Monumentálni Trójania vo Viedni so speváckymi hviezdami

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Les Troyens (Trójania) – táto zriedkavo uvádzaná, umeleckými nárokmi a celkovou rozlohou náročná (trvajúca päť hodín!) opera Hectora Berlioza ožila so svojimi antickými hrdinami na začiatku novej opernej sezóny 2018/2019 vo Wiener Staatsoper. Stalo sa to po vyše štyridsiatich rokoch od prvého viedenského naštudovania v novembri 1996. Nová inscenácia Trójanov vo Viedni mala aktuálnu premiéru 14. októbra t. r. –  a sériu popremiérových repríz 17., 21. a 26. októbra a 1. a 4. novembra 2018. (Videla a počula som predstavenie 21. októbra).

Inscenačne náročné, výpravné, na sólistov, zbor, ale aj javiskové efekty bohaté, no v každej zložke inscenačne premyslené a umelecky hodnotné dielo uviedli vo Viedni v koprodukcii s Royal Opera House v Londýne, Teatro alla Scala v Miláne a San Francisco Opera. (Paríž pripravuje vlastnú produkciu Trójanov s premiérou 22. 1. 2019).

Po formovej stránke sú Les Troyens (ďalej – Trójania) Grand Opéra s neodmysliteľným francúzskym vkusom opery z polovice 19. storočia, v ktorej musel byť aj balet, veľké zbory, náročné vokálne ensembly a mimoriadne sólové party vrátane javiskových efektov. Celkové vyznenie Trójanov – s odstupom storočí – je však vo svojom jadre lyricky vyznievajúca dráma, s nádhernou, berliozovsky farebnou, inštrumentálne bohatou partitúrou. V nej je obsadenie veľkého orchestra (v istých momentoch hrajúceho i za scénou), doplneného skladateľom aj zopár „novátorskými“ hudobnými nástrojmi. Všetko to znie veľkolepo – ako v Berliozovom Faustovom prekliatí (ktoré sme v koncertnej podobe zažili aj v roku 2016 na scéne Opery SND, písali sme o tom TU…), alebo v iných vokálno-symfonických dielach Berlioza.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
foto: Michael Pöhn

Libreto vo francúzštine (v ktorej sa opera aj spieva) napísal samotný skladateľ podľa námetov z gréckej mytológie (pochádzajúcej približne zo 6. storočia pred naším letopočtom). Pritom sa opieral najmä o Homérovu IliaduVergiliovu Aeneidu. Hoci sa od čias antického Grécka mnohé zmenilo, ľudské city zostali rovnaké… Iba u veľkých básnikov staroveku sa hrdina (aj v opere Trójania) podriaďuje osudovému volaniu bohov. Jeho základnou vlastnosťou je uvedomelé plnenie povinnosti voči vlasti, rodine a prevzatým záväzkom. To však nič neuberá na veľkosti vášnivých citov hlavných hrdinov. Jednak v láske, ale aj v neprekonateľnej mužskej túžbe bojovať a dobývať…

Výjavy z Aineasových či Enéeových (ako sa v opere prepísalo meno hlavného trójskeho hrdinu) osudov sa zachovali na mnohých antických pamiatkach – sochách a obrazoch v rôznych svetových múzeách. Tie kostýmovo a scénicky čiastočne inšpirovali tvorcov novej viedenskej inscenácie. Múry niekoľko poschodových domov v okrovej farbe, ktoré tvorili jednu stranu javiska, slúžili na nástupy a umiestnenie zborových spevákov v 2. časti opery (ako schodisko v 1. časti). „Presúvanie“ zborových spevákov nikdy nepôsobilo umelo či „nalinajkovane“. Scénu šokujúco ozvláštnil obrovský trójsky kôň (na kolesách), ktorý zapôsobil nielen monumentalitou, ale aj nápadom, zostrojiť ho z rôznych koliesok, súčiastok, ako zo zberne železa. Boli však aj chvíle, kedy nad hlavami zaľúbencov pôsobila jeho oddelená časť ako teleso z inej planéty. Fantázii diváka sa medze nekládli. V závere sa podoba trójskeho koňa podoba zmenila na podobu ľudskej postavy – metafory hrozivej sily, smrti, zla.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Joyce DiDonato (Didon), Brandon Jovanovich (Enée), balet Viedenskej štátnej opery,
foto: Michael Pöhn

Krásne (starými antickými kresbami inšpirované) boli kostýmy zborových spevákov a honosné obleky kráľovského páru v 1. časti, najmä však Didony v 2. časti, zmysluplný bol čierny kostým Cassandry, veštiaci tragédiu, šedivo-zelené uniformy vojakov, diferencované oblečenie ďalších centrálnych hrdinov (Narbal, Panthée, Iopas), ale aj dráždivé dresy baletných sólistov. To všetko pomohlo menlivosti obrazov, ale aj orientácii diváka v bohato nahustenom deji a v početných postavách.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Alexandru Moisiuc (Priam), Donna Ellen (Hécube),
foto: Michael Pöhn

Meno 52-ročného škótskeho režiséra Davida McVicara, je vo Viedni známe, medzi opernými návštevníkmi Staatsoper obľúbené (na repertoári má viacero úspešných titulov), určite však nepodliehajúce režijnej vlne inscenačnej avantgardy, ktorá predkladá „klasiku“ s aktuálnym politickým podtextom. Trójania patria k tým inscenáciám, ktoré sú nielen hudobne krásne, ale aj javiskovo efektné, nákladné a tým širokému publiku prístupné. Ako ináč by si mohlo vedenie divadla dovoliť uviesť päť hodín trvajúcu operu! McVicar vypracoval vzájomné vzťahy medzi hlavnými predstaviteľmi tak, že medzi sebou komunikujú a nie sú upäté len na dirigenta, či smerom k publiku. Režisér každý vzťah rozohral a štylizovane rozohral. Samozrejme, že umelkyňu veľkosti Joyce DiDonato, ktorá dramaticky spievala a hrala titulnú ženskú rolu – kráľovnú Didonu, nemusel „navigovať“. Jej obrovské dramatické nadanie je podstatou osobnosti tejto hviezdy predstavenia (a v súčasnosti aj veľkých operných domov). Pod jej citmi navrstvenom výraze v scéne rozlúčky s Enéeom si divák dokonca dokáže predstaviť aj heroíny 19. storočia, ktoré svojím činoherným umením dokázali inšpirovať Verdiho, Berlioza a ďalších skladateľov k veľkým operám.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Joyce DiDonato (Didon),
foto: Michael Pöhn

Dušou mimoriadne strhujúceho hudobného naštudovania – s prvotriednym Orchestrom der Wiener Staatsoper, s rešpektovaním dynamického vypracovania partov i efektných sólistických „koruniek“ – je francúzsky dirigent (arménskeho pôvodu) Alain Altinoglu. Hudba vychádza tomuto majstrovi taktovky nielen z rúk, ale najmä z absolútneho ovládania detailov partitúry – a z muzikality i srdca! Alain Altinoglu je riaditeľom Théâtre de la Monnaie v Bruseli, ale aj hosťujúcim dirigentom veľkých operných domov v Európe a zámorí, ako aj hudobných festivalov (Salzburg, Bayreuth, Orange, Aix-en-Provence). Miestami pôsobísk iba potvrdzuje svoju veľkosť. Ale tak to býva s dirigentmi vo Viedni takmer vždy .

Tvorivý tím v Trojanoch dopĺňa 47-ročná anglická scénografka Es Devlin, nemecký kostýmový dizajnér Moritz Junge (tvorí zvlášť v londýnskej Royal Opera House) a choreografka intímnych ľúbostných baletných scén, ale aj akrobatických čísel – Lynne Page. Náročné a početné zbory naštudoval (i v Bratislave známy) zbormajster Wiener Staatsoper, spoľahlivý Thomas Lang. Veľké zborové scény po viacročnej prestávke dopĺňa aj Slovenský filharmonický zbor (v naštudovaní nášho Jozefa Chabroňa). Kvalita a vyrovnanosť členov jednotlivých hlasových skupín SFZ je rovnocenná s operným zborom viedenskej opery, s ktorým SFZ splynul v umelecky jednotné, farebne bohaté, mohutné zborové teleso.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
foto: Michael Pöhn

Hector Berlioz (nar. 1803 – zomr. 1869), písal Trójanov v r. 1856 – 1863. Premiéry sa však nedožil: bola počas dvoch večerov až v Karlsruhe – r. 1890 a v jeden večer ju uviedli r. 1913 v Stuttgarte. V plnom znení zazneli Trójania (bez škrtov) r. 1969 v Škótskej opere v Glasgowe.

Pre zaujímavosť: Operu „Dido a Aeneas“ napísal (v rokoch 1688 – 1689) aj známy anglický skladateľ Henry Purcell a „Opustenú Dido“ zasa skomponoval český skladateľ Leopold Koželuh (r. 1786). Ani jedno z týchto diel sa nedá umelecky porovnať s geniálnou opernou verziou antického príbehu od Hectora Berlioza.

Päť hodín s jednou operou počas večera ubehlo bez straty pozornosti – čo samo osebe svedčí o invencii hudby, ale aj úspešnej umeleckej realizácii.

Hlavná predstaviteľka, svetoznáma americká mezzosopranistka Joyce DiDonato prechádzala počas svojich hudobných vstupov na javisku od jasného, lyrického tónu v prvých obrazov Kartága, k čoraz dramatickejším a vnútorne prežitým áriám a duetám lásky. Operní znalci označujú Berliozove árie síce za „číslované“, no od podobného typu Verdiho árií, majú ďaleko. Recitatívy sú napojené na orchester takmer v prekomponovanej podobe, pričom árie tryskajú z tejto hudby bez väčších prestávok – ako symfonicko-vokálna jednota. To, čo predviedla DiDonato vo veľkej scéne finále, kedy narieka nad odchodom milovaného Enéea, až po narastajúcu nenávisť k tomuto mužovi, ktorý jej prisahal lásku, aby ju vzápätí bez rozlúčky opustil, je dramatickým výkrikom, s využitím nielen spevu v hlbokej polohe mezzosopránu, ale priam drsného parlanda. Túto vokálnu umelkyňu treba vidieť čo len raz v živote, aby sme podľa nej hodnotili všetky (neporovnateľné) operné tragédky.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Brandon Jovanovich (Enée), Joyce DiDonato (Didon),
foto: Michael Pöhn

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Adam Plachetka (Chorèbe), Anna Caterina Antonacci (Cassandra),
foto: Michael Pöhn

Centrálnou postavou prvej časti Bizetovej opery bola Cassandra – veštica zlých osudov Tróje a jej hrdinov. Veľkým, farebným, v každej polohe istým a celkovo magnetizujúcim mezzosopránom postavu spievala (na veľkej časovej ploche) a sugestívne hrala (na celom priestore javiska) talianska mezzosopranistka Anna Caterina Antonacci. Juhokórejský basista temných tónov a obrovského hlasu bol najmä v 2. časti neprehliadnuteľný Jongmin Park ako Narbal. Od začiatku zasa zaujal mladodramatickým (až dramatickým) tenorom americký sólista priam wagnerovského hlasu: Brandon Jovanovich ako Enée. Jeho vysoká postava, javiskovo krásny zjav a najmä nosný hlas, zaplnil celý priestor hľadiska, pričom bol podporený bohatstvom výrazových odtieňov: od sladkých dialógov s Didonou, až po neúprosné rozhodnutie, vyplniť volanie bohov a bez obzretia odísť od milovanej ženy. V prvej časti Trójanov zostal v pamäti vokálne bezchybný výkon postavy Choréba v podaní českého barytonistu Adama Plachetku, ktorý na medzinárodnom javisku dokázal, že patrí do prvej kategórie sólistov – barytonistov (nielen v mozartovských a Donizettiho postavách). Je spevákom impozantného vzhľadu a tentokrát bezchybne vedeného hlasu. (Vo chvíli sme zabudli na jeho nevydarený „mozartovský“ koncert v Redute…). Zážitkom i pýchou bolo vidieť a počuť na tejto svetovej opernej scéne mladého slovenského basistu Petra Kellnera (v Opere SND o neho neprejavili trvalejší záujem – a tak sa od tejto sezóny stal sa členom sólistického ensemblu Wiener Staatsoper), v jednej z významnejších rolí – Panthého. Nielen jeho zvučný, technicky bezchybný bas, ale aj vrodená javisková prirodzenosť sú u neho prísľubom ďalšieho rastu, prípadne rolí vo Viedni i v opernom svete.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Peter Kellner (Panthée),
foto: Michael Pöhn

Návštevníkom Les Troyens (Trójanov) je vo Wiener Staatsoper k dispozícii vyše 140 stranový bulletin: nielen s obsahom jednotlivých obrazov a dejstiev, ale aj požiadavkami na hlasy jednotlivých sólistov, podrobnou históriou opery, životopisom skladateľa, koncepciou režiséra, dirigenta, forodokumentáciou minulej (z r. 1996) i súčasnej inscenácie, opisom a porovnaním hlavných „figúr“ z opery a mytológie, nahliadnutím do doby empíru, kedy opera vznikala, citovaním Didoninej smrti z Vergíliovho eposu, ale aj historickými dátami, viažucimi sa k vzniku opery a životu H. Berlioza. Všetko je zdokumentované do detailov, samozrejme – so životom a dielom Hectora Berlioza. Je to učebnica o jednej konkrétnej opere, ale aj vzor toho, ako by mali vyzerať bulletiny všetkých inscenácií (za približne rovnakú cenu, ako sú útle, takmer bezobsažné programy v SND). Pritom bulletiny v Staatsoper možno kúpiť v nemeckej i anglickej mutácii.

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
Paolo Fanale (Iopas), Joyce DiDonato (Didon),
foto: Michael Pöhn

H. Berlioz: Les Troyens, Viedenská štátna opera, 2018,
foto: Michael Pöhn

Do posledného miesta navštívené predstavenie Trójanov 21. 10. bolo svedectvom toho, že aj veľká francúzska opera 19. storočia môže byť mimoriadnym zážitkom pre diváka 21. storočia. A určite nezapadne v repertoárovej šedi.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 21. 10. 2018

Poznámka redakcie: Reprízu Trójanov 4. novembra 2018 uvedie Viedenská štátna opera aj prostredníctvom priameho internetového prenosu na www.staatsoperlive.com

Hector Berlioz: Les Troyens (Trójania)
Viedenská štátna opera
Koprodukcia Viedenskej štátnej opery s Royal Opera House, Teatro alla Scala a San Francisco Opera
premiéra 14. októbra 2018

Dirigent: Alain Altinoglu
Réžia: David McVicar
Režijná spolupráca: Leah Hausman
Scéna: Es Devlin
Realizácia scény: Will Harding
Kostýmy: Moritz Junge
Svetlo: Wolfgang Goebbel
Realizácia svetla: Pia Virolainen
Choreografia: Lynne Page
Choreografická príprava: Gemma Payne
Asistent réžie: Marie Lambert
Asistent kostýmov: Helen Johnson

osoby a obsadenie z reprízy 21. októbra 2018

Enée: Brandon Jovanovich
Chorèbe: Adam Plachetka
Panthée: Peter Kellner
Narbal: Jongmin Park
Iopas: Paolo Fanale
Ascagne: Rachel Frenkel
Cassandre: Anna Caterina Antonacci
Didon: Joyce DiDonato
Anna: Szilvia Vörös
Hylas: Benjamin Bruns
Priam: Alexandru Moisiuc
Veliteľ gréckej armády: Orhan Yildiz
Tieň Hectora Anthonyho: Robin Schneider
Hélénus Wolfram: Igor Derntl
1. Trojský vojak: Marcus Pelz
2. Trojský vojak: Ferdinand Pfeiffer
Vojak: Igor Onishchenko
Mercure: Igor Onishchenko
Hécube: Donna Ellen

www.wiener-staatsoper.at

video
Trailer ku koprodukčnej inscenácii Trójanov, uvedenej v roku 2014 v Teatro alla Scala

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár