Hudobná dráma Stanislava Moniuszka Halka je poľskou národnou operou. Naši severní susedia hrdo pestujú jej inscenačnú tradíciu, v aktuálnej sezóne ju má v repertoári takmer polovica z desiatky poľských operných domov. Popri tom sa Poliakom celkom dobre darí vyvážať rodinné striebro aj do zahraničia. Najnovšie uviedol Halku rakúsky Theater an der Wien, v koprodukcii s varšavským Teatrom Wielkim.
Halka (1848) je sociálne determinovaným tragickým príbehom goralky Halky, ktorú zviedol a opustil šľachtic Janusz. V prvom dejstve prichádza Halka na zámok, kde sa práve chystá Januszova svadba so Žofiou, jedinou dcérou bohatého Stolnika. Janusz sa potrebuje Halky zbaviť, aby nespôsobila škandál, a tak ju posiela preč s prísľubom, že príde za ňou a spolu začnú nový život. V druhom dejstve čaká Halka na Janusza pri rieke, no namiesto neho prichádza jej priateľ z detstva, goral Jontek. Halke, ktorú dávno miluje, odhaľuje v plnej nahote bláznivosť jej nádejí.
Tretie dejstvo sa odohráva v goralskej dedine, kam Jontek privádza zrútenú dievčinu, ktorá čaká Januszovo dieťa. Gorali sú dojatí jej osudom a plní zlosti na šľachtu. Keď do dediny prídu Janusz so Žofiou, aby sa v miestnom kostole zosobášili, hnev goralov ešte vzrastie. Žofia v utrápenej Halke spoznáva dievča, ktoré videla u nich na zámku, no prv než stihne vypuknúť škandál, Janusz si odvádza nevestu do chrámu. Nešťastná Halka, ktorá navyše prišla o svoje dieťatko, sa v zúfalstve utopí v rieke.
V kontexte originálnych divadelných produkcií, ktorými sa ambiciózna viedenská scéna právom hrdí, by bolo nemysliteľné inscenovať Halku ako relikt zo skanzenu, v krojoch a krinolínach. Dalo sa preto očakávať, že medzinárodne renomovaný tvorivý tím – poľský režisér Mariusz Treliński a slovenský scénograf Boris Kudlička, doplnený o francúzsku výtvarníčku Dorothée Roqueplo – ponúkne reinterpretáciu starého príbehu. Predpoklad sa naplnil: Trelinski ostal verný svojej umeleckej optike, ktorá spočíva v prehodnocovaní zažitých mýtov a archetypov. Tento uhol pohľadu deklaroval hneď v druhej vete predpremiérového rozhovoru v bulletine: Inscenácia Halky je pre neho „konfrontáciou s poľským mýtom.“
Trelińského režisérska poetika je založená na psychologicko-analytickom prístupe k predlohám. Len pre ilustráciu spomeňme pár takto kreovaných koncepcií. Slovenským divákom známu inscenáciu Gluckovho Orfea (SND, 2009) režíroval ako auto-psychoterapeutický proces človeka, ktorý stratil milovanú bytosť. A keďže mal na jej smrti výrazný podiel (Eurydika spáchala samovraždu, lebo bola frustrovaná problematickým manželstvom), Orfeus musel prežiť celú škálu vnútorných poryvov – od odmietania novej situácie cez obviňovanie zosnulej i vlastné výčitky svedomia až po moment prijatia ženinej smrti – aby si dokázal odpustiť a odpútať sa od starého života.
Titulnú hrdinku Pucciniho Manon Lescaut (La Monnaie, Brusel, 2013) pojal ako prototyp femme fatale – neexistujúcu efemérnu bytosť, ktorú si Des Grieux vysníval vo svojej fantázii. Režisér sa tu pokúsil o psychoanalytickú štúdiu mužskej mysle, ktorého posadnutosť osudovou ženou dostáva za hranice zdravého rozumu. Aj v pražskej inscenácii Straussovej Salome (2014) bol Jochanaan iba fantazmagorickým výplodom precitlivenej fantázie, ktorý sa Salome sexuálne zneužívanej Herodesom zhmotňoval v postave nahého muža.
Moniuszkovu Halku umiestnili inscenátori do luxusného hotela 70. rokov 20. storočia. Polstoročným časovým posunom oproti súčasnosti chceli docieliť, aby dnešný divák vnímal inscenáciu ako dostatočne „vintage“, aj keď sa neodohráva v skladateľom predpísanej historickej dobe. Hotel zase prezentovali ako „metaforickú skratku sociálnych vzťahov“, kde sú jedni privilegovaní a úlohou druhých je im posluhovať, pričom hranica medzi nimi je nepriestupná. Žofiin otec Stolnik – prototyp zbohatlíka v gýčovitom strieborno-sivom obleku – tu bol majiteľom a zároveň neobmedzeným vládcom, sekírujúcim zamestnancov a užívajúcim si s chyžnými v hotelovej izbe. Za jeho dcéru Žofiu, príslušníčku „zlatej mládeže“, vymenil ambiciózny Janusz prostú čašníčku Halku. Žofiu i jej kamarátky obliekla kostýmová výtvarníčka podľa módy 70. rokov do dráždivých, no zároveň cudných šiat (krátke sukne, dlhé rukávy). Sociálny status postáv sa dal čitateľne odlíšiť aj podľa účesov: všetci príslušníci smotánky mali platinovo-blonďavé parochne, hotelový personál bol tmavovlasý.
Samotný príbeh vystaval Treliński ako retrospektívnu, sebatrýznivú halucináciu Janusza, trápeného výčitkami svedomia pre Halkinu smrť. Inscenáciu otváral pantomimický výjav, počas ktorého policajní vyšetrovatelia obhliadali mŕtvolu a zaisťovali miesto tragickej udalosti. Realistická, do detailov dotiahnutá scénografia rýchlo menila dejiská vďaka hojne využívanej točni, presúvajúc dej bez nutnosti viditeľnej prestavby raz do hodovnej siene, inokedy do Januszovej izby, hotelovej kuchyne, na terasu pred hotelom, aj do lesa s holými brezovými kmeňmi. Táto – neraz až zbesilo ostentatívna – pohybová aktivita scény akoby zároveň odrážala rozorvanosť Januszovej duše, ktorá nenachádza pokoja.
Fantazmagorickú rovinu výkladu podčiarkli inscenátori ireálnou, bielo-sivo-čiernou farebnosťou scény i kostýmov, odľudšteným strieborným svietením a filmovými prostriedkami (spomalené, prípadne znehybnené akcie zboru), spoločensko-kritickú dimenziu príbehu zase zdôraznili kruto priamymi, občas až naturalistickými výjavmi (skolabovaná skrvavená Halka po potrate dieťatka).
So studeným vizuálom inscenácie kontrastovala Moniuszkova romanticky opojná, melodicky bohatá hudba, ktorej dal ORF Radiosyphonieorchester Wien pod taktovkou mladého, no už medzinárodne uznávaného poľského dirigenta Łukasza Borowicza krásne farby, vrúcnu lyriku, aj dramatický ťah. Žiaľ, naštudovanie hendikepovala nevhodne obsadená titulná predstaviteľka. Americká sopranistka Corinne Winters útlym fyzickým typom aj hereckými danosťami korešpondovala s Trelińského koncepciou, no jej hlas znel napriek veľkému volúmenu bezobsažne, chladne, chvíľami až uchu nepríjemne.
Tento dojem bol o to silnejší, o čo lepšie obsadenie sa dostalo obom hlavným mužským postavám, ktorých stvárnili známi legionári poľského operného umenia. Barytonista Tomasz Konieczny (Janusz) disponuje impozantným mužným materiálom, spájajúcim zemitú hlbokú polohu s bezproblémovými kovovými výškami. Tenor Piotra Beczału má krásnu farbu s autentickou „slzou v hlase“ a jeho postava dostala autentické črty aj vďaka umelcovej perfektnej dikcii. Poľská mezzosopranistka Natalia Kawałek vybavila „Barbie“ Žofiu apartným zjavom i príjemne znejúcim mezzosopránom. Ruský basista Alexey Tikhomirov znel pomerne nevýrazne, a tak sa mu napriek impozantnej postave nepodarilo dať Stolnikovi charakter obávaného bossa.
Na záver osobné priznanie. Pri sledovaní viedenskej inscenácie poľskej národnej opery sa mi opakovane vynárala predstava, ako by asi dopadlo súčasné zahraničné uvedenie nášho „rodinného pokladu“, Suchoňovej Krútňavy. Jej príbeh je o dosť nadčasovejší než ten Halkin, ani hudobne by sa nedala zahanbiť… Nuž ktovie, či nám ostane len naveky tíško závidieť väčším či asertívnejším národom, alebo raz aj my dokážeme presvedčiť o kvalitách svojho umenia na dravom zahraničnom trhu.
Autor: Michaela Mojžišová
písané z reprízy 17. 12. 2019
Stanisław Moniuszko: Halka
Theater an der Wien v koprodukcii s varšavským Teatrom Wielkim
Premiéra 15 decembra 2019
Hudobné naštudovanie: Łukasz Borowicz
Réžia: Mariusz Treliński
Scéna: Boris Kudlička
Kostýmy: Dorothée Roqueplo
Vlasy, Make up-design: Łukasz Pycior
Choreografia: Tomasz Wygoda
Svetlo: Marc Heinz
Videodesign: Bartek Macias
Dramaturgia: Piotr Gruszczyński
Osoby a obsadenie
Halka: Corinne Winters
Janusz: Tomasz Konieczny
Jontek: Piotr Beczała
Stolnik: Alexey Tikhomirov
Žofia: Natalia Kawałek
Dziemba: Lukas Jakobski
Dudziarz: Sreten Manojlović
Góral: Paul Schweinester, Konstantin Leypus
Orchester: ORF Radio-Symphonieorchester Wien
Zbor: Arnold Schoenberg Chor (zbojmajster Erwin Ortner)
video
