Mozart – skladateľ vážnej a inej hudby

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
27. januára uplynulo 260 rokov od narodenia a včera, 5. decembra sme si pripomenuli 225. výročie od smrti Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791). Pri príležitosti jeho úmrtia sme pripravili výber jedenástich ukážok z desiatich skôr menej známych, ale o to kvalitnejších diel tohto fenomenálneho skladateľa. Na úvod otázka: čím to je, že aj viacerým prostým ľuďom z Európe najvzdialenejších kultúr – napríklad afrických – ktorí nikdy nepočuli napríklad o Bachovi, Haydnovi alebo Beethovenovi, meno Mozart predsa len čosi hovorí?

Na jednej strane sú to azda ešte akési dozvuky rozsiahlych propagačných snáh z roku 1991 pri príležitosti 200. výročia jeho smrti, ktoré viedli okrem obrovského rozmachu rozličných sprievodných javov v podobe upomienkových a gastronomických artefaktov, aj k rozmachu záujmu o hudbu tohto génia. Z jeho tvorivého odkazu vo vtedajších verejne voľne dostupných médiách, teda najmä rakúskom verejnoprávnom rozhlase a televízii, pravidelne odznievalo množstvo skladieb od rozsiahlych kompozícií až po nedokončené drobnosti, často s patričným odborným komentárom. Na druhej strane však úspech tohto „mozartovského rozmachu“ najskôr tkvie v samotnej Mozartovej hudbe.

Wolfgang Amadeus Mozart, portrét, olejomaľba od Barbary Krafftovej (1764 – 1825) z roku 1819

Wolfgang Amadeus Mozart, portrét,
olejomaľba od Barbary Krafftovej (1764 – 1825) z roku 1819

Na zaužívanom klišé, že každý skladateľ napísal aj diela, ktoré sa mu z rôznych príčin, napríklad nedostatku času alebo kvôli umelecky nevyhovujúcej objednávke, akosi „nepodarili“, je iste kus pravdy, ale narábajme s ním radšej opatrne. Mozart počas svojho života zaiste musel spĺňať množstvo umelecky neprimeraných objednávok, lenže v početných prípadoch v dôsledku toho vznikli skladby ťažiskového významu v hudobných druhoch, do ktorých by sa za iných okolností azda ani nepustil – ale o tom neskôr. Zatratiť skladbu je sem-tam veľmi lákavé, avšak zároveň je to aj ošemetne háklivá vec. Často totiž býva skôr prejavom nevedomosti skrývanej za pseudoodborné sebavedomie a zlý dojem pri počúvaní býva mnoho ráz skôr dôsledkom zlej interpretácie nedostatočne reflektujúcej všetky detaily vyplývajúce z písomného záznamu diela so zreteľom na správnu interpretačnú prax, než kvality skladby samotnej. Pamätám si na onen rok 1991, keď som si v podstatnej miere aj vďaka dovtedy pre mňa neznámym Mozartovým dielam toto začal uvedomovať. Treba však priznať, že je to zložitá otázka.

Mozart je asi naozaj najpopulárnejší skladateľ predromantickej hudby na svete. V súvislosti s „mozartovským rozmachom“ v roku 1991 som mimovoľne niečo podobne silné očakával aj v roku 2009 pri dvestoročnici úmrtia Josepha Haydna (1732 – 1809), avšak prinajmenšom miera medzinárodného dosahu tohto výročia zďaleka nezodpovedala mozartovskému. Asi naozaj neostáva nič iné, len predpokladať, že mimoriadna príťažlivosť Mozartovej hudby spočíva kdesi vo vnútri jej osobitej povahy – ale akej vlastne? Nedávno zosnulý Nikolaus Harnoncourt (1929 – 2016) vo svojej knihe Hudobný dialóg píše (prel. A. Rajterová, Hudobné centrum 2005, str. 65): „Mozartovi súčasníci, ktorí poznali jeho hudbu predovšetkým z jeho vlastných interpretácií, veľmi zreteľne pociťovali, že sa odlišuje od všetkého, čo vtedy mohli počuť. Hustota hudobnej a emocionálnej výpovede vyzývala poslucháča až po samé hranice: viac nemohol zniesť. … Popri obdive jeho génia … hovoria všetky tieto názory o istej zmätenosti z dráždivého účinku jeho hudobného jazyka; môže a smie hudba čosi také povedať?“ Okrem toho si spomínam na myšlienku, ktorú som nedávno kdesi čítal alebo počul, ale jej autora si, bohužiaľ nepamätám. Podľa nej Mozartova hudba dokáže osloviť všetky vekové skupiny, pretože každá si v nej dokáže nájsť to, čo ľudí na danom stupni vývoja najviac zaujme. Dieťa si v nej nájde hravosť a veselosť a dospelý človek duchovnú hĺbku.

————————————————

Monografia Wolfganga Hildesheimera (1916 – 1991) Mozart (Suhrkamp Verlag 1977, Opus Bratislava 1989, prel. J. Bžoch) je síce veľmi zaujímavá, podnetná a dôležitá a chystám sa z nej v tomto článku hojne citovať, ale na úvod si dovolím trochu nesúhlasiť… O Mozartovom pedagogickom pôsobení na dcéru vojvodu de Guines v Paríži sa v nej píše: „Pre tú, čo spočiatku hrala „magnifique“ na harfe, a pre skúpeho otca, čo spočiatku hral „jedinečne“ na flaute napíše Mozart potom aj Koncert pre flautu a harfu C dur (KV 299/297c), teda pre dva nástroje, ku ktorým nemal nijaký vzťah; a v súlade s odporom, ktorý sa v ňom medzitým vyvinul proti hráčom i nástrojom, patrí aj uvedený koncert medzi bezvýznamné diela z tohto obdobia“. Nuž, akokoľvek sa už vyvíjal vzťah medzi Mozartom a rodinou dievčiny, o ktorej ešte v máji 1778 písal otcovi, že má „veľký talent a génia, najmä jedinečnú pamäť“, ale 9. júna 1778 už, že je „veľmi hlúpa a okrem toho ukrutne lenivá“, citát navodzuje pocit, že tento koncert je zlá skladba… Nie je to tak. Nepriamo to dokazuje napríklad skutočnosť, že úryvok zo začiatku jej druhej časti sa objavil aj vo filme Amadeus režiséra Miloša Formana práve na mieste, kde sa Salieri s úžasom prehrabáva v Mozartových partitúrach, pričom mu v hlave znie jeho hudba. Posúďte sami:

video

Alisa Sadikova – harfa
Anna Komarova – flauta
Symfonický orchester Konzervatória N. Rimského-Korsakova v Sankt Peterburgu, Jurij Temirkanov

15. januára 1779 Mozart nastúpil do služieb arcibiskupa Colloreda v Salzburgu ako koncertný majster a dvorný organista. V marci síce kvôli tomu napísal svoju najznámejšiu Omšu C dur KV 317 (tzv. Korunovačnú), avšak zdá sa, že komponovanie chrámovej hudby na objednávku ho príliš nenapĺňalo a očakávaný rozmach tvorby tohto druhu sa nekonal. Jeho pôsobenie v tejto funkcii sa skončilo roztržkou s arcibiskupom, po ktorej dostal 10. mája 1781 výpoveď. Namiesto sakrálnych kompozícií napokon v tomto období najväčšie sústredenie venoval svetskej hudbe, až z toho vznikla jedna z jeho najkrajších skladieb pre sólové nástroje s orchestrom, Koncertantná symfónia pre husle, violu a orchester Es dur KV 364/320d. Celé dielo už v prvej časti prináša prejavy zádumčivosti a druhá časť (c mol) aj prejavy veľkého citového poryvu.

video

Jascha Heifetz – husle
Willian Primrose – viola
RCA Victor Symphony Orchestra, Izler Solomon

