Korene Mníchovského operného festivalu nájdeme už v roku 1875, keď sa dominantou stali Mozartove a Wagnerove opery. V roku 1952 bol jedným zo zakladateľov Európskej asociácie festivalov. Bezprostredne nadväzuje na sezónu Bavorskej štátnej opery a aktuálny ročník 2022 sa odvíja pod mottom „Každý človek kráľom“.
Od konca júna po celý júl sa v Bavorskej štátnej opere, ako aj v dvoch pridružených divadlách (Prinzregententheater a Cuvilliés-Theater), odohrávajú operné premiéry a obnovenia inscenácií, ale aj balety, koncerty a recitály. V tomto ročníku, ktorý kládol najväčší dôraz na operný odkaz mníchovského rodáka Richarda Straussa (premiéra Capriccia, kde Flamanda po prvýkrát vytvára Pavol Bršlík, ďalej Žena bez tieňa, Gavalier s ružou a Mlčanlivá žena), ožívajú v novom naštudovaní tiež Diabli z Loudunu od nie tak dávno zosnulého Krzysztofa Pendereckého.
V súpise festivalových inscenácií nachádzame Janáčkove Príbehy líšky Bystroušky v naštudovaní Roberta Jindru (tohto roku v rámci akcie „Opera pre všetkých“ aj pre tisíce neplatiacich divákov v priamom prenose na námestí Maxa-Josepha pred divadlom), Berliozových Trójanov, Brittenovho Petra Grimesa, Šostakovičov Nos, Pucciniho Bohému. Giuseppe Verdi mal zastúpenie v Otellovi, La traviate a v dvoch predstaveniach (recenzované prvé z nich 14.7.2022) Macbetha.
Ide o inscenáciu, ktorá v Bavorskej štátnej opere od premiéry v roku 2008 už zažila veľa dirigentov a protagonistov. Jedno zoskupenie mien však ostáva nezmenené a to je režisér Martin Kušej, scénograf Martin Zehetgruber a kostýmový výtvarník Werner Fritz. Keď predstavili svoju koncepciu po prvýkrát, vyvolali mimoriadne kontroverzné reakcie, čo zasa u Kušeja nebolo až takým prekvapením. Hromobitie, zvlášť zo strany publika, vtedy išlo už na vrub nového intendanta divadla Nikolausa Bachlera. Ten na svojej pozícii zotrval až do konca sezóny 2020/2021.
Dnes je teda mníchovský Macbeth, opretý o druhú verziu Verdiho opery z roku 1865, starým známym a jeho vizuálny tvar nevyvoláva žiadne negatívne odozvy. Predsa len je pre návštevníka, ktorý ho vidí po prvýkrát, pomerne mrazivým obrazom Verdiho krvavej škótskej drámy. Dejisko pritom v tejto inscenačnej podobe nie je ani dôležité, ani z nej čitateľné, podobne ako časové zakotvenie. Duch Shakespeara sa však z Kušejovho Macbetha zračí silnejšie, ako sa bežne od Verdiho hudby a Piaveho libreta očakáva.
Scénografia nepotrebuje v množstve meniacich sa obrazov (prerušovaných náhlou tmou na javisku i v hľadisku) zvlášť veľa variácií. Dominantou je holá planina posiata nespočetným množstvom bielych lebiek. Hyperbolizovane symbolizujú vražedné polia (pomedzi ne sa musia účinkujúci pohybovať), ktoré zvýrazňuje aj na proscéniu umiestnený viacvýznamový vojenský stan. Druhou stranou mince sú vari len scény s predimenzovaným spusteným lustrom a niekedy s chladnými neónmi. V mnohých obrazoch je zadná časť javiska lemovaná polopriehľadnou plastovou fóliou.
Prečítajte si tiež:
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
Stan je dejiskom krvavých činov. No ešte počas predohry, ktorej predchádza tma a vietor, z neho vychádzajú blonďavé deti, predstavujúce čarodejnice a napokon po vzdychaní (zrejme išlo o potrat) i samotná Lady. Trocha menej zrozumiteľné je, že ako sa do stanu dostal na dvor prichádzajúci a zavraždený Duncano. Faktom je, že pred ním už zakrvavený kráľ skoná. Druhým zo série mŕtvych je Banco, ten sa napokon objaví popravený, visiac dolu hlavou.
Primárne je Macbeth o vraždách s chorobnou túžbou po moci a Martin Kušej ústrednú tému napĺňa do dôsledkov. Pridáva do nej mnoho nečakaných esencií. Pomerne dosť pracuje so symbolmi, napríklad bosorky nahrádza skupinka detí, ktoré v istých momentoch majú na hlavách nasadené masky zabitých obetí. Jednou zo scén, ktorá azda trocha viac vonkajškovo oživí dianie, je prítomnosť živého psa, ktorý počas zboru Patria oppressa nájde a pobehuje s atrapou Bancovej sťatej hlavy.
O mnohých scénach by sa dalo písať podrobnejšie, Kušejových nápadov je nesmierne veľa a sú medzi nimi i mimoriadne úderné. Isteže, konzervatívnemu divákovi jeho Macbeth nemusí konvenovať, no nudiť sa počas vyše trojhodinového večera, kde napríklad v banketovej scéne sa objavia aj historizujúce kostýmy, nebude ani on. Inscenátori zapojili do scén bosoriek aj stroboskopické efekty, aby nemuseli rozvíjať masové a neskôr baletné výjavy. Po scéne šialenstva a smrti Lady Macbethovej (jej „mŕtvola“ ostáva ja javisku) sa v samotnom závere poddá i Macbeth, ktorého Macduff odzadu prebodne. Padá i stan, ostávajú len holé tyče. Tyrania sa končí(?).
Ako som spomenul, Kušejova inscenácia prežíva v Bavorskej štátnej opere už štrnásť rokov. Vymenilo sa v nej mnoho dirigentov i sólistov. Navštívené festivalové predstavenie držal pevne v rukách taliansky dirigent Antonino Fogliani. Už po prestávke ho vítali ovácie publika. So skvelým orchestrom mníchovskej opery oživil Verdiho partitúru s mimoriadnym zmyslom pre jej dramatickú pulzáciu, pre formovanie kontrastov v tempách a dynamike. Fogliani napriek tomu, že medzi sólistami mal debutanta i záskok, viedol ansámbel bez zakolísania a bol hybným duchom hudobne skvelého verdiovského večera. Nemenej krásne ako orchester znel aj zbor, pripravený Stellariom Fagonem.
Žiaľ, celkom to neplatilo o sólistoch. S výnimkou bieloruskej rodáčky a po celkom svete vychytenej Ekateriny Semenchuk ako Lady. Je v prvom rade mezzosopranistkou, no práve tento part, ktorého horný rozsah zvláda, jej umožňuje rozvinúť obrovskú dramatickú dimenziu materiálu v sopránovom odbore a zároveň sa nevyhýbať ani vyspievaniu pohyblivých úsekov. Farebne znie hlas 46-ročnej umelkyne vyrovnane v polohách, imponuje tmavou farbou stredov a hĺbok, takže ak si odmyslíme posledný, krátko držaný vysoký tón v záverečnej árii Una macchia, bola výrazovo, aj herecky špičkovou Lady Macbeth.
Opak tvoril americký barytonista Craig Colclough, debutujúci v Mníchove v titulnej postave. Ako činoherný Macbeth by možno obstál, no vokálne mu chýbali elementárne predpoklady pre verdiovský spev. V nižšej polohe bol intonačne nepresný, niektoré výšky forsíroval, no čo absentovalo najbolestnejšie, bolo frázovanie. Áriu Pietà, rispetto, amore zo 4. dejstva som asi ešte menej štýlovo spievať nepočul. Všimol som si, že v druhom predstavení Colclougha už nahradil George Petean.
Jadrný a rezonančný basbarytón uplatnil v úlohe Banca Američan Christian Van Horn (v poslednom živom prenose Rádia Devín z newyorskej MET bol skvelým Nickom Shadowom zo Stravinského Osudu zhýralca), ktorý síce v hĺbke znie troška užšie, zato ária Come dal ciel precipita v 2. dejstve ukázala prednosti umelca aj vo verdiovskom teréne. Zaskakujúci Giovanni Sala bol skôr netypicky lyrickým Macduffom, no štýlovo precíznym a tiež herecky sa narýchlo zžil s inscenáciou bez ujmy.
Horúci mníchovský večer síce nenaplnil divadlo do posledného miesta, no celkovo zaujímavá inscenácia Macbetha v réžii Martina Kušeja a v strhujúcom hudobnom predvedení Antonina Foglianiho (s výbornou Ekaterinou Semenchuk), vyvolala dlho trvajúce ovácie. Nuž, nie náhodou zotrváva v repertoári tak dlho a dostala sa do festivalového programu. Mníchovské operné slávnosti potrvajú až do posledného júlového dňa.
Autor: Pavel Unger
Písané z reprízy 14.júla 2022
Giuseppe Verdi: Macbeth (verzia 1865)
Bavorská štátna opera, Mníchov
Mníchovský operný festival
Dirigent: Antonino Fogliani
Réžia: Martin Kušej
Scéna: Martin Zehetgruber
Kostýmy: Werner Fritz
Svetlá: Reinhard Traub
Zbormajster: Stellario Fagone
Dramaturgia: Sebastian Huber, Olaf A.Schmitt
osoby a obsadenie reprízy 14. júla 2022
Macbeth: Craig Colclough
Banco: Christian Van Horn
Lady Macbeth: Ekaterina Semenchuk
Dvorná dáma: Mirjam Mesak
Macduff: Giovanni Sala
Malcolm: Armando Elizondo
Lekár: Martin Snell
Sluha / Vrah: Christian Rieger
1. zjavenie: Andrew Hamilton
2. zjavenie: Jasmin Delfs
3. zjavenie: Sólista Tölzer Knabenchors
Orchester a zbor Bavorskej štátnej opery
video (2008)
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.