Mramorový barytón David Ohanesian

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hrdý arménsky nacharar – šľachtic ducha a najväčší operný Oidipus 20. storočia z rovnomennej Enescovej drámy David Ohanesian zomrel pred pätnástimi rokmi 30. septembra 2007. Pripomeňme si najväčšie úspechy oceľového barytonistu a hudobné dedičstvo arménskej komunity v Rumunsku. Príležitosť spoznať Davida Ohanesiana malo viackrát aj bratislavské publikum.

David – avid je slovné echo, ktoré má tú pravú atmosféru jedine v rumunčine alebo v angličtine. Meno Dávid je odvodené z koreňa dôwd, ktorý sa zachoval v biblickej hebrejčine a jeho pôvodný význam je vrieť. V jazyku starých Hebrejov však existoval v prenesenom zmysle – milovať. Vriaca krv je palivom lásky.

Avidus pochádza z latinčiny a znamená žiadostivý, dychtivý. David Ohanesian – umelec s „čiernym“ hlasom, pedantný a prísny – bol avidus veritatis, žiadostivý po pravde, ktorú „destiloval“ najmä z tónov Enescovho Oidipa.

Vardapet je arménsky titul učeného mnícha. O Davidovi Ohanesianovi platí, že bol vardapetom hudby.

Operný zikkurat

„Enescu stojí vedľa Sofokla, rúca múry a stavia hory.“ povedal na margo národného skladateľa rumunský barytónový princ Nicolae Herlea. Ohanesian tvoril spolu s Herleom a Octavom Enigărescom zlatý triumvirát barytónových hlasov z Rumunska atakujúci najvyššie poschodia medzinárodného operného zikkuratu.

Stupňové pyramídy (zikkuraty) patrili k dôležitým sakrálnym stavbám starovekej Mezopotámie. Zikkurat boha Marduka v Babylone možno inšpiroval staroveké brká k napísaniu nesmrteľného príbehu o babylonskej veži. V opernom „Babylone“ sa to hemží všetkými jazykmi, ale mix románskej grácie a filozofickej sily Kaukazu sa v mase jazykov vyníma ako modrý maurícius v luxusnej zbierke známok.

Hlas Davida Ohanesiana bol imaginárnym mostom medzi Arménskou vysočinou a Karpatmi. Zdroj: discogs.com 

David Ohanesian v sebe spájal do najlepšie z arménskeho a rumunského ducha. Synergia oboch kultúr modelovala jeho vokálno-hereckú tvár, na ktorú si s úctou spomína režisér Cristian Mihailescu: „Rolu pripravil do najmenších detailov, aj keď ju spieval po stý raz, ako napríklad Scarpiu z Toscy.“ Tykal si s precíznosťou. „Keď v Prokofievových Zásnubách v kláštore stvárňoval opitého mnícha, staršia pani sediaca vedľa mňa to okomentovala slovami – on je naozaj opitý! Zahral to absolútne vierohodne.“ Mihailescu ďalej poznamenal, že David Ohanesian na vrchole kariéry odspieval až osemdesiat predstavení za sezónu (všetko hlavné a veľké úlohy), a to si vyžadovalo veľkú dávku fyzickej zdatnosti.

„Zo svojich lístkov na lietadlo a na vlak by som si mohol poskladať koberec s rozlohou desať metrov štvorcových.“ tvrdí barytonista v autobiografickom knižnom „stroji času“ Patima muzicii – Hudobná vášeň. Rumunské slovo gréckeho pôvodu patima však označuje aj utrpenie, krútňavu bolesti.

Kniha vznikla v spolupráci s Josifom Savom. „Bronzovohlasý“ Ohanesian sa v nej netají tým, že medzi domácimi hudobníkmi mal veľa nepriateľov. Počas pôsobenia v Hamburskej štátnej opere v rokoch 1968 – 1977, ktoré mu otvorilo dvere na Západ, neopustil rady bukureštského sólistického ansámblu. Komunistické zuby sa mu preto zahryzli do krku spôsobom, za ktorý by sa nehanbil ani Stokerov Dracula.

Majster kovotepec

Tragéd so zemitým dramatickým prejavom si vybíjal energiu na javisku aj pri kovotepeckej práci so železom, ktorá mu vypĺňala vzácne chvíle oddychu. Škoda, že jeho remeselné výrobky sa nedočkali väčšieho umeleckého uznania, katalógu alebo výstavy.

