Mozart večne živý?

Dňa 27. januára uplynie 260 rokov od narodenia hudobného génia Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791). Skladateľa, ktorého odkaz je dodnes živý, no zároveň aj mŕtvy. Živý v geniálnej kvalite svojich diel (tu sa obmedzíme na Mozarta ako operného skladateľa), mŕtvy alebo skôr polomŕtvy v dnes často spochybňovanom názore o dominancii hudby nad slovom v opernom druhu.

Jeho credo dokázali rešpektovať len veľké režisérske osobnosti opernej réžie nedávnej minulosti ako Strehler alebo Ponnelle. Podľa svetových štatistík je však dnes druhým najhranejším operným skladateľom (po Verdim a tesne pred Puccinim) a medzi jedenástimi najhranejšími operami figurujú momentálne štyri jeho opery. Pozrime sa teraz na tohto velikána z niekoľkých uhlov.

Mozart a Bratislava

Mozart navštívil Prešporok už ako 6-ročný, kedy so svojou sestrou Nannerl hral štvorručne v paláci Leopolda Pálfyho na Ventúrskej ulici. Lokalizáciu tohto koncertu spochybňuje historik a známy búrač mýtov Štefan Holčík, no z mýtov predsa žijú všetky národy. Dóm sv. Martina sa zasa spája s Mozartovou vdovou Constance, ktorá sa tu po druhý raz zosobášila. A keď ukazujete cudzincom sochu alebo pamätnú tabuľu Hummela, musíte dodať, že tento Bratislavčan bol Mozartovým žiakom.

Pokiaľ ide o majstrovu tvorbu, ako prvá ju priniesla do Bratislavy Kumpfova divadelná spoločnosť, ktorá zahrala niektoré jeho opery v Erdődyho paláci len niekoľko rokov po ich svetovej premiére. Bližší vzťah k Mozartovi si za jeho života mesto nemohlo vytvoriť, keďže to bolo za panovania Jozefa Druhého, ktorý ako známy centralista význam nášho mesta v rámci monarchie značne znížil. Mozart bol teda miláčikom Prahy a nie lokálneho Prešporka.

Mozart a SND

Ambivalentný vzťah Bratislavčanov k Mozartovi sa prejavil aj v repertoári Opery SND. V ére pred príchodom Karla Nedbala (do roku 1928) divadlo uviedlo len dve Mozartove opery v troch uvedeniach. Dona Juana v rokoch 1920, 1926 a Figarovu svadbu v roku 1924 (spolu 15 predstavení), kým za Karla Nedbala v rokoch 1928-38 to bolo päť opier v siedmich uvedeniach (Čarovná flauta po prvý raz v 1929 a neskôr v 1938, Únos zo serailu v 1930, Figarova svadba a Così fan tutte v 1932, Don Juan v 1933, a v obnovená premiéra Figarovej svadby v roku 1938), pričom počet repríz jednotlivých inscenácií sa pohyboval medzi číslami 3 až 12 a všetky inscenácie naštudoval práve Nedbal. Neskôr žil Mozart v SND ešte viac v tieni talianskej opery.

Naopak, najplodnejšie v tomto smere boli osemdesiate roky, kedy Opera SND uviedla päť inscenácií štyroch hlavných skladateľových opier, ktoré dosiahli nevídané počty repríz (od 47 po 90). Štatistika však zavádza, keďže väčšinu predstavení týchto inscenácií zohral súbor na zahraničných zájazdoch a nie pred vlastným publikom. Najvýznamnejšou zo všetkých bratislavských inscenácií asi zostáva uvedenie opery Così fan tutte v roku 1971 s dirigentom Košlerom, režisérom Jernekom a šesticou mladých slovenských spevákov (s Hajóssyovou a Haljakovou v čele).

Po prevrate skôr rozruch než uznanie vzbudila ešte Sládkova Figarova svadba prerobená na bábkové divadlo a Bednárikov Don Giovanni, ktorý však nepatril k jeho najlepším inscenáciám. Odvážnym dramaturgickým počinom bolo uvedenie skladateľovho Titusa (La clemenza di Tito) v roku 2014.

Mozart a slovenskí speváci

Pamätníci tvrdia, že k ideálnemu mozartovskému tenoristovi mal pomerne blízo inak skôr smetanovský spevák Janko Blaho. No Slovensko zrodilo až prekvapujúco vysoký počet sopranistiek, ktorých doménou či už v domácich alebo svetových reláciách bola práve interpretácia mozartovských partov. Platí to o Anne Hrušovskej i Márii Kišonovej-Hubovej, v nasledujúcich generáciách o Lucii Poppovej a Edite Gruberovej, ktorých mozartovské kreácie boli ozdobou veľkých operných javísk. Ale na hlavne mozartovskú interpretku sa vypracovali medzinárodne aj Magdaléna Hajóssyová a Ľubica Orgonášová. Dnes to platí o Simone Houda-Šaturovej.

V jednom z rozhovorov Lucia Popp uviedla, že za najlepšieho mozartovského interpreta svojej éry považuje Fritza Wunderlicha. A nemýlila sa. V otváracích predstaveniach sezóny La Scaly, spievali medzi svetovými hviezdami v opere Don Giovanni aj Edita Gruberová, Sergej Kopčák a neskôr Štefan Kocán.

Mozart a VŠMU

Vokálna pedagogika účelovo a správne stavia svoje základy výučby speváckej techniky a interpretácie na Mozartových partitúrach. Pritom platí, že zvládnutie mozartovského spevu nemusí potom znamenať len úzku špecializáciu na interpretáciu skladateľových diel. Veď tri z piatich hlavných Mozartových opier (Don Giovanni, Figarova svadba a Così fan tutte) sú vlastne talianske opery. Pravda, existuje istý rozdiel, ako sa spieva Mozart v nemeckej a v talianskej hovorovej oblasti. V zásade však platí, že tenorista, ktorý kvalitne spieva Dona Ottavia a Ferranda, rovnako kvalitne zaspieva aj predverdiovské belcanto. Dokazujú to napríklad nahrávky Alfreda Krausa a v súčasnosti úspechy Pavla Bršlíka.

Z uvedených pedagogických dôvodov v minulosti mnohí vokálni poslucháči VŠMU absolvovali práve v operách salzburského majstra vo vtedajšom Štúdiu VŠMU (dnes Malej sále SF). Zažil som v tých priestoroch štyri zaujímavé predvedenia Mozartových opier. Najskôr to bol Únos zo serailu, kde Belmonteho stvárňoval Vojtech Schrenkel, Konstancu Darinka Markovičová a Lucia Poppová Blondu. Hovorovú úlohu Selima rupčiacim hlasom deklamoval Juraj Hrubant.

Asi najlepšou mozartovskou inscenáciou v tomto prostredí bola Così fan tutte. Z interpretov mi najviac utkveli v pamäti Vlasta Rojková-Hudecová ako Fiordiligi, Iveta Czihalová ako Dorabella, Juraj Raninec ako Guglielmo, František Livora ako Ferrando a Juraj Hrubant ako Alfonso. Po niekoľkoročnej odmlke sa v Štúdiu hral aj Don Giovanni s Robertom Szűcsom v titulnej úlohe a Evou Blahovou ako Zerlinou a Čarovná flauta s Paminou Magdy Hajóssyovej, Kráľovnou noci Sidónie Haljakovej a Papagenom Dušana Jariabka. Všetky tieto predstavenia mali úžasnú atmosféru.

Mozart a široká verejnosť

S Mozartom sa u nás v širokej verejnosti deje čosi podobné, ako sa stalo na rozhraní storočí pri hosťovaní slávnej katalánskej opernej speváčky Montserrat Caballé. Naše médiá ju prezentovali ako osobu, ktorá spievala s Fredy Mercurym pieseň Barcelona. Aj Mozarta dnes pozná bežný Slovák skôr ako toho roztopašníka, ktorého otrávil jeho konkurent Salieri. Aj keď nemožno povedať, že by či už Formanov Amadeus alebo Lutherov film Zabudnite na Mozarta boli príliš lacné a nemali nijakú umeleckú hodnotu, predsa sa len nedotýkajú toho podstatného – Mozarta ako skladateľa. Pripomína mi to moju detskú predstavu o Mozartovi, ktorá vznikla z kresby v istom časopise, na ktorej povoz viezol majstrovu truhlu a za ňou kráča iba jeho verný pes. Nuž čo. Zmierime sa s tým, že dnes pred hĺbkou a pravdivosťou každej informácie (a tou je aj hudba) dáme prednosť kuriozite, efektnosti a povrchnosti?

Mozart a výchova

Dnes, kedy sa už takmer na celom svete hrajú špecializované verzie známych operných diel pre deti ako jeden z najúspešnejším prostriedkov ich výchovy k chápaniu operného divadla, medzi najčastejšie projekty popri Rossiniho Barbierovi zo Sevilly patrí práve Mozartova Čarovná flauta. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia ako pracovník Kabinetu estetickej výchovy pri Osvetovom ústave v rámci prípravy Celospoločenského programu estetickej výchovy som pripravil metodický materiál o veľkom rakúskom skladateľovi. Popri textovej časti obsahoval nahrávky (na kotúčovom magnetofóne) Mozartovej hudby od Malej nočnej hudby po niekoľko operných ukážok.

Poslednou malo byť video finálnej scény z modernej inscenácie Petra Sellarsa, ktorý Dona Giovanniho situoval do dnešného Bronxu. Materiál sme chceli ponúknuť stredným školám alebo posledným ročníkom základnej školy, na ktorých sa ešte (nepovinne) vyučovala hudobná výchova. Po zrušení spomínaného programu však aj tento metodický materiál sa odložil bokom a pracovisko zaniklo.

Hoci dnešná mládež prirodzene inklinuje k rôznym žánrom populárnej hudby, hudbu vážnu (a teda aj Mozartovu) si nemá šancu obľúbiť, keďže ju nepozná. Preto sa tiež neviem zmieriť s vytesnením vážnej hudby na rozhlasovú stanicu Devín. No nepáčia sa mi ani projekty, ktoré sa pokúšajú zvyšovať hudobnosť mládeže tým, že im núkajú hudbu neodlíšiteľnú od tej komerčnej. Nuž časy, kedy Mozartove melódie vyhrávali verklikári po uliciach a nôtili si ich práčky a slúžky, je už zrejme neodvratne preč.

Autor: Vladimír Blaho

video