V roku 1783 sa však predsa len ku chrámovej tvorbe vrátil a napísal svoju najväčšiu Omšu c mol (KV 427/417a), ktorá popri Requiem d mol KV 626 patrí medzi jeho dve najdôležitejšie cirkevné kompozície. Akékoľvek už boli príčiny – časové alebo vôľové – že dielo nedokončil, to, čo stihol je obdivuhodné a môže sa pokojne radiť medzi najvýznamnejšie dejinné počiny na tomto poli, napríklad k Bachovej Omši h mol alebo Beethovenovej Misse solemnis D dur. Prvým číslom je zborové Kyrie eleison s nádhernou, jedinečnou a neprekonateľnou sólovou sopránovou exklamáciou Christe eleison

video

Barbara Bonney – soprán
Monteverdi Choir
English Braoque Soloists, John Eliot Gardiner

Omša c mol je dielom, ktoré ako keby dráždilo teoretikov neustále mu čosi vyčítať. Hermann Albert sa vo svojom životopise Mozarta z rokov 1923 – 1924 vyjadril o jej poslednom čísle, ktoré skladateľ ešte stihol napísať – Et incarnatus est – že je na pochybách, či by si Mozart, keby bol dielo dokončil – nebol uvedomil tento úpadok štýlu, túto reminiscenciu na „najhoršiu neapolitánčinu“ a Alfred Einstein vo svojom diele „Mozart. Sein Charakter, sein Werk“ hovorí, že táto ária je „nesmierne sladká a naivná“. Et incarnatus má naozaj početné prvky opernej hudby, ale prečo by to malo vlastne vadiť? Azda znie príliš svetsky? Tejto kompozícii rozhodne nemožno uprieť dokonalosť – pastorálny charakter využívajúci sólovú hru flauty, hoboja a fagotu je pre dotvorenie atmosféry zrodu Božieho syna z Ducha Svätého a Panny Márie celkom v poriadku a ešte aj z početných koloratúr tu cítiť duchovnú hĺbku okamihu.

video

Barbara Bonney – soprán
Monteverdi Choir
English Braoque Soloists, John Eliot Gardiner

Jedným zo zaužívaných historických klišé je, že sa po Bachovej smrti na jeho hudbu zabudlo a objavil ju až Felix Mendelssohn-Bartholdy. Prinajmenšom k tomu azda treba dodať, že pokiaľ ide o uvádzanie barokovej hudby, práve tak, ako na Bacha, rovnako sa zabudlo aj na nespočetné množstvo jeho súčasníkov a predchodcov. Napokon to vyzerá tak, že v porovnaní s nimi to s Bachovým tvorivým odkazom nebolo až tak zlé, pretože všetci jeho nasledovníci vrátane Haydna, Mozarta, Beethovena a ďalších ho poctivo študovali prinajmenšom ako polyfonický vzor, pretože znalosť kontrapunktu a schopnosti používať ho sa vždy považovali za samozrejmú súčasť skladateľského majstrovstva. Okrem skladateľov Bacha poznali aj milovníci a mecenáši umenia. Jedným z nich bol barón Gottfried van Swieten (1733 – 1803), okrem iného libretista Haydnových vrcholných oratórií Stvorenie a Štyri ročné obdobia. Práve od neho si Mozart priniesol domov niekedy v roku 1782 Bachove fúgy. Na tento podnet napísal zarážajúco odvážne a exemplárne dielo Fúgu c mol pre dva klavíre KV 426.

video

Fúga c mol pre dva klavíre KV 426
András Schiff, Peter Serkin – klavír

Medzi najnespútanejšie Mozartove skladby patria azda klavírne fantázie. Jedna z nich, Fantázia c mol KV 475 je svojím spôsobom v konečnom dôsledku naozaj napísaná v tejto tónine, i keď sa to potvrdí až v poslednom reprízovom diele, kým počiatočný motív úvodného taktu skladby „c-es-fis-g-as-c-h“ napísaný unisono v troch oktávach iba čosi hmlisto naznačuje, pričom druhý takt vzápätí vyústi do G dur. Väčšina skladby plynie ako neustále modulujúci, i keď po stavebnej stránke veľmi pevný tok improvizačnej hudby, miestami až na hranici tonálnej neurčitosti, s výnimkou dvoch úsekov, prvého v D dur a druhého v B dur, teda v tóninách symetricky posunutých o jeden celý tón okolo základného C. Výsledkom je skladba s veľmi osobitým výrazom. Romain Rolland videl v Mozartových klavírnych fantáziách odraz jeho utrpenia (Hudobníci minulosti, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957).

