Nemám kompletný prehľad o koncoročných predstaveniach Hudobnej a tanečnej fakulty bratislavskej Vysokej školy múzických umení, hoci drvivú väčšinu som za vyše polstoročie naživo sledoval. Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta sa však medzi nimi nevyskytovala často. V závere akademického roka 2022/2023 po nej fakulta ambiciózne siahla a uviedla ju 11. a 13. mája 2023 v Divadle SĽUK v Rusovciach.
A považujem to určite za správne dramaturgické rozhodnutie. V Čarovnej flaute, ale platí to vlastne pre celý operný odkaz Wolfganga Amadea Mozarta, sú zakódované zrejme najrozhodujúcejšie kritériá interpretačnej kvality. Pre študentov a absolventov škôl nevynímajúc. Predsa len krátko načriem do histórie diela na pôde VŠMU. Súpisy obsadení navštívených inscenácií z rokov 1970 (ešte v malej sále Reduty) a 2006 (v Dome kultúry Ružinov) ukazujú, že v prvej z nich obhajovala diplomové práce silná zostava: Gabriela Beňačková, Magdaléna Hajóssyová, Sidónia Haljaková, Peter Oswald či Marián Horák. Ale aj z druhej Čarovnej flauty viacero absolventov pôsobí v sólistických pozíciách na slovenských operných scénach.
Stane sa tak aj po aktuálnom ročníku 2023? V dvoch predstaveniach v Divadle SĽUK v Rusovciach sme videli študentov z magisterských i bakalárskych ročníkov. Z tých, čo školu opúšťajú s absolventskými diplomami, boli len siedmi, ostatní majú za sebou kratší čas na fakulte. Celkovo však vytvorili pomerne vyrovnané kolektívy (v dvoch hlavných ženských postavách vydarenejšie prvý večer), ktoré – pochopiteľne, vďaka ich pedagogickým vedeniam – ctili dané štýlové požiadavky, v značnej miere sa dokázali vyrovnať s technickými nástrahami partov a herecky boli spontánne stotožnené so sviežou režijnou koncepciou.
Prečítajte si tiež:
• Čarovná flauta: rozprávkový príbeh − nesmrteľná hudba − dielo ideovo vznešené
• Mozart – skladateľ vážnej a inej hudby
• Mozart a Salieri – mýtus a fakty
Akú javiskovú podobu dať Čarovnej flaute v divadelnom priestore s minimom techniky a pravdepodobne pri veľmi limitovanom finančnom rozpočte? Inscenačný tím na čele so skúseným pedagógom a režisérom Tomášom Surým a jeho stálou spolupracovníčkou Elenou Zahorákovou (choreografia a pohybová spolupráca), do ktorého vstúpili študenti školy Matúš Ďuran (scéna, svietenie) a Dominika Katonová (kostýmy), správne vycítil, akým kľúčom otvoriť partitúru mladej generácii. Aby neukrojili z jej originálnosti, nedeformovali predlohu a zároveň ju obohatili o esprit mladosti.
Na báze pôvodnej prózy, ktorú účinkujúci interpretujú v slovenčine, zatiaľ čo spievané časti v nemeckom origináli, pripravil režisér Tomáš Surý inovovaný spojovací text. Neskresľuje obsah, len zľahka atmosféru „wienerisch“ posúva k nám bližšiemu a aktuálnejšiemu hovorovému jazyku. S korením vkusného, nenásilného humoru, bytostne spätého s mladou generáciou. V rámci disponibilných možností sa scéna zredukovala na minimum. Pred závesom na horizonte, funkčne obmieňaným farbami a svietením, aj tých zopár symbolov, tvorených viacúčelovými kúskami farebných látok (počnúc hadom, prenasledujúcim Tamina, cez portrét Paminy, kameň, zámku na Papagenových ústach, až po súčasti kostýmov), spolu s invenčnou choreografiou (obrazce z ľudských tiel, prvky moderného tanca), vrchovato naplnili dianie.
Tomáš Surý dokázal vniesť do trojhodinového predstavenia množstvo nápadov, v drvivej väčšine originálnych. To všetko sa udialo bez kulís. A okrem už spomenutých tkanín, flauty či škatuľky so zvonkohrou, takmer bez rekvizít. Jedinečná je scénka, keď Papagena ako starena podáva Papagenovi imaginárny pohár vody, alebo keď rebelujúci vtáčnik „hoduje“ v náznakoch. Čitateľné sú aranžmány aj v Taminových skúškach v 2. dejstve, ktoré dokážu vyvolať problémy aj v profesionálnych divadlách.
Vtipné riešenie ponúkla Surého réžia počas poslednej árie Papagena, kde medzi viacerými maskovanými dievčatami, hľadal tú pravú. Pád Kráľovnej noci a jej družiny pred záverom, kde „zlo“ pomaly kleslo k zemi a oslavný zbor ho prekročil smerom k proscéniu, bol trefný. Choreograficky zmysluplné tanečné vyústenie dalo bodku za mimoriadne vydarenou inscenáciou. So symbolmi, nad ktorými si netreba lámať hlavu.
Keď vezmem do úvahy, že orchester tvorili prevažne študenti Katedry strunových, dychových a bicích nástrojov a Katedry klávesových nástrojov VŠMU (s niekoľkými výpomocami), možno pokojne prižmúriť oči, ak teleso neznelo v každom čísle mozartovsky transparentne. Predohra bola skôr skúškou súdržnosti, no z orchestrálnej jamy vanul počas večerov nefalšovaný entuziazmus.
Za dirigentským pultom stál doktorand Marco Vlasák. Určite sa ocitol pred neľahkou úlohou vyrovnať sa s náročnou predlohou koncepčne, ale tiež udržať súhru medzi účinkujúcimi, zväčša bez skúseností s opernými produkciami. Na mnohých miestach pulzácia partitúry klapala, našli sa však aj pasáže, kde boli tempá trocha príliš rozvláčne a bránili väčším kontrastom.
Potešiteľnou zložkou Čarovnej flauty bol Spevácky zbor VŠMU, pripravený Ladislavom Kaprinayom. Tvorili ho študenti z rôznych katedier, plus trojica hostí, no výsledok bol až nadmieru priaznivý v súhre a farebnosti telesa.
Väčšina úloh má alternácie (niektoré dokonca štvornásobné), no ako Papageno ostal sám Benjamín Rudík. Part pre neho ako ušitý hlasovo i herecky. Jeho príjemne sfarbený barytón znel technicky isto v každej polohe, ponúkol pestrú paletu výrazových odtieňov a dynamiky, precízny bol aj z hľadiska štýlovosti. Rudíkovo priam činoherné herectvo bolo pohybovo uvoľnené, spontánne, vtipné.
Ako Pamina sa predstavila Vanesa Čierna, sopranistka s pôsobivo sýtou strednou a nízkou polohou, bez problémov aj vo vyššej rozsahovej sfére. Tam by sa však zišlo tón trocha zmäkčiť a zaobliť. S najťažšou áriou „Ach ich fϋhl´s“ sa vyrovnala bez technického zakolísania. Druhá Pamina Klára Kullová má menej osobitú farbu hlasu a vo svojej kreácii striedala technicky presvedčivé miesta s problematickejšími. Zdokonaliť by sa mala vo vyrovnanosti registrov, v technickej istote a z nej plynúcej intonačnej presnosti.
Taminom bol v tejto postave už košickou operou vyskúšaný lyrický tenorista Andrej Vancel. Začal trocha príliš opatrne, postupne však nadobúdal väčšiu istotu. Potešila by ďalšia práca na posilnení rezonancie (najmä vo vyvážení hlavového a hrudného registra) síce neveľkého, no kultivovane znejúceho hlasu, cítiaceho mozartovský sloh. Alternujúci Matúš Šimko je už ostrieľaný najmä v starej hudbe. Je mimoriadne muzikálny, vlastní príjemne mäkký lyrický tenor, čisto intonuje a má vybrúsenú kultúru frázovania.
K extrémne náročným koloratúram Kráľovnej noci pristúpila Dominika Hodáňová s nečakanou suverenitou. Jej soprán má pritom potrebnú váhu, priebojnosť, ale aj rozsah a ohybnosť, vďaka ktorých väčšinu virtuóznych „kaskád“ vyspievala bez znateľnejších prehreškov. Marii Steinhilber na druhom predstavení chýbal príjemnejší timbre a ani koloratúry nemali potrebnú čistotu.
Basista Juraj Purdeš (Sarastro) sa statočne popasoval aj s najhlbšími tónmi partu, ktorým zatiaľ ešte chýba „čierna“ farba, no v rozsahu ich má. Stredná a vysoká poloha zneli krásne, frázovanie bolo príkladné. Ivan Lyvch naopak prekvapil najhlbšou polohou, spievanou v plnom objeme a farbe. Vo vyššie položených tónoch by mohol rásť väčšou štýlovou a intonačnou disciplínou.
Part Monstatosa síce nepreveruje tenorový rozsah, zato Ján Zreľák a rovnako Pavol Mucha v ňom ukázali pevný, šťavnatý hlas a charakteru postavy primeraný výraz. Z dvoch sľubných a vcelku vyrovnaných Papagen (Anna Škubová a Dominika Mičíková) by som o stupienok vyššie dal druhú menovanú. Slušne, no zatiaľ trocha neobrúsene znel barytón Krisztiána Kokolusza ako Hovorcu. Solídne bolo trio dám Kráľovnej noci (najfarebnejšia Andrea Pietrová) i trojice chlapcov.
Napriek drobným výhradám, ktoré študentom určite doručili predovšetkým ich pedagógovia, považujem obe predstavenia Mozartovej Čarovnej flauty za veľmi vydarené. Objavili sa nové talenty s potenciálom postupného včlenenia sa do profesionálneho priestoru. Vedenia slovenských operných domov som síce v diváckych radoch neuzrel, no sú aj iné spôsoby (súťaže, predspievania), ako sa nadaní umelci dokážu presadiť. V tom im držím palce.
Autor: Pavel Unger
písané z premiér 11. a 13. 5. 2023
W. A. Mozart: Čarovná flauta
Hudobná a tanečná fakulta Vysokej školy múzických umení v Bratislave
Divadlo SĽUK, Rusovce
11. a 13. mája 2023
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marco Vlasák
pri hudobnom naštudovaní spolupracovali: Ladislav Kaprinay, Oksana Zvineková, Jozef Kundlák
Réžia: Tomáš Surý
Scéna a kostýmy: Matúš Ďuran, Dominika Katonová, Tomáš Surý
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Choreografia a pohybová spolupráca: Elena Zahoráková
Tamino: Andrej Vancel, Matúš Šimko
Papageno: Benjamín Rudík
Pamina: Vanesa Čierna, Klára Kullová
Kráľovná noci: Dominika Hodáňová, Maria Steinhilber
Sarastro: Juraj Purdeš, Ivan Lyvch
Prvá dáma: Lucia Byráková, Dominika Hodáňová
Druhá dáma: Dominika Mičíková, Viktória Černajová
Tretia dáma: Andrea Pietrová
Monostatos: Ján Zreľak, Pavol Mucha
Prvý chlapec: Anna Lachová, Saskia Žihalová
Druhý chlapec: Natália Jochimová
Tretí chlapec: Andrea Chromíková, a. h.
Hovorca chrámu: Krisztián Kokolusz
Papagena: Anna Škubová, Dominika Mičíková
Prvý ozbrojenec: Pavol Mucha, Ján Zreľak
Druhý ozbrojenec: Ivan Lyvch
študenti Katedry spevu, Spevácky zbor VŠMU a Orchester VŠMU
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.