Popri hudbe stíhal amatérsky študovať históriu, miloval čítanie starých dokumentov. Zúročil to pri prenikaní do hudobných buniek svojej životnej postavy, kvôli ktorej dokonca vycestoval do Grécka, aby sa dotkol monumentov antickej architektúry – cum reverentia.

Na obale profilovej LP platne sa Ohanesian vyníma v životnej kreácii Kráľa Oidipa. Zdroj: youtube.com

Kritici, medzi nimi popredný muzikológ a lexikograf Viorel Cosma, boli presvedčení, že Enescovu hudbu mal Ohanesian zapísanú v génoch. „Ak chcete porovnanie, po tridsiatich rokoch spievania tejto roly sa mi tretie dejstvo zdá rovnako ťažké, ako zaspievať Rigoletta dvakrát od začiatku do konca.“ vyznal sa pre Magazin International zo 17. októbra 1993. Enescovmu Oidipovi vdýchol život a smrť na operných scénach v Paríži, Berlíne, Štokholme, Sofii, Moskve aj v metropole antiky v Aténach.

Operné podobenstvo o zlom osude Oedipe prvýkrát zaznelo v marci 1936 v Paríži. Nebolo to fiasko, ale dielu by predsa len prospelo, keby sa rasputinovský bas Šaľapin rozhodol inak a ponúkanú rolu by nakoniec prijal. Pred premiérou zmenil kurz tejto opernej plavby a kráľa Oidipa odmietol. Oživenie Enescovho mýtu v Bruseli v roku 1956 stále nebolo to pravé orechové. Ryžovať zlato na dne modernej partitúry bol schopný až barytón mimoriadneho rozsahu David Ohanesian, ktorý kraľuje aj na oceňovanom gramokomplete tejto opernej transkripcie Sofokla. Naštudovanie diela v rumunskom jazyku bolo šťastným riešením, hoci Enescu v librete počítal s kadenciou francúzštiny, referenčného jazyka rumunských intelektuálov 19. storočia. Rumunský verbálny plášť však obdaril nešťastného kráľa Oidipa balkánskym šerosvitom.

Spriaznené duše

O popredné miesto Davida Ohanesiana v „hierarchii“ medzinárodnej opery sa postaral švajčiarsky skladateľ a manažér z Hamburgu Rolf Lieberman. V roku 1967 sedel v hľadisku na bukureštskom predstavení Lohengrina. Neznámy barytonista s typicky arménskym priezviskom končiacim na -ian ho očaril natoľko, že mu ponúkol nemecký debut v rovnakej opere po boku Plácida Dominga.

Priateľstvo s Domingom bolo živé aj v roku 1994, kedy slávny tenor koncertoval v Bukurešti. V kuloároch sa šepkalo, že nezabudnuteľný recitál sa uskutočnil iba vďaka intervencii Ohanesiana a kultivované objatie oboch operných tigrov na letisku v rumunskom hlavnom meste dalo týmto špekuláciám zelenú.

V roku 1973 sa Ohanesian zmocnil Verdiho Rigoletta, v Hamburgu zdieľal spoločné javisko s Pavarottim. Zdroj: taminoautographs.com

Charizmatický rumunský Armén spolupracoval s Lucianom Pavarottim, Mirellou Freni, Birgit Nilsson, Montserrat Caballé a desiatkami ďalších mien z „áčkových“ obsadení Rigoletta, Maškarného bálu, Toscy, Carmen, ale aj Čajkovského Mazepu.

Bratislavské publikum Ohanesiana zažilo ešte v jeho začiatkoch. Na doskách Slovenského národného divadla sa objavuje v role Mefista v roku 1957 v Jernekovej inscenácii Fausta. Bolo to len šesť rokov po jeho debute v Leoncavallovej psychologickej mikrodráme Pagliacci, v ktorej v roku 1950 naštudoval postavy Silvia a Tonia. S nimi Ohanesian odštartoval dráhu, ktorá ho priviedla až do mesta jeho predkov Jerevanu. Arménsky bohatier sa v rokoch 1960 –1978 vracia do Bratislavy už ako uznávaný interpret, v SND boduje vo „verdiovkách“ Rigolettovi (1960) a Trubadúrovi (Gróf Luna, 1965), v Pucciniho Bohéme (Marcello, 1968) a Tosce (Scarpia, 1978).

Aragac pri Dunaji

Nie, neúraduje tu geografický škriatok. Aragac je nečinná sopka a najvyšší vrch Arménska a jeho domovom je samozrejme Ázia. Pod maskou tohto prirovnania si treba predstaviť arménsku minoritu v Rumunsku, ktorá dokázala výrazne ovplyvniť aj dejiny modernej európskej opernej praxe.

Arméni spoluvytvárajú etnickú mozaiku rumunských zemí už viac než tisícročie. Pramene si ich výraznejšie všímajú v 14. storočí, kedy už tvorili ucelenú komunitu obchodníkov. Konkurovali gréckym fanariotom, ktorí v podunajských kniežatstvách neskôr prevzali mocenské kormidlo.

Okolo roku 1638 Arméni získali právo postaviť si v Bukurešti vlastný kostol, keďže arménska cirkev nie je jurisdikčne jednotná s byzantským pravoslávím a zachováva si pôsobivé a veľmi starobylé tradície.

Kantorovaním v arménskom svätostánku v malom Paríži (tak sa v dobách belle époque hovorilo rumunskej metropole, v ktorej namiesto Seiny tečie Dâmboviţa) začal kariéru ďalší operný výhonok na strome arménskej komunity v Rumunsku Eduard Tumagian. Jeho priezvisko sa pôvodne zapisovalo Tumageanian a v tejto podobe ho čítame na spevákovom prvom vinylovom recitáli Verdiho árií na značke Electrecord. Tumagiana a Ohanesiana spájal spoločný barytónový kľúč, volumen Davida Ohanesiana bol však o niečo extenzívnejší, disponoval tmavším a drsnejším timbrom. Ohanesian tepal železo, Tumagian bol skôr vokálnym sochárom.

Rumunskí Arméni sa na hudobnú mapu svojej adoptívnej vlasti zapísali veľkými písmenami. Spoluzakladateľka ansámblu prvej národnej scény v Bukurešti, Ararat medzi sopránmi a bulharská rodáčka Arax Săvagian, bola tetou Eduarda Tumagiana a dávala mu prvé lekcie spevu.

Tenor s vášnivou arménskou krvou v žilách Garbis Zobian bol vďaka gramoplatniam (minirecitál neapolských melódii z dielne Supraphonu) známy aj v československých kruhoch. V Rumunsku prežil pol života. V roku 1968 emigroval z Ceaușescovho byrokratického skleníka do Libanonu a odtiaľ do Ameriky. Najlepší rumunský Otello pred Corneliom Murguom tak našiel domov v New Yorku.

David Ohanesian (1927 – 2007), bol poprednou osobnosťou kultúrneho života rodnej krajiny. Zdroj foto: bunicutavirtuala.com

Spievajúci účtovník

Vklad Arménov do rumunskej kultúry by nebol mysliteľný bez priaznivej politickej konštelácie. Rumunsko bolo prvým balkánskym štátom, ktorý Arménom oficiálne poskytol politický azyl po tragických udalostiach genocídy po roku 1915.

Synom arménskej enklávy v Bukurešti bol tiež katholikos Vazgen I., do roku 1994 hlava Arménskej apoštolskej cirkvi (jeho postavenie je v očiach Arménov porovnateľné s pozíciou rímskeho pápeža u katolíkov). Duchovný vodca orthodoxných Arménov sa narodil v Bukurešti a v tomto meste vyštudoval filozofiu.

Aj David Ohanesian bol rodákom z mesta mýtického pastiera Bukura. Na svet prišiel 6. januára 1927 v štvrti Giulești. Otec bol Turek a prevádzkoval malú kaviareň, matka bola Arménka. Navštevoval obchodnú školu pomenovanú po moldavskom vojvodovi Petrovi Rareșovi a po maturite sa ponoril do čísel. Živil sa ako účtovník.

Dôležitým medzníkom v Ohanesianovom živote bol rok 1948. Prijali ho na konzervatórium v Cluji (dnes Hudobná akadémia Gheorghe Dimu) a sľubný sólista pomaly presúva svoje vokálne ťažisko od chrámového zboru na divadelné dosky. Debutoval už po dvoch rokoch konzervatória a školu ukončil s vysokým hodnotením v triede profesora Costescu-Ducu. Prvé čriepky divadelných skúseností zbieral v klužskej opere, odkiaľ sa v roku 1958 presunul do Bukurešti a zostal tam až do roku 1977.

Plagát z hosťovania Davida Ohanesiana v pražskom Národnom divadle s podpisom umelca. Zdroj: internet

Pocta od veľvyslanca

„Som kultivátor zvukov, ktoré prechádzajú dušou a rozumom.“ povedal o sebe v rozhovore pre rumunskú verejnoprávnu televíziu v roku 2001 – a zámerne z tohto „systému“ vynechal hrdlo.

Larynx bol pre Ohanesiana božskou amforou na hrnčiarskom kruhu vokálnej techniky. Mimochodom, vedeli ste, že menovec talentovaného barytonistu výtvarník David Ohanessian sa zapísal práve do dejín keramiky?

Tvárnosť hereckej hliny priviedla barytonistu s basovými hĺbkami na rumunské filmové plátno. Misterele Bucureștilor (Tajomstvá Bukurešti), În fiecare zi mi-e dor de tine (Cnie sa mi za tebou každý deň), Colierul de turcoaze (Náhrdelník z tyrkysových kameňov) a najmä kinematografická transmutácia príbehu kráľa Oidipa predstavovali pre Ohanesiana herecký lapis probatus.

Jeho duša sa pobrala do nebeského Emčiadzinu (ten pozemský je centrom arménskej cirkvi a ktosi ho výstižne nazval arménskym Vatikánom) 30. septembra 2007. Lyrický svet sa ešte nestačil spamätať z úmrtia Luciana Pavarottiho (6. september 2007) a hudobné Rumunsko poznamenala ďalšia strata.

Za truhlou Davida Ohanesiana kráčal vtedajší veľvyslanec Arménskej republiky v Rumunsku Yeghishe Sargsyan. Priezvisko Sargsyan mi pripomína starogrécke slovo σάρξ, sarx – telo. Identická grécka etymológia je čitateľná v slove sarkofág. Telo legendárneho operného Oidipa odpočíva v „sarkofágu“ na arménskom cintoríne Bukurešti, ale jeho hlas žije v desiatkach nahrávok.

Autor: Lucia Laudoniu

video 

Donizettiho opera Lucia Lammermoor otvára ťažké železné brány škótskych gotických palácov, v ktorých láska a česť neboli vždy vítanými hosťami.

Áriu „záporáka“ Enrica Cruda funesta smania charakterizuje typická belcantová kantiléna, s ktorou sa Ohanesian vysporiadal po svojom – na prvom mieste sa usiluje zobraziť Enricov hnev a rozčarovanie, že sa jeho sestra Lucia zamilovala do úhlavného nepriateľa ich rodinného erbu.

Úvod opery Andrea Chénier patrí monológu Gérarda Son sessant’anni. Skladba sa neuvádza tak často, ako slávna barytónová ária z tretieho dejstva Nemico della patria. Vyžaduje si energický, „hnedočervený“ a kamenný dramatický hlas so zmyslom pre veristickú deklamáciu.

Rodná Bukurešť speváka inšpirovala svojou podmanivou zmesou Orientu a frankofónie. Dokázal to aj na galakoncerte rumunských piesní, kde v roku 1983 predniesol pieseň o citrusovom kvete Floare verde lămâiță.

Prirovnanie „gladiátor ľudského hlasu“ vymyslel popredný rumunský muzikológ, kritik, pedagóg a lexikograf Viorel Cosma, autor desaťzväzkového slovníka rumunských hudobníkov, na ktorom pracoval dvadsaťtri rokov.

„Deschideţi poartă!“ – „Otvorte vráta!“ volá Ohanesian, ktorý sa v Oidipovi nie je gladiátorom, ale otrokom zlej veštby. Mení na nešťastného kráľa so znetvorenými chodidlami a zranenou dušou. 

Populárna pieseň The Impossible Dream spätá s muzikálom The Man of La Mancha nepatrí medzi klenoty a vrcholy diskografie spomínaného „gladiátora medzi barytónmi“, v jeho repertoári však predstavuje raritu. Popovým melódiám sa venoval veľmi okrajovo. Fonotéka gramofónovej spoločnosti Electrecord nám ponúka jednu z nich v rumunskej jazykovej verzii.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár