrè Schuen
Grófka: Federica Lombardi
Zuzanka: Louise Alder
Figaro: Philippe Sly
Cherubín: Virginie Verrez
Marcellina: Stephanie Houtzeel
Bartolo: Evgeny Solodovnikov
Basilio: Josh Lovell
Don Curzio: Andrea Giovannini
Antonio: Marcus Pelz
Barbarina: Johanna Wallroth
Orchester a zbor Viedenskej štátnej opery
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.