video

Fantázia c mol KV 475
Friedrich Gulda – klavír

Medzi 26-timi Mozartovými klavírnymi koncertmi sú dva, kde v orchestri namiesto hobojov použil klarinety: Es dur KV 482 (1785) a A dur KV 488 (1786). Azda ho k tomu viedlo priateľstvo s Antonom Stadlerom (1753 – 1812), klarinetovým virtuózom a experimentátorom s rodinou tohto nástroja, teda s altovým klarinetom a basetovým rohom. Zoznámil sa s ním okolo roku 1783 a viedlo to k pozoruhodným tvorivým počinom pre tieto nástroje. Pre Stadlera neskôr napísal okrem iného aj Klarinetové kvinteto A dur KV 581 a Koncert A dur KV 622. Klavírny koncert Es dur KV 482 ma však zaujal skôr kvôli práci s orchestrom poskytujúcej najmä hráčom na drevené dychové nástroje mnoho sólových miest. Pri kolektívne dobre zvládnutej interpretácii druhá (Andante, c mol), ale najmä tretia časť miestami naozaj vyznieva ako „koncert pre orchester“ (Igor Javorský). Variačná druhá časť je nádherná a jej nálada sa veľmi podobá na Andante Koncertantnej symfónie KV 364/320d.

video

Klavírny koncert Es dur KV 482
Kristian Bezuidenhout – klavír
Freiburský barokový orchester, dirigentka a koncertná majsterka Petra Müllejans

Klavírny koncert c mol KV 491 je jediný, v ktorom Mozart použil kompletný mannheimský orchester vrátane hobojov, klarinetov, trubiek a tympanov. Najmä prvá časť (Allegro) je veľmi vážna, i keď možno nie tak dramatická ako prvá časť Koncertu d mol KV 466. Každopádne plnohodnotné využitie celého inštrumentára zanecháva v poslucháčovi prudký symfonický dojem. Hlavná téma prvej časti (Allegro) rozhodne nepatrí medzi melódie zapamätateľné na prvé počutie, ako sa to u Mozarta často stáva. Vyzerá skôr ako premyslená konštrukcia a napríklad zaspievať si ju je ozaj ťažké:

W. A. Mozart, Klavírny koncert c mol KV 491, téma

Povaha tejto témy nabáda k zamysleniu, ako to vlastne bolo s Mozartovou spontánnosťou a rýchlosťou pri komponovaní? Používal pri ňom vedomé rácio? Naozaj dokázal spamäti napísať rozsiahly kus hudby veľmi rýchlo a to vedie k obľúbenému záveru, že takto rýchlo aj komponoval – napríklad predohru k opere Don Giovanni za jednu noc a pod. Wolfgang Hildesheimer však vo svojej knihe na základe Mozartových výrokov dospel k čomusi inému a zdá sa, že oveľa pravdepodobnejšiemu (str. 221, 222): napríklad 30. decembra 1780 Mozart píše otcovi o práci na opere Idomeneo: „skomponované je už všetko – ale napísané ešte nie – …“. Sestre píše 2. apríla 1782. „ … tu Ti posielam Praeludio a trojhlasnú fúgu – to je vlastne dôvod, prečo som Ti hneď neodpovedal, lebo som skôr nemohol dopísať tie úmorné drobné noty – je to nešikovne napísané. Praeludio patrí dopredu, za tým nasleduje fúga – no príčina bola tá, že fúgu som už urobil, a medzitým, čo som vymýšľal prelúdium, som ju už napísal…“. Vyzerá to teda skôr tak, že Mozart väčšinou vždy len odpisoval „z hlavy“ to, čo v nej skomponoval už predtým. Samotný čin komponovania teda zrejme prebiehal iba v predstavách jeho fotografickej pamäti a mohol trvať aj pomerne dlho – najmä ak išlo o zložitejšiu skladbu, alebo ak mu „nesadlo“, čo práve musel napísať – aj keď na vykonanie tohto činu nepotreboval ani notový papier, ani hudobný nástroj.

video

Klavírny koncert c mol KV 492
Rudolf Buchbinder – klavír
Viedenskí filharmonici, Rudolf Buchbinder

Okrem koncertnej árie pre bas, kontrabas a orchester „Per questa bella mano“ Mozart napísal ešte najmenej jednu koncertnú áriu pre pomerne zvláštnu kombináciu: soprán, klavír a orchester. Je to Recitatív c mol „Ch´io mi scordi di te“ a Ária Es dur „Non temer, amato bene“ KV 504 z 26. decembra 1786. Táto skladba bola určená pre Annu Selinu-Storace (1765 – 1817), anglicko-taliansku speváčku a klavírny part do nej zaradil preto, aby bol čo najbližšie pri obľúbenej umelkyni…

Anna Selina-Storace

Anna Selina-Storace

Každopádne, výsledok je veľmi príťažlivý:

video

Recitatív a ária „Ch´io mi scordi di te… Non temer, amato bene“ KV 504
Cecilia Bartoli – mezzosoprán
Mitsuko Uchida – klavír
Viedenskí filharmonici, Riccardo Muti

Romain Rolland vo svojej knihe Hudobníci minulosti (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957, str. 265) píše: „ … dualizmus duše a jej démona sa stále vyskytuje v umení Beethovena. Ale Beethovenova duša je prudká, rozmarná, podivínska a vášnivá. Mozartova duša je mladistvá, jemná, trpí niekedy pre svoju priveľkú nežnosť, ale je harmonická, spieva o svojom utrpení v dobre rytmizovaných vetách, necháva sa nakoniec v nich ukolísať a uprostred sĺz sa usmieva nad pôvabom svojho umenia, nad svojím čarom (Adagio h mol)“ (KV 540).

video

Adagio h mol KV 540
Vladimir Horowitz – klavír

Ku koncu života musel Mozart z existenčných príčin prijímať rôzne podivuhodné objednávky. Jedna z nich bola pre akési panoptikum voskových figurín predčasne zosnulých prominentov, ktoré vlastnoručne zhotovil gróf Joseph von Deym (1752 – 1804). Vznikli tak skladby s podivnými názvami Adagio a allegro pre hracie hodiny KV 594, Skladba pre hracie hodiny (Allegro a Adagio) KV 608 (3. marca 1791) a Andante pre valec do malého organu KV 616. Prvé dve z nich sú dnes známe skôr ako organové fantázie, obidve v tónine f mol a existujú aj originálne úpravy pre štvorručný klavír. Ktovie, ako zneli na nástrojoch, pre ktoré boli určené. Každopádne, najmä Organovú fantáziu f mol KV 608 možno považovať za jeden z vrcholov Mozartovej tvorby, prejav absolútne dokonalého kompozično-kontrapunktického majstrovstva.

video

Fantázia f mol pre organ KV 608
Pierre Cochereau
veľký organ Notre Dame de Paris

Na záver ešte jeden citát od Romaina Rollanda (str. 260): „ … ako hovorí vojvoda z Večera trojkráľového, predovšetkým je (hudba) ,pokrmom lásky‘ a láska je jej pokrmom. Takáto je Mozartova hudba. Práve preto je taký drahý tým, čo ho milujú. A on sa im za to tak veľkolepe odvďačuje! – Je to ako nekonečné obnovovanie nežnosti, ako neprerušený prúd lásky, ktorá sa rinie z tejto milujúcej duše do duše jeho priateľov.

Želám Vám príjemné počúvanie.

Pripravil: Ján Marták

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár