Musorgského Chovančina je skutočne nevšedným hudobným zážitkom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ako už portál Opera Slovakia písal pred niekoľkými dňami, na scéne Viedenskej štátnej opery je momentálne uvádzaná Musorgského opera Chovančina. Keďže v opere účinkuje aj Slovenský filharmonický zbor, je dôvod sa k tejto opere ešte raz vrátiť. Nie je to však dôvod jediný, práve naopak. Ide o vskutku výnimočnú operu, ktorá sa z dôvodu náročnosti na produkciu uvádza veľmi málo a nie je tak veľa príležitostí ju vidieť.

Vo Viedni sa hrala naposledy pred 25 rokmi pod vedením Claudia Abbada vo verzii s finále Igora Stravinského. Takže samotný fakt, že po toľkých rokoch je možné operu opäť zhliadnuť neďaleko od slovenských hraníc je sám o sebe dosť výnimočný. Dnes sa opera uvádza vo verzii Dmitrija Šostakoviča pod taktovkou Semyona Bychkova.

Chovančina je opera o bezútešnej situácii v Rusku panujúcej v čase, keď Musorgskij operu písal. Nemá zmysel rozoberať jej konkrétne dejové línie, nakoľko základné posolstvo opery nie je v jednotlivých príbehoch, ktoré sa v nej rozvíjajú, ale vo vyznení celkového posolstva bezútešnosti a beznádeje. Rôzne ideologické vrstvy, tvoriace elitu ruskej spoločnosti súperia o moc krutými metódami a masy sa v zúfalstve snažia zorientovať ku komu sa pridať a komu z mocných sa klaňať, aby sa náhodou neocitli na politicky ,,nesprávnej” strane. Nie je to nič, čo by nám bolo aj dnes až tak vzdialené. Posolstvo je ilustrované na častokrát absurdných situáciách, keď napríklad porazení ozbrojenci (tzv. strelci) jednej z bojujúcich frakcií stojac na popravisku a majúc slučky na hlavách v rámci bezvýchodiskosti svojej situácie a tvárou v tvár smrti sľúbia radšej cárovi (proti ktorému dovtedy bojovali) vernosť na život a na smrť, aby sa zachránili. Cár im síce milosť udelí, avšak manželky vojakov, ktoré sa včas nepreorientovali zostávajú naďalej v zajatí pôvodnej myšlienky vzbury a boja proti cárovi. Žiadajú preto smrť pre vlastných manželov, ktorí v ideologickom zmysle slova zradili pôvodnú ideu boja proti cárovi a sľúbili mu vernosť.

Modest Petrovič Musorgskij, (1839-1881)

Modest Petrovič Musorgskij,
(1839-1881)

Predstava, že by manželky boli schopné zaslepene žiadať smrť svojich milovaných manželov a otcov svojich detí, kvôli nejakému ideologickému sporu bola natoľko absurdná už v čase vzniku opery, že keby si libreto nepísal Musorgskij sám, tak by táto dejová línia zrejme nebola schopná prežiť a bola by v nejakej forme zjemnená a upravená v následných revíziách opery z pera iných autorov pri opakovaných snahách brutálnu a surovú hudobnú Musorgského formu previesť do nejakej ,,salónnejšej” podoby. Po Musorgského smrti sa snažil hudobnú stránku opery dať do uhladenejšej verzie najprv Nikolaj Rimskij Korsakov, neskôr sa snažil Igor Stravinskij dodať hudobnému záveru opery závan optimizmu v jeho slávnom finále opery, ktorý končí upokojujúcou príjemnou hudbou v štýle ,,hrôzy prešli, začína sa nový deň – azda lepší”. V Stravinského verzii záveru je teda vyjadrená aspoň nejaká nádej. Musorgského pôvodná verzia je však bezútešná, a zúfalá a žiadna nádej sa nekoná. Opisuje vtedajšie Rusko ako veľké spálenisko s kopou mŕtvol, kde masy nemajú žiadne práva, žiadnu silu a teda ani žiadnu nádej a tomu zodpovedá aj hudba. Operu však nedokončil, upil sa k smrti v relatívne mladom veku. Orchestráciu preto robili už iní autori, ktorým sa tak otvorila možnosť do diela vnášať svoje vlastné predstavy. Takýmto spôsobom vzniklo viacero verzií Musorgského diela. Šostakovičová verzia, ktorá sa teraz uvádza vo Viedni je verzia ktorá operu ponecháva zvukovo blízko pôvodnej Musorgského brutálnej predstave, bez kúska optimizmu alebo snahy o hudobné zjemnenie.

Opera nakoniec vyvrcholí tým, že sa zúfalá zbedačená a chudobná masa pridáva na stranu fanatikov a sektárov a z presvedčenia sa vydá v ústrety smrti v rámci predstavy, že za idey treba položiť život. V tomto prípade aj za nesprávne idey. Človek tu môže hľadať aj niektoré paralely so súčasným Ruskom, alebo aj dnešným svetom ako takým, aj keď samozrejme takéto paralely sú vždy zjednodušujúce. Réžia veľa krát na analógie s dneškom aj úmyselne odkazuje, aj keď je sporné či ich divák pochopí tak, ako ich režisér myslel. Scéna, kedy sa perzské tanečnice premenia na Pussy Riot, alebo scéna keď ľud idúci na smrť sa vyzlieka do spodného prádla ako v koncentračných táboroch tesne predtým, než bol pustený smrtiaci plyn, je podľa môjho názoru skôr tak trochu prianím režiséra vytvárať nejaké previazania na súčasnosť, než zo strany publika naozaj pochopeným odkazom. Aj keď časť problému môže byť aj v tom, že režisér Lev Dodin nemohol svoje predstavy uskutočniť celkom podľa svojho pôvodného zámeru, nakoľko na poslednú chvíľu bolo na viaceré režijné nápady povedané, že sa nedajú zrealizovať z dôvodu bezpečnostných opatrení. Tie vyplývali predovšetkým z toho, že sa de facto spieva na výťahových plošinách umiestnených vysoko nad zemou a už tento fakt sám o sebe obmedzuje pohyby osôb nachádzajúcich sa na nich, nehovoriac o tom, že nosnosť výťahov je tiež obmedzená a v prípade zborových scén, keď na výťahoch stojí obrovská masa ľudí je pochopiteľné, že niektoré predstavy režiséra jednoducho boli radšej preventívne skorigované. Tanečnice taktiež nakoniec neukázali odhalené prsia, tak ako sú pôvodne uvedené v kostýmoch od Alexandra Borovského, takže zmien bolo v konečnom dôsledku asi viac, než si režisér Lev Dodin možno pôvodne pripúšťal.

Chovančina, Wiener Staatsoper, Ferruccio Furlanetto (Fürst Iwan Chowanski), Foto: Michael Pöhn

Chovančina, Wiener Staatsoper,
Ferruccio Furlanetto (Fürst Iwan Chowanski),
Foto: Michael Pöhn

Ako už písal portál Opera Slovakia, jedno zo šiestich predstavení Chovančiny bolo v rámci internetového projektu Viedenskej opery vysielané do celého sveta. Kto mal prístupové kódy mohol pozerať z domu, pre čitateľov Opery Slovakia bol tento kód exkluzívne zadarmo, takže mnohí určite aj pozerali. Bohužiaľ, ako to už občas býva, práve to predstavenie, ktoré bolo vysielané do celého sveta sprevádzala smola v podobe zdravotnej indispozície hlavnej postavy Ivana Chovanského, ktorú spieval Ferruccio Furlanetto. Na konci tretieho dejstva mu odišiel hlas a zvyšok opery síce dospieval, ale značne indisponovaný. Čo už v tej chvíli nedokázal uspievať hlasivkami aspoň uhral herecky. A na výbornú. Začal proste z ničoho nič hrať svoju postavu ako chorého muža s podlomeným zdravím, ktorý už nevládze hovoriť (teda spievať). Treba oceniť, že sa v podstate celkom vynašiel a dospieval – respektíve skôr ,,dohral” predstavenie so cťou. Teoreticky si niektorí diváci nič ani nemuseli všimnúť, keby neboli oficiálne ohlásili pred začatím štvrtého dejstva jeho zdravotnú indispozíciu. Na nasledujúce predstavenie už nenastúpil vôbec a bojoval doma s virózou, postavu Ivana Chovanského musel v záskoku spievať Dan Paul Dumitrescu.

Chovančina sa v tomto období september až december 2014 uvádza na viedenskej opernej scéne uvádza šesť krát avšak iba jediné predstavenie Chovančiny sa prenášalo cez internet do sveta. Takže je to určite smola, že práve toto predstavenie bolo také, ktoré nevyšlo úplne tak, ako malo. O to väčší zážitok mali diváci, ktorí si prišli pozrieť predstavenie Chovančiny 27. novembra. Ferruccio Furlanetto sa vrátil na scénu po týždňovej pauze opäť v plnej sile a forme a taktiež ostatní sólisti boli vo výrazne lepšej forme než pri predstavení prenášanom cez internet. Predovšetkým Elena Maximova ako Marfa a Ain Anger ako Dosifei excelovali a boli aj zaslúžene ocenení publikom pri záverečnej klaňačke frenetickým potleskom.

Tí čo však Chovančinu poznajú vedia, že je to opera, ktorá je hlavne o zboroch, sólisti síce posúvajú dej príbehu dopredu, ale základom a hudobne nosnou časťou sú masové zborové scény, ktoré sú určite aj časťou najkrajšou. Na scéne stoja hneď dva zbory naraz – zbor Viedenskej štátnej opery a Slovenský filharmonický zbor, a spolu vytvárajú mohutný dav. Ako už bolo povedané, zbory stoja na obrovských výťahových plošinách vytvárajúcich dojem trojposchodového lešenia, takže scéna je vyplnená nielen do šírky javiska, ale predovšetkým do výšky, nakoľko zboristi stoja vlastne doslova v troch vrstvách nad sebou. To umožňuje zvuku zborov, aby sa slobodne šíril do priestoru tak povediac zo všetkých strán a vytváral ozaj intenzívny masový a priestorový efekt. Mal som možnosť počuť zvuk zboru z viacerých rôznych miest hľadiska, aj z miesta nad koncertnou jamou, (kedy prirodzene k divákovi stúpa viac zvuk orchestra), aj z miesta nad prezidentskou lóžou, aj z galérie úplne hore pod stropom budovy. Odvšadiaľ bol zvuk zborov neskutočne sýty a plastický smerom do priestoru. Intenzita zvuku zborových scén na galérii bola dokonca taká mohutná, že keď padla opona po treťom dejstve a začala prestávka, vedľa mňa sediaca diváčka vtedy niečo poznamenala a ja som počul jej prvé slová tak, akoby stála izolovaná za nejakým hrubým závesom. Ucho sa asi päť sekúnd nevedelo adaptovať na menej intenzívny hluk. Až vtedy som si uvedomil, koľko decibelov muselo byť pred chvíľou v éteri. Takáto netypická mohutnosť a plnosť zvuku oboch zborov ale samozrejme aj orchestra spolu s úžasného Musorgského hudbou a jej Šostakovičovou orchestráciou vytvárajú ozaj impozantný, hudobný dojem, ktorý je najbližšie opísateľný slovom ,,pompéznosť”. Pritom pompéznosť myslím v tom dobrom zmysle slova, jednoznačne pozitívne.

Viedenská štátna opera

Viedenská štátna opera

A naopak, pri zborových scénach spievaných v piane, kedy farba zvuku takej obrovskej masy ľudských hlasov tichúčko ale pritom vo veľmi sýtom objeme ladne doslova ,,plynie” priestorom, vtedy hudba pre zmenu vytvárala dojem absolútnej majestátnosti a niečoho čo nás v tej majestátnosti na chvíľu presahuje. Ako v chráme pri starých ruských choráloch – modlitbách.

Idea postaviť na scéne z výťahov pohybujúce sa poschodia (de facto akési obrovské klietky) a vytvoriť tak tri plošiny na ktorých sú oba zbory umiestnené nad sebou a umožniť tým zvuku, aby sa priamo šíril do priestoru zo všetkých strán a z rôznych výšok nad zemou je pripisovaná režisérovi Levovi Dodinovi a vzbudila spočiatku obrovskú nevôľu a odpor ako aj publika tak aj odbornej kritiky, pretože neposkytuje veľký priestor na inscenovanie. V prvých dňoch po premiére sa rakúski kritici predbiehali v tom, kto napíše negatívnejšiu kritiku na réžiu a na ,,výťahovú” koncepciu. Režisér Dodin, tušiac obrovskú nespokojnosť, ktorá vrela ešte pred prvým predstavením sa nechcel na úvodnej klaňačke radšej vôbec prísť pokloniť na scénu, a keď sa až po hodnej chvíli nakoniec odhodlal, tak bol okamžite publikom vybučaný. Avšak podľa môjho názoru takéto závery publika a kritiky boli zbytočne predčasné, nakoľko postupne sa ukazujú mnohé pozitívne stránky (zvukové) tohoto typu inscenovania opery, ktoré v pôvodnom protidodinovskom ošiale neboli docenené. A na argument, že masa ľudí stojacich v “klietkach” na výťahoch neposkytuje veľký priestor na režijnú akciu sa dá povedať, že zase až tak moc tým opera netrpela, akcia účinkujúcich bola relatívne (v rámci možností a technických obmedzení) primeraná. Samozrejme chápem, že v dôsledku takéhoto inscenovania je niekedy sťažený výhľad na dirigenta, čo je v prípade spevákov zboru samozrejme vážny problém, pretože hudba je v opere až na prvom mieste. Netvrdím, že tento typ inscenovania opery nepriniesol mnohé problémy a niektoré výhrady kritikov budú zrejme naozaj oprávnené. Napriek tomu ale Dodinova réžia vôbec nie je taká zlá, ako sa písalo hneď v prvý deň a v podstate prehnaná negatívna publicita opere paradoxne možno skôr pomohla, než uškodila, nakoľko v podstate vytvorila ,,škandál” kvôli ktorému bolo v rakúskej hudobnej tlači chvíľu o čom písať. To, že sa inscenuje Chovančina sa vďaka tomu dozvedel aj ten, ku komu by sa inak táto informácia vôbec nedostala.

Chovančina, Wiener Staatsoper, Andrzej Dobber (Bojar Schaklowity), Norbert Ernst (Schreiber), Foto: Michael Pöhn

Chovančina, Wiener Staatsoper,
Andrzej Dobber (Bojar Schaklowity), Norbert Ernst (Schreiber),
Foto: Michael Pöhn

Opera Chovančina je skutočne nevšedným hudobným zážitkom. Zaujímavá je hlavne tým, že je iná, než veci, ktoré sa bežne inscenujú. Verdiho, Pucciniho, Straussa či Wagnera môžete vidieť kedykoľvek a kdekoľvek a každý divák má veľa príležitosti hudbu týchto autorov spoznať, nakoľko sa hráva sa často. Táto opera nie. Práve v tomto zmysle je úplne iná. A dokonca nielen že je iná od bežne hraného operného repertoáru, ale je výrazne iná ešte aj od diela samotného Modesta Musorgského. Napríklad oveľa známejší a hrávanejší Boris Godunov z pera od toho istého Musorgského je natoľko inakší, že veľmi ani nie je čo porovnať. Hudobný rukopis Godunova je síce podobný, ale celkový výsledok je o niečom úplne inom. Godunov je dlhý a nudný a potreboval by predovšetkým nožnice na zostrihanie a nejakého Šostakoviča na orchestráciu.

Chovančina je jednoducho iná než všetko ostatné a práve tým je nesmierne zaujímavá.

V ruštine má koncovka “-čina” pejoratívny nádych, označuje sa tak niečo čo sa nepodarilo, alebo niečo, čo chcete negatívne onálepkovať a tak povediac “zhovadiť” pred ostatnými. “Leninčina”, “Stalinčina” a podobné slovné spojenia slúžia ako dobrý príklad. Cár Peter I. označuje vzburu Ivana Chovanského proti jeho vláde za “Chovančinu” presne preto, aby dal vzbure pejoratívny nádych. V tomto duchu bola opera rakúskymi kritikmi premenovaná na “dodinčinu” v narážke na vybučaného režiséra Leva Dodina. Pritom hudbu samotnú ako aj hudobné naštudovanie kritici vysoko oceňujú, zobrali si na mušku vyslovene len réžiu, a to takmer všetci zhodne. Ja by som však mal v prípade takéhoto jednotného frontu kritikov väčšiu obavu skôr z akejsi ,,stádovitovčiny”, než z údajnej ,,dodinčiny”.

Avšak názor si samozrejme musí urobiť každý sám.

Najbližšie sa opera Chovančina vo Viedenskej štátnej opere opätovne uvádza v nedeľu 30. novembra 2014, v tejto sezóne už posledný krát.

Autor: Peter Bleha

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár