Týmito slovami uviedol skladateľ Vlado Godár, garant Albrechtiny – koncertov (Ne)známej hudby v Pálffyho paláci – osobnosť hlavného účinkujúceho, violončelistu Jána Slávika, ktorý mal 14. marca 2018 v tomto krásnom priestore ďalší koncert k svojim šesťdesiatinám (11. marca t. r.).
Ak píšem „ďalší“, znamená to, že Ján Slávik sa rozhodol svoje významné životné jubileum osláviť nie jedným vystúpením, ale sériou koncertov. Prvý bol v Mirbachovom paláci 11. marca. Bolo to poldruhahodinové nedeľné matiné violončelistu a jeho hudobných priateľov pred poslucháčmi preplnenou sálou. Na druhý deň – 12. marca v Dvorane VŠMU hrali súčasní a bývalí žiaci prof. Jána Slávika z Vysokej školy múzických umení. V stredu – 14. marca – bol koncert v Pálffyho paláci, so sonátami a variáciami pre violončelo a klavír od L. v. Beethovena. Na klavíri sprevádzala Jána Slávika dlhoročná umelecká partnerka, klaviristka Daniela Varínska. Sériu „slávikovských“ vystúpení bude finalizovať dvojica abonentných koncertov Slovenskej filharmónie (22. – 23. marca) v Redute. Tu – okrem ďalšieho programu SF – zaznie aj premiéra nového diela, napísaného pre nášho violončelistu: Message pre violončelo a orchester, ktorú napísal skladateľ Egon Krák. (Message znamená v preklade z angličtiny – správa, odkaz, posolstvo, hlavná myšlienka…). Poslucháči sa určite dozvedia viac o zámere a posolstve skladateľa aj z interpretácie J. Slávika sprievodom Slovenskej filharmónie.

Koncert v Mirbachovom paláci, 2018,
Ján Slávik,
foto: Dušan Godár
Z Godárovho metaforického označenia Slávika ako „muža, ktorý sa nikdy nenudí“, bolo náležité aj rozvedenie tohto označenia: „…že sa nenudí ani sám so sebou“ – čo je vizitka plnohodnotného a činorodého bytia… Vidno to aj z počtu koncertov, ktoré si „predpísal“ na svoje jubileum, z doterajšieho nahratia viac než 40 CD s Moyzesovým kvartetom, resp. 15 sólových CD, na ktorých prezentuje „neznáme“ diela dávnych bratislavských rodákov a veľa skladieb slovenských skladateľov. Šírka jeho aktivít pokračuje členstvom v Slovenskej filharmónii, kde je koncertným majstrom skupiny violončiel – i z pedagogického pôsobenia na VŠMU. (pozn. red.: o svojej doterajšej kariére spomína aj v nedávnom rozhovore, ktorý sme priniesli TU…)
Na nedeľnom matiné v Mirbachovom paláci, ktorý je na plný, zvučný tón Slávikovho koncertného violončela akoby akusticky malý, zahral výber z Bachovej Suity č. 5 c mol pre sólové violončelo BWV 1011. (R. 2004 nahral s tromi Bachovými suitami skvelé CD, pričom v Sonate č. 3 G dur hral na viole da gamba a na harpsichorde ho v tomto diele sprevádzala Danka Varínska). Slávik s francúzskym violončelom z 19. storočia, ktoré mu v ostatnom období zakúpila Slovenská filharmónia (podobne ako ďalším členom SF zasa iné hudobné nástroje), by rád nahral Bachove suity pre violončelo ešte raz! Je totiž presvedčený, že jeho súčasné violončelo má oveľa kvalitnejší zvuk – a tým môžu diela Bacha, ktoré nazýva Bibliou každého umelca, získať na novej kvalite. Keďže ho v tejto myšlienke chápu iba kolegovia či priatelia, rozhodol sa v budúcnosti financovať takéto vydanie CD sám…

Koncert v Mirbachovom paláci, 2018,
Daniela Varínska, Ján Slávik,
foto: Dušan Godár

Koncert v Mirbachovom paláci, 2018,
Bergerovo trio (Branislav Dugovič, Ladislav Fančovič, Ján Slávik,
foto: Dušan Godár
V Mirbachovom paláci hral aj Beethovenových „7 variácií Es dur pre klavír a violončelo z opery Čarovná flauta WoO 46“ (tieto hral aj v Pálffyho paláci – hoci pre iné publikum). Perlivo, so sólistickou samozrejmosťou ho v tomto diele sprevádzala Daniela Varínska. V Brahmsovom Triu pre klavír, klarinet a violončelo op. 114 (Allegro) prekvapil jubilant súhrou s Bergerovým triom (Branislav Dugovič – klarinet, Ladislav Fančovič – klavír, Ján Slávik – violončelo). To bola ukážka komornej hry v ďalšom komornom zoskupení, ktoré vzniklo z iniciatívy troch nadšených muzikantov. Tí zahrali aj fragment z technicky a muzikantsky náročného Epilógu od Romana Bergera (1930), nestora našich skladateľov, ktorí v šesťdesiatych rokoch m. st. tvorili avantgardnú vlnu v slovenskej kompozičnej tvorbe. Cellomania je kvarteto štyroch violončelistov, všetko popredných a nenahraditeľných sólistov a organizátorov hudobných festivalov: Eugena Procháca, Jozefa Luptáka, Jozefa Podhoranského, ktorý vychoval na VŠMU Procháca, Luptáka a Jána Slávika. Na prosbu Jána Slávika Ilja Zeljenka (1932 – 2007) upravil Cellomanii svoju najznámejšiu skladbu: Musicu slovacu pre štyri violončelá. Okrem toho zahrala Cellomania aj krátku, no sviežu skladbu Tack pre štyri violončelá od Pavla Šimaia (1930).

Koncert v Mirbachovom paláci, 2018, Cellomania,
foto: Dušan Godár
Na záver nedeľného matiné vystúpilo Moyzesovo kvarteto, v ktorom hrá zo zakladajúcich členov už len Ján Slávik. Niektorí kvarteto opustili zo zdravotných dôvodov, iní pre odchod do zahraničia, resp. zákonité generačné výmeny. Krásne Sláčikové kvarteto č. 1 e mol „Z mého života“ od B. Smetanu bolo prezentované nostalgickým, lyrickým, precítene zahratým Largom sostenuto. Na záver koncertu zaznel výber z ďalšieho českého klenotu komornej hudby – Dvořákovho Sláčikového kvarteta č. 12 F dur, op. 96 (Lento – Finale. Vivace ma non troppo).
Ján Slávik svoje koncerty uvádza niekoľkými vysvetľujúcimi – priateľskými vetami. Tak to bolo aj na koncerte (Ne)známa hudba (14. marca) v Pálffyho paláci. Ak nedeľné matiné bolo prehliadkou všestrannej aktivity Jána Slávika ako sólistu a člena viacerých komorných zoskupení, večerný koncert patril iba Slávikovej sólovej prezentácii s Danielou Varínskou. Celý program bol venovaný L. v. Beethovenovi a jeho violončelovej tvorbe. Zazneli tri sonáty pre klavír a violončelo: Sonáta č. 1 F dur, op. 5, č. 1 (z roku 1796), Sonáta č. 3 A dur, op. 69 (z rokov 1807-1808) a na záver Sonáta č. 5 D dur, op. 102, č. 2 ( z r. 1815). Všetky boli zahrané nielen bezchybne, ale aj so slávikovským temperamentom, príznačným zanietením, čistým, nespochybniteľným tónom a intonáciou, čo je príznačné pre jeho interpretáciu. Nádherný, ušľachtilý tón a premyslené vedenie tém vyvrcholili v záverečnej sonáte a v jej Alleggro fugato – čo je viachlasná fúga, neobyčajne náročná vyzdvihnutím každého hlasu v spleti tém, ktoré boli zverené violončelu i klavíru.
Opisovať detailne každé dielo, alebo detail jeho hry by bolo v danom prípade malicherné. Slávik sa komplexne predstavil ako umelec, ktorý si v súčasnosti udržuje vysokú priečku virtuozity, pričom štýlovo cíti klasickú hudbu, ale zúročuje aj svoje hráčske istoty v polyfónne komponovanej hudbe z Bachovho i Beethovcenovho odkazu. Varínska aj Slávik v Beethovenových sonátach viedli rovnocenný dialóg, ako to zamýšľal sám Beethoven, ktorému nešlo v danom prípade o klavírny „sprievod“, ale o vyrovnaný umelecký dialóg. Od mladistvého temperamentu Sonáty op. 5, č 1, pokračovali obaja interpreti prezentáciou rovnako „mladistvými“ Beethovenovými Siedmimi variáciami – miniatúrami – pre violončelo a klavír Es dur na tému z Mozartovej Čarovnej flauty. V nich sa snúbila obsahová sviežosť s geniálnym variovaním prostou hudobnou témou z dueta „Bei Männern, welche Liebe fühlen“… Najnáročnejšie vyzneli dve sonáty Beethovena z jeho vrcholného obdobia – Sonáta č. 3 A dur, op. 69 a Sonáta č. 5 D dur, op. 102, prirovnávané k vrcholným klavírnym sonátam Beethovena, ktorý v nich naznačil vývoj z vrcholného klasicizmu do obdobia romantizmu. Sonáta A dur, op. 69 sa navyše svojou koncepciou a hĺbkou prirovnáva k slávnej Kreutzerovej sonáte pre husle a klavír. Obe sonáty „…hľadajú nové výrazové prostriedky a sú štylistickou metamorfózou v myslení. Potvrdzujú výsledok Beethovenovej tvorby, ktorý prekročil dovtedajší obzor hudby.“ (Viď bulletin koncertu).

Koncert v Mirbachovom paláci, 2018,
Moyzesovo kvarteto,
foto: Dušan Godár
Ján Slávik týmito vystúpeniami prekročil horizont bežného koncertu a potvrdil, že v ňom máme nielen špičkového interpreta, ale aj činorodého podnecovateľa komorných aktivít, organizačne a manažérsky pripraveného umelca, ktorý dokáže zabezpečiť šírku koncertov pre komorné i sólové vystúpenia na celom Slovensku – zvlášť svojmu „srdcovému esu“: Moyzesovmu kvartetu.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 14. 3. 2018