Mníchovská Desdemona ako obeť násilia

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Predposledná opera Giuseppe Verdiho Otello patrí asi k najhranejším romantickým hudobným drámam. Verdi ju ukončil 16 rokov po triumfálnom úspechu Aidy, kedy žil spokojným životom ako „starec zo Sant´Agaty“… Mal 71 rokov. Jeho rozhodnutie, uzavrieť kapitolu tvorivého života, je vzhľadom na zrelý vek veľkého umelca, celkom pochopiteľné. No z podnetu vydavateľa Ricordiho a vynikajúceho libretistu Arriga Boita sa podarilo vo Verdim ešte vzbudiť záujem o námet pôvodne Shakespearovej drámy o hrdinskom vojvodcovi benátskej flotily a guvernérovi Cypru – Otellovi.

Vášeň niekedy premôže aj vek. V tomto prípade išlo o vášeň k tvorbe. Verdi komponoval štvordejstvovú opernú drámu o Otellovi necelé dva roky. Premiéra v Teatro alla Scala v Miláne bola niekoľko mesiacov po napísaní poslednej noty partitúry 5. februára 1887. Verdi mal 73 rokov. Na jeseň v tom istom roku dovŕšil 74 rokov… Po premiérovom víťazstve Otella v Miláne vôbec netušil, že ešte napíše operu. Bola to „finita commedia” jeho bohatého operného života – Falstaff.

Otellovi skomponoval geniálny Verdi hudobnú báseň o láske a rozožierajúcom jede žiarlivosti hrdinského Maura a jemnej benátskej krásavice Desdemony. „Lev Benátok“ – ako Otella posmešne nazýval jeho zlý duch Jago, psychickým rozkladom osobnosti chorobnou žiarlivosťou, doviedol drámu svojho života k dvojitej smrti: Desdemoninej – i svojej.

G. Verdi: Otello, Bavorská štátna opera, 2018,
Jonas Kaufmann (Otello), Anja Harteros (Desdemona),
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Keď sa naštuduje Verdiho Otello, je to vždy očakávaná udalosť. A keď je jeho predstaviteľom svetový tenorista Jonas Kaufmann, záujem publika je ešte väčší. Tak to bolo už v júni 2017, kedy Jonas Kaufmann prvý raz uviedol „svojho“ Otella v Royal Opera House v Londýne – a tak to bolo aj v Mníchove, kde (po takmer jeden a pol roku od londýnskej premiéry pod taktovkou Antonia Pappana a v réžii Keitha Warnera) oznámili v Bayerische Staatsoper ako prvú premiéru sezóny 2018/2019 inscenáciu Verdiho Otella s mníchovským rodákom Jonasom Kaufmannom v titulnej role. Otello bol navyše ohlásený v hudobnom naštudovaní generálneho hudobného riaditeľa mníchovského operného domu Kirilla Petrenka, ktorý je tiež novozvoleným šéfdirigentom Berlínskych filharmonikov. (Tejto funkcie sa oficiálne ujme v lete 2019).

Premiéra mníchovskej inscenácie Otella bola 23. novembra 2018 a následne ju uvádzali v sérii 6 repríz (28. 11., 2. 12., 6. 12., 10. 12., 15. 12. a 21. 12.). Repríza 2. decembra bola vysielaná v priamom prenose cez internet. Záujemcovia tohto prenosu – možno v menej kvalitnom zvuku, zato v detailnom snímaní tvárí a pohybov spevákov na veľkej dvojúrovňovej scéne – mohli sledovať herecky vypracované a spevácky mimoriadne kreácie najmä troch veľkých predstaviteľov tejto Verdiho opery: Jonasa Kaufmanna ako Otella, Anju Harteros, nemeckú sopranistku pologréckeho pôvodu ako Desdemonu a Gerarda Finleya, kanadského barytonistu svetového mena, ako Jaga. Všetky predstavenia premiérovej série boli beznádejne vypredané v priebehu niekoľkých minút. (Vstupenky sú, vraj, ešte na dve letné reprízy Otella v rámci Opernfestspiele´2019). Videla som Otella nielen prostredníctvom internetu, ale mala som šťastie sledovať inscenáciu aj v Mníchove na 4. popremiérovej repríze – 10. decembra.

G. Verdi: Otello, Bavorská štátna opera, 2018,
Anja Harteros (Desdemona), Gerald Finley (Jago),
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Hoci sme v minulosti vídali Otella ako čierneho Maura, v súčasných inscenáciách tento spoločensko-sociálno-rasový aspekt je druhoradý, ba inscenačne už azda ani neexistuje. Tak je to aj v inscenácii nemeckej režisérky Amélie Niermeyer, ktorá vytvorila mníchovskú inscenáciu na javisku rakúskeho scénografa Christiana Schmidta a v kostýmoch belgickej výtvarníčky Annelies Vanlaere. Dvojúrovňovú scénu (v súčasnosti obľúbenú u výtvarníkov operných inscenácií od Paríža po Viedeň) si môžu dovoliť iba divadlá, ktoré majú perfektnú akustiku. Bavorská štátna opera takú má.

Od úvodnej scény búrky a šťastného pristátia Otella na brehoch Cypru je mnohopočetný zbor (pod vedením Jörna Hinnerka Andresena) v „prízemí“ scény, kde ho v čiernych kostýmoch takmer nevidieť, zato vynikajúco počuť. Nápaditosť vnukla režisérke v hrozivo vyznievajúcom zborovo-orchestrálnom úvode aj paralelnú scénu členky zborového ensemlu, s Desdemonou na ďalšom priestore javiska o jednu úroveň vyššie. Obe zažíhajú „svoj“ krb – symbol domova, rodiny, partnerstva. Ale horiace šaty, zboristky, predpovedajú tragédiu. Jej hĺbku tuší divák od prvého vstupu Otella do izby k čakajúcej Desdemone. Jeden i druhý sú chladní – bez jediného priameho, nieto vrúcneho pohľadu. Je to javiskovo príliš silný kontrapunkt k hudobne roztúženému duetu.

G. Verdi: Otello, Bavorská štátna opera, 2018,
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Posteľ, kreslo a krb sú jediné rekvizity v ináč pustom priestore Desdemoninej bielej izby. Duplicitná posteľ je aj v prízemí scény, kde sa odohrávajú oslavy návratu vojakov k svojim ženám, pitky a začínajúce intrigy Jaga, gradujúce v 2. dejstve v jeho Crede. V ňom odokrýva pôvod svojej ľudskej malosti i diabolskej zloby. Pohybovo premyslené a invenčné sú aj scény ďalších sólistov i zboru, ktorý nepôsobí ako bezduchá masa, ale individualizovaný kolektív, čo je zrejme výsledkom spolupráce režisérky s choreografom Thomasom Wilhelmom.

G. Verdi: Otello, Bavorská štátna opera, 2018,
Gerald Finley (Jago),
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Gerald Finley bol vo výstavbe postavy Jaga, veľkým pozitívnym prínosom inscenácie po speváckej i hereckej stránke. Jeho detailné premeny tváre, ktoré mohli sledovať diváci internetového prenosu, umožnili v živom predstavení sledovať umelca, ako „naplnil“ priestor svojím neúnavným pohybom a manipuláciou s ostatnými účinkujúcimi. Amélie Niermeyer je skúsená činoherná režisérka veľkej fantázie a schopnosti vypovedať aj v opere o dnešku. Veľké i menšie postavy dokázala predstaviť v ich individualizovanom svetle: či to bol Roderigo (Galeano Salas – tenorista z USA, člen súboru mníchovskej Opery), alebo Cassio (stvárnený výborným americkým tenoristom Evanom LeRoy Johnsonom), ktorý bol vskutku vhodnou mladou postavou, na ktorú mohol Otello žiarliť. Svojským charakterom Jagovej manželky bola zvlášť vo finále 4. dejstva Emilia v podaní Rachael Wilson (ďalšej americkej sopranistky v tejto inscenácii bez talianskych spevákov). Najväčším potleskom medzi sólistami bol pri záverečnej klaňačke odmenený charakterový barytón Geralda Finleya, schopný množstva detailov a premien v hre i speve.

A. Harteros, J. Kaufmann a režisérka A. Niermeyer počas skúšky Verdiho Otella v Bavorskej štátnej opere,
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Divákmi bol najviac očakávaný ich milovaný Jonas Kaufmann, tenorista svetového mena v titulnej úlohe Otella. Žiaľ, 1. dejstvo vzbudilo rozpaky nad jeho hlasom, s ktorým tvoril vysoké tóny viac falzetom, než plným tónom. Ale od 2. dejstva sa rozospieval do typickej vokálno-technickej istoty a tenorovo-barytónovej farby a herecky vystaval mnohostrunnú, vývojom nesmierne zložitú, psychicky narušenú postavu Otella tak, že na záver zožal so svojimi kolegami neutíchajúci potlesk. Desdedmona Anji Harteros pôsobila étericky vysokou, štíhlou postavou a skôr lyricko-dramatickým, než čisto lyrickým sopránom, ako krištáľ čistým, v každej fráze dojímavým. Vytvorila postavu psychicky týranej ženy, ktorá spočiatku odporuje zlu, snaží sa rozdúchať lásku – aj v podobe symbolického tepla v horiacom krbe, no po ponížení Otellom pred benátskym vyslancom Lodovicom, akoby v nej zhasla všetka nádej. Symbol manželského tepla – krb v jej komnate – definitívne zhasol. Veľká rola, prenesená réžiou z 15. storočia Shakespearovej drámy do súčasnosti. Divák si pri tejto podobe opery nevdojak uvedomí, ako sa mení doba – no ľudia nie. Dobrí zostávajú dobrými, zlí zlými, chorí na duši chorými do sebazničenia.

G. Verdi: Otello, Bavorská štátna opera, 2018,
Anja Harteros (Desdemona), zbor BŠO,
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Otello je v tejto inscenácii duševná troska. Neofreudizmus s psychoanalýzou, ktorá hľadá zdroj konfliktov v sociálnej oblasti, alebo zdanlivo nepodstatných zážitkoch minulosti, či v partnerskom neporozumení, by sa v tejto postave zrejme našiel tak, ako ho naznačila režisérka s eklatantne prítomnou „Freudovou pohovkou“ – šedivou vojenskou posteľou, na ktorú sa utieka Otello v rozhovoroch s Jagom i v záverečnej scéne svojej zúfalej samovraždy, oddelený naveky od milovanej i nenávidenej Desdemony.

Amélie Niermeyer graduje Otellov charakter do podoby tyrana, ale aj duševne trpiaceho, psychicky chorého človeka. Tiež August Strindberg, švédsky dramatik so skeptickým pohľadom na partnerstvo, by tu našiel svoju stopu o zákrutách manželského zväzku, v ktorom sa môže roznietiť nenávisť – až po duševný rozklad partnera. Inscenátorom pod vedením Niermeyerovej išlo evidentne o príbuznosť tragického príbehu Otella a Desdemony s dneškom a o odpoveď na otázku: Kto v boji partnerských dvojíc, zasiahnutých nenávisťou, vyhráva? Tu zomiera Desdemona – ale dýku proti sebe vztiahne aj Otello. Iba Jago sa opatrne vytráca z deja i scény, nikým nepotrestaný – ako to už v živote býva.

Kto bol pre divákov a autorku týchto riadkov – v silnom kolektíve umelcov veľkých i menších rolí, v magnetizujúcom zvuku veľkého zboru, v novom režijnom výklade diela – predsa len najväčším zážitkom? Nepochybne vynikajúci orchester s Kirillom Petrenkom. Dirigentom, ktorý so svojím orchestrom pochopil hudbu Verdiho v jej autenticite a povzniesol ju na najvyššiu priečku kvality. Nielen sprevádzal, ale sóla, zbory, ensembly spoluvytváral. V detailných záberoch internetového prenosu bolo vidieť, ako s umelcami prežíva každý tón, výšky, farby, dynamiku. Navyše operný orchester úrovňou naštudovania povýšil na symfonické teleso. Z inštrumentálnej hudby Verdiho znela pravá „italienita“, v ktorej má melódia nezameniteľný autograf skladateľa, spevácke frázy okrúhlosť, lyrika v sólach i orchestri jemnosť, výšky pevnosť, podporenú jednotou dychu dirigenta a speváka, medzihry samostatnú krásu, väzby medzi recitatívmi a áriami plynulú nadväznosť – podporenú orchestrálnym bohatstvom, so všetkými druhmi nálad. Bol to skratka non plus ultra výkon. Operný orchester v umelecky veľkom večere – zásluhou dirigenta Kirilla Petrenka – prekonal všetky zážitky z ináč umelecky silného, aj na premýšľanie bohatého večera.

G. Verdi: Otello, Bavorská štátna opera, 2018,
klaňačka po predstavení
foto: Wilfried Hösl/ Bayerische Staatsoper

Bavorská štátna opera (Bayerische Staatsoper) s dvetisíc sto miestami pre divákov, je najväčšou operou v Nemecku. Bola založená v roku 1653 princeznou Henriette Adelaide Savoyskou. Prežila počas histórie dva veľké požiare – ale vždy vstala z popola. Aj po najhoršom zničení v 2. svetovej vojne ju Mníchovčania znovu vybudovali, zrenovovali a otvorili r. 1963. Je považovaná za najstaršiu operu severne od Álp. V jej interiéri je modernosť povojnovej prestavby kombinovaná s pompéznosťou interiéru z čias bavorských panovníkov. S účasťou 600 000 divákov ročne, s viac ako tridsiatimi jedinečnými operami počas sezóny, patrí medzi najslávnejšie divadlá na svete.

V širokých salónoch a mramorových chodbách opery sú vystavené portréty najslávnejších spevákov z dejín tohto operného stánku. Je medzi nimi aj Lucia Popp a Edita Gruberová… Busty nemeckých a talianskych skladateľov zdobia sály, ktoré otvárajú svoje vysoké okná na Max-Joseph-Platz so sochou prvého bavorského kráľa Maximiliana I. Josepha. Návštevník tu má komplexný zážitok z umenia, ktoré prestupuje z hudby do architektúry, z obrazov do sôch – skratka ukážok dejín nemeckej kultúry. Tej, ktorá svet budovala, neničila a vždy prijímala umelcov i divákov z celého sveta.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 10. 12. 2018

Upozornenie: Nasledujúca premiéra mníchovskej opery je Smetanova Predaná nevesta (Die verkaufte Braut), v nemeckej jazykovej verzii pod taktovkou českého dirigenta Tomáša Hanusa. Naplánovaná je na 22. 12. 2018 od 18.00 hod. V nemeckej jazykovej verzii vystúpi v úlohe Jeníka (Hansa) náš svetový tenorista Pavol Bršlík. Bezplatný internetový prenos tejto českej národnej opery možno sledovať 6. 1. 2019.

Giuseppe Verdi: Otello
Bavorská štátna opera Mníchov

Hudobné naštudovanie a dirigent: Kirill Petrenko
Réžia: Amélie Niermeyer
Scéna: Christian Schmidt
Kostýmy: Annelies Vanlaere
Svetlo: Olaf Winter
Video: Philipp Batereau
Choreografická spolupráca: Thomas Wilhelm
Zbormajster: Jörn Hinnerk Andresen
Dramaturgia: Malte Krasting, Rainer Karlitschek

osoby a obsadnie reprízy 10. decembra 2018

Otello: Jonas Kaufmann
Jago: Gerald Finley
Cassio: Evan LeRoy Johnson
Roderigo: Galeano Salas
Lodovico: Bálint Szabó
Montano: Milan Siljanov
Ein Herold: Markus Suihkonen
Desdemona: Anja Harteros
Emilia: Rachael Wilson

www.staatsoper.de

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár