Monument ako memento

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Národného divadla v Brne ako svoju tretiu premiéru sezóny 2019/2020 uviedla svetovú premiéru opery Monument. Skladateľom nového operného diela je šéfdirigent Marko Ivanović a autorom libreta David Radok, ktorý je súčasne aj scénografom a režisérom inscenácie. Príbeh je inšpirovaný osudom českého sochára Otakara Šveca, autora Stalinovho pamätníku v Prahe.

Dirigent a skladateľ so srbskými koreňmi Marko Ivanović pochádza z Prahy, kde študoval kompozíciu a dirigovanie na Akadémii múzických umení. Pôsobil v pražskom Národnom divadle a od roku 2014 je šéfdirigentom Janáčkovej opery Národného divadla v Brne. Je autorom množstva orchestrálnej, komornej, scénickej a vokálnej hudby; jeho operu Čarokraj uviedlo v roku 2012 s veľkým úspechom Národné divadlo v Prahe.

Marko Ivanović, David Radok, počas skúšky ich opery Monument, 2020, foto: ND Brno

Nová opera Monument vznikla na objednávku Janáčkovej opery. Autorom libreta, režisérom a scénografom premiérovej inscenácie je David Radok. Príbeh je voľne inšpirovaný tragickým osudom českého sochára Otakara Šveca (1892-1955). Ten bol spolu s ďalšími päťdesiatimi sochármi prinútený, aby sa zúčastnil súťaže na vytvorenie monumentálneho pamätníka sovietskeho diktátora J. V. Stalina v Prahe. Megalomanské zadanie vyriešil Švec návrhom obrovského nerealizovateľného súsošia, no súťaž vyhral. Politický tlak počas realizácie monumentu a morálnu i umeleckú dilemu však sochár neuniesol. Krátko pred dokončením projektu spáchal samovraždu.

Umelcova dilema sa stala základom námetu, ktorý nelíči historické udalosti, skôr je všeobecne platným mementom. Libreto nie je koncipované ako realistický text, ale v desiatich obrazoch zachytáva absurditu a atmosféru situácií manipulácie človeka totalitným režimom. Postavy opery nemajú mená, nazývajú sa iba sochár, manželka, kolega, minister kultúry, prvý tajomník, speváčka atď.

V hľadisku Janáčkovho divadla sa zhasne a publikum očakáva príchod dirigenta. Namiesto toho sa pootvorí opona a vytvára pomaly sa zväčšujúci priezor na javisko. Nohy početného davu sa zmenia na množstvo postáv v sivom oblečení. Na horizonte prenikavo žiari rozľahlá červená plocha, pred ktorou sa tmavé postavy opticky rozostrujú. Šepot zboru – davu tíši publikum a z orchestra sa ozývajú prvé tóny, najprv ambietné zvuky, neskôr ojedinelé akordy.

M. Ivanović: Monument, ND Brno, 2020, foto: Marek Olbrzymek

Prichádzajú deti v sivých rovnošatách a spievajú pieseň oslavujúcu politickú elitu. Tá je vzápätí vyzdvihnutá na vynárajúcom sa javiskovom stole nad ostatný dav, ktorý ich víta nacvičeným jasotom a pozdravom zdvihnutej pravice pripomínajúcim hajlovanie. Politici amplifikáciou zdeformovaným tónom prednášajú prejavy, oznamujú rozhodnutie vybudovať monumentálny pamätník prezidentovi a stratia sa v záplave červenej. Prvý tajomník vstúpi medzi dav a otrávene prijíma od detí obrovskú kyticu červených karafiátov. Ľudia sa rozchádzajú a iba zopár smetiarov zametá odpadky. Pri nich dvaja muži – tajní policajti, ktorí v dave kontrolovali situáciu.

V druhom obraze sa portál zmenší na panoramatický priezor, na prázdnu scénu spustia ploché kulisy ateliéru z vlnitého plechu a z bočnej strany sa vsunie vyvýšená plocha so sochárom, jeho manželkou a kolegom. V rádiu informujú o zámere vybudovať monument. Sochár to odmieta „Než oslavovat vrahy, to radši do slévárny…“ a manželka ho podporí. Jeho kolega, mefistovský našepkávač, je prístupnejší „Já bych to bral“. Prichádzajú opäť dvaja tajní policajti a prinášajú doporučený list: sochár sa musí zúčastniť súťaže o pamätník.

Tretí obraz predstavuje večierok politickej smotánky: výstup speváčky s absurdným, donekonečna opakovaným textom „Ciao amore“ sa mieša s nezmyselnou až tragikomickou debatou politikov o tom, ako má byť prezident zobrazený. V ďalšom obraze sa opäť vysunie z boku plošina, tentoraz so zhromaždenými sochármi a ich modelmi. Minister kultúry sa v hysterickom výstupe v extrémnych tenorových výškach vyhráža umelcovi, ktorý namiesto sochy prezidenta vytvoril jablko.

M. Ivanović: Monument, ND Brno, 2020, foto: Marek Olbrzymek

V piatom obraze je sochár predvolaný k prvému tajomníkovi, ktorého zhora osvetlený stôl sa s večerajúcim politikom približuje z hlbín javiska opäť s červeným horizontom. Tajomník mu ponúka jedlo a víno, no sochár nič nedostane. Dozvedá sa, že súťaž vyhral. V nasledujúcom obraze na prázdnej čiernej scéne opäť smetiari zametajú a prichádza sochár. V jeho sugestívnom barytónovom monológu kontrastujú dva motívy: „A mám to! Největší zakázka světa!“ s detskou riekankou „Bude zima, bude mráz, kam se ptáčku, kam schováš?“.

Siedmy obraz opäť predstavuje ateliér, v ktorom pribudla obrovská socha zovretej päste. Manželka sa zveruje kolegovi, že sochára trápi svedomie, no ten chváli jeho dielo. V ďalšom obraze sochár prichádza do kostola k spovedi. V zadnej časti javiska je dav veriacich so sviecami, ktorí spievajú sakrálny latinský text. Sochár sa spovedá a jeho spev sa mieša s modlitbou zboru až sa nakoniec spoja v monumentálny chorál. Zo spovednice vystúpi namiesto farára jeden z dvojice tajných.

Na scéne je v deviatom obraze opäť ateliér, znie iba mrazivá orchestrálna medzihra. Sochár si číta noviny, zahadzuje ich a pokračuje v práci na ruke sochy. Atmosféra hustne, hudba graduje – sochár odstúpi od sochy, vytiahne pištoľ a zastrelí sa ranou do spánku. Padá za stenu z vlnitého plechu a orchester zmĺkne. V poslednom obraze medzi politickou elitou zavládne panika: monument je hotový, no celý svet už vie, že prezident bol masovým vrahom. Minister kultúry rozhodne, že socha sa musí zničiť.

M. Ivanović: Monument, ND Brno, 2020, foto: Marek Olbrzymek

V epilógu sa scéna vráti na začiatok, dav ľudu sa tentoraz prizerá demolícii monumentu, ktorý sa na scéne vcelku nikdy neobjaví. Zaznie výbuch, hudba zmĺkne, ľudia sa prikrčia a ostanú v stronze. Spúšťa sa opona. Opera končí, no režisér akoby pokračoval v epilógu v podobe špeciálnej klaňačky, ktorá sa začína silným živým obrazom. Do potlesku publika sa opona otvorí a na plošine stojí zbor – dav ľudí a hľadí do publika. Každý drží jeden červený karafiát z kytice, ktorú na začiatku venovali prvému tajomníkovi. Spomedzi davu sa postupne vynárajú na rampu jednotlivé postavy opery a až tu sa začína štandardná klaňačka.

Scéna Davida Radoka je funkčná, prevažuje sivé a čierne ladenie, vlnitý plech na spúšťaných kulisách a kontrastný žiarovo červený horizont. Postavy sa minimálne pohybujú, väčšinou sú v živých obrazoch vsunuté na scénu na plošinách. Herectvo je civilné, mimoriadne striedme. V precíznom svetelnom dizajne Přemysla Jandu prevažuje severský chlad, ktorý sa blíži čiernobielemu filmu, výnimkou je teplé svietenie obrazu večierku politickej elity. Skvele prepracované kostýmy Zuzany Ježkovej ako jediné zľahka odkazujú na 50. roky minulého storočia, prevažuje v nich sivá, manželky pohlavárov sú na večierku v červenom.

Hudba Monumentu od Marka Ivanovića je nápaditá, komunikatívna, no nie podliezavá. Je tonálna, bravúrne inštrumentovaná, lakonicky stručná, minimálne emotívna, využíva zvukomalebné efekty a elektronickú manipuláciu. Vokálne party voľne evokujú janáčkovské princípy, zaznejú i pucciniovské a weillovské inšpirácie. Opera je krátka, trvá asi 80 minút a hrá sa bez prestávky. Orchester Janáčkovej opery ju pod vedením autora naštudoval s mimoriadnou precíznosťou a rešpektom, na premiére podal jeden zo svojich najlepších výkonov.

M. Ivanović: Monument, ND Brno, 2020, foto: Marek Olbrzymek

Spevácke obsadenie hlavných úloh bolo veľmi kvalitné. Svatopluk Sem postavu sochára koncipoval ako hrdého muža, ktorý sa postupne mení na zlomeného človeka, vo výraznom dramatickom oblúku s bohato diferencovaným výrazom a zmyslom pre jemné textové a melodické odtiene. Markéta Cukrová ako sochárova manželka aj na malom priestore presvedčivo vystihla charakter svojej postavy, ukážkovo pracovala s frázou, dynamikou a skúsene sa pohrávala s výrazovými nuansami.

Roman Hoza postavu sochárovho kolegu predstavil skôr kantabilne a farebne; herecky ako pragmatického nekomplikovaného muža. Veľký priestor dostala úloha ministra kultúry. Ondřej Koplík ju stvárnil v brisknej charakterovej štúdii, z ktorej žoviálnosti doslova mrazí. Suverénne zvládol ťažký vokálny part vrátane diabolských výšok. Prvý tajomník s výzorom Lenina v podaní Davida Nykla bol figúrou bez emócie. Naopak speváčka na večierku Andrea Široká sentiment priam rozlievala.

Výstižnou hereckou skratkou sa prezentovali Igor LoškárPetr Levíček ako tajní policajti. Monumentálne v jednoliatej farebnosti pôsobilo obrovské zborové teleso tvorené Zborom Janáčkovej opery, Českým akademickým zboromDetským zborom Brno.

M. Ivanović: Monument, ND Brno, 2020, foto: Marek Olbrzymek

Skladateľ Marko Ivanović a libretista David Radok v opere Monument koncipovali jednotlivé obrazy ako situácie, v ktorých sa zväčša dráma nedeje v prvom pláne. Beží v pozadí, medzi riadkami. Tvorcovia hlavného protagonistu nesúdia, sú skôr v polohe pozorovateľa a predkladajú jeho osud divákovi ako politické memento. Prinášajú angažované, sugestívne a naliehavé divadlo, ktoré sa vyrovnáva s minulosťou a je nanajvýš aktuálne aj v súčasnosti.

Je obdivuhodné, že česká kultúrna scéna takéto počiny realizuje v posledných rokoch opakovane. Stačí si pripomenúť operu Jiřího Kadeřábka Žádný člověk na rovnaký námet, alebo opusy Aleša Březinu Zítra se bude (osud Milady Horákovej) a Toufar. Slovenskí operní tvorcovia sa im zatiaľ úspešne vyhýbajú.

Autor: Jozef Červenka

písané zo svetovej premiéry 7. 2. 2020

Marko Ivanović: Monument
Janáčkovo divadlo Brno
Svetová premiéra opery 7. februára 2020

Autor: Marko Ivanović
Hudobné naštudovanie: Marko Ivanović
Dirigent: Marko Ivanović
Réžia: David Radok
Scéna: David Radok
Kostýmy: Zuzana Ježková
Svetelný design: Přemysl Janda
Zbormajster: Pavel Koňárek, Michal Vajda, Valeria Maťašová
Asistent dirigenta: Kostiantyn Tyshko
Asistent réžie: Otakar Blaha, Vojtěch Orenič
Asistent scénografie: Renáta Weidlichová

Sochár: Svatopluk Sem j. h.
Manželka: Markéta Cukrová j. h.
Kolega: Roman Hoza
Minister kultúry: Ondřej Koplík
1. tajomník: David Nykl
Manželka 1. tajomníka: Martina Mádlová
Milenka: Tereza Kyzlinková
Speváčka: Andrea Široká
Tajný muž 1: Igor Loškár
Tajný muž 2: Petr Levíček
1. námestník: Pavel Valenta
2. námestník: Petr Karas
2. sochár: Martin Novotný

www.ndbrno.cz

video

https://www.facebook.com/janacekopera/videos/505790936737604/
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Jozef Červenka

hudobný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár